Christoph Mörgeli a Peter Bodenmann

Pre prehnitú oficiálnu cirkev obdobia renesancie je synonymom neobyčajne obchodne nadaná osoba Johannesa Tetzela, dominikánskeho mnícha, inkvizítora a priekupníka s odpustkami. Dnešným jazykom sa o ňom dá povedať, že industrializoval kresťanskú dobročinnosť. Zaviedol úradný úkon, podľa ktorého stačil na odpustenie všetkých hriechov miesto dobrých činov kúpený dokument („odpustky”).

„Keď peniaz v mešci zazvoní, jedna dušička očistec opustí.”

Výnos tohto podnikania presakoval do nenásytných žalúdkov cirkvi od fár a kláštorov cez biskupstvá až po rímsku kúriu. Bola to perverzita evanjeliovej dobročinnosti: lebo nebola ani podľa evanjelia, ani nesledovala skutočné dobro, ani nevyžadovala osobnú nápravu. Miesto Tetzela má dnes Švajčiarsko poslankyňu CVP (Kresťanskej ľudovej strany) Rosemarie Zapflovú, ktorá navrhuje platiť solidárnu daň – samozrejme bez garancie odpustkov.

Kto neplatí cirkevnú daň, má v budúcnosti prispievať do tzv. fondu solidarity. Podľa názoru strany CVP majú byť takto prinútení platiť aj tí čierni cestujúci, ktorí sa t.č. vykrúcajú z povinnosti prispievať na sociálne výdavky. Tým by sa CVP podarilo Tetzelov platobný systém dokonca zdokonaliť: stredoveká cirkev ponechala každému na vôli, či sa chce vykúpiť, alebo či chce riskovať večné zatratenie. Naproti tomu plánovaná daň by postihla každého a niektorých dvojmo: medzi občanov „bez konfesionálnej príslušnosti” patria (vo Švajčiarsku) okrem ateistov, agnostikov atď. aj členovia štátom neuznávaných cirkevných spoločenstiev, ako sú moslimovia, Židia a veriaci rozličných slobodných cirkví.

Stredovek oslavoval chudobu. František z Assisi sa zaradil medzi biednych a zdieraných a žil podľa vzoru Krista v dobrovoľnej chudobe. Veľkú väčšinu nedobrovoľných bedárov a spokojných boháčov zjednocoval vtedy akýsi druh účelovej dohody: chudák prijímal vo všetkej počestnosti milodar a boháč si štedrosťou vylepšoval životnú bilanciu.

Medzi povinnosti františkánov patrilo žobranie. Od dverí k dverám. S odvahou k poníženosti. Dn?es si cirkev radšej zadovažuje solidaritu anonymne, vo švajčiarskych frankoch či v euroch a priamo u štátu. V tomto ohľade má mínusový rekord Švajčiarsky pomocný fond pre robotníkov: vlani dostali ako súkromné dary 200 000 frankov a od štátu kasírovali 32,7 milióna frankov. Solidarita sa nedá nadiktovať – nanajvýš sa dá vymáhať.

Toľko poslanec Mörgeli. Peter Bodenmann, bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany, dnes hotelier v Brigu, dopĺňa tieto údaje takto:

V Európe – na rozdiel od USA – ľudia húfne opúšťajú cirkvi. Čoraz menej Švajčiarov je ochotné platiť cirkevné dane. Len pretože počet duchovných sústavne klesá, nemusí ich cirkev prepúšťať z podnikových dôvodov. Naopak, v niektorých oblastiach usadzuje poľské reverendy, aby zabezpečili náboženskú starostlivosť o veriacich.

Núdza robí ľudí vynaliezavými. Keďže v súčasnosti ani švajčiarsky štátny rozpočet nemá dosť prostriedkov na pomoc rozvojovým krajinám, prišla CVP s návrhom, aby ten, čo nechce platiť cirkevnú daň, prispieval rovnakým percentom na fond solidarity pre rozvojové krajiny; len tak by sa dala dosiahnuť jeho plánovaná výška 0,4 % hrubého národného dôchodku. Kto vystúpi z cirkvi, nemá z tohto mať ekonomickú výhodu.

Na svete trpí 300 miliónov detí hladom: každú minútu ich 20 umrie od hladu. Napriek úsiliu osobitného vyslanca OSN pre odstráneniu hladu, Jeana Zieglera, nemá OSN dosť prostriedkov na odstránenie tohto škandálu.

Keby návrh CVP prešiel, stál by každý Švajčiar pred otázkou: Mám svojou cirkevnou daňou podporovať domáce cirkevné dianie, alebo mám solidárnou daňou zachraňovať deti tretieho sveta pred smrťou hladom? Čo o tom stojí v biblii? Ako by sa rozhodol Ježiš Kristus? Ktorá etika mi tu pomôže?

Bamberský arcibiskup napísal vo februári 2004 v pôstnom posolstve pre nemeckých veriacich:

„Zo 6,3 miliardy ľudí na Zemi umiera denne 24 000 na podvýživu, 830 miliónov trpí chronickým hladom a asi 1,2 miliardy žije pod existenčným minimom. Keď sa modlíme ‘Chlieb náš každodenný daj nám dnes’, modlíme sa v prvom rade za týchto umierajúcich, hladujúcich a podvyživených mužov, ženy a deti. Táto modlitba je však čestná len vtedy, ak sme sami ochotní pomôcť zmierniť biedu vo svete. Konkrétny príspevok v tomto pôstnom období by malo byť zrieknutie sa niečoho, bez čoho sa dá zaobísť a darovanie ušetrených prostriedkov na pomoc hladujúcim.”

Všetci správni kresťania by mali svoje cirkevné dane presmerovať do tretieho sveta. A cirkvi vo Švajčiarsku by sa mali uspokojiť – ako vo Francúzsku – s milodarmi. Prečo nie aj u nás na Slovensku?

Takéto články píše vo Švajčiarsku do dennej tlače historik, ktorý je poslancom Národnej rady, resp. podnikateľ, ktorý bol roky popredným politikom.

Prameň: Christoph Mörgeli a Peter Bodenmann, Weltwoche, č. 47, s.20 a 27, 2004.