Jozef Arendarčik sa narodil 23. apríla 1922 v Batizovciach, okres Poprad. Jeho otec Ján bol železničiar. Bol Slovák a katolík. Maturoval v roku 1941 na Štátnom slovenskom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

Do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 6. 11. 1941, dostal imatrikulačné číslo 5556 a udal výšku štipendia ako 600 RM. Na imatrikulačnom liste je okrúhla pečať „TIERÄRZTLICHE HOCHSCHULE – ANMELDEKOMMISSION“ (Prihlasovacia komisia) a na pripnutom lístku je potvrdenie prihlásenia: Bestättigung der erfolgten Anmeldung des Arendarčik Josef / 6. Nov. 1941 / Der Studentenführer / Fritz unleserlich. (Potvrdenie prihlásenia Jozefa Arendarčíka / 6. nov. 1941 / vodca študentov Fritz a nečitateľný podpis) / okrúhla pečať s orlicou a hákovým krížom na jej hrudi v strede, s nečitateľným textom na obvode.

Pri zápise do 3. semestra 26. 11. 1942 udáva výšku štipendia ako 115 RM.

Pri prechode na VŠV v Brne mu bolo uznané 8 semestrov viedenského štúdia; dostal imatrikulačné číslo 2903 a už 7. 2. 1946 získal diplom veterinárneho lekára a 11. 7. 1946 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Vysokoškolský pedagóg, veterinárny fyziológ, endokrinológ a hematológ. Bol členom Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (SES).

Dlhé roky (1964 – 1980) bol výkonným redaktorom Folia veterinaria, vedeckého periodika Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach, ktorého prvé číslo vyšlo v roku 1956.

Zomrel 8. decembra 1993 v Košiciach. Pochovaný je na verejnom cintoríne v Košiciach.

Pozri tab. 11.

*

Spomienka na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc. (1922 – 1993)

23. apríla tohto roku sme spomínali na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc., pri príležitosti nedožitých 90. narodenín, ako jedného zo zakladateľov a čelného predstaviteľa slovenskej veterinárskej fyziológie a priekopníka veterinárskej endokrinológie a reprodukcie zvierat na Slovensku.

Stredoškolské vzdelanie získal v roku 1941 v Štátnom reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Štúdium veterinárnej medicíny absolvoval na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni v auguste 1945. Rigorózne skúšky vykonal na Vysokej škole veterinárskej v Brne, kde získal diplom veterinárskej medicíny a bol promovaný v roku 1946 na základe dizertácie „Vplyv paraldehydu na utlmenie dychu po barbiturátoch“. Po ukončení vojenskej prezenčnej služby pracoval (1946 – 1947) na veterinárskom oddelení Povereníctva pôdohospodárstva v Bratislave ako koncipient na úseku nákaz. V rokoch 1948 – 1954 zastával funkciu okresného veterinára v Stropkove, Vranove a Turčianskych Tepliciach.

Po úspešnom konkurze nastúpil v auguste 1954 na Veterinársku fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach ako vedúci Ústavu porovnávacej fyziológie, potom pôsobil (1957 – 1980) ako vedúci Katedry porovnávacej fyziológie a po reštrukturalizácii sústavy katedier ako vedúci Oddelenia porovnávacej fyziológie, Katedry normálnej a patologickej fyziológie (1980 – 1987). Zaslúžil sa významnou mierou o vybudovanie moderného ústavu resp. Katedry porovnávacej fyziológie na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach.

Prof. Arendarčik bol v roku 1957 menovaný za zástupcu docenta. Habilitoval a bol menovaný za docenta v roku 1959. Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1962 na tému: „Štúdium chromoexkrécie a aktivity niektorých hemokoagulačných faktorov u zvierat vzhľadom na činnosť pečene, graviditu, postnatálne obdobie novorodencov a gama-žiarenie“. Za zástupcu profesora ho menovali s platnosťou od 1. 7. 1968. V roku 1970 obhájil doktorskú dizertačnú prácu: „Biologická a imunologická titrácia hypofyzárnych (FSH, ICSH, LH) a endometriálnych (PMSG, CH) gonadotropínov u niektorých domácich zvierat“ a prezident republiky ho potom vymenoval za vysokoškolského profesora s platnosťou od 1. 9. 1978. Vydal viacero skrípt a bol spoluautorom celoštátnych učebníc fyziológie a farmakológie. Popri hlavnej pedagogickej činnosti vo výučbe fyziológie hospodárskych zvierat na VŠV resp. UVL v Košiciach bolo významné aj jeho edukačné pôsobenie v rámci postgraduálneho prednášania v doškoľovacích programoch veterinárskych lekárov aj farmaceutov.

V roku 1975 – 1977 pôsobil na Veterinárskej fakulte Makarere univerzity v Kampale (Uganda) ako externý examinátor z veterinárskej fyziológie. Zúčastnil sa nasledovných študijných pobytov: vo Viedni, Kodani a Štokholme (1965), v Havane (1973), Varšave a Krakove a na vedeckých konferenciách v Utrechte (1969), Weimare (1969 a 1971), Lipsku, Olsztyne a Budapešti (1973), New Delhi (1974), Svetového veterinárskeho kongresu v Moskve (1979) a Európskeho kongresu porovnávacích endokrinológov Madride (1979).

Aktívne sa zúčastňoval prednáškami alebo referátmi na vedeckých konferenciách a sympóziách v Československu a na početných študijných alebo expertíznych pobytoch v zahraničí (1959 – 1979). Veľmi významná a cenná bola jeho vedecko-výskumná aktivita. Vo svojej bádateľskej činnosti sa zaoberal štúdiom niektorých hematologických ukazovateľov a ich praktického využitia. Najrozsiahlejšia a významná bola činnosť prof. Arendarčika v oblasti izolácie a stanovenia aktivity hypofyzárnych a extrahypofyzárnych gonadotropných hormónov u domácich zvierat so zameraním na reguláciu a riadenie ich reprodukcie. Hodnotné boli práce sledujúce endokrinné a funkčno-morfologické ukazovatele systému hypotalamus – hypofýza – ováriá u prežúvavcov, ako aj vplyv jednorazového a chronického rádioaktívneho žiarenia na gonadotropnú funkciu hypotalamo-hypofyzárneho systému oviec. Za štúdium hypofyzárnych a extra hypofyzárnych gonadotropínov (FSH, LH a PMSG) dostal v roku 1971 cenu Slovenskej endokrinologickej spoločnosti. Pozoruhodná bola jeho aktivita a činnosť v organizovaní a koordinovaní vedeckovýskumnej činnosti v oblasti základného bádateľského výskumu. Dlhé roky bol koordinátorom hlavných úloh v oblasti fyziológie a patológie reprodukcie hospodárskych zvierat v rámci kľúčového smeru základného výskumu v oblasti Človek a biosféra a pôsobil aj ako člen Rady tohto kľúčového smeru.

Bol školiteľom 19 kandidátov veterinárnych vied. Vykonával funkciu predsedu komisie pre obhajobu kandidátskych a doktorských dizertácií v odbore veterinárska fyziológia. Oponoval mno6stvo dizertačných a habilitačných prác nielen na VŠV v Košiciach ale aj v Brne a vo výskumných ústavoch tak na Slovensku, ako aj v Čechách. Bol členom habilitačných a inauguračných komisií aj na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Bol autorom alebo spoluautorom okolo 190 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Na významnejšie publikované výsledky sú početné ohlasy nielen časopisecké ale aj v zahraničných monografiách (L.E. Mc Donald: Veterinary endocrinology and reproduction. Lea & Febiger, Philadelphia, 1975; F. Döcke: Veterinärmedizinische Endokrinologie, VEB G. Fischer Verlag Jena, 1975. L. Zuckerman and B. J. Weir: The ovary, second edition, volume III, Acaemic Press, New York, 1977 a iné.).

V rokoch 1964 – 1980 bol výkonným redaktorom vedeckého časopisu Folia veterinaria. Bol členom výboru Slovenskej fyziologickej spoločnosti a Slovenskej endokrinologickej spoločnosti v rámci Slovenskej lekárskej spoločnosti. Stal sa čestným členom Československej fyziologickej spoločnosti. Získal zlatú medailu prof. P. Adámiho, zlatú medailu VŠV v Košiciach (1987), ako aj striebornú a neskôr zlatú medailu Slovenskej lekárskej spoločnosti (1987 a 1992) a viaceré odborárske ocenenia.

Profesor MVDr. Jozef Arendarčik, DrSc. dňom 1. 9. 1987 odišiel do dôchodku. Zomrel 8. 12. 1993 v Košiciach po krátkej ťažkej chorobe vo veku 71 rokov.

Spomíname na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc., ako na erudovaného vysokoškolského pedagóga, prísneho vedúceho pracovníka, zanieteného učiteľa, školiteľa a oponenta, ktorý sa príkladne venoval študentom v rámci ŠVOČ, výchove mladých vedeckovýskumných pracovníkov a príprave študentských, diplomových a dizertačných prác.

prof. MVDr. I. Maraček, DrSc. a kolektív Ústavu fyziológie UVLF v Košiciach

Prameň: Slovenský veterinársky časopis 2012, č. 2, s. 115 – 116.

***

Obrazový materiál

Prílohy k životopisu: