Rastislav Škoda

Obžalúvajú nás zo všetkých ziel sekularizácie spoločenského života a zákonodarstva, ktoré sa už viac ako dve storočia odpútava od predpisov svätých písiem, starých najmenej 3 500 rokov, ale stále novo interpretovaných cirkevnými hierarchiami.

Vraj v dôsledku straty viery v Boha u politikov určitých politických strán a v širokých vrstvách obyvateľstva. Čo sa stalo? Za svojho dlhého života (84 r.) som mohol sledovať, ako ľudia na Slovensku i v Európe strácali vieru svojich rodičov a vo väčšine prestali podľa nej myslieť i konať.

Ako v dobrých gazdovských rodinách, aj moja stará mama, vzorná katolíčka, ešte v tridsiatych rokoch mala osobitný riad na varenie bez mäsa a vraj aj bez bravčovej masti v čase veľkého predveľkonočného pôstu. V jej domácnosti sa okrem toho dodržiavali aj štyri menšie pôsty pri zmenách ročných období – kto dnes vie, čo to vôbec bolo? Pôst bol zdravá vec a pri dnešnom pretučnení obyvateľstva v priemyselne vyvinutých krajinách sa ním denne zaoberajú masmédiá a občas už aj vlády, no jeho vzťah k viere nevidí nikto. Nesúvisia s tým ani hospitalizácie až úmrtia bulemických modeliek a nerozumných dievčat preháňajúcich predstavu štíhlosti. Riadne jesť treba kvôli zdraviu a z estetických dôvodov.

No v štyridsiatych rokoch sa stará mama s utrápenou tvárou prizerala, ako Rózka, naša pomocníčka v domácnosti, ráno upravovala posteľ jej syna, „nehodného“ kňaza-jezuitu, ktorý v nej strávil noc so svojou milou (neskoršie s druhou milou); sama sa tej postele nikdy nedotkla. Všetci sme pravidelne chodili do kostola, na spovede atď. Ale začalo sa jesť mäso aj v piatok a pôstny riad sa vyradil – aj tak už nebol moderný. Aké myšlienky vtedy prebiehali inteligentnou ale zanovitou hlavou starej mamy? Opovážila sa aspoň v duchu zaprotestovať proti nehoráznosti celibátu? Podrobnejší rozbor udalostí by si zaslúžil zmienku, že už v dvadsiatych rokoch prinútila svoju dcéru urobiť lepšiu partiu s inžinierom, evanjelikom, ako so zememeračom, pravoslávnym a bielym Rusom. Tým ju stratila. Nešťastnica spáchala po štyroch rokoch nevydareného manželstva samovraždu hodením sa pod náhon vodného mlyna v Leviciach. Ostal po nej chlapec polosirota. Nič nevyčítam; chcem len upozorniť, že v tom čase nebolo pre katolíčku jednoduché vziať si muža inej viery; ani pre jej rodičov – ak nemali také úzke vzťahy k miestnemu biskupstvu, ako stará mama. Starý otec bol na začiatku storočia správcom školy a organistom na Starých Horách – to bola v súvislosti s prekvitajúcim pútnictvom zlatá baňa.

Svojmu náboženstvu zasadil môj strýc korunu po februári 1948 a v päťdesiatych rokoch, keď po zákaze jezuitského rádu stal sa najprv farárom, ale skoro urobil kariéru ako redaktor Katolíckych novín a hlavne prostredník medzi KSS a slovenskými biskupmi, tuším ako generálny tajomník zlovestnej Katolíckej akcie, v mojej predstave komunistami organizovaného hnutia kňazov za socializmus. Stal sa kanonikom slávnej kapituly pri dóme sv. Martina. Mal úradné auto so šoférom, iste informátorom tajnej služby. Dostal veľký pánsky byt po pápežskom nunciovi v Bratislave na Kapitulskej ulici č. 4 s osobitným vchodom zo schodišťa do jeho pracovne (pre Martu, Duňu a ako sa ďalej volali). Asi pre túto zlú minulosť sa táto historická budova dodnes nerenovuje – nech sa dlho hanbí za správanie svojich nemravných obyvateľov. Ani v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska (Pašteéka J. a kol., Bratislava Lúč 2000) sa meno Dr. Ladislava Škodu nevyskytuje, čo pripisujem vydavateľstvu za hriech z úmyselného zanedbania povinnosti. Stará mama sa k nemu presťahovala a na základe zmluvy o doopatrovaní boli všetky jej tri vnúčatá „vydedené“.

Myslím si, že vtedy som mal ešte neutrálny, skôr by som povedal neuvedomelý postoj ku katolíckej cirkvi. So strýcom som súhlasil vo veci odmietania a porušenia celibátu (keby ste vedeli, do akej miery!), ale jeho svetáckosť, záletníctvo a ziskuchtivosť presahovali všetky medze. Prijateľní mi boli jeho kolegovia-jezuiti, ktorí sa stali profesormi na gymnáziách a niektorí viedli riadne manželstvá. Zradu cirkvi a službu jej otvoreným nepriateľom za špinavý groš som považoval za podlosť. Naletel som však na výhovorky hierarchie, že za všetko zlo, ktoré sa v cirkvi a v jej mene páchalo, sú zodpovední len slabí jednotlivci.

Určité sympatie vzbudzovali ich historky pri kázňach a v článkoch. Jedna mi nejde z hlavy: vraj Beethoven, možno iný velikán hudby, sa raz s obdivom vyjadril, že by dal svoje celoživotné dielo za autorstvo pár taktov nápevu k spevu kňaza pred Premenením (pre mnohých, čo to už dnes nevedia: tenučkej oplátky na telo a bieleho vína na červenú krv Krista – ale pozor: nie symbolicky, lež „ozajstne“; skúste si to nechať od kňaza vysvetliť). Za mojich čias sa to spievalo po latinsky „Vere dignum est, aequum et salutare …“ (Preto je ozaj dôstojné a správne); znie to slávnostne a viem si to ešte zanôtiť. No pochybujem o autenticite historky a že je to taký úchvatný evergrín. Splnilo to svoj cieľ: odviedlo to našu pozornosť od kúzelníctva pri oltári.

Čo tam po drobných rodinných udalostiach! Samozrejme sa diali iné, dôležitejšie zmeny v celej slovenskej spoločnosti: Vzdelávali sme sa a bola vojna; menili sa ekonomické a politické pomery a cirkev bola väčšinou v tábore prehrávajúcich, pretože lipla na viere, ktorá sa stávala nehodnovernou.

Pozvoľna mizla naša viera, ale išlo to do podstaty. Nakoniec sa v prostredí desiatok členov užšej a širšej rodiny našiel jeden alebo dvaja, o kom sa dalo povedať, že svojím životom dokazujú, že veria. Najmä nie na trest za hriechy, potom nie na odmenu za „zásluhy“, na posmrtný život – aká úloha tu ešte ostávala Bohu? Historka o stvorení Adama a Evy sa považovala za biblickú metaforu ako mnohé iné, o evolúcii človeka a opíc zo spoločného predka nepochybovali ani kňazi. Dalo sa veriť na božiu spravodlivosť a dobrotivosť po dvoch svetových vojnách a holokauste, ktorý sme prežili na vlastné oči a gulagoch, o ktorých sme sa dozvedeli? Keď máme odôvodnenie svojho zmýšľania, nepotrebujeme veriť. Keď nemáme odôvodnenie a verili by sme, potom sme stratili kontakt so svetom aj medzi sebou (Sam Harris) a patrili by sme na bezvýznamný okraj spoločnosti; len to nie!

Iste, veľmi sme sa zmenili a to, čo som opísal, je len časť tej zmeny. Máme majstrov opisu katastrofálnej situácie našej spoločnosti, ale s mnohými nesúhlasím. Obraciam sa len na tých, čo úpadok morálnosti pripisujú strate viery v Boha, odvolávajúc sa medzi iným aj na slová Ivana Karamazova, že bez viery v Boha by bolo všetko dovolené, aj vražda; tu sa Dostojevskij poriadne sekol. Mohol by som citovať, samozrejme, kňazov všetkých hierarchických stupňov, ale aj laikov všetkých povolaní, no vyberám tých, čo tvrdia, že „40 rokov komunistickej diktatúry a ateizácie viedlo k rozpadu mnohých morálnych a tradičných cenných kultúrnych hodnôt. Tento úpadok hodnôt sa prejavuje dodnes.“ (napísal kardinál Korec v Literárnom týždenníku 2. mája 2007, s.3).

Sociologické štúdie dokazujú, že názor, žeby náboženstvo malo byť zdrojom morálnych intuícií, je absurdný. Cit pre odsúdenie ukrutnosti sa nezíska z biblie, ako sa cit pre dva a dva sú štyri nezíska z učebnice matematiky. Naša etika má predchodcov v živočíšnom svete a hoci je príroda ukrutná, opice draho zaplatia, ak ublížia inému členovi svojho druhu. Súcit alebo lásku nevymyslel žiaden prorok (už spomenutý Sam Harris v knihe Koniec viery).

Za komunizmu sa morálne previnila strana a osobne straníci; spoločnosť si to s nimi vybavila, ako sa to robí v politike a pred súdmi – nedokazuje to pretrvanie mravných hodnôt? Absolútna väčšina našich ľudí odsudzuje všetky skutočné zlá, ktoré sa páchajú a nás postihujú, takže o všeobecnom rozpade cenných hodnôt sa nedá hovoriť. Štatistiky hovoria, že na celom svete je vo väzeniach pomerne viac veriacich ako neveriacich. A ak ide o takzvaný rozpad morálky (pričom žalobcovia majú na mysli predovšetkým sex a rozmnožovanie, hoci daňové podvody a zlé daňové zákonodarstvo narobia nepomerne viac zla), došlo k nemu aspoň v takej miere, ako na Slovensku, v celej Európe vrátane katolíckeho Talianska a Španielska a vlastne na celom svete – teda bez komunistickej diktatúry a ateizácie.

Toto pokračuje aj v súčasnosti, a to míľovými krokmi. Napomáhajú tomu nielen reálne zlá, ktorých sa náboženstvá miestami dopúšťajú (správanie cirkví pri vojnových konfliktoch, pedofília kňazov, mamonárstvo, pôsobenie cirkví pri svetových organizáciách), ale predovšetkým zasahovanie náboženstiev a cirkví do politiky pri vytváraní spoločenskej situácie zákonodarstvom. Hoci rozličné, sú cirkvi a náboženstvá spojené nádoby: Odsudzujeme moslimský fundamentalizmus, prejavujúci sa od terorizmu samovrahov opásaných bombami, cez postoj k žene, homosexualite a výchove detí až po zákaz karikatúr božieho proroka Mohameda a „božie štáty“ s učením koránu ako základu civilného zákonodarstva. A nachádzame do očí bijúce analógie v učeniach kresťanských cirkví a siekt, napríklad v protestantskom a katolíckom dogmatizme v Severnom Írsku, v postavení ženy v katolíckej cirkvi a v snahe Vatikánu o teokraciu všade, kde sa to dá. Ako v islame, aj vo Vatikáne rozhoduje o všetkom len mužská hierarchia a na názor žien sa neberie ohľad. V našich podmienkach k tomu pristupuje rad kresťanských morálnych učení, ktoré nemajú opodstatnenie vzhľadom k súčasnému stavu vedeckých poznatkov, ani k súčasnému stavu sveta. Na prvom mieste je postoj k sexualite: zákaz mimomanželského pohlavného styku a zákaz prezervatívu. V rámci svojej stredovekej náboženskej politiky obmedzili USA svoju pomoc organizáciám pre plánovanie rodičovstva v rozvojových krajinách, ktoré pripúšťajú prerušenie tehotenstva, čím prakticky zastavili dovoz prezervatívov do 16 štátov a obmedzili do 13, hoci niektoré z nich majú najvyšší výskyt AIDS a strašne trpia preľudnením pri absolútnej chudobe obyvateľstva. Na druhom mieste je postoj cirkvi k prerušeniu tehotenstva a s tým súvisiace postoje k novým možnostiam reprodukcie a využitiu kmeňových buniek pre liečebné účely, resp. zatiaľ len k výskumu nových možností prístupu k radu vážnych chorôb ľudstva.

Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že sú osobne rozhodcami v otázkach, čo je logické aj čo je etické. Je to čiastočne v našich génoch, čiastočne to získavame výchovou a žitím v komunite. Ak je viera geneticky vedľajším produktom spôsobu nášho života v dávnych dobách v rámci úzkej rodiny a malých klanov (Richard Dawkins v Delúzii Boha), stráca pri globalizácii spoločenského života v anonymných mestách a veľkomestách svoje odôvodnenie. Dominantným faktorom sa stáva moderný život v demokratickej spoločnosti, kde vieru v nadprirodzeno nahradzujú vedecké poznatky. Zákony evolúcie sú neoblomné. Potvrdenie tohto názoru vidím vo vývoji správania sa ľudí vo svojom okolí v priebehu mojich niekoľkých desaťročí.

Za mojej mladosti ešte existovalo skupinové nepriateľstvo medzi katolíkmi, evanjelikmi a Židmi; povedal by som, že dožívalo. Jedným z mnohých znakov tohto stavu bolo miznúce tabu manželstiev medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev, druhým nazeranie na homosexualitu, považovanú pôvodne v najlepšom prípade za chorobu.

Občas sa mi chce zaprotestovať proti presile a spôsobu odsudzovaniu nášho dneška a našej cesty k tomuto dnešku, pretože nebolo a nie je všetko zlé – robím to aj touto spomienkou. Rád spomínam na gymnaziálne roky za Slovenského štátu, keď som v Trnave občas nosil zamatovú šiltovku s označením V (kvintán) a VI (sextán): boli sme pyšní na jej modrú farbu so strieborným lemovaním Štátneho, nie Cirkevného gymnázia (I-IV, purpurová so zlatým lemovaním). Skoro sa mi to nechce veriť, ale temer nikto z nás nebol v Hlinkovej mládeži – aj to bol symptóm miznutia našej viery, hoci veľká väčšina si to vtedy vôbec neuvedomovala.