Právo na životné prostredie versus sloboda náboženského vyznania


Právo na životné prostredie versus sloboda náboženského vyznania
Theright to theenvironmentversusthefreedom of religion

Martin SKALOŠ[1], Stanislav KIZEK[2]



Abstrakt
Cieľom príspevku je analýza vzťahu práva na životné prostredie a prejavu slobody náboženského vyznania. Zároveň príspevok poukazuje na postup orgánov verejnej moci pri uplatňovaní práv občanov vo vzťahu k niektorým štátom registrovaným cirkvám.
Kľúčové slová
ľudské práva, právo na životné prostredie, štátny orgán, cirkev, sloboda náboženského vyznania
Abstract
Theaim of thecontributionis to analyzetherelationshipbetweenenvironmentallaw and freedom of religion. At thesametime, thecontributionpoints to theprocess of publicauthorities in exercisingcitizens’ rights in relation to some state-registeredchurches.
Keywords
humanrights, theright to theenvironment, state authority, church, freedom of religion


Úvod

K napísaniu tohto príspevku nás viedla nezameniteľná osobná skúsenosť s  právnym zastupovaním občanov Banskobystrickej mestskej časti Podlavice – Skubín(v ďalšom texte len ako: „Podlavice“ v príslušnom tvare), ktorí sa dovtedy žiaľ bezúspešne pokúšali osobnými žiadosťami a ponosami miestnemu pánovi farárovi konciliantným spôsobom dosiahnuť zmiernenie neprimeraného obťažovania hlukom kostolných zvonov Rímskokatolíckeho kostola Ducha svätého a zníženia ich hlučnosti.  Nakoľko tieto ich snahy a pokusy sa nestretli s ústretovým prístupom, preto zvolili ďalší miernejší spôsob, z legitímnych a právne aprobovaných spôsobov bezsporového domáhania sa svojich legitímnych a zákonných práv formou petície na orgán miestnej správy. Tento prípad je dobrou ukážkou snáh o akési „nadradzovanie“, či „hierarchizovanie“ niektorých ľudských práv a slobôd voči iným ľudským právam a slobodám niektorými osobami, či záujmovými skupinami.

Dňa 3. marca 2008 predložili občania Banskobystrickej mestskej časti Podlavice    prostredníctvom svojich splnomocnených zástupcov petíciu Mestskému úradu v Banskej Bystrici, kde sa domáhali prijatia opatrení na zníženie nadmernej hlučnosti kostolných zvonov v mestskej časti Podlavice.[3] Táto petícia bola podaná necelý rok po otvorení nového kostola a farského úradu (28. apríla 2007), keď predtým, ako sme už uviedli, sa bezvýsledne niektorými individuálnymi žiadosťami adresovanými miestnemu farárovi pokúšali dosiahnuť zníženie intenzity zvonenia a ich hlučnosti, ktoré vnímali ako mimoriadne obťažujúce.[4]

Je potrebné poznamenať, že v podnecovanom prípade ide o sídliskovú aglomeráciu s pomerne hustou panelovou zástavbou, vystavanou cca 20 rokov pred výstavbou kostola, kde necitlivým zásahom bola tendencia umiestniť najskôr kostol medzi panelové domy, a až po protestoch občanov Podlavíc (1219 proti výstavbe a 683 za výstavbu), sa podarilo vytesniť túto stavbu na okraj sídliska, pričom zdroj hluku – zvonica, je cca 60 až 100m vzdušnou čiarou od obytných panelových domov na Lipovej ulici. Ďalšou nie menej významnou skutočnosťou v podnecovanom prípade je fakt, že na tomto sídlisku býva veľa obyvateľov pracujúcich na smeny (napríkladaj v blízko situovanejRooseveltovej nemocnici), ako aj tej skutočnosti, že tam okrem starších a chorých obyvateľov býva aj dosť rodín, v ktorých sú ženy, matky na materskej dovolenke opatrujúce svoje malé deti.

Stavba kostola v bezprostrednom susedstve ostatných domových a panelákových nehnuteľností nielen, že  by mohla, ale ako sa následne aj preukázalo, že negatívnym spôsobom znížila, a tiež úplne rušila a naďalej ruší výkon nielen vlastníckych, ale aj osobnostných práv majiteľov domových nehnuteľností, susediacich s kostolom z hľadísk upravených jednak v príslušných článkoch Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, Stavebného zákona, a v príslušných ustanoveniach zákona o ochrane zdravia ľudí, napr. ust. § 2 ods. 3 a ods. 6 zákona č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí – platného ešte v čase jej projektovania a posudzovania žiadosti stavebníka.[5] Citovaný zákon č. 272/1994 Z. z. bol zrušený zákonom NR SR č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov – schválený 2. 2. 2006, účinný od 1. 6. 2006 (zrušený s účinnosťou od 1. 9. 2007 a nahradený zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Je potrebné poznamenať, že pri posudzovaní umiestnenia stavby sa malo brať hľadisko na posúdenievplyvu budúcej stavby na životnéprostredie susednej stavby a predovšetkým vplyv na zdravie vlastníkov susedných stavieb všeobecne, ako aj špecificky rodičov s malými deťmi, chorých  a starých ako aj obyvateľov pracujúcich najmä na nočné smeny. Teda výstavbou tohto kostola a následným používaním zvonov, ktoré ako bolo po petičnom podnete objektívne meraním preukázané, prekračovali prípustné hlukové hladiny, došlo k zásahu do pokojného stavu, ktorý existoval tesne pred zásahom do neho (§ 5 OZ).

 

  1. Definícia problematiky

Hlučnosť zvonenia zvonov kostolov v obývanom prostredí nie je ojedinelým problémom obyvateľov Banskobystrickej mestskej časti Podlavice, ale ako sa ukázalo pri širšom štúdiu tejto problematiky, javom rozšíreným a aktuálnym na území celého štátu, ale aj širšie v Európe. Je to dané najmä skutočnosťou výstavby veľkého počtu kostolov na Slovensku po roku 1989. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky sa v období od roku 1989 do roku 2015 na území Slovenska zvýšil pôvodný počet 3.919 kostolov piatich najväčších cirkví o 2.217 na súčasný počet 6.136 kostolov, čo predstavuje 157 % nárast oproti roku 1989. Podrobnejšie súvislosti odhaľujú údaje za jednotlivé cirkvi:[6]

 

Cirkev 1989 2015 Rozdiel absolútny Rozdiel
v %
Rímskokatolícka cirkev 2 292 4.104 + 1.812 179
Gréckokatolícka cirkev 435 602 + 167 138
Evanjelická cirkev augsburgského vyznania 711 675 – 36 95
Reformovaná kresťanská cirkev 311 488 + 177 157
Pravoslávna cirkev 170 267 + 97 157

 

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že výstavbu nových kostolov realizuje predovšetkým Katolícka cirkev, ktorá postavila za sledované obdobie celkovo 1.979 nových kostolov, čo predstavuje 89 % zo všetkých novopostavených kostolov. A to napriek skutočnosti, že Gréckokatolícka cirkev nepotrebovala stavať nové kostoly, pretože od roku 1990 prebiehal proces navrátenia kostolov do jej vlastníctva, ktoré v predchádzajúcom období užívala Pravoslávna cirkev. Číselný údaj 170 kostolov v roku 1989 u Pravoslávnej cirkvi obsahuje ajtie objekty, ktoré musela Pravoslávna cirkev vrátiť Gréckokatolíckej cirkvi a preto číselný údaj + 97 nových kostolov nevyjadruje skutočný počet novopostavených objektov u tejto cirkvi.

Z tohto ilustračného prehľadu nárastu novopostavených kostolov po roku 1989 a tendencii situovať ich do obytných sídliskových aglomerácií, je možné pochopiť, že to objektívne muselo vyvolať zvýšený počet sťažností obyvateľstva na obťažovanie nadmerným hlukom emitovaným do okolia práve používaním a prevádzkou kostolných zvonov. Pretože prioritne ide o kostoly postavené Katolíckou cirkvou, budeme sa ďalej venovať postoju a niektorým argumentom predstaviteľov katolíckej cirkvi pri riešení tohto problému v Podlaviciach, ale aj na niektorých v tomto príspevku len ilustračne vybratých ďalších miestach Slovenska.

Na tomto mieste považujeme za vhodné pre účely tohto príspevku práve pre explicitné, komplexné vymedzenie a pochopenie právnych argumentov a úvah v skutkovo a druhovo obdobnej kauze (najmä otázka hluku) uviesť v širšom rozsahu niektoré pasáže Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 5 Cdo 126/2007 zo dňa 30. apríla 2008. Najvyšší súd v dovolacom konaní o ochranu osobnosti vyhovel žalobcom v tom, že im bolo v období od marca 2001 do marca 2002 počas rekonštrukčných a stavebných činností na blízkej stavbe neoprávnene zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti tým, že boli nadmerne obťažovaní hlukom, prachom a vibráciami. Zároveň uložil žalovaným (investorovi ako aj zhotoviteľovi) povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov po 150 000,- Sk a po 30 000,- Sk plus zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 285 756,80 Sk do rúk právnemu zástupcovi. V podnecovanej veci súd prvého stupňa vychádzal z toho, že: „k zložkám osobnosti chráneným ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka patrí aj právo na rešpektovanie rodinného života, obydlia i jeho pokojného užívania. Táto ochrana zabezpečuje i záštitu pred priamymi a bezprostrednými účinkami imisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb. Na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaní (žalovaná 1/ ako stavebníčka a žalovaný 2/ ako zhotoviteľ stavieb) hlukom, prachom a vibráciami produkovanými pri stavebnej činnosti vykonávanej aj v dňoch pracovného pokoja a nad mieru primeranú pomerom neoprávnene zasiahli do práva žalobcov na ochranu ich osobnosti. Podľa súdu prvého stupňa závažnosť zásahu zintenzívnil zdravotný stav obidvoch žalobcov. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na intenzitu a trvanie zásahu nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a je na mieste sčasti vyhovieť žalobe aj v časti domáhajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“.[7]

V predmetnej veci: „dovolací súd považoval za potrebné pripomenúť, že výklad práva treba chápať ako proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety, ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že je niečo dovolené, prikázané alebo zakázané. Inak povedané, výkladom práva je objasnenie významu právnych noriem. Metódy výkladu práva sú spôsoby myšlienkového postupu, pomocou ktorého sa objasňuje význam právnej normy.[8] Výklad normy § 11 OZ „v súlade s potrebami praktického života“ nie je výkladom právnym, ktorý iba môže byť významný pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Pri výklade právnej normy nemožno napokon opomenúť, že všetky štátne orgány majú povinnosť uplatňovať normu v súlade s Ústavou SR (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).“

„…dovolací súd v podnecovanej veci považoval tiež za potrebné k veci uviesť nasledovné: Ochrana pred hlukom, prachom a vibráciami je právom každej fyzickej osoby. Táto ochrana je na najvyššej úrovni zabezpečovaná medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a je poskytovaná ako súčasť ochrany práva súkromného a rodinného života, práva na ochranu vlastníctva a práva na ochranu zdravia (Čl. 10 ods. 2, Čl. 11 ods. 1, Čl. 31 a 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

     Na vnútroštátnej úrovni je ochrana poskytovaná predovšetkým ústavnoprávnymi normami (napr. Čl. 19 ods. 2, Čl. 20 ods. 1, Čl. 21 ods. 1, Čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky) a predpismi verejného práva (napr. § 13n zákona č. 272/1994 Z. z., platného do 31. mája 2006 (ktorý predpis vzhľadom na čas tvrdeného zásahu treba na danú vec aplikovať) ukladal každému, kto používal alebo prevádzkoval zdroje hluku alebo vibrácií, povinnosť technickými, organizačnými a ďalšími opatreniami zabezpečiť, aby hluk neprekračovalnajvyššie prípustné hodnoty pre vonkajšie priestory a stavby a aby sa zamedzilo prenosu vibrácií na fyzické osoby. Nariadenie vlády č. 40/2002 Z. z. (platné do 31. mája 2006) ustanovovalo požiadavky na ochranu zdravia pred rizikom z vystavenia hluku a mechanickému kmitaniu (vibrácii). Týmto nariadením sa prebral právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/49/EC z 25. júna 2002, ktorá sa týka posudzovania a riadenia environmentálneho hluku (Ú.v. ES L 189, 18.7.2002). Ustanovenie  § 13 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., okrem iného ustanovuje, že stavenisko nesmie ohrozovať a nadmerne obťažovať okolie, osobitne hlukom, prachom a pod.

     Ochranu pred uvedenými imisiami poskytujú na vnútroštátnej úrovni aj predpisy súkromného práva.  Najširšiu ochranu proti nim poskytuje Občiansky zákonník najmä svojimi prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom (napr. v ustanoveniach prvej hlavy šiestej časti), ale i prostriedkami následnej ochrany proti imisiám (napr. v ustanovení § 127 ods. 1). Takým prostriedkom ochrany je nepochybne aj žaloba na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ).

     Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet osobnostných práv chránených predmetným ustanovením nie je uzavretý a rozsah ním chránených zložiek osobnosti sa neustále vyvíja. Do sféry týchto práv treba v súčasnosti nepochybne zaradiť aj právo na primerané životné prostredie, ktoré má veľmi blízko k právu na ochranu súkromného a rodinného života.[9]

     Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že právo na priaznivé životné prostredie, obsahom ktorého je i právo na pokojné a nerušené užívanie obydlia, je subjektívnym hmotnoprávnym (právom) fyzickej osoby, ktorého sa možno domáhať zákonom ustanoveným postupom pred správnymi a súdnymi orgánmi.

     Neoprávneným zásahom je zásadne každé konanie objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva fyzickej osoby chráneného v zmysle § 11 OZ; za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry iba vtedy, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza, zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a pod.). Takýmto zásahom môže byť za určitých okolností i výkon stavebnej činnosti.

K vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných práv postačuje, že ide o zásah, ktorý je spôsobilý niektoré z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre úspech žaloby nie je teda nutné, aby došlo k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená imisiám. Postačuje, že tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich dôsledku hrozí fyzickej osobe poškodenie jej zdravia. Zásah do osobnostných práv musí byť neoprávnený, teda musí byť v rozpore s objektívnym právom. V prípade hluku, prašnosti a vibrácií bude zásah neoprávnený vždy, kým tieto imisie prekračujú záväzné hygienické limity. Zásah môže byť neoprávnený aj v prípade, že hygienické limity sú splnené, no napriek tomu vzhľadom na konkrétne okolnosti sú v rozpore s objektívnym právom (napr. § 127 ods. 1,§ 415 a 420a OZ).

     Za zásah možno považovať okrem aktívneho konania vo forme imisií aj nečinnosť subjektu, ktorému právne predpisy ukladajú povinnosť aktívneho správania sa v zmysle ochrany obyvateľstva pred hlukom, prachom a vibráciami…[10]

  1. Čo je to hluk a ochrana pred neprimeraným hlukom v obci alebo širšie v životnom prostredí

Environmentálny hluk je prirodzenou súčasťou životného prostredia človeka, ktorý je vyvolaný ľudskými aktivitami i prírodnými javmi. Jednotlivé zvuky z okolitého prostredia majú pre človeka celkom zásadný význam. Varujú nás pred možným blížiacim sa nebezpečenstvom, podnecujú aktivitu nervového systému a sú základom reči a komunikácie,

Zvuk vzniká chvením kvapalín, telies alebo vzduchu. V prostredí sa toto chvenie mení na zvukové vlny určitej frekvencie. Ľudský sluch je schopný zachytiť zvukové vlny, ktoré sa pohybujú vo frekvencii zhruba 20 až 20 000 Hz. Zvuk s frekvenciou nižšou ako 20 Hz (ktorý počujú napr. slony) nazývame infrazvuk. Zvuk s frekvenciou vyššou ako 20 kHz (napr. netopiere vnímajú zvuk až do frekvencií okolo 150 kHz) sa nazýva ultrazvuk. Ďalšou veličinou, ktorá bližšie určuje zvuk, je jeho intenzita alebo energia zvukovej vlny. Intenzitu zvuku môžeme tiež vyjadriť veľkosťou kolísania tlaku vzduchu spôsobeného šírením zvukovej vlny. Preto sa pri meraniach zvuku zisťuje hladina akustického tlaku v decibeloch (dB). Človek sa bežne pohybuje v prostredí, kde hladiny zvuku kolíšu medzi 25 a 105 dB. Hodnoty okolo uvedenej dolnej hranice sa vyskytujú napr. v zasneženom lese pri bezvetrí alebo v tichej miestnosti v noci. Chladnička v miestnosti vydáva hluk cca 40 dB, dážď cca 50 dB. Hlasný hovor vytvára hladinu 60 dB, symfonický orchester okolo 90 dB, rockový koncert cez 100 dB, rovnako ako zdroje zvukov v priemyselných prevádzkach. Aj vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov od letiska spôsobujú prúdové lietadlá zvuk prevyšujúci 80 dB, vo vzdialenosti stoviek metrov sú to hladiny presahujúce 100 dB. Zvuky cez 125 dB, ktoré sú už sprevádzané bolestivým pocitom a môžu vyvolať priame poškodenie sluchu, sú našťastie celkom ojedinelé (pretekárske auto, štart lietadla).

Každý zvuk má na človeka rôzny dopad. Niektoré zvuky pôsobia na psychiku človeka prívetivo a môžu vyvolávať pocity radosti. Klasickým príkladom je príjemná hudba. Existujú ale aj zvuky, ktoré môžu na človeka pôsobiť negatívne. Dráždia svojou intenzitou, ktorá obťažuje a poškodzuje ľudské zdravie. A práve príliš časté alebo príliš silné či v nevhodnom čase (dobe) sa vyskytujúce zvuky, teda zvuky nežiaduce alebo dokonca škodlivé, označujeme ako hluk.

Hluk je nechcený zvuk. Odborných definícií toho, čo je považované za hluk je celý rad.[11] Všetky sa však zhodujú v tom, že ide o zvuk, ktorý človeka ruší, obťažuje alebo poškodzuje (na zdraví, majetku, na životnom prostredí). O negatívnom pôsobení hluku rozhoduje jeho intenzita a doba trvania. Akustické prostredie je charakterizované veľkou rozmanitosťou a premenlivosťou zvukov, z ktorých ktorýkoľvek sa za určitých okolností môže rýchlo stať nepríjemným hlukom, ktorý človeka ruší, obťažuje či priamo poškodzuje na zdraví.[12]

Miera vnímavosti ľudského organizmu na hluk je individuálna. Zdravie môže ohroziť aj hluk nižších intenzít (do 55 decibelov). Existujúca legislatíva na úseku ochrany zdravia pred nežiaducim účinkom hluku akoby ani nebola. Už Vyhláška z roku 1977 o ochrane pred účinkami hluku stanovila najvyššiu prípustnú ekvivalentnú hladinu hluku v bytoch počas dňa 40 decibelov (dB), počas nočného pokoja 30 dB. Tento údaj je podľa nášho názoru opodstatnený, ak uvažujeme o rušení a obťažovaní hlukom, ale rozhodujúce sú maximálne hladiny hluku.

Hodnotenie rizika hlukovej expozície predstavuje v súčasnosti mimoriadne naliehavý problém v dôsledku enormného nárastu akustickej energie v životnom prostredí. Svetová zdravotnícka organizácia zaraďuje problematiku hluku medzi 21 cieľov pre 21. storočie. Pojem komunálny, komunitný alebo environmentálny hluk platí pre hluk emitovaný zo všetkých zdrojov okrem pracoviska. Pri poukazovaní na riziká rušenia a obťažovania komunálnym hlukom ako aj interferencie s rôznymi aktivitami je treba poukázať na dôležitosť lokalizácie stavby ako aj konštrukčného materiálu na rušenie hlukom v obytnom prostredí aj vzhľadom na vybrané indikátory jeho nesluchových účinkov.

V rámci nového programu týkajúceho sa bývania a zdravia, sa uskutočnila terénna štúdia pod záštitou Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO) so zameraním na predbežné sledovanie podmienok bývania v krajinách strednej a východnej Európy a prípadné zdravotné dôsledky. Zamerali sa na panelové štvrte v bývalom východnom Nemecku, Litve a na Slovensku. Na základe empirických dát zozbieraných z 259 obydlí a od 601 obyvateľov konštatovali, že najzávažnejším a najrozšírenejším faktorom je hluk. Hluková expozícia a obťažovanie komunálnym hlukom sa ukázali byť jedným z najrozšírenejších problémov ovplyvňujúcich zdravotný stav a pohodu obyvateľov.

  1. Riešenie situácie v Banskej Bystrici

Pri riešení petície občanov Podlavíc s cieľom dosiahnuť zmiernenie neprimeraného obťažovania hlukom kostolných zvonov Rímskokatolíckeho kostola Ducha svätého a zníženia ich nadmernej hlučnosti argumentoval biskupský úrad Banskobystrickej diecézy (ďalej len: „biskupský úrad“) v kľúčových zdôvodneniach najmä znením Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, preto považujeme za potrebné na tomto mieste uviesť niektoré výňatky zo zmluvy a ich interpretačné súvsťažnosti, ktoré v podnecovanom prípade považujeme za vhodné pripomenúť pre pochopenie našej argumentácie o neudržateľnosti tvrdení biskupského úradu, ako aj orgánu , ktorý riešil petíciu.

Biskupský úrad vo svojom vyjadrení zo dňa 7.11.2008[13] argumentuje historickým poslaním zvonov a samotným zvukom zvonov:

„Zvony v každom kresťanskom chráme slúžia k plneniu úloh, ktoré súvisia s ochranou občanov pri zdolávaní požiaru, pri vykonávaní záchranných prác, pri haváriách a živelných udalostiach (v súčasnosti najmä búrky, či dokonca tornáda) alebo pri mimoriadnych udalostiach, akými sú pohreb – a teda smrť človeka resp. pri takej mimoriadnej udalosti, akou je riadne vykonávaný liturgický úkon. Túto kauzu príjímam s počudovaním preto, že vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 549/2007 Z z. v § 1 ods. 3 písm. d) výslovne potvrdzuje, že vyhodnocovanie prípadu podľa tejto vyhlášky je bezpredmetné. Rovnako poukazujem na § 2 písm. c) uvedenej vyhlášky a jeho definície hluku. Zvon nevydáva hluk, ale vydáva tón. Je to mimoriadne odborná záležitosť, nastaviť melodickosť zvonu.“

Tento argument biskupského úradu nemožno akceptovať o.i. aj s poukazom na Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/119/2016 zo dňa 18. októbra 2016, ktorý v druhovo identickej kauze poukázal o.i. na znenie § 3 ods. 1 a § 2 písm. c/ citovanej Vyhlášky č. 549/2007, v zmysle ktorého zvuk kostolných zvonov môže byť hlukom. Preto táto argumentácia biskupského úradu nie je odborne správna ani právne prijateľná.

„Na záver dodávam, že pán farár v Podlaviciach už na základe požiadaviek stlmil intenzitu zvonov pri tak mimoriadnej udalosti akou je riadna liturgia. Pýtam sa: čo ešte chcete a aké osobné záujmy sledujete? Právne predpisy neporušujeme. Zvony si plnia svoje poslanie, čím je intenzita zvonu vyššia, tým lepšie si zvony plnia svoje poslanie. A také sú i zvony v Podlaviciach.“

Tým, že zvony svojou činnosťou vypĺňajú „verejný zvukový priestor“ (vonkajší priestor) a teda objektívne pôsobia na všetkých vo svojom dosahu, bez ohľadu na to, či ide o veriacich, či praktizujúcich katolíkov, alebo ľudí s iným presvedčením, je potrebné si uvedomiť, že v takom prípade je potrebné aplikovať právne predpisy týkajúce sa hluku vo vonkajšom prostredí. Základným právnym predpisom upravujúcim ochranu verejného zdravia v SR je zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane a podpore verejného zdravia, ku ktorému je vykonávacím predpisom v zmysle § 62 písm. m/vyhláška č. 549/2007 Z.z. Uvedené právne predpisy určujú aj prípustné hladiny zvuku, preto imisie hluku šíriace sa zo zvonov Rímskokatolíckeho kostola Ducha svätého v Podlaviciach nesmú prekročiť prípustné hodnoty hluku cez deň, večer a v noci.

„Ako biskup nemôžem súhlasiť s tým, aby funkcia zvonov bola prirovnávaná k hlučným verejným podujatiam a aby zvuk, ktorý zvon vydáva, bol posudzovaný rovnako.“ Napriek tomu však v konečnom dôsledku nespochybňuje správnosť nameraných hodnôt od 49,5 dB do 56,7 dB. Pointa je však v tom, že vyhláška povoľuje limitnú hodnotu 50 dB na vonkajšej fasáde objektu (pred oknom). Namerané (spodné) hodnoty sú však len v jednom prípade tesne pod povoleným limitom (o 0,5 dB), a všetky ostatné limit presahujú (až do úrovne 56,7), teda o 6,7 dB.Názor biskupského úradu, že hluk z kostolných zvonov nie je nežiaducim alebo škodlivým zvukom, ako sa touto výhradou pokúša deklarovať, je subjektívnym, laickým a nepodloženým tvrdením. Objektívne zistené prekročenie hodnôt hluku zo zvonov predmetného kostola vo vonkajšom prostredí nemôže byť z hľadiska ochrany verejného zdravia tolerované.

Svoju argumentáciubiskupský úrad doplnil stanoviskom z 11.11.2008 už s odvolaním sa na Základnú zmluvu: „V prvom rade si dovoľujeme upozorniť, že rozhodovanie o vhodnosti, únosnosti a primeranosti zvonenia kostolných zvonov neprislúcha podľa nášho názoru žiadnym orgánom verejnej správy Slovenskej republiky.“[14]Ani tomuto názoru biskupského úradu nemožno prisvedčiť, pričom je potrebné podotknúť, že vo veci konajúci orgán verejnej správy je pri rozhodovaní viazaný iba zákonom, čo treba chápať tak, že nie sú viazaní  nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani ich použitie zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kánonickým právom.

Podľa právneho názoru ústavného súdu „orgánom verejnej správy môže byť iba taký orgán, ktorý má právomoci v oblasti správy verejných vecí“ (PL ÚS 15//1998). Zároveň si dovoľujeme poznamenať, že Ústavný  súd Slovenskej republiky  v  rozhodnutí  sp. zn. II. ÚS 48/97 vyslovil: „Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR a ďalšie zákony.

„Zvonenie kostolných zvonov je hlboko tradičná činnosť a poslanie zvonov je na prospech obyvateľstva pri ohlasovaní mimoriadnych udalostí. Zvonenie je však aj dôležitým liturgickým úkonom s pravidlami stanovenými právom Katolíckej cirkvi. Preto pri vybavovaní tejto veci orgánom verejnej správy dochádza k zrejmému stretu záujmov štátu a cirkvi a neprípustnému zasahovaniu do autonómie subjektu, ktorým je Katolícka cirkev. V obdobných prípadoch je totiž nevyhnutné riadiť sa základnými zásadami vzájomných vzťahov medzi štátoma Katolíckou cirkvou prijatými v Základnej zmluve medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou platnou od 18.12.2000.“

Ak by sme prisvedčili oprávnenosti tejto námietky biskupského úradu, tak by došlo k neprípustnému zásahu do autonómie rozhodovania štátu o právach svojich občanov, o ktorých z povahy veci neprislúcha rozhodovať žiadnej cirkevnej autorite na zvrchovanom území Slovenskej republiky. Podľa čl. I. ods. 1 Základnej zmluvy Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva a budú tieto princípy uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch.Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí (čl. II ods. 1 Základnej zmluvy).

Na tomto mieste považujeme za vhodné pripomenúť Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 64/00-65 zo dňa 31.01.2000, v ktorom sa uvádza: „Čl. 24 ods. 3 ústavy poskytuje cirkvám a náboženským spoločnostiam právo vykonávať v ňom vymenované činnosti nezávisle od štátnych orgánov, ale nezbavuje cirkvi a náboženské  spoločnosti povinnosti zachovávať pri všetkých svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl. 24 ods. 3 ústavy celý právny poriadok  Slovenskej republiky. Preto aj tieto činnosti cirkví a náboženských spoločností majú súdy hodnotiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.“, pričom rovnocennenetreba zabúdať na dikciu odseku 2. čl. 21 Základnej zmluvy, kde sa hovorí: „Katolícka cirkev má právo stavať a upravovať kostoly a cirkevné budovy v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“

Pojem „nezávislosť“ vyjadruje vonkajšiu suverenitu, vzájomné nezasahovanie do vnútorných záležitostí. Pojem „autonómnosť“vyjadruje vnútornú suverenitu, rozhodovanie vo všetkých svojich záležitostiach. Tieto vlastnosti sa vyhlasujú za princípy. Pripomíname, že Základná zmluva bola ratifikovaná prezidentom Slovenskej republiky a Národná rada SR s ňou vyslovila súhlas. Základná zmluva má charakter medzinárodnej zmluvy, s ktorou musia byť v súlade ostatné zákony.

„Rozhodovaním orgánu verejnej správy, ktorým je v tomto prípade Mestský úrad  v Banskej Bystrici, odbor rozvoja a výstavby, referát životného prostredia, o podmienkach liturgického úkonu, akým je zvonenie pred svätou omšou a inými udalosťami, dochádza podľa nášho názoru k narušeniu vyššie uvedených princípov nezávislosti a autonómie Katolíckej cirkvi, pretože sa tu jednoznačne jedná o záležitosť Katolíckej cirkvi. Vzhľadom k vyššie uvedeným argumentom nie je prípustné, aby o tejto veci rozhodoval orgán verejnej správy a preto žiadame, aby podľa tu uvedeného bolo naložené s predmetnou petíciou občanov.[15]

Biskupský úrad sa odvolával najmä na ods. 1 čl. I Základnej zmluvy, keď spochybňoval oprávnenosť petície, ako aj vo veci doteraz konajúceho orgánu, už z dôvodov nadradenosti a nezávislosti Katolíckej cirkvi na zákonoch Slovenskej republiky. Týmto stanoviskom prejavil veľmi svojrázne vôľu prispieť k celkovému duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru. Brutálne pohŕdal vyššie uvedenými právami občanov Podlavíc, medzi nimi aj samotných farníkov tejto farnosti podpísaných na petícii, ktorí sa legitímne domáhali odstránenia nevyhovujúceho stavu, a nastolenie práva, keď boli neprimerane a nad mieru obvyklú pomerom obťažovaní hlukom kostolných zvonov, pričom vôbec nenamietali, či nežiadali odstránenie liturgického úkonu, ktorým je zvonenie zvonov.

Hrubý arogantný cynizmus biskupského úradu voči občanom Podlavíc petíciou sa domáhajúcich svojich zákonných práv je možné dokumentovať v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 7. 11. 2008: „Právne predpisy neporušujeme, Zvony si plnia svoje poslanie, čím je intenzita zvonu vyššia, tým lepšie si zvony plnia svoje poslanie. A také sú i zvony v Podlaviciach.“  Keď si toto vyjadrenie porovnáme s vyhlásením Zuzany Juhaniakovej z banskobystrického Diecézneho centra pre masmediálnu politiku, ktoré poskytla tlačovej agentúre SITA pri príležitosti inštalovania zvonu v len vzdušnou čiarou o niekoľko sto metrov vzdialenom kostole Božieho Milosrdenstva, situovanom v rovnomennom komplexe hospicu v Banskobystrickej štvrti Belveder, pričom aj čas zahájenia jeho činnosti je veľmi blízky tomu v Podlaviciach, tak súdny človek nedokáže prijať vysvetlenie, že by biskupskému úradu nebolo nič známe o škodlivých účinkoch zvuku zvonov na zdravie ľudí.[16]

Podľa nášho názoru v podnecovanej kauze (zvony Podlavice) nielen príslušný stavebný úrad, ale aj orgány štátnej správy na úseku ochrany zdravia ľudí (RÚVZ B. Bystrica) náležite nepostupovali v intenciách stavebného zákona a zákona č. 355/2007  Z. z. a príslušných ustanovení správneho poriadku, ktorý im dokonca ukladá povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Zo spisového materiálu známeho petičnému výboru občanov Podlavíc v podnecovanej veci však nevyplýva, že by správny orgán vykonal dokazovanie na zistenie skutočného stavu o okolnostiach namietaných občanmi (neúmerne hlasité a obťažujúce zvonenie kostolných zvonov v Podlaviciach, máme tu na mysli správny orgán, ktorým je stavebný úrad a Regionálny úrad verejného zdravotníctva v štádiu povoľovacieho a kolaudačného konania.

RÚVZ by mal v takýchto prípadoch postupovať tak, že:

  • vydáva súhlasné záväzné stanovisko, za podmienky, že bude orgánu verejného zdravotníctva predložené hodnotenie vplyvov na verejné zdravie, ktoré vypracuje odborne spôsobilá osoba v zmysle § 16 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z.[17],
  • upozorní stavebníka na dodržanie § 27 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. a náležitostí Vyhlášky MZ SR č. 549/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí v znení neskorších predpisov, pričom zvykne tiež upozorniť, že:
  • týmto záväzným stanoviskom sa nenahrádza povinnosť vyplývajúca z § 52 ods. 1 písm. b) zákona č. 355/2007 Z. z. predložiť posúdenie RÚVZ návrh na uvedenie priestorov do prevádzky vrátane návrhu na schválenie prevádzkového poriadku.

Jednému zo spoluautorov tohto príspevku – JUDr. Kizekovi sa nepodarilo v štádiu prvotného preverovania zistiť, prečo sa týmto prísnym kritériám v otázke hlukových imisií vyhli vo veci konajúce povoľovacie orgány .Ako poverený právny zástupca petičného výboru pri následnomskúmaní samotného projektu ako aj následne vydaných povoľovacích a užívacích rozhodnutí sa v súvislosti s faktickým osadením a následným prevádzkovaním zvonov nikde nestretol s tým, či ich prevádzka zodpovedá zákonom stanoveným maximálnym hlukovým limitom. Preto je potrebné položiť si otázku: Je osadenie zvonov a ich následné používanie v kostole v Podlaviciach legitímne a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, tak ako o tom hovorí okrem už spomínaných relevantných zákonov Slovenskej republiky, aj už citovaná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, konkrétne článkom 21.  ods. 2? Človek nemusí byť právne vzdelaný, aby si na túto otázku dokázal dať jednoznačnú odpoveď, ktorú by sme stručne vyjadrili nasledovne: “ nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“ Ergo tieto zvony nezvonili v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky (aj keď s „kostolným“ možno…).

Na potvrdenie tohto nášho názoru ponúkame takmer druhovo identickú kauzu. Ide o stavbu: „Kostol sv. Jozefa s pastoračným centrom“ v lokalite Pekná cesta, Bratislava, situovanú na pozemkoch č. parc. 17323/11, 17323/4, v katastrálnom území Rača. Tu príslušný prvostupňový stavebný orgán v Bratislave Rači v štádiu povoľovacieho konania (v r. 2009) pre stavbu kostola, námietku právneho zástupcu občanov spočívajúcu v tom, aby osadenie a prevádzka zvonov boli v rozsahu neobmedzujúcom obyvateľov okolitej zástavby hlukom odmietol ako nedôvodnú, z dôvodu, že funkčné zvony nie sú súčasťou tohto konania.[18] Z toho je treba logicky odvodiť, že osadenie a prevádzka zvonov podlieha samostatnému povoľovaciemu konaniu, už aj s ohľadom na striktné ustanovenia stavebného zákona, ako aj zákona o ochrane zdravia v otázke hluku. A takéto konanie v podnecovanom prípade v Podlaviciach neprebehlo, resp. poverené orgány sa tejto dôležitej otázke vyhli, z čoho rezultuje, že ich prevádzka je v rozpore s platným právom Slovenskej republiky, preto ich používanie bez príslušného certifikovaného merania a k nemu následne vydaného povolenia uvedených správnych orgánov je nelegitímne. Preto si dovolíme poznamenať, že pokiaľ by u nás panovala úcta k právu, tak tieto zvony by do vydania príslušného povolenia ani nezvonili, čo vlastne v podnecovanom prípade neznamená nič iné, len to, že by sme ich dodnes ani nepočuli, pretože takéto povolenie nebolo ešte stále vydané, alebo túto otázku RÚVZ z nám neznámych dôvodov neriešil.

Pre porovnanie oprávnenosti tohto tvrdenia dávame do pozornosti Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, spisovej značky 11S/119/2016, zo dňa 18. októbra 2016, kde v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Farnosť Svinná, so sídlom Svinná 139 proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 52 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OLP/2080/2016 zo dňa 9. marca 2016, Krajský súd žalobu zamietol. Predmetom súdneho preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v konaní, v ktorom bolo pokynom podľa § 6 ods. 3. písm. j/ zák. č. 355/2007 Z.z. žalobcovi uložené zabezpečiť účinné opatrenia na zníženie imisií hluku šíriaceho sa zo zvonov Farského kostola povýšenia Svätého kríža v obci Svinná tak, aby hladina zvuku zodpovedala prípustným hodnotám hluku pre deň, večer a noc podľa vyhl. č. 549/2007 Z.z. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a po vykonaní opatrení na zníženie imisií hluku zabezpečiť objektivizáciu zdrojov hluku podľa § 52 ods. 1 písm c/ zák. č. 355/2007 Z.z., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Len v skratke uvádzame, že aj z opakovaného certifikovaného merania hluku v obci Svinná pochádzajúceho zo zvonov farského kostola bolo objektívne preukázané prekročenie prípustných hodnôt hluku. Rímskokatolícka cirkev Farnosť Svinná odmietala uznať oprávnenosť postupu a výsledkov prvo a druhostupňového orgánu verejného zdravotníctva a preto sa aj pokúšala zvrátiť tieto rozhodnutia prostredníctvom žaloby na Krajský súd v Trenčíne, avšak neúspešne.

Uvedený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne je pre účely tohto príspevku vhodný aj pre to, že je ním možné na druhovo identickej kauze demonštrovať neudržateľnosť tvrdení biskupského úradu a niektorých ďalších osôb, ktoré sa odvolávajúc na Základnú zmluvu pokúšajú neoprávnene priznať RKC viac práv, ako im zo zákona a tejto zmluvy prináleží.

Mestský úrad v Banskej Bystrici dňa 26. 11. 2008 (príloha č. 4) písomne oznámil zástupcom občanov podpísanej petície, ako aj RK Cirkvi – Farnosti Sv. Ducha v Skubíne, Biskupstvu v Banskej Bystrici, Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici a mestskej poslankyni PhDr. Ľubici Laššákovej, stavebnému úradu a referátu životného prostredia MsÚ, že sa: „nebude predmetom petície a hlukom kostolných zvonov ďalej zaoberať“. Toto svoje stanovisko sa pokúsil odôvodniť prevzatím stanoviska biskupského úradu, keď v odôvodnení uvádza: „Nie sme príslušní rozhodovať o vhodnosti, únosnosti a primeranosti zvonenia kostolných zvonov a v súvislosti s podanou námietkou RK cirkev – Biskupstvo Banská Bystrica (písomné stanovisko zo dňa 11. 11. 2008) vzniká odôvodnená pochybnosť, že by v takom prípade išlo o hrubé zasahovanie do autonómie Katolíckej cirkvi. Vzťah medzi štátom a Katolíckou cirkvou je upravený v Základnej zmluve medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou a skúmanie tohto stavu je nad rámec kompetencií a schopností orgánov verejnej správy. Preto mesto Banská Bystrica aj napriek potvrdenému vplyvu nadmernej hlučnosti nebude vo veci ďalej rozhodovať a v prípade domáhania sa svojich práv doporučujeme predmetnú vec riešiť prostredníctvom súdu.“

Podnecovatelia z Podlavíc, ako vlastníci bytových a domových nehnuteľností pri výkone svojich vlastníckych práv z hľadiska platných zákonov, teda nielen Občianskeho zákonníka, stavebného zákona, ale aj zákona o ochrane zdravia ľudí majú právo na úplnú telesnú, duševnú a sociálnu pohodu, na zdravé životné podmienky, z pohľadu zabezpečenia ich bývania, odpočinku, kultúry, rekreácie a pod., pričom pre takéto posúdenie je právne irelevantné, či bytovú, alebo domovú nehnuteľnosť využíva celodenne, či celoročne. Je preto neprípustné a vlastne ani nemožno spravodlivo požadovať, aby títo vlastníci mali uzatvorené obloky počas vyzváňania zvonov, čím by podľa názoru miestneho pána farára  a právnej zástupkyne, bola v byte ich počuteľnosť už len okolo 40 dB, čo by už bolo vraj „prijateľnejšie“, ako to tvrdili na pôde MsÚ B. Bystrica dňa 17.10.2008.[19]

Spôsob, akým sa MsÚ B. Bystrica vysporiadal s touto petíciou,[20] podľa názoru autorov tohto príspevku je znepokojivý najmä tým, že „autonómia Katolíckej cirkvi“ bola týmto postupom hodnotovo, ale aj fakticky nadradená hodnote človeka, občana, obyvateľa obce / mesta, pričom takéto konanie okrem svojho človečenského a hlboko etického rozmeru, ktorý bol týmto postupom tvrdo atakovaný, nemá ani oporu v platnom práve Slovenskej republiky. Čo vlastne neznamená nič iné, ako nadradiť právo RKC nad zákonné práva všetkých občanov SR a občanov tak dostať do subordinačného postavenia voči RKC, čiže urobiť z nich „občanov druhej kategórie“. Samozrejme podnecovaná kauza vyvoláva mnohé ďalšie otázky, ale pre účely tohto príspevku sme sa obmedzili len na niektoré právne a s nimi organicky spojené zdravotné aspekty petíciou podnecovanej kauzy, ktoré nielen MsÚ Banská Bystrica ale rovnako aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici, ale tiež biskupský úrad obišiel a tak podľa nášho názoru nedovoleným spôsobom zasiahol do práv občanov Podlavíc a Skubína, ktorí v tom čase boli obťažovaní hlučným a neprimeraným zvonením kostolných zvonov, čo je vlastne čisté denegatioiustitiae.

 

Záver

Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 uvádza, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje požiadavku ústavne konformného a legálneho výkonu verejnej (predovšetkým štátnej) moci ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a stanovuje podriadenosť orgánov štátu ústave a zákonom, požaduje, aby k uplatneniu ich štátno-mocenských oprávnení dochádzalo iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v medziach daných ústavou.

Ak zákonodarca zveruje niektorému orgánu štátu právomoc rozhodovať v konkrétnych prípadoch o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, musí v súlade s uvedeným ústavným princípom zákonom upraviť rozsah a spôsob výkonu zverenej právomoci rešpektujúc právnu istotu dotknutých subjektov právnych vzťahov spočívajúcu v ich spôsobilosti predvídať postup a konanie štátnych orgánov vo vzťahu k svojmu právnemu postaveniu, vrátane možnosti a spôsobu uplatnenia vlastných práv v takomto konaní.

Základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy. Ustanovením čl. 20 ods. 3 ústavy sa expressis verbis konštituuje ústavná požiadavka spravodlivej rovnováhy medzi rozsahom práv vlastníka vymedzovaných zákonom na základe čl. 20 ods. 1 ústavy a právami tretích osôb vyplývajúcich okrem iného aj z čl. 44 ods. 1 ústavy.

Aj keď to môže vyvolať polemiku, zastávame názor, že právo na vierovyznanie a výkon tohto práva ako ho poňal biskupský úrad a Mestský úrad v Banskej Bystrici, nemôže obmedzovať, limitovať právo na priaznivé životné prostredie, resp. „Sloboda vierovyznania a jej uplatňovanie spojené s používaním liturgického úkonu, akým je vyzváňanie kostolných zvonov prekračujúcim záväzné hygienické limity, nestojí a v právnom štáte ani nemôže stáť nad právom na priaznivé životné prostredie.“

Záverom by sme si dovolili už len ilustračne pripomenúť nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorý pri prerokovávaní sťažnosti moslimských rodičov k ochrane náboženskej slobody, v rozsudku dňa 25.01.2017 vyslovil názor: „Neudelenie výnimky z dôvodov náboženskej viery nie je porušením základných ľudských práv.“ Z rozsudku vyplýva, že toto ľudské právo (sloboda náboženstva) spočíva v slobode myslieť a prejavovať svoje presvedčenie a vieru, avšak nezahŕňa špeciálnu „náboženskú slobodu“ na ochranu náboženských noriem.[21]


Použitá literatúra

BERNARD, M. – DOUCHA, P.: Právní ochrana předhlukem. Praha: Linde, 2008, 199 s. ISBN 978-80-7201-736-2.

JANKUV, J.: Ľudské právo na životné prostredie a jeho ochrana podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. In Rada Európy a Ochrana Životného Prostredia, Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 11. septembra 2008 [online]Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, vydavateľstvo Trnavskej univerzity v Trnave, spoločné pracovisko TU a SAV, 2008 [cit. 2017-05-10], s. 94–112, ISBN 978-80-8082-243-9. Dostupné na internete: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/03/Zbornik-Rada-Europy-a-ochrana-%C5%BEivotn%C3%A9ho-prostredia_2009.pdf

KNAPP, V.: Teorie práva. Praha : C. H. Beck, 1995, 247 s. ISBN 80-7179-028-1.

KUBŮ, L. – HUNGR, P. – OSINA, P.: Teorie práva. Praha : Linde, 2007, 335 s. ISBN 978-80-7201-637.

MADLEŇÁKOVÁ, L.: Výhrada svědomíjakosoučástsvobodymyšlení, svědomía náboženského vyznání. Praha : Linde Praha a. s., 2010, 184 s. ISBN 9788072018055.

MARŠÁLEK, P.: Právo a společnost. Praha : Auditorium, 2008, 258 s. ISBN 978-80-903786-8-1.

PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1999, 331 s. ISBN 80-7160-113-6.

Internetové zdroje

http://slovakia.humanists.net/podlavice.htm/Hluk pre obyvateľov, rajská hudba pre biskupa Baláža – Prometheus

http://w.w.w.oscar.cz/2017/01/25/nabozenske-normy-nezakladaji-vyjimky-z-prava-rozhodl-evropsky-soud-pro-lidska-prava

http://www.prometheus.sk/peticia-zvony/podlavice.pdf

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Ostra proti Španielsku

zo dňa 9. decembra 1994, sťažnosť č. 16798/90. Dostupné na internete:

https://www.escr-net.org/caselaw/2008/lopez-ostra-vs-spain-application-no-1679890

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Guerra a ostatní proti Taliansku zo dňa 19. Februára 1998, sťažnosť č. 14967/89. Dostupné na internete:

https://www.legal-tools.org/en/browse/record/1b92aa/

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, spisovej značky 11S/119/2016 zo dňa 18. októbra 2016. Dostupné na internete: https://obcan.justice.sk/content/public/…/b0336e8f-7630-4728-a74e-3085726c4d4d

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 5 Cdo 126/2007 zo dňa 30. apríla 2008. Dostupné na internete:

http://www.supcourt.gov.sk/rozhodnutia/?&art_obsah=n&page=3419      resp.

http://www.supcourt.gov.sk/data/att/15454_subor.pdf

http://www.banskabystrica.sk/index.php?id-menu=22439 – Kroniky mesta Banská Bystrica v roku 2008. Zvony v Podlaviciach, s.330-333.


[1] JUDr. PhDr. Martin SKALOŠ, PhD., odborný asistent, Katedra dejín štátu a práva, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

[2] JUDr. Stanislav KIZEK, Spoločnosť PROMETHEUS, Združenie svetských humanistov; občiansky aktivista, publicista

[3]Počet obyvateľov tejto mestskej časti bol v čase povoľovania výstavby kostola 4 050, z toho rímskych katolíkov 1 800. Údaj je zo zdrojov biskupského úradu Banskobystrickej diecézy.

[4]Scan Zápisu z rokovania mesta B. Bystrica sp. zn. P 24/2008, RV 12424/08 zo dňa 17.10.2008 označený ako Príloha č. 1 a scan Výsledku vybavenia petície, záverečné stanovisko Mesta Banská Bystrica sp. zn. P 24/2008, RV 12424/08 zo dňa 26.11.2008 označený ako príloha č. 4. Inhttp://www.prometheus.sk/peticia-zvony/podlavice.pdf

[5]§ 2 ods. 6 uvádza: „Zdraviu škodlivé faktory životného prostredia a pracovného prostredia sú fyzikálne, chemické a biologické faktory, ktoré podľa súčasných poznatkov vedy spôsobujúalebo môžu spôsobiťporuchy zdravia, a ľudský organizmus zaťažujúce faktory vyplývajúce zo životných podmienok a pracovných podmienok, ktoré ovplyvňujú fyziologické a psychické funkcie ľudí.“

[6]Zdroj: Štatistický úrad, databáza SLOVSAT, na základe štátneho štatistického zisťovania Ministerstva kultúry SR, www.culture.gov.sk.

[7] Argumentáciou druhostupňového súdu, ktorý zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, a tento jeho zrušujúci rozsudok dovolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, sa pre účely tohto príspevku zaoberať nebudeme.

[8] Bližšie pozri PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie právnickej literatúry UK, 1999,   s. 295 a nasl.

[9]Bližšie pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Ostra proti Španielsku (č. 16798/90) a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Guerra a ďalší proti Taliansku (č. 14967/89), resp. Jankuv, J.: Ľudské právo na životné prostredie a jeho ochrana podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. In: Rada Európy a Ochrana Životného Prostredia, Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 11. septembra 2008 (Projekt VEGA č. 1/0387/08), TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, vydavateľstvo Trnavskej univerzity v Trnave, spoločné pracovisko TU a SAV, Trnava: 2008 s. 99–100, 108.

[10] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 5 Cdo 126/2007 zo dňa 30. apríla 2008.

[11] Pre účely tohto príspevku na ďalšom mieste použijeme niektoré odborné argumenty, ktoré spracoval v publikačných výstupoch Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

[12]BERNARD, M. – DOUCHA, P.: Právní ochrana předhlukem. Praha: Linde, 2008, s. 11-12.

[13]Scan listu RKC Biskupstvo Banská Bystrica č.j.: 829/2008 zo dňa 7.11.2008 označený ako príloha č. 2.          In http://www.prometheus.sk/peticia-zvony/podlavice.pdf

[14]Scan listu RKC Biskupstvo Banská Bystrica č.j.: 845/2008 zo dňa 11.11.2008 označený ako príloha č. 3. In http://www.prometheus.sk/peticia-zvony/podlavice.pdf

[15] Neudržateľnosť takejto požiadavky biskupského úradu sme dostatočne rozviedli na inom mieste tohto príspevku.

[16] Tu je ilustračný citát: „…Ako informovala Zuzana Juhaniaková z Diecézneho centra pre mediálnu politiku, nový zvon pre budúci farský kostol nesie meno: Jána Pavla II. a Božieho Milosrdenstva. Jeho hlas sa podľa architektonického riešenia nového kostola bude šíriť predovšetkým smerom do centra mesta. Smerom k ostatným zariadeniam komplexu Domova dôchodcov a sociálnych služieb – Hospic Božieho Milosrdenstva, ktorého je nový kostol súčasťou, bude zvuk tlmený, aby nerušil klientov hospicu“, uviedla Juhaniaková.

[17] Register odborne spôsobilých osôb vedie Úrad verejného zdravotníctva SR, Trnavská cesta 52, Bratislava.

[18]Ako neboli v objektovej skladbe tohto kostola, tak neboli ani v objektovej skladbe kostola v Podlaviciach.

[19] Po prerokovaní výsledkov certifikovaného merania hlučnosti kostolných zvonov Rímskokatolíckeho kostola Ducha svätého v Podlaviciach, ktoré bolo vykonané orgánmi RÚVZ Banská Bystrica, pričom boli potvrdené prekročenia prípustných maximálnych hlukových limitov emitovaných z tohto zdroja, pristúpil miestny pán farár k odstaveniu časomiery, ktorá dovtedy vyzváňala od rána do večera každú štvrť hodinu a prisľúbil liturgické úkony ohlasovať len jedným – stredným zvonom.

[20] Neoddeliteľnou súčasťou tohto príspevku sú prílohy – fotokópie zápisov z rokovania na MsÚ Banská Bystrica zo dňa17.10.2008, fotokópie písomných vyjadrení biskupského úradu zo dňa 07.11.2008 a 11.11.2008 a oznámenie MsÚ o spôsobe ukončenia petície, datované 26.11.2008 (keď si dáme do súvisu dátum podania petície – 5.3.2008, tak nám aj tento fakt ilustruje zjavnú nekompetentnosť a pohŕdanie zákonmi, zo strany tohto orgánu).

[21] Bližšie pozri http://w.w.w.oscar.cz/2017/01/25/nabozenske-normy-nezakladaji-vyjimky-z-prava-rozhodl-evropsky-soud-pro-lidska-prava


Príloha: Na stiahnutie TU.