Stephen Law

9. kapitola: Rozum a morálka

Pozrime sa teraz na iný útok na liberálnu morálku a náboženskú výchovu.

Táto kniha zastáva názor, že keď príde na posúdenie, čo je správne a čo nesprávne, vtedy je chybou radiť deťom a mladým dospelým, aby nekriticky prijali názor nejakej vonkajšej autority. Treba ich povzbudzovať a cvičiť v myslení sami za seba.

Nie je to však neúmerné preceňovanie možností indivídua, vyzbrojeného len mocou jeho rozumu? Je možné, žeby jednotlivec za pomoci len svojej racionality spoznal, čo je správne a čo nesprávne? Mnohí povedia, že odpoveď je „Nie”. Jednotlivec, ponechaný na seba s ničím iným ako mocou svojho intelektu, vraj uviazne ako žaba na dne jamy, neschopný nájsť akúkoľvek morálnu orientáciu. Sám rozum je morálne slepý. Kto si myslí, že kradnúť je morálne prijateľné, nemusí byť o nič menej racionálnejší, ako ten, čo nezištne pomáha druhým. Ich omyl nie je chybou logiky. Ale ak nakoniec morálka nie je vecou rozumu, nie je chybou klásť na ňu taký veľký dôraz? Ak sila môjho úsudku nestačí na rozlíšenie správneho od nesprávneho, mám iné východisko ako zveriť svoju vieru do rúk nejakej vonkajšej autority, ktorá mi tento mravný poznatok dodá?

Na tejto námietke môže byť kus pravdy. Ale je na nej aj balvan nepravdy. Kým presne neidentifikujeme, kde je chyba, načrtnime jeden (nie jediný) argument, ktorý môže podporovať záver, že morálka má málo, ak vôbec niečo, do činenia s rozumom. Pochádza od Davida Huma, filozofa osemnásteho storočia (A Treatise of Human Nature, 1739: kniha 2, časť 3, sekcia III).

Pravdy rozumu

Jednou z ciest, ako by sa dal zajac morálky vytiahnuť z klobúka rozumu, by bolo preveriť, či sú morálne pravdy logické pravdy, respektíve či sa na ne dajú redukovať. Pozrime sa na tvrdenie:

Všetky trojuholníky majú tri strany.

Stačí, ak popremýšľate, aby ste zistili, že tento výrok je pravdivý. Trojuholníky sú z definície trojstranné. Kto by povedal, že existuje trojuholník, ktorému chýba niektorá z týchto strán, by si protirečil: taký trojuholník by musel byť aj trojstranný, aj nie-trojstranný. Jav, že trojuholníky majú tri strany, je v tomto zmysle logická pravda.

Dá sa podobným spôsobom dokázať, že aj morálne pravdy sú logické pravdy? Zdá sa, že nie. Kto vyhlási, že kradnúť nie je zlé, si neprotirečí. Máme síce logickú záruku, že všetky trojuholníky majú tri strany, ale niet takej istoty , ak ide o zlo či dobro krádeže.

Hoci výrok, že kradnúť je nesprávne, nie je logická pravda, možno ho logika ospravedlní. Možno ho ospravedlní nejaký rozumný argument. Začnime s tým, aké sú rozumné argumenty.

Klobásový mlynček logiky

Úžasná vlastnosť rozumného argumentu je jeho schopnosť zachovať pravdu. Zoberme, napríklad, tento argument:

Frank je človek.
Všetci ľudia žijú na Zemi
Záver: Frank žije na Zemi.

Tento argument má formu dvoch výrokov, premís a jedného záveru. Pri deduktívnom argumente, ako je tento, sa predpokladá, že premisy obsahujú záver. Ak je platný, poskytne nám tento argument logickú záruku: ak sú platné premisy, ja platný aj záver. Vtedy je argument platný. V našom prípade premisy naozaj obsahujú záver.

Samozrejme, ak dáte do deduktívneho argumentu jednu alebo viac neprávd, niet záruky, čo dostanete. Záver môže byť platný, ale môže byť aj nepravdivý. (Predpokladajme, že prvá premisa je nesprávna: že Frank nie je človek, ale mimozemšťan, žijúci na planéte Pluto; potom je náš záver nesprávny.)

Platný deduktívny argument zachováva pravdu. Ak ste vložili platné premisy, máte logickú záruku, že dostanete správny záver. Ak hľadáte vieru v niečo, čo je pravdivé, je to pekný výsledok.
Tým, čo majú radi analógie, môžeme povedať, že platné formy deduktívneho argumentu fungujú ako mlynček na klobásy. Ibaže namiesto vkladania nakrájaného mäsa na jednej a odoberania hotových klobás na druhej strane máte záruku, že ak vkladáte pravdivé premisy, vyjdú vám pravdivé závery.

Induktívny mlynček na klobásy

Deduktívny argument nie je jediná rozumná forma argumentu. Existuje aj induktívne uvažovanie. Pozrime sa na jeden príklad:

Prvé jablko obsahuje jadierka.
Druhé jablko obsahuje jadierka.
Tretie jablko obsahuje jadierka.
……
1000. Tisíce jablko obsahuje jadierka.

Záver: Všetky jablká obsahujú jadierka.

Tento argument má tisíc premís (no uspokojujeme sa so štyrmi). Pri induktívnom argumente sa predpokladá, že premisy podporujú záver. Kľúčové slovo je tu podporujú. Je jasné, že tento argument nie je (a nemyslí sa, že by mal byť) deduktívne platný. Tieto premisy neobsahujú deduktívne záver. Niet logickej záruky, že najbližšie jablko nebude bez jadier, a nezáleží na tom, koľko jabĺk sme už rozrezali. Predpokladáme, že keďže dosiaľ všetky preskúmané jablká obsahovali jadrá, je celkom rozumné uzatvárať, že ich obsahujú vôbec všetky jablká. (2) Predpokladáme, že premisy robia pravdivosť záveru veľmi pravdepodobnou. Ak je to pravda, potom majú rozumné induktívne argumenty vlastnosti zachovávajúce pravdu, podobné strojčeku na klobásy. Vlož do rozumného induktívneho argumenty správne premisy a môžeš mať nádej, že ti na druhom konci vyjdú správne závery. Opäť platí, že ak hľadáš pravdu, je to dobrý výsledok.

Hume a rozdiel medzi je a má byť

Videli sme, že korektný argument má tendenciu zachovať pravdu. Preto je rozumný argument so správnymi premisami schopný zdôvodniť záver – taký argument môže ukázať, že záver je s istotou alebo pravdepodobne správny.

Ako teda používať rozumný argument na podoprenie mravného záveru? Začnime tým, že rozpoznáme dva rozličné druhy premís, na ktorých sa dá založiť naše uvažovanie.

Filozof David Hume slávne rozlíšil výrazy „je” a „mal by”. Veda sa zaoberá zisťovaním, akým svet je. Vedci pozorujú, samozrejme, ako to je. Zaznamenávajú, že tieto rozličné vzorky vody všetky vrú pri 100 °C, že slnko vyšlo včera aj dnes atď. Niekedy teoretizujú o tom, čo pozorujú. Tvrdia, napríklad, že každá voda vrie pri 100 °C, aj taká, ktorú dosiaľ netestovali.

Na druhej strane morálka sa zaoberá celkom iným druhom výrokov. Morálka neopisuje, aký svet je – hovorí, aký by mal byť. Pozrime sa na výrok, že kradnutie je zlo. Na prvý pohľad to vyzerá ako „je”- výrok (obsahuje slovo „je”). No pri podrobnejšom skúmaní sa ukáže, že tu nejde o výrok, aké veci sú. Celkom iste platí, že ak sa povie, že kradnúť je zlé, neznamená to povedať, že niekto niečo kradne alebo nekradne. Znamená to len, že nemáme kradnúť.

Ak teraz chceme deduktívne alebo induktívne uvažovať o podpore morálneho záveru – o závere, čo „sa má” – aký druh premisy máme použiť? Napríklad, môžeme vytvoriť záver „má sa” tak, že použijeme výroky „je”?
Stalo sa slávnym, že Hume to poprel. Zastáva názor, že výroky o tom, čo je, sú morálne neutrálne. Neumožňujú nám urobiť záver o tom, čo máme alebo nemáme urobiť.

Vezmime, napríklad, prepadávanie starých žien. Každý si myslí, že to sa nemá robiť. Samozrejme, prepadnutie deprimuje starú ženu. Môže jej spôsobiť telesnú chorobu alebo aj smrť. Znamená pocity úzkosti u jej priateľov, rodiny a aj v širšej verejnosti. Nemalo by to okamžite racionálne odôvodniť záver, že to nemáme robiť?

Nie, vraví Hume. Nakoniec psychopat, ktorý si myslí, že prepadávať staré ženy je niečo, čo máme robiť, môže dobre poznať všetky fakty, aké to „je”. „Áno”, povie, „prepadávať staré ženy ich deprimuje a poškodzuje. Ale veď práve preto to robím! Myslím si, že to je niečo, čo máme robiť.” Táto odpoveď nás musí zaraziť ako priam záhadná. Je však tento páchateľ iracionálny? Zdá sa, že nie je. Psychopat s nami v otázke výrokov „je” súhlasí:

Prepadávanie starých žien im robí veľmi zle (atď.)   A náš záver
Nemáme prepadávať staré ženy
nie je týmto výrokom „je” deduktívne ani induktívne väčšmi podporovaný ako psychopatov názor:
Staré ženy máme prepadávať.

Ukazuje sa, že existuje, ako filozofi zvyknú hovoriť, rozdiel medzi je a má byť a zdá sa, že výroky o tom, čo „je”, neposkytujú nijakú racionálnu podporu pre závery o tom, čo máme alebo nemáme robiť. (3)

Problém zdôvodňovania v kruhu

Ako potom použiť náš „mlynček na klobásy”, aby sme odôvodnili naše morálne súdy? Zdá sa, že jediná cesta, ako sa dostať k úsudku „má sa”, je, ak vložíme aspoň jednu premisu „má sa”.

Tu je jednoduchý príklad:

1. Mali by ste vždy platiť svoje dlžoby.
2. Tedovi ste dlžen jednu libru.
Záver: Mali by ste Tedovi vrátiť libru, ktorú mu dlhujete.

Tento jednoduchý príklad je presvedčivý. Je to príklad takého jednoduchého uvažovania, aké by sa malo používať u detí na vysvetlenie, že majú vrátiť peniaz, ktorý si požičali. No hoci je to korektný argument, predpokladá ako samozrejmú morálnu premisu. Podarilo sa nám vytlačiť záver „mali by ste” len tak, že sme si pomohli prijatím aspoň jednej premisy „mal by si”. Môžete sa spýtať, ako je táto odôvodnená.

Teraz sa ukazuje celková ťažkosť. Ak bez ťažkostí môžeme používať rozum na odôvodnenie jedného morálneho výroku druhým (t.j. odôvodňujeme nejaký morálny princíp odvolaním sa na druhý, ktorý je zásadnejší), vzniká problém, ak ide o odôvodnenie celej morálnej pozície vrátane našich najzákladnejších morálnych presvedčení. Pretože nemôžeme používať iné „malo by sa” ako tie, ktoré sa pokúšame odôvodniť. Pritom, samozrejme, nemôžeme používať mravné zásady na zdôvodnenie ich samých – to by bolo zdôvodňovanie v kruhu / cirkulárne, a to nie je nijaké odôvodňovanie. A okrem toho, keby toto bol prijateľný spôsob zdôvodňovania sústavy morálnych pravidiel, potom by aj ten psychopat mohol úspešne ospravedlniť svoj zvrátený zmysel pre dobro a zlo.

Takže kam nás zaviedli úvahy o používaní mozgu pri odôvodňovaní našich morálnych predstáv? Zdá sa, že do veľkých ťažkostí.

Niekto by teraz mohol urobiť záver, že rozum nie je schopný zdôvodniť naše zásadné životné morálne stanovisko. Nemôže racionálne uprednostniť jednu konzistentnú sústavu morálnych zásad pred druhou. Názorový systém psychopata môže byť viac menej rovnako racionálny a rozumný ako názorový systém svätca. Hume uzatvára, že morálne princípy nie sú produkty rozumu (1739). Povedal:

Rozumu sa neprieči dať prednosť skaze celého sveta pred poškrabaním prsta.

Mojím úmyslom však nie je potvrdiť Humov argument, ako sme si ho oživili. Má svoje nedostatky . (4) Uviedol som ho vlastne ako ilustráciu len preto, aby som pripravil pôdu na nasledujúci argument. Ale predpokladajme ešte raz, čo len v záujme tvrdenia, že Humov záver je správny. Akú by to malo dôsledok na liberálny prístup k morálke opísaný v tretej kapitole?

Po prvé, jedni môžu uzatvárať, že ak sa morálke nevie dať racionálny základ, je chybou zdôrazňovať význam presvedčovania jednotlivcov, aby používali vlastné rozumové sily na riešenie morálnych otázok. Po druhé, niektorí môžu ísť ďalej a prísť k záveru, že ak morálka nemá korene v rozume, musí ich mať v nejakej vonkajšej autorite, ako sú náboženské texty alebo náboženskí vodcovia.

Obrana liberálneho prístupu

V skutočnosti nepoužijeme ani jeden z predošlých záverov. Táto kniha obhajuje názor, že jednotlivcov treba povzbudzovať, aby o dobre a zle premýšľali a súdili sami. Všimnite si však, že v tejto súvislosti nejde o nejaký osobitný záujem o to, odkiaľ nejaký morálny názor pochádza.

Je zrejmé, že väčšina našich morálnych presvedčení nepochádza z rozumu. Mnohí ľudia majú aspoň časť svojich presvedčení z náboženstva. Iní ich dostali od svojich rodičov, niektorí zo svojej komunity. Niekedy pramenia z určitého druhu tzv. náboženskej skúsenosti. Niektoré morálne názory môžu byť dokonca vrodené organizmu prírodným výberom, čo by vysvetlilo, prečo máme všetci viac-menej tie isté názory, nech pochádzame odkiaľkoľvek. (5) Tu nejde o obranu nejakej osobitnej teórie o pôvode našich morálnych názorov, ale o obranu odporúčaného prístupu jednotlivcov k týmto názorom, nech pochádzajú odkiaľkoľvek.

Máme povzbudzovať jednotlivcov, aby viac-menej nekriticky akceptovali morálne názory, ktoré im v štepuje ich náboženstvo, komunita, ich gény alebo Boh v ich hlavách? Zastávame stanovisko, že nech vaše morálne názory pochádzajú odkiaľkoľvek, treba vás nabádať, aby ste o nich kriticky uvažovali. Na tom nič nemení skutočnosť, že mravnosť nemá a nemôže mať svoj pôvod v rozume.

Tu sa dajú vysloviť pochybnosti. Možno položiť otázku: „Ak má Hume pravdu a rozum nie je schopný odôvodniť naše základné mravné zásady, prečo vôbec spomínať rozum pri morálnych otázkach? Iste si prajeme jednotlivcov, ktorí veria tomu, čo je správne. Ale veď ste práve povedali, že ak ide o správne a nesprávne, rozum nie je v stave pomôcť nám dopátrať sa pravdy.”

Nepripustili sme nič také. Sám rozum ako taký môže byť neschopný určiť, čo je dobré a zlé, ale to neznamená, že rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé, nemá nič do činenia s rozumom. Má, a to veľa. Starostlivé a kritické premýšľanie o našich mravných presvedčeniach nám môže veľa povedať. Uvádzame štyri príklady, keď sa rozum dá konštruktívne využiť.

1. Odhalenie nepredpokladaných dôsledkov

Po prvé, už jednoduchá kritická analýza môže odhaliť nepredpokladané dôsledky.

Predpokladajme, že si myslíte, že nemáme nikoho diskriminovať, ak na to nemáme presvedčivé dôvody. Áno, dospelí diskriminujú deti – nenechajú ich riadiť auto, nedajú im volebné právo atď. -, ale ich diskriminácia je zdôvodnená, pretože medzi nami a nimi je morálne relevantný rozdiel. Deti nie sú ešte dosť vyspelé a zodpovedné, aby riadili auto alebo politicky volili. Ak však ide o odpieranie volebného práva ženám a černochom, nie je tu žiaden mravne významný rozdiel. Černosi a ženy sú rozdielni voči bielym mužom, a to v rozličných smeroch. Ale rozdiely v sexuálnych orgánoch alebo vo farbe kože nie sú relevantné, keď ide o zdôvodnenie odoprenia volebného práva. Preto je táto diskriminácia zlá. Kto ju robí, je vinný z neznášanlivosti.

Za takýchto okolností je princíp nediskriminácie veľmi prijateľný. Takmer všetci sme ochotní súhlasiť s niečím podobným. No len málo z nás si premyslelo všetky jeho dôsledky.

Pozrime sa, napríklad, na iné druhy – na ošípané, psy, kravy atď. Aj tie diskriminujeme, a ako dramaticky! Robíme na nich pokusy, zabíjame ich a jeme ich. Vieme, že zaobchádzať takto s ľuďmi by bolo zlé. Ak sa aj táto diskriminácia nemá považovať za fanatickú, musíme nájsť nejaký morálne relevantný rozdiel medzi ľuďmi a inými druhmi, ktorý zdôvodní rozdiel v správaní sa. To je spravidla ťažké.

Niekto môže povedať: „Dobre, tieto druhy sú menej dokonalé a inteligentné, ako sme my. Preto je v poriadku, že ich zabíjame a jeme.” No toto ospravedlnenie by nám dovolilo zabíjať a jesť aj mentálne chorých ľudí – čo (temer) každý považuje za otrasne nemorálne. Ťažko sa dá vysvetliť, prečo zdôvodnenie diskriminácie medzi ľuďmi a zvieratami nezahŕňa nejakú formu fanatizmu podobného rasizmu alebo sexizmu.

Nemám v úmysle brániť túto obžalobu z fanatizmu. Používam tento príklad len na ilustráciu javu, že silami nášho rozumu a myslenia o dôsledkoch našich morálnych presvedčení môžeme odhaliť prekvapujúce dôsledky. Môžeme zistiť, že to, čo kedysi bolo morálne prijateľné, dnes už nie je vôbec morálne.

Takže to je jedna dôležitá úloha, ktorú môže rozum hrať pri zisťovaní, čo je morálne správne. Zadaním prijatej premisy „malo by sa” (v tomto prípade to bola diskriminácia) do nášho „mlynčeka na klobásy” staneme sa schopnými odkryť nepoznané dôsledky.

2. Odhalenie logických rozporov

Použitie rozumu môže odhaliť rozpory v našom systéme morálnych hodnôt, čo od nás vyžaduje zmenu aspoň niektorých z nich. Racionálny tlak môže vyvolať zmeny týkajúce sa našich najostrejších morálnych presvedčení.

Predpokladajme, že hlboko vyznávam aj zásadu, že ľudský život má väčšiu cenu ako každá iná forma života, aj princíp nediskriminácie, ako bol opísaný vyššie. Mysliac na dôsledky tohto druhého princípu môžem prípadne zistiť, že zastávam logicky nedôsledný postoj. Hľadanie riešenia ma vystaví neznesiteľnému tlaku, aby som sa vzdal aspoň jedného z týchto dvoch doteraz hlboko zakorenených presvedčení.

Je pravda, že niektoré z najväčších morálnych prevratov v dejinách ľudstva nastali aspoň čiastočne následkom takéhoto kritického myslenia. Tí, čo ťažko bojovali aj za zrušenie otroctva, aj za emancipáciu žien, mali medzi sebou mnohých, ktorých motivovalo ich náboženské presvedčenie. Ale čo dalo týmto jednotlivcom ich jedinečnosť a urobilo z nich hýbateľov a iniciátorov, to bola ich ochota zapochybovať o prevládajúcej mienke ich doby a prísne prekontrolovať dôsledky svojich najzákladnejších morálnych presvedčení. Opovážili sa kritizovať ortodoxné náboženské názory svojej súčasnosti. Uposlúchli Kantovu radu a odvážili sa myslieť. Toto urobiac stelesnili osvietenstvom inšpirovaný postoj voči morálke, za aký sa prihovára táto kniha. (6)

3. Úloha vedeckého myslenia

Napriek rozdielu medzi „je” a „má byť” má veda svoju úlohu, keď treba povedať, čo je správne a čo nesprávne. Pozrime sa, napríklad, na morálne názory na problém výskumu embryonálnych a kmeňových buniek. Veda sama nám nemôže povedať, či sa to má povoliť. Môže nám však pomôcť dopracovať sa k správnemu rozhodnutiu. Ak, napríklad, veríme, že ak niečo kvalifikuje za morálnu osobu, je to schopnosť cítiť bolesť, potom výskum otázky, či majú embryá nervový systém, resp. ako sa tento vyvíja, sa stane naraz veľmi významný.

A tak sú morálne nezhody často čiastočne konkrétne. Diskusia o tom, či sa má ženám priznať volebné právo, bola čiastočne diskusiou o tom, či majú ženy intelektuálne schopnosti, potrebné na riadne vykonávanie tohto práva. Že ich majú, je empiricky dokázateľný fakt.

Kombinácia vedeckých objavov o aktuálnej téme a pripustených premisách „malo by sa” vedie pri použití nášho mlynčeka na klobásy k zdôvodneniu dôležitých morálnych dôsledkov – napríklad o volebnom práve žien alebo o kmeňových bunkách.

4. Odhalenie chybného uvažovania
Rozum vie odhaliť, kde sa niečie morálne stanovisko zakladá na falošných argumentoch. Starostlivé a kritické myslenie nám môže odhaliť, kde sme sa sami, alebo kde sa druhí zmýlili pri formulácii morálnych záverov. Označenie týchto nebezpečných miest môže byť veľmi dôležité.

Vezmime si, napríklad, niekoho, kto sa pokúša odôvodniť morálne odsúdenie homosexuálov názorom, že homosexualita je „neprirodzená”. Takéto uvažovanie je falošné, pretože sa zráža s Humovou medzerou „je/má sa”: premisa, že homosexualita je neprirodzená, nepodporuje racionálnejšie záver, že sa nemá praktizovať, než záver, že sa má praktizovať. Aj keby bola (ako pravdepodobne nie je) „neprirodzená”, nedalo by nám to právo morálne ju odsúdiť. (7)

Na záver sa dá povedať, že hoci veda a rozum nie sú v stave odôvodniť naše základné morálne zásady, umožňujú ďalekosiahle vetvenia už prijatých zásad. Otvárajú nám oči, aby sme videli, kde treba zásady revidovať.

Tí, čo nechcú či nie sú schopní o svojich morálnych názoroch starostlivo a kriticky rozmýšľať, sú preto, morálne povedané, vo veľkej nevýhode. Ich neschopnosť vidieť nedôslednosti, klamné predstavy a falošné predstavy vo svojom myslení ich robí vnímavými voči schvaľovaniu a dokonca aj zapojeniu sa do morálne neudržateľného – akým sú otroctvo, sexizmus, prenasledovanie Židov a homosexuálov.

Posledná obava

Dôraz, ktorý kladie táto kniha na rozum, môže vyvolať ešte jednu, poslednú obavu. Niekto môže povedať, že, povedzme,

Kant sa mýlil a rozum nemôže podoprieť morálku. Ak potom trváte na tom, že jednotlivci (v prvom rade) „myslia na seba”, nechávate ich spoliehať sa na vlastné subjektívne pocity. Morálne úsudky sa potom robia na základe čohokoľvek, čo jednotlivec „cíti ako správne”. Sú potom príliš subjektívne a ľahko vedú k vzniku osobností, vydávajúcich prázdne a zištné morálne úsudky. Mravnosť sa tým presunie na nízky stupeň subjektívnych preferencií alebo volieb – „chcem” či „cítim” namiesto ako „mal by som”. Lepšie bude, ak sa ľudia spoľahnú na vonkajšiu autoritu, ktorá im poskytne objektívne morálne meradlo.

Na pohľad je tento ťah príťažlivý. Pri bližšom preverení sa ukazuje fatálne chybný.

Po prvé (a pravdepodobne je to aj najzničujúcejšia námietka), aj keď sa pripustí, že rozum nemôže podoprieť morálku, nedáva nám to okamžite dôvod favorizovať prístup k mravnej výchove, založený na vonkajšej autorite. Pretože ak sa jednotlivci dovolávajú nejakej vonkajšej autority a ani táto nemôže podoprieť morálku, skončíme tak, že sa budeme spoliehať na čokoľvek, čo „cíti ako správne” táto autorita. Takže morálka skončí zakaždým tak, že závisí od subjektívnej preferencie či voľby, ale teraz je to subjektívna preferencia či voľba autority a nie jednotlivca. Pridanie vonkajšej mravnej autority do obrazu vyvolá iba ilúziu zvýšenej objektívnosti. Nie je jasné, akým by to bolo zlepšením. V skutočnosti spoliehanie sa na autoritu môže viesť do ešte nebezpečnejšej situácie. No v liberálnejšom režime majú jednotlivci možnosť (a sú k tomu povzbudzovaní) kontrolovať a opravovať sa navzájom. Je málo pravdepodobné, že mocnú mravnú autoritu opraví niekto iný ako ona sama.

Po druhé, (v každom prípade) rozsah otvorených morálnych pozícií aj potom, ako sme pripustili, že morálke nemožno dať celkom racionálny základ, ostáva oveľa užší, ako si mnohí myslia. Nacizmus, sexizmus, vlastnenie otrokov a homofóbia, ako sa zvyčajne manifestujú, nie sú aktuálne alternatívy. Tieto názory kotvili historicky v morálnych názorových systémoch, ktoré mali veľa hlbokých logických nedôsledností a chýb, ktoré rozum odhalí (videli sme niekoľko príkladov). Takmer každý z nás podpíše určité základné podobné morálne zásady (dokonca aj nacisti – vrátane Hitlera – vraveli, že plnia kresťanskú povinnosť), ktoré účinne limitujú rozsah diskutabilných morálnych názorových systémov. Ak zameriavame pozornosť na rozdiely medzi nami, ľahko nám unikne, koľko máme spoločné. A to, čo máme spoločné, často racionálne vyrieši, kto z nás má pravdu alebo nie, keď príde reč na morálku.

Po tretie, hoci je pravda, že keď ide o morálku, musíme sa nakoniec spoliehať tak na pocity ako aj na rozum, pocity sa dajú vychovávať. Môžeme sa naučiť byť empatickejší, lepšie spoznať charakter svojich pocitov, lepšie vedieť posúdiť, či sú naše pocity náležité alebo či sú schopné deformovať náš úsudok. Hoci emócia nevyhnutne prispieva k morálnemu rozhodnutiu jednotlivca, iste z toho nevyplýva, že úsudok bude prázdny a zištný. Okrem toho, ako sme videli v tretej kapitole (a ako to nedávno zdôraznil riaditeľ Antidotu (britskej organizácie, ktorá podporuje rozvoj emocionálnych schopností v školách) (8)), filozofický liberálny prístup k mravnej výchove môže podstatne prispieť k rozvoju tohto druhu emocionálnej vytríbenosti a gramotnosti.

Záver

Môže byť, že rozum nakoniec nie je schopný poskytnúť morálke jej základy. Ale, ako sme videli v tejto kapitole, rozumu ostáva úloha hrať životne dôležitú rolu pri určovaní, čo je dobré a čo zlé. Preto ostáva životne dôležité, aby sa občania učili a povzbudzovali v používaní sily svojho rozumu v morálnych otázkach.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo