Kto patrí k nám?

Robert Leicht

Diskusia o tom, či islam patrí alebo nepatrí do Nemecka, sa živí zveličovaním a zjednodušovaním histórie. Kresťanstvo, aspoň ústavne chápané cirkevníctvo, nijako nepatrí k bezprostredným koreňom našej politickej súčasnosti.

Samozrejme patria k nám tí u nás žijúci moslimovia, ktorí akceptujú našu ústavu a náš právny poriadok; vtedy k nám patria aj so svojím náboženstvom. Túto skutočnosť musíme vedome akceptovať práve my – v starom zmysle slova „vlastní Nemci“ – ako prejav nášho ústavného poriadku.

Keď to spolkový prezident Wulff formuloval vetou, že „islam“ patrí k Nemecku, prekrútil spomenutú skutočnosť historicky a ústavne politicky. Stačí postaviť vedľa seba celok nášho právneho poriadku a šáriu, náš rozdiel medzi štátom a cirkvou vedľa teokratických nárokov islamu, naše individualistické chápanie slobody vedľa ich patriarchálneho poriadku a vynikne nad slnko jasnejšie, že islam nepatrí medzi normatívne zdroje nášho politického a spoločenského zriadenia – a ani by sa nemal snažiť tam patriť.

Takže minister vnútra Hans-Peter Friedrich mal kus pravdy, keď miesto zveličovania volal po návrate na rovinu skutočností a noriem. Ponechám stranou polemiku, ktorá z toho vzišla, aj s jej nudnou schémou dráždenia a reakcie; budem sa koncentrovať na opačné, teraz už aj od šéfa CSU (kresťansko-sociálnej únie) Seehofera prekrásne propagované tvrdenie, že náš spoločenský a politický poriadok má židovsko-kresťanské korene. Pretože aj táto téza je svojím spôsobom klamlivým zjednodušením histórie, ak už nemám povedať: prekrúcanie histórie.

Začína to tým, že z dôvodov politickej korektnosti sa dnes nehovorí len o „kresťanských koreňoch“, ale človek dáva najavo svoju otvorenosť formuláciou „o židovsko-kresťanských koreňoch“. Je pravda, že kresťanská praobec vzišla rovnako ako jej zakladateľ Ježiš Nazaretský, vzor dôrazne židovskej zbožnosti, zo židovstva, ale potom sa ho bolestivým procesom vzdala; apoštol Pavel, ktorý ako Šavel kresťanov prenasledoval, je pre tento proces modelovou figúrou. Až do roku 1945 to však u nás temer nikto nechcel vedieť, tým menej propagovať; najmenej etablovaná väčšina kresťanstva najprv s jeho protižidovskými prejavmi z kancľa, potom po roku 1933 antisemitskými vražednými príkazmi z kancelárstva.

Aj keď od toho odhliadneme – čo nijako nie je jednoduché – nepatrí kresťanstvo, v každom prípade úradná cirkevná vrchnosť, k bezprostredným koreňom nášho súčasného politického usporiadania; možno ako protipól, ktorý treba prekonať. Práve ako – ako sa hovorí – dobrý protestant musí predsa človek kajúcne uznať, že naše práva slobody a ľudskosti, naše ľudské práva, ako aj náš vrchnosť podozrievajúci demokratický spoločenský poriadok museli byť vybojované proti odporu nielen svetských ale aj cirkevných autorít. V Kostnici na rozkaz koncilu upálený Ján Hus a v Ženeve na rozkaz Jána Kalvína upálený Michael Servet by vedeli pri poslednom súde rozprávať o svojich skúsenostiach s vtedajšou humánnou praxou kresťanského spoločenského poriadku.

Čo z toho vyplýva? Že náš slobodný a demokratický spoločenský poriadok síce počíta medzi svoje základné práva slobodu náboženstva, ale samotná existencia aj spolupráca rozličných náboženstiev (pozor: rovnako aj ateistov!) sa však riadia len podľa politických pravidiel a základných práv, ktoré musia občania aj štát strážiť ako oko v hlave. Ten, kto cení a háji tento princíp, ten patrí k nám.

Prameň: Robert Leicht, Wer gehört zu uns?, Der Tagesspiegel, 13. 3. 2011

*

Robert Leicht je vynikajúci nemecký žurnalista a publicista. Bol dlhé roky šéfredaktorom a redaktorom Die Zeit a Süddeutsche Zeitung, dnes je politický korešpondent a komentátor Tagesspiegla. V rokoch 2003 – 2009 bol prezidentom Evanjelickej akadémie.

Be the first to comment on "Kto patrí k nám?"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*