Richard Herzinger

Dejiny ekonómie – spravodlivá je len sloboda

V Manchestri bojovali liberáli proti feudalizmu a chudobe. Napriek tomu sú od 150 rokov ohováraní a odsudzovaní.
Najhoršia nadávka, akú možno vysloviť pri ekonomickej alebo sociálnopolitickej debate, je obžalovať niekoho z „manchesterského liberalizmu“. Či odborári alebo zástupcovia cirkvi, či ľavicoví kritici spoločnosti alebo pravicoví zástancovia konzervatívnych hodnôt, všetci sú ochotní súhlasiť s Günterom Grassom, ktorý už r. 1997 napísal:

„Prežívame návrat manchesterského liberalizmu, ktorý neberie ohľad na ľudí“.

Tento pojem vyvoláva predstavu zbedačených más robotníkov a vychudnutých detí, ktoré musia pracovať v textilných továrňach a baniach 16 hodín denne. To sú vraj pomery, o ktoré sa snažia zástancovia „manchesterského kapitalizmu“. Kto odmieta štátny dirigizmus, ľahko príde k výčitke, že chce uvrhnúť ľudstvo do temnej epochy brutálneho vykorisťovania a bezútešnej biedy. Preto napríklad aj FDP, strana nemeckých „lepšie zarábajúcich“ liberálov, zdôrazňuje, že je za sociálne trhové hospodárstvo a nechce mať nič spoločné s „manchesterstvom“.

(Pre takéto prenáhlené dementi vraj však niet dôvodu. Zatracovanie manchesterského liberalizmu sa vraj zakladá na grandióznom historickom omyle – byť v tradícii manchesterského liberalizmu je čestné postavenie. To aspoň tvrdí Richard Herzinger a pokračuje:)

Hlavou tohto ekonomického smeru bol Richard Cobden, bojovník za slobodný svetový obchod – a za zlepšenie sociálneho postavenia najchudobnejších. Vyrástol v extrémnej chudobe, ale v textilnom priemysle zbohatol a stal sa poslancom za liberálnu stranu. Jeho najužším spolupracovníkom bol John Bright, veriaci protestant sekty kvakerov.
Politicky bojovali za zrušenie ciel na obilie, ktoré chránili privilégiá vidieckej šľachty, udržovali vysoké ceny chleba a vyraďovali z konkurencie lacnejšie zahraničné ponuky.

Aktivisti ligy proti obilným zákonom kládli osobitný dôraz na konštatovanie, že nekonajú len v záujme priemyselníkov a kapitalistov, ale v prvom rade s ohľadom na postavenie nemajetných tried.

V čase americkej občianskej vojny sa anglickí liberáli pridali na stranu Abrahama Lincolna v jeho boji proti otroctvu. Keď následkom bojov v Amerike zastal dovoz bavlny a došlo k veľkej kríze v textilných oblastiach severného Anglicka, organizoval Cobden zbierku v prospech nezamestnaných s cieľom zozbierať milión libier – na tie časy niečo nechyrovaného.

Po Cobdenovej smrti sa Bright pripojil k hnutiu za všeobecné, rovné a tajné voľby, ako aj za zlepšenie školstva a otvo-renie univerzít pre všetkých uchádzačov.

Obrancovia manchesterského liberalizmu tvrdia, že to boli radikálni demokrati, ktorí svoje ciele (voľné trhy a individuálne sebaurčenie) videli vo vzťahu k zvyšovaniu verejného blaha a odstraňovaniu chudoby. Že to boli filantropi, ktorí svoje kapitalistické zisky dávali do služieb sociálnoreformného idealizmu. Že boli opakom ľuďmi opovrhujúcich vykorisťovateľov; že boli pioniermi modernej liberálnej demokracie, ktorým sociálna spravodlivosť veľmi ležala na srdci, len ju definovali inakšie ako socialistickí či nábožensky motivovaní teoretici. V ich očiach vraj nebola nespravodlivá sociálna nerovnosť, ale vylúčenie určitých spoločenských skupín z možností sociálneho vzostupu.

Je iróniou súčasnej situácie, že kritici globalizácie ako Attac, volajúci po väčšej spravodlivosti na medzinárodných trhoch, by mali uvádzať ako svoj predobraz práve manchesterský liberalizmus – pretože sú to predovšetkým protekcionistické opatrenia typu ochranných ciel a subvencií pre vlastný priemysel a poľnohospodárstvo, ktoré oberajú chudobné a najchudobnejšie štáty tzv. tretieho sveta o ich patričný podiel na svetovom trhu.

Manchesterskí liberáli uskutočňovali myšlienku, že voľný trh – a síce všetkými smermi! – je jediná šanca pre menej rozvinuté krajiny, ako zvýšiť svoj blahobyt a dosiahnuť sociálnu stabilitu.

*  *  *

(Pozn. prekl.: Toľko autor Herzinger. Iste má v mnohom pravdu. Liberalizmus vo svojom pôvodnom znení bol veľmi sympatické hnutie – lenže v priebehu dvoch storočí sa zopsul. Čo ostalo z jeho záujmu o sociálnu spravodlivosť? Kam sa podela jeho kritika zneužívania moci a bohatstva cirkví? Kde stačí jeho filantropizmus na zmiernenie biedy širokých vrstiev obyvateľstva? Aký je jeho postoj k ekologickým problémom? Dnešný liberalizmus nemá s ideálmi 18. a 19. storočia temer nič spoločné – preto sa ani nenazýva liberalizmom, ale „neo“-liberalizmom. Oj, nám, čo máme skúsenosť s „ľudovou“ demokraciou, to netreba dlho vysvetľovať.)

Prameň: Richard Herzinger, Gerecht ist nur die Freiheit, Die Zeit, č. 41, s. 33, 02.10.2003.