(sic)

bez uvedenia vydavateľa, miesta vydania či ceny, iba © Michal Holováč, 2004, jeho adresa a ISBN.

Keby to stálo zato, mal by byť napravený už vývesný štít – titulok knihy, v ktorom sú tri gramatické chyby v súvislosti s písaním veľkých písmen podľa Pravidiel slovenského pravopisu: „k” a „h” majú byť malé, „a” v asertivita veľké; sic (lat. takto) upozorňuje, že v citovanom origináli sú pravopisné chyby. Veľké „A” je správne na s. 1 a 263 – ale kniha má vraj 262 strán …

Varovanie „Publikácia neprešla jazykovou redakciou” na s. 2 nestačí na  ospravedlnenie nespočetných urážok nášho materinského jazyka, no odbornou jazykovou úpravou nenapravené texty poskytujú tým lepšie priame podklady na posúdenie úrovne a smeru myslenia autora.

Nato netreba čítať celú knihu, ani veľa strán – kdekoľvek ju otvoríte, ovanie vás zápach antisemitizmu, ktorý mnohí starší máme v neblahej pamäti ako zástavu boja proti tzv. „židoboľševizmu”, čo bol zavádzajúci pojem; humanisti sa nedali zviesť do davu Nemcov a Slovákov (aj iných európskych národov) pod touto zástavou Hitlerovho ťaženia proti Rusku, vtedy komunistickému Sovietskemu zväzu. Urobím všetko možné, aby napriek svojim námietkam proti náboženstvu, špeciálne židovskému a z neho vzišlému kresťanskému, humanisti nenaleteli demagógovi akceptujúc pre bežnú reč jeho urážlivý fašizujúci novotvar „židokresťanstvo” so všetkými slovnými obmenami tohto špatného výrazu („židokresťanský” a „židokresťan” vzišlé z úst akoby naučených vyslovovať „židoboľševícky židoboľševík”). Na jeho stupňovanie treba použiť veľmi šťavnaté výrazy, napr. krvilačný (s. 69 a opakovane). Výraz „židokresťan” má miesto v článku o prvokresťanstve, kedy označuje prekrsteného Žida.

Autor už v 13. riadku Predslovu upozorňuje na možnosť „položiť túto knihu z rúk” a na nasledujúcich 4 stranách 10-krát berie do úst meno svojej modly Nostradama. Sám som si na vine, že ma tieto dve varovania neodradili od listovania. Ako skeptika a ateistu ma veľmi mrzí, že na pultoch našich kníhkupectiev je niekoľko kníh o Nostradamových nezmysloch a  ľudia ich spomínajú, hoci im spravidla neveria. Teda v akých to súvislostiach ho menuje?

Tieto katastrofické (s.103) vízie-predpovede…(môžu mať)…atribút pravdy (s.4). – Nostradamus predpovedal „vznik neznámeho náboženstva” (s. 3) a „sexuálnu zvrhlosť … (až po nakazenie vírusom HIV) duchovenstva” (s. 3-5). – Pochopiac vývojový trend židokresťanstva (s. 103) … spálil Nostradamus svoje dielo a len zašifrovanú verziu … svojho geniálneho myslenia … odovzdal súčasnej spoločnosti (s. 7), chrániac ju tak pred cirkevnou mašinériou (s. 103). – Nostradamus „situoval čas zániku kresťanstva do našej epochy (s. 5).

Nuž, konkrétneho nie je pri tých častých vysloveniach mena Nostradamus skoro nič; ide vlastne len o opakované priznávanie sa k povere veriť veštbám.

Ako to pri takto vyzerajúcich knihách býva, je plná nezmyslov, poloprávd  a vyložených neprávd. Nejdem hľadať, ktoré najviac bijú do očí, ale posúďte:

„V porovnaní …(s inkvizíciou) … bol Hitler … humanista.” (s. 13). Nebol.

„Iba plánovaná likvidácia dvoch miliárd nepotrebných ľudí (podľa súčasného židovsko-ekonomického modelu) sa vyrovná inkvizičnej beštialite” (s. 14). Nepočul som  o takýchto plánoch.

„Keď…(aj pápež) posväcoval smrtonosnú techniku fašistickej mašinérie Nemecka a žehnal jej úspechy.” (s.14). Ane neposväcoval ani nežehnal.

Len pochábeľ môže robiť také výpočty obetí kresťanstva (s. 17) a dôjsť na číslo 120 640 000. Čím sa toto číslo líši od určenia veku zemegule jedným anglikánskym biskupom na okolo smiešnych 6000 rokov alebo od určenia počtu spasených obyvateľov neba na ani neviem či 14 alebo 144 tisíc v učení Svedkov Jehovových? Treba si všimnúť, že M.H. pretromfol o pätinu Stéphana Courtoisa, ktorý v Čiernej knihe komunizmu obžalúva komunizmus zo „skoro sto miliónov mŕtvych obetí”. Ostatne – obidvaja robia svoju prácu veľmi podobne pochybnou metódou.

Osvienčimské spaľovacie pece pripisuje M.H. praktikám cirkevnej vrchnosti – biskupom a vyšším hodnostárom (ss. 15 a 16). Nehoráznosť.

„V zákone, v ktorom je zakotvená a garantovaná náboženská sloboda, je implicitne zakotvená všeobecná ľudská-občianska nesloboda.” (s. 22). Nezmysel.

„Naša planéta sa stala koncentračným táborom … OSN.” (s. 38 a inde). Nestala.

Kresťanstvo sa nestalo štátnym náboženstvom r.315 (s. 16). V roku 313 ho cisár Konštantín Milánskym ediktom zrovnoprávnil s existujúcimi náboženstvami (sám sa nechal pokrstiť až na smrteľnej posteli r. 337) a až r. 391 ho urobil štátnym náboženstvom jeho dvanásty (!) nástupca cisár Teodózius (medzitým bolo aj šesť spolucisárov a proticisárov).

Aké asi sú konkrétne predstavy autora o vesmíre, keď píše, že bola uznaná teória heliocentrického usporiadania galaxie (s. 4), že človek vyslal prieskumné sondy za hranice rodnej galaxie (s. 43) a že kométy poletujú vo vzdialenosti x-miliónov svetelných rokov od našej planéty a galaxie (s. 44)? Nevie, čo je galaxia, ale to nie je katastrofa.

Za neškodné považujem kabaretné špekulácie typu „Modliť sa je odvodené od slova modla” (s. 30), no pri výraze  ľudomilstvo-ľudosmilstvo (s. 36) sa neviem zasmiať, lebo chýba pointa. Skôr je na zasmiatie (nijako nie na vytýkanie!) obžaloba, že Ježiš nechal „ukradnúť” osliatko pre svoju cestu do Jeruzalema (s. 33) a pár slovných hračiek typu „Neokradneš!” (s. 31), miesto biblického „Nepokradneš!” Absolútna nepravda je, že Sväté Písmo (sic) bolo 2000 rokov tabu (s. 32).  Nie je pravda, že Kristus bol pokrstený až v dospelosti (139) – bol obrezaný na ôsmy deň svojho života (Lk 2, 21), ako to prikazuje židovské náboženstvo.  Medzi tieto nezmysly zaraďujem aj sľub „aktualizácie novodobej kresťanskej hrôzy v pomeroch slovenskej spoločnosti v rokoch 1948-1989″ (s. 13); nenašiel som, kde sa k nemu autor vrátil.

Osobitne som hľadal spracovanie náboženských výrazov: Z Desatora stojí autorovi „Nepokradneš!” len za  2 citátiky zo Starého zákona o lúpení Židov pred odchodom z Egypta a historku o „ukradnutom” osliatku na Kvetnú nedeľu. Pri „rozprave” o pekle prežíva  – ja sa to hanbím napísať – „malý orgazmus” (s. 128). Existencia diabla mu je dobrá len na pociťovanie „diabolských” účinkov cirkvi každý deň a na každom kroku (s. 128).

Prečo označuje autor Darwinov omyl od H.-J. Zillmera za „z hľadiska vedeckého bádania … veľmi hodnotnú a vzácnu knihu” (s. 40)? Neviem si predstaviť, na základe čoho je hodnotná. Nakoľko je tento Dänikenov dvojník vierohodný, keď uvažuje o možnosti, že pred 64 miliónmi rokov (alebo kedysi inokedy) žili na Zemi na jednej lúke v priateľskej pohode dinosaury a ľudia? Jeho argumenty proti vývojovej teórii predsa musí vedieť humanista vyvrátiť malíčkom ľavej ruky a čo potom ostane „hodnotné”? Väzba? Papier?

Mrzí ma, že M.H. až sedemkrát (viac ako ktorýkoľvek iný prameň) cituje moje Zošity humanistov (ďalej len „ZH”) na podporu svojich názorov; nie vždy oprávnene a vôbec nie vo vážnych súvislostiach.

Nepochopil, že „citáciu” pápeža Jána Pavla II. (s. 18) podávajú ZH č. 38 ako podarený žart, keďže na samom začiatku článku sa píše: „Za doslovné znenie výrokov neručíme, lebo náš prameň neudáva svoje pramene, ako je to zvykom v serióznej tlači.” Z formulácie viet je zrejmé, že ide o paródiu na iné pápežove výroky – samozrejme v celkovo typickej atmosfére vzbudzujúcej dôveru.

Báseň Sergia Veselyho „Najväčšie zlo” (zo ZH č. 29) o škodlivej „ľahostajnosti malého človeka z ulice” je na s. 98 bez akejkoľvek súvislosti s textom. Rovnako nevinne, ale bez zapôsobenia ZH, sa práve sem dostala aj pekná, žiaľ, skrátená Smrekova báseň „Z mora do sklenice”. Nevyspytateľné sú nápady autora … Ktorý čitateľ pochopí, prečo cituje na s. 242 Maxa Plancka (Adam Roman v ZH č. 29), pripisujúc mu akúsi neuvedenú „jednoznačnú podmienku”?

Citácia nemeckého bulvárneho komentára (s. 95) k legende o kresťanských Vianociach a výsledkom archeologického výskumu v Palestíne v ZH č. 35 je namieste. Aj Jeffrey Sharletova esej o teokracii v USA (Ježiš a nič viac, 225), rovnako ako citácia Adama Romana zo ZH č. 29 o argumente ad hominem (101); tá však nijako nesúvisí s nasledujúcimi litániami o domnelom psychopatstve, takže tu nie je prípustná spojka „a preto sa mi veľmi žiada …”

Za neprípustné považujem nechutnosti o mníškach (rodokmeň, s. 23), o kňazoch vôbec a o pápežovi (orgazmus, s. 24 a opäť s. 122), o stvorení Adama a Evy (boží pohlavný orgán, s. 25, znásilnenie a ešte horšie, s. 26), o „trte” (s. 124), o bordeloch (s. 150 a inde). Môj otec takú reč volal kočišskou, moja stará mama hriešnou. Ani jeden prívlastok dnes nepoužívam, a ani nikto v mojom okolí  tak nehovorí. Preto sa mi nečudujte, že tieto citácie neuvádzam v plnom znení a ďalších sa zriekam.

Ako senilné označujem poznámky o Vianociach (napr. návrh preložiť ich termín na deň narodenia Hitlera, s. 33), o psovodovi OSN (päťkrát len na s. 219) … o krvilačnom zdivočenom psovi NATO a nekonečne viac.

O používaní všetkých  interpunkčných znamienok nemá M.H. ani poňatie a tí, ktorým dal svoj rukopis na prečítanie, tomu nevenovali pozornosť. Pravidlá pre stavbu vety neuznáva a tak nielenže mnohé vety pochopíte až po zamyslení sa, niektoré sa nedajú pochopiť vôbec. Neúcta k materinskému jazyku a písanému slovu vzbudzuje nedôveru a je odsúdeniahodná. Ak je jedna tlačová chyba v cudzom slove či mene, možno prižmúriť oko; ale ak je v každom druhom, je to veľa: Mein Kamp (s. 6), Übermensh (s. 14), Terttulian (s. 21), Loock (s. 21), Mulleus maleficarum (s. 22), Mountfauleon (s. 17), Zigmund Freud (s. 27, s. 102), Einštein (s. 44), Kenedy (s. 78 a 79, s. 83), Kanedy (s. 83), kuk – lux klan (s. 84), Grigár (s. 103), Proxima Centauris (s. 127), perpetum mobile (s. 134), Terezin (s. 155), Cuba (s. 218), Georga Busha (s. 42, s. 218), Sienkfrid Zolgmann (s. 221) a iste aj viaceré iné…

Od strany 46 sa autor začína venovať ešte viac kritike spoločenských a politických pomerov na Slovensku a vo svete ako náboženskej problematike. To prvé nie je vôbec moje pole a konečne  som si povedal, že sa s tým nejdem ďalej zaoberať, ale nepodarilo sa mi to. Nemám pripomienku ani k jednému menu politika. Mám svoj kritický názor na NATO, ale „paktom hrdlorezov” (s. 71) ich nenazývam. O slobodo-murársko-americko-židovských vojenských kontingentoch sa so mnou nedá hovoriť. Ani o výčitke, že výrobky amerického zbrojárskeho priemyslu prinášali skazu v Európe  –  v prvej a druhej svetovej vojne – len preto, aby sa v Amerike veľmi dobre žilo (s. 217). Ani o tom, že Hitler a nacizmus boli hračkou v rukách sionizmu a „židokresťanstva” (s. 224). Naopak, autorove slovné ilustrácie (typu besný pes na reťazi) mi pripomínajú politické kresby z čias nacistického Nemecka, ľudáckeho Slovenska, stalinizmu a mccarthyizmu

Nekonečné zápletky okolo nezmyselnej žiadosti o exkomunikáciu, keď predsa stačí jednoduché oznámenie o vystúpení, nepovažujem za veľmi zaujímavé. Fakt krstu sa nedá zrušiť; dá sa len anulovať jeho platnosť a asi existuje predpis, ako sa to bežne a bez ťažkostí robí. Ale ani list kancelára gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove ThLic. Ľubomíra Petríka, oznamujúceho M.H., že mu Ježiš Kristus pripravil miesto v nebi (s. 144), nie je dobrý žart, lebo neberie do úvahy božiu vševedúcnosť.

Čo povedať k dogmatickému komentáru, že ak treba zvesiť Krista z kríža (s. 232), potom „jediný, kto je povinný to urobiť a poprosiť ho o odpustenie, sú Židia, ktorí ho na kríž pribili”? Aj pápež sňal zo Židov túto nespravodlivú a nelogickú kolektívnu obžalobu; trvajú na nej už len fundamentalistickí kresťania starého ľudáckeho typu mojej mladosti a nepolepšiteľní antisemiti; ak toto neodvolá, nezbaví sa M.H. svojej smrteľnej záťaže. Pre mňa je vec jednoduchá: Krista pribíjali na kríž (v tej legende) rímski žoldnieri na príkaz rímskeho miestodržiteľa Piláta v Judei – tak je to aj vo Verím v Boha.

Čo povedať pri vete, že v okrese Svidník je dedinka, ktorá má len 24 obyvateľov a dostala nový kostol (s. 200)? Rád by som dal takú horúcu novinku ďalej, ale ako, keď neviem meno tej obce? Prameň sa ostýcham uviesť. Radšej nepoviem nič. (Z e-mailu M.H. z 20.11.04 sa dozvedám, že tá dedinka sa volá Belejovce).

Vetu „…ako aragonit prirodzene prekonáva … zemskú gravitáciu a udivujúco rastie do voľného priestoru” (s. 249) – tu musí skeptik nastražiť uši! –  neslobodno chápať ako príklad pre neplatnosť prírodného zákona o zemskej príťažlivosti; nie je ním ani poletovanie pierka vo vánku, ale v bežnej reči sa to dá povedať. Biely ortorombický kalcit, uhličitan vápenatý, sa tvorí v dutinách výlevných hornín a v dutinách horúcich prameňov, napr. v Aragónsku či v Karlových Varoch, vytvára ukladaním okolo vznášajúcich sa cudzích častíc vápencové guľôčky, hrášky, ktoré klesajú na dno, až keď sú pre prúdenie vzduchu dosť ťažké. Gravitácia je neustále bez čudovania prekonávaný prírodný zákon.

Nevytýkajte mi, že som sa tým toľko zaoberal, keď to nestálo zato, veď M.H. sám priznáva, že len „približne logicko-polemicky upresňuje a definuje dialektiku” (s. 33). Neviem, čo tým myslí. Viacerí mi povedali, že hoci tá kniha podáva svoj obsah miestami nechutne až odpudivo, sú tam pravdivé odstavce, vety a slová. Iste. Ale tie neslobodno čerpať z tohto prameňa, pretože na to sú seriózne knihy a časopisy. Ani pravdu neslobodno vyslovovať urážlivým spôsobom a jedným dychom dokladať polopravdivými a vymyslenými argumentmi.

Som jednoznačne za slobodu tlače, preto teoretický návrh zákazu či stiahnutia tejto knihy z obehu pre mňa neprichádza do úvahy. No ak sa o takejto možnosti teoreticky diskutuje – a to sa (zbytočne) robilo a bude robiť pri mnohých príležitostiach, nevyhnutne príde reč aj na dôsledky obsahu knihy pre jednotlivca a spoločnosť. Napríklad Kasardova esej (azda) Posledná večera, postmoderná biblická variácia, vyvolala na Slovensku i v Čechách  vzrušené debaty o umeleckej slobode (Slovník slovenských spisovateľov, Praha 1999). Takže táto kniha by mohla byť exemplárnym prípadom pre

– (pomyselnú) úvahu o zákaze tlače kníh bez jazykovej úpravy, resp. pokutu za každú pravopisnú a slohovú chybu;

– právny postih za osobné urážky v tlači; ten existuje v Trestnom zákone. Neviem posúdiť možnosť zákrokov celku židovského a kresťanského duchovenstva, ale možno by sa našli; ja by som dal za každé vyslovenie špatného slova na ich adresu (od bordelu po trt) tisíc korún s možnosťou okamžitej exekúcie mobilného telefónu! Celkom jasná je situácia v prípade arcibiskupa Sokola, ktorý iste nedal súhlas k nemiestnemu zavádzajúcemu uverejneniu svojej farebnej fotografie na obale takejto knihy; to môže byť pre niekoho pekne drahé!

– právny postih za šírenie náboženskej intolerancie voči židovskému, kresťanskému a mohamedánskemu náboženstvu a rasizmu voči židovskému a čiastočne aj americkému národu. Kritizovať možno všetko, ale všetko má svoj spôsob; existujú pravidlá slušnosti. Verím, že humanisti nebudú čitateľmi takejto tlače.

Skoro by som bol zabudol: V obsahu je na piatich stranách (!) sto šesťdesiat štyri (!) názvov odsekov vonkoncom typu Z mora do sklenice (s. 99) a Ako funguje bordel za naše peniaze (s. 177), dokonca Bohapusté klamstvá o prenasledovaní cirkvi komunistami (s. 223). Čiže – v knihe nie je ani slovo, čo by stálo za reč, ani o jednej z tých kresťanských hodnôt, ktorých existencia a platnosť sú nepochybné.

Protestujem proti tejto knihe zo všetkých možných hľadísk a som istý, že je nie som sám.