Vyše osemdesiat francúzskych a medzinárodných organizácií v čele s UNESCO, cez ministerstvá kultúry, výskumu a výchovy a celosvetové Ligy pre práva žien a práva ľudí až po krúžky marxistov pripomenuli 19. – 23. januára 1998 spoločne päťdesiate výročie knihy Deuxi?me sexe (Druhé pohlavie) od Simone de Beauvoir „slávnostným, družným, srdečným a vedeckým“ kolokviom na parížskej univerzite Sorbonne (Le Monde diplomatique, január 1999).

Od tridsiatych rokov sa v Európe a najmä vo Francúzsku propagovala tzv. rodinná politika, charakterizovaná rodinnými prídavkami, pôžičkami pre novomanželov a inými opatreniami proti klesajúcej pôrodnosti. Ani povojnový babyboom neoslabil všetky obavy a v celej spoločnosti od pravice po komunistickú ľavicu dominoval ideál matky, starajúcej sa len o čo možno početnú rodinu. Ako hrom udrela do toho kniha, ktorá rozmetala na omrvinky mytológiu takéhoto materstva. Už prvá kapitola na 15 stranách bráni slobodu potratu, popiera všemocnosť materského pudu a v materskej funkcii ženy vidí len jej odcudzenie sa sebe samej. Ďalšie kapitoly sú napr. o sexuálnej iniciácii a lesbizme, takže je pochopiteľné, že kniha vyvolala odpor puritánskej spoločnosti, ktorá ešte nepoznala sexuálnu revolúciu. Dnes vieme oceniť, o koľko predchádzala Simone de Beauvoir všetky militantné ženské organizácie a aký materiál im dala do rúk počínajúc dosť individualistickou a liberálnou myšlienkou, že emancipácia predpokladá osobnú kariéru. Keď v neskoršom živote bez váhania podpísala manifest „343 cundier“, ktoré sa priznali, že potratili, čo bolo vtedy ešte trestné, bol to prejav jej postupného poznania, že ženy podstupujú taký špecifický spoločenský útlak, proti ktorému môžu pomôcť len kolektívne ženské hnutia.

Jej oponenti stavajú na rozdielnosti ženskej prirodzenosti a najmä katolíci jej vytýkajú „erotický egoizmus“, „sexuálny egotizmus“ aj „pornografické opovážlivosti“, hoci Beauvoirová nebola ani prvá ani jediná, čo vyslovovala takéto tézy. Nedá sa zabudnúť, že aj komunista Kanapa našiel v jej texte „oplzlé opisy nemravností dvíhajúce žalúdok“. Jej prívrženci sa regrutovali zo sartrovcov a z čitateľov jej románov Invitée (Pozvaná, 1943) a Mandarins (Mandaríni, 1954), ktorý jej vyniesol prestížnu Goncourtovu cenu a finančnú nezávislosť, keď celá generácia pochopila jej formuláciu „Ženou sa žena nerodí, ženou sa žena stáva.“

To všetko je za nami. Tzv. totalite sa dá vytýkať všeličo, ale vyriešila viacero základných otázok, týkajúcich sa žien, medzi iným právo na rovnaké vzdelanie, na prácu a na potrat. Iste sa dá hovoriť aj o trojnásobnom preťažení žien za oných čias – práca v zamestnaní, starostlivosť o rodinu a štúdium na zvýšenie kvalifikácie; no mnohé na to spomínajú citlivo ako na roky rastu a budovania.

Ale ženská otázka nie je ešte nikde uspokojivo vyriešená. Svedčí o tom počet ženských organizácií vo svete a ich agenda. Neviem posúdiť situáciu na Slovensku, ale opovažujem sa povedať, že aj tu máme čo doháňať, a to dokonca aj my humanisti. Preto je tento zošit, zostavovaný 8. marca 1999, venovaný feminizmu.