Gary G. Kohls

Bombardovanie Nagasaki 9. augusta 1945 bolo ďalším príkladom vraždenia kresťanov kresťanmi. No „Prečo by mali veteráni (ktorí už zväčša opustili kresťanskú vieru svojho detstva) vyznávať náboženstvo, žehnajúce vojny, ktoré zničili ich duše?“

Pred šesťdesiatimi rokmi, 9. augusta 1945, bola zhodená na bezbranné japonské mesto Nagasaki druhá z len dvoch atómových bômb, použitých dosiaľ na civilné ciele; zhodila ju kresťanská posádka, mesiace cvičená na toto poslanie.

Bolo to len tri dni po Malom chlapčekovi (Little Boy), prvej atómovej bombe, uránovej, ktorá premenila na popol Hirošimu. Zmätok a chaos panoval v celej krajine, no najmä v Tokiu, kde fašistická vojenská vláda a cisár Hirohito už mesiace horúčkovite hľadali čestný koniec vojny, ktorá vyčerpala Japonsko a urobila z neho umierajúci bezmocný stratený národ.

Jedinou prekážkou pre vzdanie sa bolo trvanie Trumanovej administratívy na bezpodmienečnej kapitulácii, čo by bolo znamenalo, že cisár bude odstránený zo svojej symbolickej pozície – nemysliteľná požiadavka pre Japoncov, považujúcich Hirohita za božstvo.

Americké velenie ušetrilo v prvej polovici roku 1945 mestá Hirošimu, Kokuru a Nagasaki od bežného bombardovania, ktorému padlo za obeť až do základov 60 iných japonských miest. Jedným z dôvodov bolo, aby sa zachovali neporušené mestá pre vedecké sledovanie ich osudu po atómovom útoku: čo sa stane s neporušenými budovami – a ich obyvateľmi – ak nad nimi vybuchne atómová zbraň hromadného ničenia.

Skoro ráno 9. augusta 1945 štartovala z ostrova Tinian lietajúca pevnosť B-29, nazývaná Bock’s Car (Názov „Bockscar“ bol umelecky namaľovaný na nos lietadla po skončení misie ako slovná hračka s narážkou na „boxcar“, „vagón/nákladiak Bocka“ (kapitána Fredericka C. Bocka, veliteľa lietadla). Neskôr sa písalo aj Bock’s Car alebo Bocks Car.); akcia mala krycie meno „Papacy“ (pápežstvo). Mierila na mesto Kokura, ktoré bolo primárnym cieľom. Plutóniová bomba, ktorú nieslo, mala krycie meno „Fat Man“ (Tučný chlapík), akoby na pamäť Winstona Churchilla.

Jediný poľný test tejto jadrovej zbrane, rúhavo nazvanej „Trinity“ (Trojica), sa konal iba pred tromi týždňami v Alamogordo v Novom Mexiku. Pri vysokej teplote po výbuchu sa vytvorila na povrchu púšte lávovitá sklovitá skala, nazvaná „trinitit“, aj dnes obľúbená u turistických návštevníkov týchto miest.

Bock’s Car priletel nad Kokuru s príkazom zhodiť bombu len pri dobrej viditeľnosti, ale mesto bolo zahalené hustými mrakmi. Trikrát ho obletel, hľadajúc trhlinu v oblakoch, a spotreboval pritom veľa drahocenného paliva, no márne; preto zamieril na sekundárny cieľ, Nagasaki.

Dejiny nagasackého kresťanstva

Nagasaki má v histórii japonského kresťanstva výnimočné postavenie. Nielen že bolo sídlom najväčšieho kresťanského kostola v Oriente, Katedrály sv. Panny Márie; malo aj najväčšiu kolóniu pokrstených kresťanov v Japonsku.

Nagasaki bolo mesto, kde legendárny jezuitský misionár František Xavérsky založil v roku 1549 svoju japonskú misiu. Počas niekoľkých generácií misia rýchlo rástla a prekvitala. No stalo sa to, čo aj v Južnej Amerike, Afrike a Ázii: kým spočiatku portugalské a španielske obchodné záujmy v „novoobjavených“ oblastiach znášali Xavérskeho misionárske aktivity, po čase začali obchodníci japonské zdroje a ľudí plánovite vykorisťovať. Na rozdiel od iných kolonizovaných národov Japonci pomerne rýchlo správne spoznali vykorisťovateľský charakter európskych kolonizátorov a prikázali im opustiť krajinu. Netrvalo dlho a kresťanské náboženstvo pár stoviek outsiderov na okraji spoločnosti bolo zakázané a veriaci, zdráhajúci sa odvolať svoju vieru, sa stali terčom nemilosrdného prenasledovania, vrátane mučenia až ukrižovania; situácia sa podobala prenasledovaniu kresťanov v Ríme v prvých storočiach jeho existencie.

Za 60 rokov po štarte Xavérskeho misie v Japonsku sa kresťanstvo stalo zakázaným náboženstvom – vyznávať vieru sa stalo hrdelným zločinom. Mnohí japonskí kresťania sa vrátili k tradičnému šintoizmu či budhizmu, no niektorí sa stali mučeníkmi za vieru. Keď prešlo obdobie teroru, zdalo sa všetkým pozorovateľom, že japonské kresťanstvo bolo vykántrené.

Japonské kresťanstvo prežilo 250 rokov existencie ako v katakombách

No po 250 rokoch, v 1850-tych rokoch, keď donucovacia politika delových člnov komodóra Percyho otvorila jeden japonský offshore ostrov pre americké obchodné účely, sa zistilo, že v Nagasaki existujú akoby v katakombách tisíce pokrstených kresťanov, o čom vláda nič nevie; bezodkladne sa začala ostrá čistka. Medzinárodný protest si však čoskoro vynútil zastavenie prenasledovania. Nagasacké kresťanstvo vystúpilo z podsvetia a v roku 1917 postavilo – bez akejkoľvek finančnej pomoci štátu – novú katedrálu sv. Panny Márie v okrese Urakami River; je to najväčšia kresťanská katedrála v Oriente.

Po prílete nad sekundárny cieľ sa ukázalo, že obrovská katedrála Urakami je jeden z mála znakov mesta Nagasaki, ktoré možno dobre rozoznať z letovej výšky 31 000 stôp a bombometčík mohol pozitívne identifikovať mesto odsúdené na záhubu; dal k nej signál.

A tak 9. augusta 1945 o 11.02, uprostred rannej omše, boli nagasackí kresťania uvarení, vyparení a karbonizovaní všetko spaľujúcou rádioaktívnou ohnivou guľou, ktorá bola veľa razy horúcejšia ako slnko. Vibrujúce centrum japonského kresťanstva bolo vygumované. Stalo sa Nulovým bodom (ako to, čo ostalo v New Yorku z Dvojčiat).

Čo nedokázala japonská cisárska vláda za viac ako 250 rokov, dokázali americkí kresťania za 9 sekúnd. Z nagasackej komunity 12 000 kresťanov zahynulo toho dňa 8 500. Ani jeden z mŕtvych nebol vojak.

Táto pravdivá historka by mala vyvolať diskusiu u ľudí, ktorí sa vydávajú za žiakov Ježiša Krista. Katolíckym kaplánom pre 509. Composite Group (Zložená skupina – to bola tajná jednotka 1 500 mužov, majúca za hlavný cieľ úspešne zhodiť atómové bomby na miesto určenia) bol Otec George Zabelka. Tento niekoľko desaťročí po skončení vojny pochopil svoj ťažký teologický omyl, keď slovami viery legitimizoval organizované hromadné vraždenie, čím je moderná letecká vojna. Nakoniec uznal, že nepriatelia Ameriky nie sú nepriatelia Boha. Naopak, údajní nepriatelia Boha sú božie deti, ktoré Boh miluje a mali by ich milovať aj nasledovníci Krista.

Obrátenie Otca Zabelku na prax nenásilia ho priviedlo k tomu, že posledné roky svojho života venoval prednáškam proti násiliu vo všetkých formách, najmä proti násiliu militarizmu. Evanjelický kaplán William Downey sa stal poradcom vojakov, ktorých prenasledovali výčitky svedomia, že vraždili v mene štátu; neskoršie zavrhol všetky formy zabíjania, či jednou guľkou alebo zbraňami hromadného ničenia.

Budhizmus proti inštitucionalizovanému kresťanstvu

Vo svojej dôležitej knihe Hell, Healing and Resistance (asi Peklo, liečba a odpor) píše Daniel Hallock o ústupe budhistov, vedených Thich Nhat Hanhom a pokúšajúcich sa vyrovnať sa s pekelnými pobojovými stresmi traumatizovaných vietnamských veteránov. Irónia toho, čo sa stalo, priviedla Hallocka k vetám:

„Veď budhizmus poskytuje niečo, čo inštitucionalizované kresťanstvo nepozná. Prečo by mali veteráni (ktorí už zväčša opustili ako pokryteckú vieru svojho detstva) vyznávať náboženstvo, žehnajúce vojny, ktoré zničili ich duše? Neslobodno sa čudovať, ak sa obrátia na mierneho budhistického mnícha, aby od neho počuli, čo je v mnohom ohľade pravda Ježiša Krista.“

Ako celý život kresťan, komentujúci neprávosti, som v tomto momente zacítil bodnutie zlej a dráždivej pravdy; zacítil som morálnu povinnosť konať. Ako lekár, denne stretávajúci psychologicky traumatizovaných pacientov, viem, že je to násilie vo všetkých svojich formách, čo raní až zlomí ľudskú psyché a ducha; že tá trauma je smrteľná a nákazlivá; typicky sa šíri po rodinách; že sa bude šíriť do tých čias, kým sa skončí vojenské násilie, stojace aj pri zrode toľkého rodinného násilia.

Jedna z najťažších tzv. mentálnych chorôb je „combat-induced posttraumatic stress disorder“ (PTSD – Pobojová posttraumatická stresová porucha). Vo svojej veľmi virulentnej forme je podľa mojej mienky neliečiteľná. Čiastočne sa dá liečiť intenzívnou terapiou oddaných terapeutov a rodinných členov.

Výzva k akcii pre cirkev

Je fakt, že hoci väčšina vietnamských veteránov bola pred odvodom vychovaná v náboženskom duchu a aktívne praktizovala svoju vieru, ak sa vrátia domov s PTSD, je percento so zachovanou vierou ich otcov blízke nule.

Z toho vyplýva seriózny duchovný problém pre každú cirkev, ktorá – či už na základe aktívnej podpory „slávnych“ vojen svojho národa alebo v dôsledku mlčania o takýchto veciach – zlyhala pri povinnosti učiť svojich mladých ľudí, čo kázal Ježiš Kristus o násilí: že sa zakazuje tým, čo ho chcú nasledovať.

Ak cirkevné vedenie neinformuje svojich mladých ľudí podrobne o strašných sebaničivých skutočnostiach vojenských činností, a to už pred zápisom do odvodných zoznamov, privoláva si odsúdenie, pred ktorým Kristus varoval v Matúšových veršoch (18,5-6): „A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“

Bol by som rád, keby táto esej stimulovala otvorenú a čestnú diskusiu aspoň medzi kresťanmi o duchovných dôsledkoch zabíjania v záujme vládnucich elít, ťažiacich z vedenia vojen nie z perspektívy predkresťanskej odplaty oko za oko, ktorú Kristus vyslovene odmietal, ale z perspektívy Reči na vrchu (Mt 5-7 a Lk 6). Ježiš Kristus, ktorého celá činnosť sa týkala zmiernenia ľudského utrpenia, učil zásady nenásilnej priamej akcie, ktorú zdokonalili o dve tisícročia Gándhí a King: bezpodmienečná nenásilná láska k priateľovi aj nepriateľovi.

Je samozrejmé, že americkí kresťania, ktorí uznávajú teóriu spravodlivej vojny, sú spoluzodpovední za diabolské vojenské násilie, predvedené 9. augusta 1945.

Je možné, že najbližším vojenským hrôzam typu Nagasaki, Faludža a My Lai sa bude dať predísť, ak sa dostatočný počet kresťanských cirkví odvážne a verejne postaví proti militaristickej politike vlády a aktívne odmietne jej požiadavku tiel a duší našich synov a dcér.

Ak začnú cirkvi uskutočňovať svoju svätú povinnosť odrádzať svojich farníkov od nivočiaceho pojmu vojny, nemusí byť neskoro zachrániť našu umierajúcu, vojnami deptanú, morálne aj finančne skrachovanú planétu.

Mať na zreteli poučenie z Nagasaki môže byť dobrý spôsob štartu.

Prameň: Gary G. Kohls, The Bombing of Nagasaki August 9, 1945: Another Example of Christians Killing Christians in the Name of Christ (Bombardovanie Nagasaki 9. augusta 1945: Ďalší prípad vraždenia kresťanov kresťanmi v mene Krista), LewRockwell, 13. 8. 2011

Preložil Rastislav Škoda