John Lancaster

Kam vedú selektívne potraty

Pred štyrmi rokmi, ako je to tu zvykom, sa vybrali Jai Palarwal a jeho žena hľadať nevestu pre svojho najstaršieho syna. Oslovili priateľov a príbuzných – ale až po dvoch rokoch dohodli schôdzku s rodičmi jedného dievčaťa zo susednej dediny. Manželstvo z toho aj tak nebolo – tí si mysleli, že dievča vydajú lepšie. Za dva roky od tých čias sa v tej veci nepohol lístok na strome.

„Tí chceli ako ženícha vládneho zamestnanca s lánmi polí, no to my nemáme”,

hovorí Palarwal, elektrikár na dôchodku, odpočívajúc na poľnej posteli pred svojím skromným štvorizbovým domom.

“Rodičia toho dievčaťa sú veľmi prieberčiví.”

Môžu si to dovoliť. Žijú v štáte Haryana a v Haryane ubúda dievčat.

Tento úrodný roľnícky štát na západ od New Delhi produkuje v pomere k celkovému počtu narodení menej dievčat ako kdekoľvek inde v Indii. Cenzus roku 2000 vykázal len 820 dievčat na 1000 chlapcov medzi deťmi do 6 rokov; v roku 1991 ich bolo 879. Nevyrovnaný pomer pohlaví reflektuje šírenie modernej lekárskej technológie, najmä vyšetrovaní ultrazvukom, čo umožňuje indickým rodičom vyhovieť svojim kultúrnym preferenciám pre synov abortovaním neželaných dievčat.

Situácia v Haryane sa stala zúfalou, pretože niektorí rodičia nielenže znižujú požadovanú výšku vena, ktorú má dostať nevesta, ako je to v Indii stále zvykom, ale naopak, ponúkajú „cenu za nevestu” rodinám, ktoré majú dievča pre ich syna.

„O to sa chcem teraz pokúsiť”, hovorí Palarwal a chystá 25 000 rupií, asi 520 USD, pre ochotnú rodinu dievčaťa.

„Aj keď bude škuľavá, chcem mať syna ženatého.”

Kým Haryana je extrémny prípad, trend je zreteľný aj na celoštátnej úrovni. Počet dievčat pod 6 rokov klesol z 945 na 1000 chlapcov v roku 1991 na 927 v roku 2001. Najprudší pokles sa zaznamenal v najbohatších oblastiach Indie, vrátane prosperujúceho okolia New Delhi, kde majú dvojice finančné prostriedky na potraty pre výber pohlavia a zhubný nátlak rodičov a svokrovcov, „aby to bol syn”, býva veľmi silný.

Až teraz však začínajú ľudia vidieť, čo značí nedostatok dievčat pre ich synov.

„Voľakedy sme hovorili «Musí byť zo správnej kasty, zo správnej rodiny, zo správneho štátu»”, spomína si Mahendra Singh, 54 rokov, roľník a člen obecnej rady, hľadajúc ďaleko-široko nevestu pre svojho 22-ročného syna. „Dnes je nám všetko jedno, len nech príde dievča do domu.”

Testy na určenie pohlavia plodu sú v Indii zakázané a v Haryane viedol úbytok neviest k tvrdým policajným zákrokom voči lekárom a technikom, ktorí nedbali na zákon; došlo k viacerým hlasne publikovaným zatknutiam a uväzneniam. Experti však tvrdia, že zákon sa dá ľahko obísť a niet náznakov, žeby bežné indické páry zanechávali starodávny obyčaj hľadať možnosť, ako mať mužské potomstvo.

„Úrady sú zhrozené úbytkom neviest v Haryane a zostria predpisy,” vraví Richa Tanwar, riaditeľ Ústavu pre otázky žien na univerzite Kurukshetra v Haryane. „Ale to na veci nič nezmení. O.K., povedia ľudia, nech má sused dievča, ja chcem mať syna”.

Takéto postoje nie sú nič nové v južnej Ázii, kde sa syn považuje za ekonomické zabezpečenie a dievča za istý výdavok, keďže pri vydaji sa jej musí dať veno. Niektorí rodičia sa nezastavia ani pred vraždou zadusením či vyhladovaním novorodeného dievčatka, prípadne ho aj otrávia ópiovými guľôčkami.

Znie to neuveriteľne, ale možnosť lekárskych testov typu amniocentézy a ultrazvuku v posledných dvoch desaťročiach vyvrátila pomer pohlaví z normálnych koľají.

Ako hlási nedávna štúdia Unicef, južná Ázia je jediná oblasť sveta, kde neplatí globálna biologická norma a je tam len 94 žien na 100 mužov, takže tam (pri 1,1 miliardy obyvateľstva) jednoducho „chýba” 74 miliónov žien; 50 miliónov ich chýba v Indii !

Rovnováha je silne porušená najmä v štáte Haryana, vravia experti, lebo tu sa kombinujú tradičné hodnoty s vysokým stupňom vzdelania a súčasne aj príjmov. To znamená, že rodičia vedia o lekárskych testoch na určenie pohlavia a môžu si ich dovoliť.

„Ak berieme v Haryane do úvahy len vzdelanú populáciu, zistíme, že pomer pohlaví je ešte horší”, dokazuje Anwar. „Kto má vedomosti, nájde cestu a spôsob, ako použiť a zneužiť technológiu, aby si prišiel na svoje a zbavil sa dievčenského plodu.”

V dedine Bhali Anandpur, asi 100 km na západ od New Delhi, žije asi 800 rodín. Je to typická roľnícka dedina obkľúčená poliami cukrovej trstiny, čistá a dobre udržovaná, s koedukačnou strednou školou a hinduistickým kostolom na tehlami vydláždenej hlavnej ulici.

Čosi je tu však nenormálne. Pri súpise obyvateľstva v roku 2000 – viedol ho učiteľ Omo Prakash – sa napočítalo 2 370 obyvateľov mužského a 1 957 ženského pohlavia. Disparita je ešte väčšia pri deťoch do 6 rokov: 351 chlapcov a len 302 dievčat.

Nebola špeciálna kategória dievčat a žien vo veku na vydávanie, ale mládenci tu vedia aj bez cenzu, že sú a mnohí ostanú sami. Zákonný vek na uzavretie manželstva je 18 rokov, ale mnohé dievčatá sa vydávajú ako mladé alebo stredné tínejdžerky.
„Všetci chlapci, čo ich tu vidíte, ostanú navyše”, hovorí Palarwal, elektrikár, ukazujúc na tucet mládencov zídených pred jeho domom toto slnečné ráno.

„Skončíme dnešnú robotu a keď príde večer, budeme tu zas sedieť a budú si v sebe vravieť: «Ani dnes som nemal nijaké dievča.»”

Medzi mládencami bol aj Ajit Singh, 29 rokov, ktorý sa zdá byť vhodnou partiou na manželstvo, má univerzitný diplom a ako predavač lekárskych nástrojov dobre zarába. Aj on hovorí, že hľadanie neviedlo k ničomu. „Pár rokov som všade hľadal, no v posledných rokoch sa potreba niečo nájsť stáva zúfalou …”

Sajno Palarwalová, 60 rokov, opisuje, ako roky hľadala nevestu pre svojho syna Rotasa, a nadarmo. „Sme chudobní”, dodáva; manžel jej umrel pred deviatimi rokmi. Nakoniec sa pred dvomi rokmi rozhodla hľadať mimo Haryany a zapojac pomoc príbuzných s kontaktmi až do stredoindického štátu Madhya Pradesh. „To sme už boli zúfalí. Boli by sme brali akékoľvek dievča.”

A tu sa dopočuli o jednom 16-ročnom dievčati, ktoré by prišlo do úvahy, síce z inej kasty, ale Rotas a dvaja strýkovia aj tak sadli do vlaku na 800 kilometrovú jazdu do jej dediny. Kým Rotas sedel v inej izbe, jeho strýkovia videli dievča aj jej rodinu a dohodli sa o záležitosti.

O pár týždňov videl Rotas svoju ženu Archanu po prvý raz; to bola svadba. Jeho matka dala rodine dievčaťa asi 100 dolárov, to ako „dar”.

Zdá sa, že sa všetko podarilo. Kým sa jeho žena, teraz už 18-ročná, motá v pozadí, Rotas Palarwal spokojne precedí medzi zubami: „Aj ona je teraz Haryančianka. Som z toho všetkého veľmi šťastný.”

Prameň: John Lancaster, International Herald Tribune, 3. december 2002.