Stephen Law

8. kapitola: Veľký mýtus a boj o myslenie detí

„Pozor, relativista!“

Prv než sa pustíme do otázky, či liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, odporúčaný v tejto knihe, predpokladá nejaký záväzok voči morálnemu relativizmu, pozrime sa na spôsob, ako sa „liberáli“ spravidla obžalúvajú z relativizmu.

V USA vyšiel v poslednej dobe rad kníh s titulmi napr. Ako hovoriť s liberálom – keď už musíte (How to Talk to a Liberal – If You Must – Coulter 2004), Perzekúcia: Ako sa liberáli púšťajú do vojny proti kresťanstvu (Persecution: How Liberals Are Waging War on Christianity – Limbaugh 2003) a dokonca Pomoc! Mama! Liberáli sú pod mojou posteľou (Help! Mom! There are Liberals Under My Bed – DeBrecht a Hummel 2005). Vydavatelia hovoria vždy o knihe,„ktorú hľadajú konzervatívni rodičia“. (1) Niektoré z týchto prác obžalúvajú „liberálov“ (nech je to ktokoľvek) z hlúposti, amorálnosti a absencie vlastenectva. Niektorí ľudia dokonca vyhlasujú, že Amerika je v moci „liberálneho“ sprisahania proti kresťanstvu a americkému spôsobu života, aby sa jej deti stali homosexuálmi.

Je zaujímavé, že medzi rôznymi kritikami „liberálov“ je obžaloba z relativizmu jednou z  najčastejších. Pozrime si pár príkladov.

V podnetne nazvanej knihe Nechajte rinčať slobodu (Let Freedom Ring) považuje Sean Hannity (2002 137), politický expert stanice Fox News, za jednu z príčin nepriateľstva „liberálov“ voči preberaniu Deklarácie nezávislosti na štátnych školách skutočnosť,

že liberáli absolútne nenávidia a militantne zavrhujú vieru zakladateľov štátu v absolútnu pravdu. Zakladatelia Ameriky hlboko verili v určité základné pravdy o živote, o slobode a o povahe človeka. Oni naozaj verili, že také pravdy sú „samozrejmé“ – nevpisovali do dokumentov vzletne znejúce jalové frázy. V ostrom protiklade s tým ľavica s arogantnou tvrdošijnosťou vyznáva morálny relativizmus.

Už je to tu: „liberáli“, ktorých Hannity bezdôvodne stavia na roveň s „ľavicou“ – zastávajú morálny relativizmus.

Limbugh, autor knihy Perzekúcia: Ako sa liberáli púšťajú do vojny proti kresťanstvu (Persecution: How Liberals Are Waging War on Christianity), tiež pripisuje liberálom relativizmus, keď vraví, že

„liberáli“ sa hlásia k morálnemu relativizmu a neuznávajú absolútnu pravdu; keď treba posúdiť kresťanov, zrádzajú svoje štandardy. Vtedy používajú absolútny štandard a odsudzujú našu vieru, takže sú v tejto veci úplne pokryteckí … Židovsko-kresťanská etika je podložená absolútnou pravdou. Taký hodnotový systém liberáli nepodpíšu. (John Hawkins v interview s Limbaughom).

Limbaugh tu obžalúva liberálov aj z relativizmu, aj z pokrytectva: vraj hlásajú relativizmu a neposudzovanie, ale hodnotia morálne kresťanské postoje voči, povedzme, homosexualite, alebo prípustnosti modlitby v škole. To je škandál.

Celkovo vzaté, sú „liberáli“ relativistami?

Mnohí ľudia, ktorí sa cítia byť „liberálmi“, odmietajú relativizmus. V Spojenom kráľovstve sa mnohí ľudia sami nazývajú „liberálmi“. Medzi tými, ktorých poznám, ani jeden sa nepovažuje za relativistu. Možno sú pomery v USA iné. Môže byť, že za veľkou mlákou majú „liberáli“ sklony k pokryteckému neposudzujúcemu relativizmu, ktorý sa im opakovane pripisuje. Možno nemajú. Málo z tých, čo hlásajú, že „liberáli sú relativisti“, si dalo námahu hlbšie študovať morálne zásady tých, ktorých nazývajú „liberálmi“. Ich dôkazy niekedy nie sú viac ako rad anekdot. Isté je, že niektorí „liberáli“ zastávajú aj morálny relativizmus. Možno mnohí. Ale názor, žeby to robili všetci, alebo väčšina, sa mi vidí slabo zdôvodnený. Sú „liberáli“ väčšinou relativisti? Nemám o tom predstavu. A mám podozrenie, že ju nemajú často ani tí, čo vyslovujú obžalobu.

A predsa zdanlivý fakt, že „liberáli sú relativisti“, sa pevne zakorenil v myslení konzervatívnej Ameriky. Vlož výrazy „liberál“ a „relativista“ do Googla, a uvidíš, čo ti vypadne. Urobil som to a mal som hŕbu takýchto odsekov:

Moderný liberál je samozvaný relativista, ktorý neverí na objektívnu pravdu. Samozrejme, taký človek neverí na čestnosť ani slušnosť, keďže obidve tieto vlastnosti sú relatívne. Nevravím, že to platí o 100 percentách liberálov, ale iste to platí o väčšine z nich. (2)

Na akých dôkazoch sa zakladá toto tvrdenie? Na nijakých. Ukazuje sa, že v USA obvinenie „relativista“ nahradilo „komunistu“, pokiaľ ide o rozšírenosť, jedovatosť a neopodstatnenosť.

Nie náhodou existuje ešte jedna skupina, ustavične odmietaná ako relativistická, a to sú ateisti (ktorých je v USA pomerne málo). Aj to je mýtus, že všetci ateisti sú relativisti. Mnohí moji priatelia a kolegovia na obidvoch stranách Atlantiku sú ateisti. Neviem o žiadnom z nich, že by bol relativistom (zaručene nie politicky korektnej varianty). Ako učí každá dobrá príručka filozofie, ateizmus nenesie so sebou relativizmus (napríklad stať „Závisí morálka od Boha a náboženstva?“ v knihe Cvičebnica filozofie (The Philosophy Gym – Law 2003).

Takže takáto je situácia na politickej a náboženskej pravici: opakovane tam mnohí servírujú obžalobu z relativizmu. Obžalobu, slúžiacu im na diskreditáciu svojich „liberálnych“ oponentov.

Relativizmus a liberalizmus s veľkým „L“

Čo však povedať o liberáloch s veľkým „L“? Čo o liberálnom prístupe k mravnej výchove, spomenutom v tretej kapitole? Predpokladá sa tam väzba na relativizmus?

Nie. Liberáli s veľkým „L“ nepotrebujú byť relativistami. Samozrejme, sú tu podobnosti. Obidva smery zdôrazňujú význam individuálnej autonómie. Ale, ako uvidíme v ďalšom, ani liberalizmus, ani liberálny prístup k mravnej výchove, ako ho odporúčame v tejto knihe, nevyžadujú väzbu na relativizmus.

Veda je liberálna, nie relativistická

Liberáli odporúčajú, aby jednotlivci mysleli kriticky a vyslovovali vlastné úsudky; aby nebrali na palubu bez preverenia výroky nejakej vonkajšej autority. To nijako neznamená, že vyznávajú relativizmus, respektíve neposudzujúce „všetko sa dá“.

Porovnajme to s empirickou vedou. Tá tiež zdôrazňuje dôležitosť nezávislého kritického myslenia. Uznávať tento význam však nijako neznamená prevziať relativistický názor, že všetky vedecké teórie sú rovnako „pravdivé“ – vrátane teórií, že slnko sa krúti okolo Zeme a že na Marse žijú obrovské osy. Nechce povedať ani to, že veda je len otázka presadenia vlastnej vedeckej skutočnosti – ako keby sa Zem pri zmene nášho zmýšľania o jej pohybe naraz so škripotom prestala krútiť. Nie je to súhlas s neposudzujúcim názorom, že vedec nikdy nemá posudzovať teóriu niekoho iného. Samozrejme že nie.

Musíme si uvedomiť, že keby bol tento druh vedeckého relativizmu pravdivý, neexistoval by nezávislý vedecký výskum. Pokus a pozorovanie by boli stratou času. Keby bol každý vedecký názor rovnako dobrý ako každý iný, potom by nebol názor, ku ktorému došiel vedec po starostlivom premýšľaní o nič lepší ako názor, s ktorým štartoval.

Žiadať, aby vedci museli myslieť kriticky, namiesto nekritického odvolávania sa na autoritu Aristotela alebo Biblie (ako sa to robilo pred osvietenstvom), neznamená prijať za svoj relativizmus a neposudzovanie vedeckej pravdy.

Presne to isté platí o morálke. Prívrženci liberálneho prístupu zastávajú stanovisko, že existuje nerelatívna pravda o tom, čo je dobré a čo zlé, a dá sa bádaním zistiť. Práve preto kladú taký veľký dôraz na kladenie otázok a kritické myslenie. Keby sme jednoducho vymýšľali alebo si zostavovali morálku, načo si lámať hlavu s jej zlepšovaním? Ak je každý morálny názor taký dobrý ako ktorýkoľvek iný, potom nebude rozhodnutie, na ktoré som prišiel po starostlivom premýšľaní, lepšie ako východislkový názor. Keby mal relativizmus pravdu, nebol by nijaký dôvod namáhať sa kritickým rozmýšľaním, ktoré sa tu odporúča.

Takže liberálny prístup, opísaný v tretej kapitole, sa neviaže na morálny relativizmus. Naopak, je jeho opakom.

Mapa terénu

Skutočnosť, že liberalizmus nenesie so sebou relativizmus, sa dá ilustrovať diagramom. V druhej kapitole sme videli, že liberálny aj autoritatívny postoj leží na jednej stupnici; každý môže byť viac-menej liberálny alebo viac-menej autoritatívny, napríklad takto:

Táto kniha radí, aby sme sa usadili hodne naľavo.

Problematika, ktorá delí morálnych relativistov od nerelativistov, sa dá znázorniť na inej osi, ktorá pretína os liberáli – autoritári asi takto:

Stretáme tu priateľa Teda, nerelativistu a autoritára. V diagrame sa nachádza v pravom hornom rohu. Jeho postoj je, samozrejme, veľmi tradičný: je to postoj mnohých náboženských konzervatívcov. Je presvedčený, že o tom, čo je správne a čo je nesprávne existujú objektívne, nerelatívne fakty. Zastáva stanovisko, že mladí ľudia majú prevziať tieto fakty viac-menej bez kritiky od tých, ktorí ich poznajú.

Ale nerelativisti nemusia byť autoritatívni. Pozrime sa, napríklad, na Karolu. Na diagrame je v ľavom hornom rohu. Súhlasí s Tedom, že existujú absolútne (t.j. nerelatívne) fakty o tom, čo je správne a čo nesprávne. Súhlasí s názorom, že mravnosť nie je len názorom subjektívnej voľby alebo preferencie. Ak chcete, môžeme predpokladať, že je dokonca kresťankou, veriacou, že čo je dobré a čo zlé, určil objektívne Boh. Má však názor, že každý z nás by mal spoznať a pochopiť, čo sú tieto skutočnosti. Na rozdiel od Teda si Karola myslí, že deti sa majú naučiť myslieť kriticky a nezávisle. Odmieta Tedov názor, že sa im má vštepovať nekritické podriaďovanie sa autorite.

Teraz vidíte, že je viac možností ako len relativizmus (spodná polovica diagramu) a autoritatívnosť (pravá časť diagramu). Predpokladať, že máme možnosť voľby len medzi relativizmom a autoritárstvom, znamená prehliadnuť možnosť obsadenia horného ľavého rohu našej schémy; je to roh, ktorý autoritári radi nevidia. Ja odporúčam, aby sme ho obsadili.

Filozoficky základný bod

Filozoficky povedané, nič z tohto nie je vysoká (veľká) veda. Sú to základné veci. Filozofi (spravidla, obvykle) hovoria to isté. Ako príklad uvádzam filozofa Le Poidevina (1996: 84), ktorý to vyjadruje charakteristicky jasnou rečou:

Uznávať morálnu autonómiu neznamená … vyznávať morálny skepticizmus a popierať či pochybovať o existencii morálnych hodnôt. Je to skôr spoločná cesta za čestným cieľom vypracovať morálne hodnoty … Autonómia nemusí viesť k morálnemu relativizmu … Autonómny jedinec môže veľmi dobre veriť na existenciu objektívnych morálnych hodnôt. Autonómia je potom rozpoznanie, čo sú tieto hodnoty.

No hoci je to základ filozofie, je to bod, ktorý neovládajú mnohí kritici liberálnej a náboženskej morálky. Tí veria, že každý, kto sa prihovára za vyzdvihovanie morálnej autonómie, musí byť (už z definície) relativistom.

Ako môže liberálna škola bojovať proti relativizmu

Dobrá liberálna výchova nie je prvou príčinou relativizmu a neposudzovania. Ak sa drží rád uvedených v tretej kapitole, poskytuje skutočne účinnú obranu proti nemu. Liberálna škola môže a vlastne musí svojich žiakov varovať pred nebezpečenstvami morálneho relativizmu. Nie žeby presadzovala relativistické postoje – liberálna škola má slobodu vysvetľovať, a to jasne a výrazne, čo je na nich zlé. Myslíte si, že ak chcete, aby mladí ľudia odmietli morálny relativizmus, najlepšou metódou je rázne sa postaviť proti nezávislému kritickému mysleniu a trvať na podriaďovaní sa vonkajšej autorite? Mám podozrenie, že úspešnejší prístup bude vštepovanie mladým ľuďom schopnosti rozpoznať, ktoré „politicky korektné“ argumenty v prospech relativizmu, hoci sú vábne, v skutočnosti predstavujú popletený nezmysel.

Náboženská výchova a relativizmus

V situácii, keď náboženskí autoritári majú vo zvyku vytýkať liberálom vzostup relativizmu, môže sa ukázať jednou z jeho príčin snaha nespochybňovať náboženskú autoritu.

Mnohé školy učia dnes deti o celom rade náboženstiev; často sa to vyžaduje. Učiteľov to môže priviesť do nepríjemných situácií. Náboženstvá totiž obsahujú výroky, ktoré sú navzájom nekompatibilné. Kresťania veria, že Ježiš je Boh (3) a že fyzicky vstal z mŕtvych. Na druhej strane moslimovia obidve tieto výpovede popierajú. Pre nich je Ježiš len významný prorok.

Keď sa im predložia tieto odporujúce si náboženské učenia, niektoré deti sa nevyhnutne spýtajú: „Čo z toho je pravda? Ktoré náboženstvo je správne?“ Sú to bystré otázky a ak ste učiteľ, sú potenciálne nepríjemné, najmä ak sa chcete vyhnúť podrývaniu náboženskej autority. Dajme tomu, že malá Marienka si to vysvetlí tak, že aspoň jedno z týchto dvoch náboženstiev musí byť falošné. Beží domov a povie svojim pobožným katolíckym rodičom, že ju učia, že kresťanské náboženstvo môže byť nesprávne a že pápež sa môže mýliť. O chvíľu vám zazvoní telefón.

Aby sa niektorí učitelia dostali z ťažkostí, siahnu po relativizme. Povedia: „Teda … obidve náboženstvá majú pravdu. že Ježiš je Boh, to je pravda pre kresťanov, ale nepravda pre moslimov.“ Relativizmus zachráni vychovávateľov pred tým, aby museli pripustiť, že každé náboženstvo sa môže v niečom mýliť, respektíve že (bohuchovaj) všetky náboženstvá sa môžu mýliť. Oveľa bezpečnejšie je vziať si na pomoc relativizmus, podľa ktorého sú všetky správne a majú pravdu.

Marilyn Masonová, referentka pre vzdelávanie v Britskej humanistickej asociácii, už dávnejšie spozorovala tento trend. Ironicky poznamenáva, že je to práve náboženská výchova, ktorá je vo veľkom rozsahu zodpovedná za šírenie relativistických postojov medzi britskou mládežou. Myslí si, že liečbou je filozofický prístup s dôrazom na jasné kritické myslenie.

Zvykla som sa čudovať, kde sa vzal u mojich študentov ich ramenami krčiaci relativizmus a subjektivizmus o vedomostiach / a myslím si, že teraz to viem: boli to reči o „rozličných pravdách“ a o „subjektívnej pravde, ktoré sa stali uznaným spôsobom náboženskej výchovy na prejavenie tolerancie a vzájomného rešpektu pri konfrontácii rozličných a niekedy si protirečiacich vier a názorov na morálku alebo nadprirodzeno… Je to oblasť, kde by iste pomohla jasne mysliaca filozofia (Mansonová 2005: 37).

Filozoficky prísnejší prístup k náboženskej výchove by istotne pomohol vyplieť burinu chabej vytáčky „Toto je pravda pre kresťanov, ale nepravda pre moslimov.“ (4)

Relativistické verzus liberálne odpovede na domáci náboženský fanatizmus

Máme ďalšiu ilustráciu, ako sa dnešným liberálom pripisuje, že sú relativisti. Ako sme videli v siedmej kapitole, relativizmus má ťažkosti pri uznaní tolerancie za univerzálnu cnosť. Zdá sa, že pri zrážke s prudkou neznášanlivosťou druhých musí relativista povedať: „Áno – ak veria toto, majú pravdu. Kto sme, aby sme ich súdili?“

To však zanecháva relativistickú spoločnosť bez obrany, povedzme, proti neznášanlivým náboženským fanatikom pochádzajúcim z vlastného prostredia. Stáva sa to často. V diele Koniec histórie a posledný človek (The End of History and the Last Man) píše Fukuyama (1992 :328), že

relativizmus – ako doktrína, podľa ktorej všetky hodnoty sú len relatívne – musí nakoniec skončiť podmínovaním demokratických a tolerantných hodnôt … Páli bez rozdielu nielen na „absolutizmy“, dogmy a istoty západnej tradície, ale aj na tradičné zdôrazňovanie tolerancie, rôznosti a slobody myslenia.

Pri strete s náboženskými fanatikmi je povinnosťou relativistu povedať „Ak si títo chlapci myslia, že liberálna demokracia, tolerancia a sloboda myslenia sú hrozba, ktorú treba vymazať z povrchu Zeme, majú pravdu, (na ktorú majú právo). Musíme ostať stáť bokom a nechať ich na pokoji. Kto sme, aby sme súdili?“ Fukuyama (1992:332) uzatvára, že

moderné myslenie nestavia bariéry pred budúce nihilistické vojny proti liberálnej demokracii zo strany tých, čo nevyrástli v jej lone.

Fukuyamov záver je nesprávny. Relativizmus môže byť bezbranný voči doma vypestovaným, neliberálnym religióznym fanatikom. Liberalizmus s veľkým „L“ však nie je taký. Liberáli majú právo bojovať proti intolerancii a za slobodu prejavu – hovorili sme o tom v piatej kapitole. V boji liberálov proti tomuto fanatizmu nie je ani nesúdržnosť, ani pokrytectvo. Súčasťou moderného myslenia je prísna osvietenecká, liberálna, nerelativistická tradícia, a preto sa Fukyama mýli, keď vraví, že mu chýbajú zdroje na primerané zaobchádzanie s vnútornou hrozbou. Toto je dobrý príklad na ilustráciu toho, ako aj vynikajúci sociálni komentátori typu Fukuyamu, môžu prehliadnuť nerelativistické liberálne stanovisko.

„Kultúrne vojny“

Takže druh liberálnej a náboženskej výchovy, ktorý odporúča táto kniha, nie je relativistický. Ani neobsahuje, ani nepropaguje relativizmus. V skutočnosti práve naopak. Dáva nám totiž do rúk mocný nástroj na potieranie relativizmu. Napriek tomu mýtus, že liberálna mravná výchova musí podporovať relativizmus, je taký silný, že mu podľahli mnohí veľkí autoritári.

Jednou z ciest, ako sa tento mýtus manifestuje, sú reči o tzv. „kultúrnych vojnách“. V myslení mnohých ľudí prebieha v súčasnosti určitý druh občianskej vojny – vojna ideí a hodnôt. Na jednej strane sú relativisti, ktorí považujú všetky morálne hľadiská za rovnako „pravdivé“ a v dôsledku toho „všetko prejde“. Na druhej strane stoja obrancovia tradičných hodnôt.

Tí, čo hovoria o „kultúrnej vojne“, typicky sa vidia ako obrancovia bedárov, týchto citlivých mužov a žien, ktorí sa pevne držia svojich hodnôt, založených na biblii. Stavajú sa proti „liberálnej elite“ s jej svojráznymi relativistickými ideami. Pozrime sa, čo k tomu hovorí chýrny kresťanský fundamentalista Pat Buchanan:

Amerika vedie kultúrnu vojnu o ducha našej vlasti. Na jednej strane sú sekularisti vyzbrojení tvrdením, že Boh je mŕtvy. Hlásajú hedonistickú dogmu, podľa ktorej je človek najvyššou autoritou a jeho rozmar je jediné absolútno. Hlásajú, že boží zákon nemá miesto v našich súdnych sieňach a jeho meno v triedach našich škôl. . Ich hlavné argumenty redukujú vieru na poveru a tradičnú mravnosť na bizarný nezmysel. Nepoznajú štandardy dobra a zla, krásy a ošklivosti, zdravia a choroby. Ak je to príjemné, rob to … Chudoba to počula a dnes žneme relativizmom otrávenú úrodu . (5)

Nie každý, čo hovorí o „kultúrnej vojne“, je natoľko otvorený ako Buchanan. Napríklad Himmelfarbová (1999), autorka knihy Jeden národ, dve kultúry (One Nation, Two Cultures) predkladá pestrejšiu verziu svojej teórie. Podstata myšlienky je rovnaká – alebo ste na strane bohabojných morálnych tradicionalistov, alebo na strane relativistickej, morálne degenerovanej „liberálnej elity“.

Myšlienka kultúrnej vojny sa po Spojených štátoch natoľko rozšírila, že dnes si môžu morálni tradicionalisti kúpiť sprievodcu uvažovaním, ako sa zapojiť do zákopovej vojny s nepriateľom. Kreftova kniha Ako vyhrať kultúrnu vojnu (How to Win the Culture War) je populárny prípad „zmapovania kľúčových bojísk“, „výberu vhodnej stratégie“ a „vyzbrojenia kresťanov zbraňami vhodnými pre úspešné vojenské ťaženie“. ( 2002: obal).

Hoci názor, že Západ sa nachádza v kultúrnej vojne, v Spojenom kráľovstve nie je ešte všeobecne rozšírený, jeho popularita rastie. Phillipsová si ho už dávnejšie osvojila: „Británia je zachvátená vojnou medzi obrancami vonkajšej autority“ (ako je sama) a „relativistami na druhej strane (1996:65). Dva myšlienkové prúdy vedú proti sebe kultúrnu vojnu.“

Táto kultúrna vojna je aj vojnou o myslenie detí. Na prvom mieste ide o mravnú a náboženskú výchovu. Hlásatelia tejto vojny to vidia tak, že ich úlohou je vytrhnúť najbližšiu generáciu z moci jedovatého relativizmu „liberálnej elity“ a presadiť deti späť do tradičných hodnôt.

Mýtus „relativizmus alebo autoritárstvo“

Kam umiestni teoretik kultúrnej vojny toho, čo má liberálny filozofický prístup k morálnej a náboženskej výchove, ako sme ju opísali v tretej kapitole? Pamätajte, že môj typ liberála nemá problém s učením, povedzme, tradičných židovsko-kresťanských hodnôt. A aj ja zavrhujem relativizmus. Mohli by ste si myslieť, že liberála ako mňa s radosťou príjmu do svojich armád Himmelfarbová aj Phillipsová. Možno aj Buchanan si ma zapíše ako nováčika.

No liberáli s veľkým „L “ nie sú vítaní a tí, čo hovoria o „kultúrnych vojnách“, spravidla ich považujú za nepriateľov. Nestačí im, ak sa niečie myslenie zakladá na židovsko-kresťanských hodnotách; vyžadujú morálnu a náboženskú výchovu mládeže podľa tradičných hodnôt, založených na autorite. Liberálny prístup zdôrazňuje morálnu autonómiu a tým akceptuje do určitej miery relativizmus. Každý, kto zavrhuje náboženskú autoritu, sa ihneď automaticky označuje za relativistu. A tak je pre týchto „teoretikov kultúrnej vojny“ záver veľmi jednoduchý: Vráť sa k náboženskej autorite a dosiahneš spásu, alebo zostaň na strane relativizmu a upadneš do morálneho bezvedomia.

Ako zosmiešňujú relativisti liberálov

V súčasnosti nie sú to len autoritári, čo tvrdia, že máme na výber len medzi autoritou a relativizmom. Ukazuje sa, že relativisti podľahli tomu istému mýtu „kultúrnej vojny“. No kým autoritári tvrdia, že liberáli sú relativisti, robia často aj relativisti tú istú chybu, tvrdiac, že liberáli musia byť autoritármi.

V 1970-tych rokoch, keď bol relativizmus vo svojej vzostupnej fáze, do mýtu „autorita alebo relativizmus“ zamilovávali sa predovšetkým relativisti. Vydávali každého oponenta relativizmu za autoritára a teda za zlú správu. Vraveli: „Tento človek vraj chce, aby deti mysleli samostatne. Pravda je, že chce, aby natlačil svoje vlastné belošské, samčie, reakcionárske názory do detských hláv; robí to pod zámienkou, že to vyžaduje „rozum“. V skutočnosti chce ovládnuť myslenie mladých ľudí. Je ako surovec v čižmách s úmyslom premyť mozgy našich detí, aby prijali, čo on označí za správne. Ak odmietate autoritárstvo, čo musí urobiť každý tolerantný pravoverný slušný liberál, musíte sa postaviť na našu stranu relativistov proti autoritárovi, ako je on.“

Aj to sú táraniny. Prístup v tretej kapitole nenavrhoval mladým ľuďom, aby nekriticky prijímali všetko, čo sa im hovorí. Ide o to, aby napli svoje rozumové schopnosti a vyslovili svoj vlastný úsudok. Kritické myslenie nie je nejaká zlovestná forma premývania mozgu a kontroly myslenia – v skutočnosti je to najlepšia obrana proti kontrole myslenia. A predsa má obžaloba liberálov z autoritárstva značný úspech. Relativisti predložili publiku falošnú dilemu: „Alebo ste odporný autoritár ako tamten, alebo prítulný relativista ako sme my.“ Je pochopiteľné, že ak boli len tieto dve možnosti, niektorí sa dali na stranu relativistov.

Veľký mýtus

Podľa môjho názoru mnohí relativisti aj autoritári sú si sami na vine, keď podľahli tomu istému základnému mýtu: že musíme voliť medzi týmito dvoma alternatívami. Tento mýtus naďalej ovláda morálnu diskusiu. Najmä pri počúvaní rozhlasových a televíznych polemík o aktuálnych morálnych otázkach sa ľahko presvedčíte, že kto odmieta konzervatívne náboženské stanoviská, pravdepodobne bude paušálne kritizovaný ako relativista.

V 1960-tych a 1970-tych rokoch sa relativizmus stával postupne módnym. Dnes sa kyvadlo vracia späť smerom k autorite a stále častejšie počuť panické varovania pred rozpadom morálky, ak sa nezriekneme relativizmu a nezakotvíme mravnú výchovu detí v nejakej vonkajšej náboženskej autorite. Okolnosti nás nútia rozhodnúť sa medzi dvoma rovnako odpornými a nebezpečnými stanoviskami: relativizmus alebo autoritárstvo. Alebo jedno z nich, alebo nejaká ich bizarná kombinácia.

Hlavné poslanie tejto knihy je nasledujúce: skôr ako pingpongovať medzi relativizmom a autoritárstvom by sme sa mali dohodnúť, že existuje viac ako len tieto dve možnosti. Ak budeme aj liberálni aj nerelativisti, môžeme sa vyhnúť nebezpečenstvám aj autoritárstva, aj relativizmu.

Je načase, aby sme konečne vyvrátili mýtus „relativizmus alebo autoritárstvo“, mýtus, ktorý počas desaťročí nebezpečne deformoval celú diskusiu o morálke. Osobitne je najvyšší čas, aby liberáli začali mocne vyzývať tých, čo naďalej podliehajú tomuto mýtu. Tým chcem uzavrieť túto kapitolu. Skončime ju tromi kauzistickými prípadmi – tromi typickými prípadmi, ako sa o liberáloch predpokladá, že sú relativisti.

Prvý prípad: www.moral-relativism.com

Prvý príklad pochádza z www.moral-relativism.com, americkej webovej stránky, bojujúcej proti relativizmu a propagujúcej kresťanské hodnoty. V nasledujúcej citácii vysvetľuje autor najprv, čo je morálny relativizmus a potom obžalúva prezidentku americkej federácie pre plánované rodičovstvo (Planned Parenthood Federation of America – PPFA) z toho, že je relativistka:

Morálny relativizmus bol konštantne prijímaný ako primárna morálna filozofia modernej spoločnosti; je to kultúra, ktorú predtým riadila „židovsko-kresťanská“ predstava mravnosti … Väčšina ľudí sa drží koncepcie, že dobro a zlo nie sú absolútne hodnoty, ale každé indivíduum si ich môže definovať podľa svojho uváženia. Morálka a etika sa môžu meniť od jednej situácie, osoby alebo okolností k druhej situácii, osobe či okolnostiam. V podstate ide o to, že morálny relativizmus pripúšťa, že všetko je prípustné, všetko sa môže… Výrazy „musieť“ a „mať povinnosť“ stratili význam. Na tomto základe stavia morálny relativizmus svoje tvrdenie, že je mravne neutrálny … Pri opise svojho názoru na morálku konštatovala nedávno prezidentka PPFA, že „ … učiť mravnosť neznamená nanucovať moje morálne hodnoty iným. Znamená to podeliť sa o poznanie, dať za pravdu iným vieram, ako mám ja – a potom dôverovať druhým, že budú myslieť a súdiť sami za seba.“ Vyhlasuje sa za mravne neutrálnu, ale jej posolstvo má zrejmý cieľ ovplyvniť myslenie iných … takýto úmysel nie je v skutočnosti neutrálny.

Autor si myslí, že prezidentka PPFA je nedôsledná. Ako relativistka považuje všetky názory za rovnako správne, ale potom okľukou sa vráti k svojmu vlastnému názoru a tento vyhlási za správny. Aká bezohľadná pokrytecká lož..

Pozrime sa však bližšie, čo prezidentka PPFA skutočne robí. Chváli morálny relativizmus? Nie. Vraví len, že nechce „vnucovať“ svoje názory druhým ľuďom. Chce im však povedať svoj názor a vysvetliť im, prečo sa ho drží. Je šťastná, že ho môže mať. Chce však, aby študenti „mysleli sami“. To je veľmi liberálny názor. Prezidentka PPFA nevyznáva relativizmus. Na liberálovi, ktorý chce ovplyvniť mladých ľudí racionálnym presviedčaním a otvorenou diskusiou nie je nič nekonzistentné.

To všetko neplatí pre autora citovaného útoku; najprv vysmial prezidentku PPFA, že je liberálka, a hneď nato sa do nej pustí s výkrikom hľadača bosoriek „Relativistka!“

Druhý prípad: Melanie Phillipsová útočí na Grahama Haydona

Autorka a komentátorka Melanie Phillipsová si pri viacerých príležitostiach pomýlila liberalizmus a relativizmus. Vo svojej knihe Všetko musí mať svoju cenu (All Must Have Prizes – 1996:220) hlása, že osvietenské zdôrazňovanie výchovy mravne autonómnych jednotlivcov vedie ku vzniku kultúry neposudzovania, v ktorej sa všetky súčasti morálky považujú za rovnako platné. V praxi to „berie učiteľovi možnosť učiť rozdiel medzi dobrom a zlom“ a podrýva disciplínu, pretože „pravidlá sú tabu“ (s. 28).

Je však zrejmé, že liberálny, osvietenský prístup k mravnej výchove nevyžaduje od učiteľov, aby neposudzovali, opúšťali pravidlá a nevyžadovali disciplínu. Na tieto zmätky sme poukázali v druhej kapitole.

Typický príklad Phillipsovej popletenia si liberalizmu s relativizmom je jej útok na filozofa výchovy Grahama Haydona. Cituje pasáž, v ktorej Haydon varuje pred nebezpečenstvom, že deti si osvoja postoj závislosti od autority a tradície. Čo píše Haydon:

Treba povedať, a to s dôrazom, že nekriticky preberať, čo niekto prikazuje, len preto, že v ňom treba vidieť autoritu, nie je dobrá vec … Robiť niečo dobre nemôže znamenať robiť to, čo niekto prikazuje. Školy musia produkovať ľudí, ktorí sú schopní sami rozhodnúť, čo je dobré … Nebude výnimočne dobrý, ani výnimočne radikálny ten žiak, ktorý sa bude pýtať: „Ako vieme, že toto je dobré a tamto zlé?“ Každé dieťa má dostávať také otázky už od začiatku učenia sa myslieť. A musí sa mu vštepiť, že povedať „Pretože to vravím ja“ nie je prijateľná odpoveď. Ani „Pretože tak je to zvykom v našej spoločnosti.“ Keď sa takéto deti naučia čosi z dejín, ľahko uvidia, že také argumenty umožnili existenciu otrokárskych a fašistických štátov (Phillipsová 1996).

Opísané Haydonovo stanovisko je zreteľne liberálne. No Phillipsová považuje jeho argumenty za „nebezpečné“. Vraj Haydon posiela svojich žiakov na cestu k „despotizmu a tyranstvu“. Prečo? Pretože, vraví Phillipsová, Haydon schvaľuje morálny relativizmus. Učí svojich žiakov myslieť si, že niet skutočností na rozlíšenie správneho od nesprávneho – to všetko je vraj vec osobnej chuti alebo názoru.

Haydonov postoj otvoril pre jeho žiakov možnosť povedať, že rasové predsudky nie sú menej oprávnené ako tolerancia; alebo že je dovolené zabíjať ľudí pre údajnú genetickú chybu. Morálny relativizmus vedie priamo k despotizmu a tyranstvu (Phillipsová 1996).

Ale kde v predošlom odseku vyznával Haydon morálny relativizmus? Kde sa zastával neposudzovania? Nikde. Haydon sa takisto stavia proti relativizmu ako Phillipsová. Odporúča len, aby jeho žiaci radšej rozmýšľali nezávisle, než by mali nekriticky prijať názor autority. To nie prihlásenie sa k relativizmu.

Vo svojom prenáhlenom útoku na Haydona nevidí Phillipsová toto dôležité filozofické stanovisko. (6).

Tretí prípad: Sacksov útok na Kanta

Aj Jonathan Sacks, hlavný rabín Spojeného kráľovstva, si v nedávnej knihe mýli relativizmus s liberalizmom. Podobne ako Phillipsová obviňuje z nášho mravného úpadku základy osvietenstva a osobitne základy Kantovho učenia, keď o ňom píše, že

podľa Kanta … robiť niečo, pretože to robia iní, pretože je to zvyk či obyčaj, alebo aj božie prikázanie, znamená prijať vonkajšiu autoritu nad svojbytnou oblasťou, ktorá je ozaj naša vlastná, nad našimi voľbami, nad naším rozhodovaním. Morálna bytosť je pre Kanta už z definície autonómna bytosť; je to osoba neuznávajúca inú autoritu ako seba. V 1960-tych rokoch sa to začalo vyhlasovať za výchovnú pravovernosť. Úlohou výchovy prestalo byť odovzdávanie tradície a stala sa ňou uvedomelá voľba (Sacks 1997:176).

Sacks má pravdu, že Kant je arciliberál, ktorý trvá na tom, že jednotlivci sa majú sami rozhodovať a nemajú sa dovolávať názoru vonkajšej autority. V piatej kapitole sme videli, že Kant má pravdu – zodpovednosť za rozhodovanie má vlastnosti bumerangu. Nakoniec vždy skončí pri vás – vedľa indivídua. No Sacks zavrhuje Kantovo zdôraznenie morálnej autonómie jednotlivca: Kantov prístup k mravnej výchove vraj vyžaduje neposudzovanie a relativizmus zo strany učiteľa (Sacks 1997:176).

Nie je to tak. Žiadať takú výchovu jedinca, aby sa sám rozhodoval, neznamená tvrdiť, že všetky úsudky sú rovnako „správne“. Vidno, že Sacksovo stanovisko je veľmi popletené.

Okrem toho je ešte jedna situácia, keď Sacks dáva Kantovmu mysleniu relativistický náter. Pochybný je výraz „voľba“.

Možno ste to nevybadali z predošlých riadkov, ale Kant si nemyslí, že správne a nesprávne sú vecou „voľby“. Podľa Kanta sa správne a nesprávne určuje rozumom. To však nijako nechce povedať, žeby si Kant myslel, že každý váš záver je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný. Ak napnete svoj mozog a prídete k záveru, že zabiť je morálne prijateľné, robíte takú istú chybu ako ten, čo vyráta, že 12 x 12 je 145. Nemôžete skôr „voliť“, že zabiť je morálne prijateľné, ako že 12 x 12 je 145. Kant si nemyslí, že sme „autonómni“ v tom zmysle, že by bolo dobrou odpoveďou na morálnu otázku hocičo, čo si vyvolíme. Kant nepredpokladá, že si ideme tvoriť každý svoju vlastnú morálku.

Vložením výrazu „voľba“ do svojej charakteristiky vyvoláva Sacks dojem, že podľa Kanta sa morálka scvrkáva na nič viac ako na osobnú záľubu. Aj to je (iste neúmyselná) karikatúra.

Záver

Rozšírená námietka proti tomu druhu liberálneho prístupu k mravnej a náboženskej výchove, za ktorý sa prihovára táto kniha, je jej údajné schvaľovanie morálneho relativizmu, ktorý nabúrava morálnu štruktúru spoločnosti. Ak chceme napraviť škody, ktoré relativizmus dosiaľ zapríčinil, musíme sa vrátiť k tradičnej, na autorite založenej metóde mravnej výchovy mladých ľudí.

V tejto kapitole sme videli, ako a prečo je výsledok útoku na liberálnu výchovu taký biedny. Liberálny prístup, ktorý tu odporúčame, zásadne odmieta relativizmus. Osobitne je vhodný na potieranie lacného relativistického postoja s heslom „To je pravda pre nás, no nepravda pre vás“, s ktorým sa v niektorých školských triedach občas stretávame.

Centrálnym argumentom tejto kapitoly bolo poukázať na význam odolnosti voči mýtu, že máme možnosť výberu len medzi dvomi možnosťami, a to moderným morálnym relativizmom alebo návratom k tradičnej, na náboženskej autorite založenej výchove. Osobitne dôležité je, že obrancom autority sa nesmie dovoliť paušálne odmietať svojich liberálnych protivníkov ako relativistov. Na toto znevažovanie treba ostro reagovať.

Pravdaže, mýty tejto kapitoly sú z hľadiska väčšiny vysokoškolsky vzdelaných ľudí úbohé. Niektorý čitateľ sa možno čuduje, prečo sa unúvam vyvracať náboženských vodcov, novinárov a iných sociálnych komentátorov, ktorí týmto mýtom podľahli. Robím to preto, lebo títo populárni komentátori boli úspešní pri vytváraní verejnej mienky. Mali možnosť do nekonečna opakovať svoje protiosvietenské mýty bez toho, žeby sa niekto proti nim postavil a výrazne ovplyvňujú panujúcu verejnú mienku. Tá sa začína obracať späť smerom k autorite.

Ešte posledné slovo: Sú takí, čo so zdvihnutým prstom poukazujú na mravný úpadok a vravia: „Len sa pozrite na biedne výsledky vášho liberálneho prístupu. Dobre sa pozrite na morálny úpadok, ktorý vyvolali vaše liberálne výchovné metódy.“ Týchto upozorňujeme, že prehliadajú skutočnosť, že výchovný prístup, ktorý tu zastávame, bol dosiaľ vyskúšaný len na hŕstke škôl. Preto sa dá ťažko obviňovať zo všeobecného morálneho úpadku. Obviňovať sa možno dajú niektoré formy liberálnej mravnej výchovy, napr. „ruky preč od …“ a naozaj relativistická či neposudzujúca forma mravnej výchovy. No pozor, to nie sú výchovné metódy??, odporúčané touto knihou. Diskreditácia mravnej výchovy tohto druhu nemá nič spoločné s diskreditáciou liberálneho prístupu, odporúčaného v tejto knihe.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo