James A. Haught

Hľadači pravdy prechádzajú obdobím, keď si kladú otázku, či má život spoznateľný zmysel. Prečo sme tu? Prečo existuje vesmír? Má to všetko nejaký účel? To je konečná otázka, ktorá všetko zastrešuje.

Hľadači sa obyčajne ponoria do filozofie a roky sa potia nad problémami „bytia“ a „podstaty“, dohadujú sa o tom, ako myseľ získava vedomosti, a ako určujeme skutočnosť, ako jazyk stvárňuje naše chápanie. Nakoniec väčšinou nemajú lepšie odpovede, ako boli prvé, keď začínali (to bol aj môj prípad), a cítia, že stratili kopu času a námahy. Omar Chajjám cítil to isté pred deväťsto rokmi:

Keď som bol mladý, dychtil som po prítomnosti doktorov a svätcov, a počúval som veľké argumenty o tom a inom, no zakaždým som vyšiel tými istými dverami, ako som vošiel.

Myslím si, že napriek tejto ničotnosti môžu inteligentní ľudia citlivo vysloviť otázku po zmysle života bez toho, žeby sa zdržovali filozofickými táraninami a štiepaním vlasov. Pokúsim sa teraz o to: povedať, čo sa vie, ako to ja vidím. Čo príde, je môj osobný, amatérsky názor.

V prvom rade treba povedať, že 90 % ľudstva – náboženskí veriaci – nepotrebuje klásť si otázku po zmysle života. Ich cirkvi im dávajú odpoveď. Kňazi a písma im vravia, že magický neviditeľný boh stvoril vesmír a zaľudnil ho, aby ľudí podrobil skúške, a vydal pravidlá správania, podľa ktorých máme žiť; stvoril nebo, aby odmenil pravidlám poslušných, keď zomrú, a peklo, aby po smrti mučil pravidlá nedodržujúcich. Veľká väčšina ľudských bytostí akceptuje nadprirodzené vysvetľovania tohto typu.

No niektorí z nás to nevedia zhltnúť, pretože pre to niet dôkazov. Nikto nemôže dokázať, že ľudia po smrti ďalej žijú. Nikto nemôže dokázať, že by ľudia v akomsi záhrobí boli trestaní alebo odmeňovaní, a ešte menej, žeby existovali neviditeľní duchovia, ktorí majú úlohu trestať alebo odmeňovať.

Preto sme my, neistí ľudia, odsúdení byť hľadačmi, čo stále hľadajú zmysel života, ale nikdy ho nenachádzajú. Robil som to pol storočia. A myslím si, že teraz môžem formulovať dve jasné odpovede:

1. Život nemá nijaký zmysel.
2. Život má tisíc zmyslov.

Najprv k chýbaniu zmyslu: ani jeden z veľkých mysliteľov od starodávnych Grékov nenašiel konečný účel alebo nadprirodzený morálny poriadok. Najlepšie filozofické mysle kopali na tomto poli dvadsať päť storočí, nadarmo. Vznikli nekonečné teórie, ale nie jasná odpoveď. Martin Heidegger vyslovil záver, že sme odsúdení žiť celé svoje životy, no umrieme bez toho, žeby sme sa dozvedeli, prečo sme tu. To je existencializmus: všetko, čo môžeme skutočne vedieť, je, že existujeme my sami a že existuje materiálny svet. (1)

Pri spoznávaní vedeckých faktov zisťujeme, že aj vesmír, aj naša svetská biosféra sú voči ľudstvu úplne indiferentné a ani zbla ich nezaujíma, či žijeme alebo umierame. Zemetraseniam, hurikánom a sopkám je jedno, či nás zasiahnu alebo minú. Pre tigrov, pásomnice a baktérie sme potravou.

Ak ide o morálnosť, nemyslím, že existuje nejaká, ktorá by bola nezávislá od ľudí. Sú len pravidlá, ktoré si vymýšľajú kultúry, aby sa ich život stal znesiteľným.

Konzervatívci hovoria o „prírodných zákonoch“, ale tých niet. Keď členovia Ku-Klux-Klanu lynčujú černocha na hrubej haluzi, nestará sa o to strom. Ani ani veverička, ani vtáky vo vetvách. Ani slnko, ani mesiac nad lesom. Príroda sa nestará. Len ľudia sa starajú.

Alebo sa pozrime na ľudské práva. Thomas Jefferson povedal, že všetci ľudia „dostali od svojho stvoriteľa určité neodcudziteľné práva.“ Myslím si, že nemal pravdu. Niet dôkazu, žeby nejaký stvoriteľ dal niekomu božské práva. Aké neodcudziteľné práva mali africkí černosi, predaní do otroctva – vrátane vlastných Jeffersonových otrokov na jeho plantážach v Monticello?

Aké bohom dané práva malo tých šesť miliónov Židov, čo išli do nacistických vyhladzovacích táborov? Alebo milión Kambodžanov strednej triedy, povraždených Pol Potovou armádou roľníkov? Alebo milión Tutsiov, povraždených Hutmi? Alebo ulsterské deti, zabité katolíckymi a protestantskými bombami? Alebo obyvatelia Hirošimy v roku 1945? Alebo milión žien, upálených za čarodejníctvo inkvizíciou?

Aký bol zmysel života pre tie milióny ľudí, čo umreli na aids? Pre milióny, čo umreli v roku 1918 na epidémiu chrípky, alebo predtým na čierny mor? Pre tých deväťdesiat, čo so svojimi deťmi zhoreli v tábore sekty Davida Koresha? Pre tisíce Hondurasanov, čo sa utopili vo vlnách hurikánov pred pár rokmi?

Pre šestnásť detí v škótskej škôlke, ktoré pištoľou postrieľal psychopat? Alebo pre dvetisíc Američaniek, ktoré rok čo rok povraždia ich manželia alebo milenci? Alebo pre dvadsať tisíc dievčat, ktoré Aztékovia každoročne obetovali neviditeľnému hadovi? Alebo pre dvadsať tisíc, ktorých na počesť bohyne Kali zaškrtili Tugovia (indickí zlodeji)?

Nezmyselný, bezcieľny, bezdôvodný – všetky tieto horory majú v sebe grotesknú absurditu. Výrazy ako účel, právo a morálka tu jednoducho nie sú na mieste. Zlá tohto druhu robia jednoduchou logikou zrejmým, že niet milujúceho, milosrdného, súcitného otcovského boha. Zdravá myseľ dokazuje, že moderný dobrosrdečný boh je fantázia, ktorá v skutočnosti neexistuje.

Veľký harvardský sociobiológ E. O. Wilson napísal vo svojej knihe Consilience (asi Zhoda), že existujú dva spôsoby pohľadu na skutočnosť: empirizmus, veriaci len to, čo sa dá dokázať; a transcendentalizmus, veriaci, že nezávisle od ľudstva existuje božský alebo vesmírny morálny poriadok. Keby raz akýkoľvek dôkaz potvrdil existenciu tohto druhého, bol by to objav, ktorý by mal v ľudskej histórii najviac dôsledkov.

Toľko na uznanie, že život nemá zmysel. Teraz na uznanie, že má veľa zmyslov.

Je isté, že skutočnosť fyziky, chémie, biológie, atómov, buniek, hmoty, žiarenia – inými slovami prírody – nám ukladá fyzický poriadok vecí. Nemôžeme uniknúť prírodným zákonom, ktoré riadia život zvierat na planéte krútiacej sa okolo slnka. Smrť je mocnejšia, ako sme my; nemôžeme jej uniknúť. Preto akýkoľvek zmysel existuje, musí sa týkať časového obdobia nášho života.

Je jasné, že existuje fyzikálny a psychologický zmysel života. Naše telá potrebujú potravu, šatstvo, príbytok, zdravie, pohodlie, istotu pred násilím a krádežou atď. Túžime po spoločenských sociálnych reakciách ľudí okolo nás. Chceme mať demokratické slobody, aby sme mohli hovoriť otvorene a bez obáv pred nezaslúženým trestom. Žiadame spravodlivosť, ktorá nepripustí kruté zaobchádzanie. Humanistické ciele života sú: zlepšiť výživu, ubytovanie, lekársku starostlivosť, dopravu, výchovu, bezpečnosť, ľudské práva a všetky iné ľudské potreby všade tam, kde je to potrebné.

Pre dosiahnutie takéhoto humanistického „dobrého života“ potrebuje ľudská spoločnosť výchovu inteligentných, zdravých, oddaných a zodpovedných detí. Občas si myslím, že jediný veľký cieľ každého života je vychovávať dobré deti.

Myslím si, že všetci sme si vedomí tohto biologicko-psychologického významu života. Myslíme na prevenciu vojen, liečbu chorôb, koniec hladomorov, zlepšenie vzdelania, zníženie zločinnosti a rozličné iné javy, ktoré spríjemňujú život – až kým nás nezoberie smrť.

Viete mimo týchto „kuchynských“ potrieb o nejakom inom, vyššom význame či cieli, ktorý presahuje naše ľudské potreby? Ja neviem. Aspoň dosiaľ som nikdy nič podobné necítil. Som presvedčený, že sa musíme snažiť urobiť život vo svojom okolí pre všetkých taký dobrý, ako je možné; vyhnúť sa všetkým hororom; starať sa o svoje prostredie a vedieť sa veselo tešiť, hoci vieme, že príde úplné zabudnutie.

Využi príležitosť, kým sa naskytuje. Carpe diem. (Uži si dňa!): zmocni sa dňa; ži naplno, kým sa dá. Omar Chajjám videl bláznovstvo zveličovania sa, lebo vedel, že príde nešťastie a choroba a čoskoro urobia koniec každému. Ešte väčšmi ho zarážalo modliť sa za nebo po smrti. „Ste blázni, veď odmena na vás nečaká ani tu, ani tam.“ A tak bolo jeho riešením mať radosť z písania veršov, vína a svojho miláčika, „spievajúceho vedľa mňa v divočine – a divočina stačí ako raj“. Asi 1 400 rokov pred ním mal podobné pocity veľký grécky skeptik Epikuros.

Takže tu to máte: My, ktorí nie sme pravoverní náboženskí veriaci, nenachádzame nijaký dôvod pre existenciu. A vieme, že kdesi číha smrť. Kým sme tu, musíme urobiť ostávajúci interval nášho života takým príjemným, ako sa dá. Tento názor o zmysle života bol zhrnutý pred pár rokmi v názve unitárskeho seminára „Tanec nad temnou priepasťou“. A Grék Zorba nás predsa učil: „Čo je život, ak nie tanec?“

*

Poznámka (1):

1. Omar Chajjám, Rubá’íját (Štvorveršia).
2. Momentálne viem s absolútnou istotou len jedno: že existuje moja myseľ a prijíma vnemy, zmyslové odrazy skutočnosti vyvolané vonkajšími popudmi. Descartes vyslovil túto pravdu slovami „Cogito, ergo sum“ (Myslím, teda som). Hypoteticky môžu byť obrazy, zvuky, pocity atď. v mojom povedomí ilúziami, ako je to pri umelých vstupoch do mozgu v laboratórnom pokuse, a celý objektívny svet môže byť fiktívny, zdanlivý. Hoci si nemôžeme byť úplne istí platnosti citových vnemov, ktoré sa dostávajú do našich myslí, predpokladáme, že mimo nás skutočne existujú miesta, ľudia a veci. Ich existenciu potvrdzujú tisíce, ba milióny stretov, ktoré máme s nimi pri svojej činnosti. Celé naše životy a naše hľadanie pravdy zakladáme na predpoklade, že sú skutočné.

* * *

James A. Haught je vydavateľ Charleston Gazette v Západnej Virgínii a starší vydavateľ Free Inquiry. Dostal 20 novinárskych cien a napísal osem kníh, vrátane Holly Horrors (1990, asi Sväté horory), 2000 Years of Disbelief (1996, asi Dvetisíc rokov neviery) a Honest Doubt (2007, asi Čestná pochybnosť).

Omar Chajjám je perzský básnik, matematik, astronóm a filozof. Je autorom štvorverší rubá’í, v ktorých aforicky zachycuje filozofické myšlienky, náboženské názory a životné pocity. Rubá’í znamená štvorveršie (kvartet, tetrastich). Množné číslo rubá’íját. Rubá’í znamená slovo o štyroch písmenách, v básni potom slohu o štyroch veršoch, v ktorých prvý, druhý a štvrtý končí rovnakým rýmom, pričom tretí vyznieva na prázdno, čo dodáva slohe zvláštny spád.

Prameň: Meaning and Nothingness, A personal journey, Free Inquiry magazine, zv. 22, č. 1, 2002.

Preložil Rastislav Škoda