Carlos Fraenkel

Keď som pred 12 rokmi študoval arabčinu v Káhire, spriatelil som sa s niekoľkými egyptskými študentmi. Keď sme sa lepšie spoznali, zaujímali sme sa aj o naše spôsoby žitia. Oni chceli zachrániť moju dušu pred večným zatratením do pekla tým, že ma obrátia na islam. Ja som chcel ušetriť ich reálny život straty ilúzie posmrtného života tým, že ich získam pre sekulárny svetonázor, v ktorom som vyrástol. Raz sa ma pýtali, či som si istý, že neexistujú dôkazy pre existenciu Boha. Zaskočili ma. Intelektuálne som bol socializovaný prostredím, kde bolo zaručené, že také dôkazy neexistujú. Pokúsil som sa pripomenúť im Kantovu kritiku ontologického dôkazu existencie Boha. „Dobre,“ povedal Mohamed, „ale pozrime sa na tento stôl: má jeho existencia príčinu?“ „Isteže,“ odpovedal som. „A jeho príčina je závislá od ďalšej príčiny?“ Mohamed mal na mysli metafyzický dôkaz pre existenciu Boha, ktorý formuloval v 11. storočí moslimský filozof Avicenna: keďže nekonečný regres príčin je nemožný, potom veci, závislé od príčiny, musia mať nakoniec za príčinu niečo, čo existuje samo od seba ako ich prvá príčina. A toto nevyhnutne existujúce je vraj Boh. Vyslovil som protiargument, a diskusia končila nerozhodne.

Neobrátil som sa na islam a ani moji egyptskí priatelia sa nestali ateistami. Ale diskusie mi boli poučením, že som si dobre nepremyslel niektoré zo základných presvedčení môjho svetonázoru a spôsobu života – od existencie Boha po ľudské dobro. Výzva mojich egyptských priateľov ma prinútila silne premýšľať o týchto problémoch a v duchu brániť názory, o ktorých sa nikdy nepochybovalo v európskom študentskom prostredí, z ktorého som vyšiel.

Uvedomil som si, aké kontroverzné boli moje názory. Vysokú školu som ukončil v západonemeckom meste v polovici 1990-tych rokov krátko po zjednotení Nemecka a rozpade sovietskeho bloku. Vtedy sa myslelo, že každý bude sekularistom a dlho budeme žiť v liberálnej demokracii.

Od tých čias som organizoval mnohé diskusie na palestínskej univerzite vo východnom Jeruzaleme, na islamskej univerzite v Indonézii, s hasidickou komunitou v New Yorku, so študentmi v Bahii v Brazílii a s komunitou First Nations v Kanade. Tieto stretnutia mi umožnili náhľad do situácie, charakterizovanej hlbokými rozdielmi v morálnych, náboženských a filozofických otázkach. Kým mnohí vidia tieto nesúhlasy skľučujúcimi, ja vravím, že môžu byť dobrou vecou – ak ich užitočne využijeme v kultúrnej diskusii.

Môžeme si byť istí, že naša predstava o tom, ako svet beží, zodpovedá realite a naše subjektívne preferencie sa kryjú s tým, čo je naozaj v našom záujme? Ak nám záleží na pravde, je to naliehavá otázka.

Pravdu si môžeme ceniť z rozličných dôvodov: pretože chceme žiť život, ktorý je naozaj dobrý a nielen sa takým zdá; pretože vieme, že pravda je dôležitá zložka dobrého života; pretože žiť v pravde je morálna povinnosť, nezávislá od dôsledkov; alebo pretože, ako moji egyptskí priatelia, chceme sa priblížiť Bohu, ktorý je Pravda. Nedržali by sme sa svojej viery a hodnôt, keby sme neboli presvedčení, že sú pravdivé. Ale niet dôkazu, že sú pravdivé. Nie sú moji egyptskí priatelia rovnako presvedčení o svojich názoroch, ako som ja o mojich? Povedané všeobecne: Nenachádzame zarážajúcu rozmanitosť vier a hodnôt, uznávaných v priebehu čias v rozličných kultúrach s veľkým presvedčením? Ak vás doterajšie uvažovanie priviedlo k uznaniu, že vaše terajšie presvedčenie môže byť falošné, ste falibilista; ako taký vidíte vzťah medzi hodnotením pravdy a hodnotením kultúry diskusie, ste ochotný kriticky posúdiť svoju vieru a hodnoty v rámci diskusie.

Samozrejme nám netreba robiť tú dlhú cestu do Káhiry, aby sme tam svoju vieru predložili kritickému skúmaniu; teoreticky to môžeme urobiť sami so sebou. Prakticky však potrebujeme skúsenosť stretu s našou falibilitou. Veľký moslimský mysliteľ al-Ghazali (zomrel roku 1111) napísal vo svojej intelektuálnej autobiografii, že musíme pretrhať „putá taklidu“, zapochybovať o vierach a hodnotách, vzídených skôr z podmienok našej socializácie ako z racionálnych úvah.

Ghazali napísal, že v jeho prípade sa väzba taklidu rozpadla, keď si uvedomil, že by bol rovnako zanietený žid alebo kresťan, ako bol zanietený moslim, keby bol býval vychovaný v židovskej alebo kresťanskej spoločnosti. Vysvetľuje taklid ako autoritu „rodičov a učiteľov“; treba pod ním rozumieť všetko iné, čo ovplyvňuje naše myslenie a konanie, ako racionálne argumenty, teda od médií, módy a obchodu až po politické reči a náboženskú ideológiu.

Problém taklidu (dnešní sociálni psychológovia ho nazývajú konformizmom) má dlhú históriu. Sokrates vysvetľoval potrebu svojho kritického poslania porovnaním Aténčanov s lenivým koňom, ktorého treba povzbudiť ostrohami. Aj filozofi sa stávajú obeťou taklidu. Galén, lekár a filozof v Alexandrii v 2. storočí, si sťažoval, že platonisti, aristoteliáni, stoici aj epikurejci si jednoducho dávali mená „podľa siekt, v ktorých vyrástli“ a podľa obdivu pre zakladateľov škôl; nevolili názory podporované najlepšími argumentmi.

Ak berieme taklid ako fakt humánnej psychológie a považujeme ho za neželaný stav, musíme vítať diskusiu prekračujúcu naše kultúrne hranice. Ak sa dáme do diskusie s niekým, kto nezdieľa naše (historické, politické, náboženské) názory, nemôžeme sa dovolávať ich autority, ale musíme predniesť svoje vlastné názory – ako som ja musel urobiť v rozhovoroch s mojimi egyptskými študentmi v Káhire.

Pozrime sa však na teologickú diskusiu v multikultúrnom prostredí stredovekého islamu, opísanú historikom al-Humaydim (zomrel r. 1095):

Stretnutia sa zúčastnili nielen príslušníci rozličných (islamských) siekt, ale aj neverci, materialisti, ateisti, židia a kresťania, jedným slovom veriaci aj neveriaci všetkých druhov. Každá skupina mala svojho vodcu, ktorý bránil jej názory. Jeden z nevercov povstal a povedal zhromaždeniu: „Sme tu kvôli diskusii; všetci poznáte jej podmienky. Moslimovia, nedovoľuje sa vám dôvodiť na podklade vašich kníh a prorockých tradícií, pretože my ostatní ich neuznávame. Každý sa musí obmedziť na racionálne argumenty.“ Celé zhromaždenie tlieskalo týmto slovám.

Musíme považovať za šťastie, že žijeme v čase, keď sa spoločnosti stávajú čoraz heterogénnejšími a multikultúrnymi; globalizácia nás núti k prekračovaniu národných, kultúrnych, náboženských a iných hraníc. To všetko vedie k pretrhaniu pút taklidu.

Samozrejme, rozličnosť a nezhoda nestačia nato, aby sa diskusia viedla kultúrne (to by Stredný východ a Balkán boli filozofické debatné kluby). Diskusia plodí často frustráciu, ba neraz vedie k násilnostiam. Práve preto potrebujeme kultúrnu diskusiu. Podľa môjho názoru sú posledné roky na vysokej škole najlepším miestom na položenie jej základov.

Učebné programy gymnázia majú už predmety ako evolúcia, ktoré sú oveľa kontroverznejšie ako schopnosti potrebné na spoznanie rozdielov a nezhôd konštruktívnym spôsobom. Dať základy pre kultúrnu diskusiu vyžaduje od študentov dve veci: Po prvé, naučiť sa techniky diskusie – logika a sémantika im sprostredkujú uvedomiť si svoj názor a vedieť odpovedať na argumenty. A po druhé, pestovať cnosť diskusie – milovať pravdu väčšmi ako víťazstvo nejakého argumentu a pokúsiť sa čo najlepšie pochopiť názor oponenta.

Ak vieme nezhodu z rozličnosti transformovať na kultúrnu diskusiu, prestane ohrozovať sociálny mier. Teraz žijem v Montréale, v jednom z najmultikultúrnejších miest sveta. Keď som pred pár rokmi išiel k doktorovi, recepcionistka bola z Číny, v čakárni som sedel medzi hasidickým Židom a sekulárnym Québečanom, lekár bol Iránčan a sestrička Haiťanka. Bol to pôsobivý príklad toho, ako Kanaďania napriek svojim morálnym, náboženským a filozofickým rozdielnostiam môžu spolupracovať pri zaisťovaní základných potrieb a služieb, ktoré všetci potrebujeme bez ohľadu na spôsob života a svetonázor.

Iste sa nechcem pustiť do hlasnej diskusie o božej existencii v doktorovej čakárni alebo čakať, kým sa všetci dohodneme, ako máme žiť. Nevidím však dôvod, prečo by sme mali ignorovať naše rozdielnosti. Sú multikulturalisti, ktorí oslavujú, nielen trpia rozličnosť; vraj je pekná, dobrá, úžasná. Iní tvrdia, že naše morálne, náboženské a filozofické presvedčenia patria do našej súkromnej sféry. Príkladom je francúzska laicita: vo verejnosti ste občan a doma žid, kresťan alebo moslim. Obidva modely posúvajú námietky proti vieram a hodnotám, ktoré nezdieľame, z dohľadu. Naproti tomu kultúrna diskusia nám dovoľuje pozrieť sa na rozdiely seriózne, s rešpektom a s prínosom pre obidve strany.

Niektorí mi namietajú, že pre religióznych ľudí nemá kultúrna diskusie zmysel. Považujú predsa božiu múdrosť za neomylnú, tvrdia, že k nej majú prístup skrz osobitné zjavenie a akceptujú jej obsah skôr na základe viery ako argumentu. No už letmý pohľad na históriu náboženstiev nám ukáže, koľko sporov sa viedlo o tom, ako treba chápať božiu múdrosť – v rámci jednej náboženskej tradície, s členmi iných náboženských tradícií, alebo, najnovšie, aj so sekulárnymi protivníkmi. Al Ghazali si spomína, že po prelomení pút taklidu „preveroval vieru každej sekty“ a „pokúšal sa odhaliť najvnútornejšie doktríny každej spoločnosti“, aby vedel „rozlíšiť medzi pravdou a falšou.“

Bohatá filozofická literatúra v judaizme, kresťanstve aj islame, ako aj vo východných náboženských tradíciách, poskytuje hojnosť príležitostí na kultúrnu diskusiu. Privatizácia morálky a náboženských aj filozofických názorov v liberálnych demokraciách ako aj kultúrny relativizmus, ktorý je často podkladom pre multikultúrne agendy, býva oveľa väčšou prekážkou kultúrnej diskusie ako náboženstvo. Moji priatelia v Káhire a účastníci pohovorov, ktoré som potom organizoval, veľmi radi bránili svoje názory a kritizovali moje.

*

Carlos Fraenkel je profesorom filozofie na McGillovej univerzite v Montréali a autor novej knihy „Teaching Plato in Palestine“ (asi Učenie platonizmu v Palestíne).

Prameň: Carlos Fraenkel, In Praise of the Clash of Cultures, NYT, 2. 9. 2012.

Preložil Rastislav Škoda