Aram Mattioli

Posledný súd nad kacírmi vo Švajčiarsku

Ešte v roku 1747 sa vo Švajčiarsku odohral jeden z posledných súdov nad kacírmi. Náboženská intolerancia, fundamentalizmus a náboženský fanatizmus ohrozujú každú civilizáciu. Kto však v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na moslimský Orient, nech si uvedomí, ako dlho potrebovala Európa, kým zlomila moc cirkvi, ale aj násilnícku vládu strážcov viery iných konfesií a kým sa tu presadila – čo aj opakovane miestami ohrozovaná – rozsiahla náboženská tolerancia.

Prípad „kacíra” Jakuba Schmidlina a jeho skupiny sa neodohral kedysi v „temnom” stredoveku alebo za krvavej protireformácie, ale roku 1747, teda v čase vrcholenia osvietenstva, a nie kdesi v Španielsku, ale vo švajčiarskom Lucerne.

Kto počuje o prenasledovaní čarodejníc, kacírstve a inkvizícii, myslí na stredovek alebo na nasledujúcu epochu náboženských nepokojov. No hoci sa po výstrednostiach tridsaťročnej vojny čas autodafé (inkvizičných tribunálov a popráv obyčajne upálením) a náboženských prenasledovaní chýlil ku koncu, o pravej náboženskej tolerancii sa v Európe dalo hovoriť len veľmi obmedzene. Požiadavka náboženskej slobody narážala až ďaleko do doby osvietenstva veľmi často nielen u cirkevných, ale aj u svetských vrchností na hluché uši. Salzburský arcibiskup nariadil ešte r. 1731 a z bezvýznamných a malicherných dôvodov, aby jeho 17 000 protestantských poddaných opustilo krajinu. Opát knieža Honorius Roth zo Schreckensteinu (to je Hrozivá skala) nechal ešte v roku 1775 v ríšskom meste Kempten v Allgäu vo Württembersku ako čarodejnicu popraviť Annu Schwegelinovú. Dokonca aj vo Francúzsku, vo vlasti kontinentálneho osvietenstva, odsúdila v roku 1762 krvilačná spravodlivosť hugenota Jeana Calasa z Toulouse, neprávom obžalovaného z vraždy, na smrť. Voltaire pranieroval tento prípad vo svojom chýrnom Traité sur la tolérance (Rozprava o znášanlivosti) ako nábožensky motivovanú justičnú vraždu. A Denis Diderot mal na mysli podobné škandalózne prípady, keď r. 1765 v Encyklopédii venoval intolerancii osobitné heslo a definoval ju ako „divú vášeň” nenávidieť a prenasledovať toho, kto sa mýli.

O nič lepšia nebola situácia v starej švajčiarskej konfederácii, ktorú práve v tých časoch ospevovali mnohí osvietenci z celej Európy ako republikánsku krajinu pastierov a kolísku slobody. V tejto archaickej federácii zloženej z 13 plnoprávnych a niekoľkých pridružených miest (obcí) ostal živo zachovaný konfesionalistický duch z čias štiepenia viery. Od reformácie bdela vrchnosť starostlivo nad správnym náboženstvom svojich poddaných. Osvietený bazilejský radničný pisár Isaak Iselin sa síce vystatoval, že požiadavku tolerancie vyslovil dávno pred Lessingom. No jednotlivé kantóny federácie prenasledovali apostázu (odpadlíctvo od cirkvi) tak, ako kedysi, ako kapitálny zločin. Na každý pád sa tu konali ešte uprostred osvietenskej epochy dva neskoré procesy s kacírmi, a to r. 1747 v katolíckom Lucerne a r. 1753 v reformovanom Berne.

Ako často v dejinách ľudských ukrutností, aj toto sa začalo denunciáciou. Na Martina roku 1746 navštívil ránhojič Fridolin Disler farára Moritza Benningera vo Wolhuseri krátko pred omšou, aby mu oznámil zlú novinu: v neďalekom Werthensteine sa práve odohráva schôdzka mužov a žien, ktorí sa radšej venujú svojej pobožnosti, ako by mali ísť na oficiálnu omšu – a to dokonca vo sviatok.

Kto číta v nemeckej biblii, je už zatratený

Hneď po omši sa ponáhľal katolícky sluha boží v sprievode dvoch svedkov na dvor Jakoba Schmidlina, nazývaný Sulzig, a prekvapil tam malú skupinku ľudí pri čítaní akejsi náboženskej učebnice. Zistil, že ide o knižočku na povznesenie ducha od reformovaného pastora Samuela Lutza s názvom Malá, ale predsa prospešná pastva pre dušu. Napodobňujúc veľmi rozšírený katechizmus jezuitu Petra Canisiusa formuluje pietistické odpovede na katolícke otázky. Ostrými slovami žiadal farár Benninger od prítomných vysvetlenie a dozvedel sa, že títo si robia starosti o svoju spásu duše. A že sú toho názoru, že boh a duch svätý zapôsobia pri privátnej pobožnosti viac ako pri omši. U katolíckeho duchovného vyvolali takéto kacírske názory zdesenie. Pokorne hlásil svoj objav vysokej vrchnosti do Lucernu.

Vystrašení „milostiví páni” mestskej republiky Lucern ustanovili vyšetrujúcu komisiu. Ránhojič Disler, zlopovestný poľovník na ľudí, ktorý s tým hnutím pred pár rokmi aj sám sympatizoval, zostavuje a predkladá stále nové zoznamy s menami „zhýralých pietistov”. Očakávajúc peknú odmenu, vydáva svojich bývalých spoluveriacich húfne pod nôž. Na entlebuchskú vrchovinu a okolité dediny a lazy dopadla vlna hromadných zatýkaní. Konali sa domové prehliadky, veľa kníh sa konfíškovalo a vyše sto ľudí bolo zatknutých. Väzenia a veže mesta Lucern nestačia, takže áreštantov museli umiestniť aj do starého špitála. Uprostred monštruózneho procesu, ťahajúceho sa počas osem mesiacov, stojí ako obžalovaný maloroľník Jakob Schmidlin, zbožný muž, ktorého jediné previnenie spočíva v tom, že sa k bohu modlí svojím spôsobom; zato je označený ako „bludársky učiteľ”.

Narodil sa roku 1699 ako syn katolíckych rodičov, ktorí ho už v mladom veku dali do služby k bohatým roľníkom. Nikdy nechodil do školy. Čítať sa naučil sám, s veľkými ťažkosťami, a písať vedel až do smrtí len biedne. Keď dospel, zarábal si na živobytie najprv ako debnár, neskôr ako furman v službách kláštorného krčmára. V roku 1732 získal malý dvor Sulzig. Pretože tento dvorček vynášal veľmi málo, bol aj ďalej odkázaný na vedľajší zárobok ako sluha pri furmanoch.

Jeho cesty ho stále vodili do reformovaných oblastí: do Bazileja, Bernu a Zürichu. Na jednej z nich sa mu dostal do rúk Heidelberský katechizmus, a tak spoznal, čo je protestantské náboženstvo. Vo svojom rojčivom hľadaní boha kupoval pietistické spisy a oduševnene ich hltal. Čoskoro navštívil pietistov v bernskom Emmentale a krátko na to začal okolo seba zhromažďovať krúžok rovnako zmýšľajúcich veriacich. Spolu sa modlili a čítali bibliu. Tieto súkromné pobožnosti predstavovali vážne prekročenia zákona. Už len vlastniť a čítať „lutherské spisy” bolo v Lucerne prísne zakázané. Podľa rímskych predpisov smeli laici aj Sväté písmo v materčine čítať len s osobitným povolením príslušného kostnického biskupa.

„Keď otec kúpi svojim deťom nemeckú bibliu”, vštepovali mnohí kňazi svojim veriacim, „je to práve tak, ako keby im kúpil skutočné peklo.”

Okrem toho sa tajné schôdzky po krvavo potlačenom sedliackom povstaní roku 1653 veľmi ľahko dostali do podozrenia, že sú to sprisahania proti bohom zavedenému poriadku.

Pietistické služby božie na dvore Sulzig neostali utajené pred orgánmi blízkeho pútnického miesta Werthenstein aj preto, lebo sa v jeho okolí prudko rozvíjal obchod s bibliami a povznášajúcimi spismi. Biskupský komisár podal r. 1738 prvú žalobu, ale tá nevy volala rýchly zákrok vrchnosti. Až za pár mesiacov, vo veľkom pôste r. 1739, kázal v kláštore Werthenstein istý františkán proti „žráčom biblie a kacírom” a Jakoba Schmidlina zatkli. No úrady proces zastavili, čo pietistov v ich presvedčení síce posilnilo, ale zároveň ich urobilo nerozumne neopatrnými.

Odteraz chodil Schmidlin, učiteľ roľníkov, po dedinách celého kraja a zo svojich čítaní biblie urobil bohoslužby prebudenia. Počet jeho prívržencov rástol. V oblasti okolo Lucernu sa vytvorila rozvetvená sieť malých pietistických obcí. Baroková nádhera katolíckych kostolov s ich uctievaním svätých a kultom najrozličnejších relikvií odpudzovala pietistov. Ako je zvykom v pietizme, ktorý sa považuje za obnovu a zdokonalenie reformácie, stál v centre ich chápania zbožnosti osobný vzťah jednotlivca k bohu. Navonok však vedeli šikovne zachovať zdanie pravovernosti: pravidelne navštevovali oficiálne omše, chodili na spoveď a na púte. Lucernskí pietisti patrili medzi tichých v krajine a neboli by vyvolali pohoršenie, uzatvára švajčiarsky historik Hans Wicki, keby ich nebol prezradil v novembri 1746 ich bývalý prívrženec. A tak hladko ako prvý raz sa záležitosť pre denuncovaných nemala skončiť.

Tento raz zakročili lucernskí radní páni so všetkou tvrdosťou a rozhodli sa „nepolepšiteľných kacírov” príkladne potrestať. Celý kraj mal byť očistený od „nakazených, veľmi nebezpečných ľudí”. Pre vrchnosť, ktorá sa považovala za dosadenú bohom, išlo o najvyššie hodnoty. Ako v ostatných mestách okolo Vierwaldstättského jazera, bol katolicizmus aj v aristokraticky ovládanej mestskej republike Lucern štátnym náboženstvom. Útoky na náboženstvo sa považovali nielen za zákerné rany proti svätej cirkvi, ale aj za nebezpečné ohrozovanie štátnej moci.

Už po prvých výsluchoch sa podozrenie potvrdilo. Štyria duchovní znalci – jeden jezuita, jeden františkán, jeden kapucín a kňaz z ľudu Gallus Anton Frener – prišli vo februári 1747 k tomuto záveru: ide o ťažký prípad kacírstva, tzv. malefícium. Nasledovalo vznesenie obžaloby a päť vyčerpávajúcich výsluchov. Raz mučili Schmidlina v examinačnej komore dovtedy, kým sa k svojim „omylom” priznal. Žalobný spis mu v barokovo rozvláčnej forme kládol za vinu odpadnutie od katolíckej viery, dovoz a šírenie protináboženských spisov, šírenie škodlivých náuk, organizovanie zakázaných schôdzok, dopisovanie si s príslušníkmi iných náboženstiev, účasť na evanjelických bohoslužbách, ohrozenie duševnej spásy katolíkov a navádzanie ľudu na vzburu a rebéliu.

Vysoký počet obžalovaných vyvolal u sudcov rozpaky. Nechali sa spýtať v Sardínsko-piemontskom kráľovstve, či by sa dali Schmidlinovi spoluobžalovaní použiť v sardských baniach na ťažké práce. Z finančných dôvodov sa od tohto plánu upustilo. Namiesto toho sa radní páni rozhodli potrestať hlavných vinníkov spomedzi týchto „nebezpečných kacírov” večným vyhnanstvom. Z 90 rozsudkov, ktoré boli vynesené od apríla do júla 1747, znelo 73 na večné vyhnanstvo z konfederácie. Pre prípad nepovoleného návratu do vlasti hrozila poprava mečom. Pred odchodom z domoviny sa museli odsúdenci v dóme slávnostne odrieknuť „svojho bludu”. Traja obžalovaní boli odsúdení okrem vyhnanstva na šesť, dvanásť a tridsať rokov nútených prác na galejach vo francúzskych službách, čo sa rovnalo zamaskovanému rozsudku skorej smrti. Dvaja veľmi vážne chorí muži boli milostivo potrestaní len doživotným žalárom. Štyria „kacíri” sa mali dostaviť pred súdnu radu bosí a verejne prosiť o odpustenie. Jeden manželský pár bol na 16 rokov rozlúčený a jedno 18-mesačné dieťa bolo odobraté svojim rodičom. Pre nedostatok dôkazov boli štyria obžalovaní prepustení na slobodu.

Po mučení sa Schmidlin zrúti a odvoláva

Najprísnejší rozsudok bol vynesený nad „hlavným vodcom bandy” Jakobom Schmidlinom a jeho rodinou. Medzi na večnosť do vyhnanstva odsúdenými bola aj jeho manželka Elizabeta a sedem detí vo veku od jedného do dvadsaťdva rokov. Po prvý raz od roku 1608, keď bol sťatý a spálený bazilejský maloobchodník Martin Duvoisin, evanjelik, za nepremyslené výroky proti katolíckym pravdám viery, teraz vyniesla lucernská vrchnosť trest smrti za kacírstvo. Rozsudok znel na verejnú popravu zahrdúsením a spálenie mŕtvoly.

No vysoká vrchnosť nevynechala nič, aby získala späť dušu odsúdeného. Farár Frener dostal za úlohu obrátiť kandidáta smrti „na jedinú pravú” vieru. Pod ťarchou nevýslovných podmienok žalárovania, mučenia a ustavične mu v najpestrejších farbách líčených pekelných múk sa Schmidlin nakoniec fyzicky zrútil. Vlastnoručne napísal odvolanie, ktoré mu asi diktoval jeho duchovný strážca; v ňom sa zriekol „kacírskej pietistickej viery”.

Pre jeho mučiteľov bolo priznanie o to cennejšie, že sa v ňom uznávalo, že

„okrem rímskokatolíckej, ktorá je jediná spásonosná a neomylná, ktorá sa nikdy nemôže mýliť”,

niet inej viery, ktorá by bola pravá a mala teda akúkoľvek oprávnenosť. Teraz už ostávala Schmidlinovi len rola úbohého hriešnika. Dva dni pred svojou násilnou smrťou v mučiarni veže pri Rosengartene pred 16 svedkami odriekal tridentské vyznanie viery.

Dňa 27. mája 1747 sa konala verejná poprava. Zišlo sa nedohľadné množstvo zvedavcov – ako vždy pri takýchto príležitostiach. Rozprúdila sa nálada ako na ľudových slávnostiach. Na poludnie bol na Vínnom trhu vyhlásený rozsudok. Schmidlin je príliš slabý nato, aby sám mohol prečítať mučením vynútené odvolanie. Miesto neho ho prednáša farár Frener. Vojensky zabezpečený sprievod na miesto popravy, ktoré leží mimo mestských hradieb, trvá asi dve hodiny. Skonfiškované spisy sa viezli na osobitnej káre. Druhá kára je pripravená pre prípad, že by úbohému odsúdencovi vypovedali sily. Na svojej poslednej ceste Schmidlin neustále bozkáva kríž a ľutuje svoje hriechy. Keď konečne prichádzajú na popravisko, modlí sa posledný krát. Potom ho kat priviaže o stĺp, dá mu na holý krk povraz, pritiahne a zaškrtí ho. Aby dobre videli každú podrobnosť tohto hrozného divadla, mnohí sa vyšplhali na stromy okolitého lesa.

Po skončení diela kat a jeho pomocníci odvlečú mŕtvolu na neďalekú hranicu, pri ktorej sú už naukladané zakázané knihy, hodia mŕtveho navrch a zapália to. Na koniec sa popol popraveného vysype do blízkej riečky. Po odpadlíkovi nemá ostať na zemi ani stopa. Štátom inscenovaný očistný proces sa nezastaví ani pred dvorom Sulzig: na rozkaz vrchnosti je zapálený, obrátený na popol a na spálenisku je postavený kamenný stĺp hanby s vyrytým nápisom: „Za zakázané schôdzky a kacírske náuky.” Za tri týždne po poprave obnovuje rada mesta Lucern zákaz kupovania, predávania a čítania nemeckých biblií. Až roku 1757 – za desať rokov po týchto udalostiach – povoľuje pápež Benedikt XIV. aj laikom čítať cirkevne schválené preklady biblie do nemčiny.
Ukrutná demonštrácia sily katolíckej vrchnosti nevyvolala nijaký protest. Naopak. Všetko sa udialo s výslovným povolením príslušného kostnického biskupa. V pastierskom liste, napísanom pre svojich duchovných bratov, tento biskup po latinsky označil prívržencov sedliackeho učiteľa za „vykričaných vyslancov pekla”. Ich kacírske názory sú vraj už od dávna známe a nedávno boli ostro odsúdené naTrientskom koncile (1545-1563).

* * *

Svätý František Xaverský pomáha v boji proti kacírstvu

Ako poďakovanie za tvrdý zásah daroval kapitulný kláštor sv. Lodegara lucernským úradom strieborný obraz patróna mesta a v slávnostnej procesii ho preniesli do mestského dómu. Úplne v štýle „dlhého stredoveku”, ako to nazval francúzsky historik Jacques Le Goff, ďakovali „veľkomožní páni” z radnice a ich verní poddaní svätému Františkovi Xaverskému za jeho príhovor u boha, ktorý sa dal nakloniť, osvietil vrchnosť v jej ťažkom boji proti kacírstvu a ukázal im správnu cestu. Pri spätnom pohľade na tieto udalosti napísal farár Frener roku 1775:

„Božej dobrotivosti sa zaľúbilo včas vytrhať burinu, ktorá sa dostala na pole Pána.”

Posledný lucernský proces proti kacírom nie je v dejinách starej konfederácie ojedinelý prípad. V reformovanom Berne postihol kazateľa Hieronyma Kohlera rovnaký osud ako Jakoba Schmidlina. Malá rada kalvínskej Ženevskej republiky nechala roku 1762 verejne katom spáliť spisy svojho občana Jean-Jacques Rousseaua, medzi nimi aj Občiansku zmluvu. A ešte roku 1782 odsúdili v Glaruse slúžku Annu Göldinovú – po grotesknom procese – ako čarodejnicu a popravili ju.

Až Helvétska republika, výsledok Francúzskej revolúcie, znamenala koniec tejto hrôzy a aspoň kresťanským občano m krajiny priniesla slobodu vierovyznania a zmýšľania. A bola to táto švajčiarska sestra francúzskej republiky, ktorá Jakoba Schmidlina a jeho odsúdených prívržencov rehabilitovala – na žiadosť jedného z jeho synov, ktorý musel s matkou odísť do vyhnanstva. Švajčiarske úrady zrušili roku 1799 nielen všetky predchádzajúce rozsudky pre náboženské prekročenia zákonov, ale všetkým vyhnancom z roku 1747 povolili okamžitý návrat do vlasti. Pre väčšinu z nich prišla táto revízia o jeden ľudský život neskoro.

Prof. Dr. Aram Mattioli učí nové dejiny na univerzite v Lucerne.

Prameň: Aram Mattioli, Durch göttliche Güte erwürgt (Z božej láskavosti zahrdúsený), Die Zeit, č. 16, 2001.

Preložil Rastislav Škoda