Rastislav Škoda

Keď pri príprave programu Dňa humanistov 2012 prenikla medzi členov Spoločnosti Prometheus (SP) správa, že rečníkom pri odovzdávaní ceny PhDr. Zuzane Kusej, PhD. a prof. Ladislavovi Hubenákovi má byť docent Eduard Chmelár, vyvolalo to nepokoj a písomný, osobný aj telefonický protest prof. J. Čelku. Keď som sa o tom dozvedel v mojom nemeckom vyhnanstve, veľmi ma to zamrzelo, lebo som si spomenul, že už v minulých rokoch sa na predsedníctve SP uvažovalo o tom, udeliť čestný titul Humanista roka doc. Chmelárovi, s ktorým som mal v minulosti na stránkach Zošitov humanistov aj Slova polemiku o jeho teizme/deizme a názoroch na evolúciu a darvinizmus. Považoval som to za rovnaký žart ako udeliť túto cenu mons. Srholcovi za jeho snahy o očistenie katolíckej cirkvi od neviem akých škvŕn. Škoda, že sa mi nijako nedarí zistiť, kto tieto nemožné návrhy podal, resp. podáva. Prizná sa niekto?

Tentoraz mal úspech. Humanistami roka 2012 sa stali PhDr. Zuzana Kusá a prof. Ladislav Hubenák a prejav do diskusie predniesol doc. Eduard Chmelár.

Okolo 20. júna som dostal od doc. Beňu texty Chmelárovej prednášky a písomného protestu prof. Čelku, a teraz to vo mne vyvolalo pobúrenie. V prvom rade neúspech Čelkovho protestu a udelenie slova neprijateľnému nepriateľovi SP, v druhom rade text Chmelárovej prednášky, potvrdzujúci naše hodnotenie jej autora. Napísal som polemiku „Zneuctenie Dňa humanistov“ a poslal som ju organizátorovi Dňa humanistov, predsedovi SP dr. Romanovi Hradeckému a doc. Chmelárovi s prosbou o vysvetlenie, resp. zaujatie stanoviska. Obratom som dostal odpovede, ktoré ma vôbec neuspokojili, ale súčasne prišli aj prosby či výzvy od iných, ktorí sa o tom dozvedeli, aby som to nebodaj nepublikoval vo svojich Zošitoch humanistov a nezverejňoval nezhody v našej organizácii.

Prešli tri mesiace a predsedníctvo SP mlčí. Mieni vysedieť búrku, ktorá sa oficiálne nemá konať. Nie tak. Po včerajšom stretnutí s prof. Čelkom a doc. Beňom považujem situáciu za tak vážnu, že som sa rozhodol uverejniť priebeh sporu a predložiť ho tak našej organizácii humanistov na posúdenie. Ani pred verejnosťou sa nemáme za čo hanbiť, keď vedieme diskusiu za obranu nielen nášho slovenského, ale svetového ateistického (= humanistického) stanoviska. Nech každý posúdi, čo je na nej sektárske či dogmatické a čím ma chce vyradiť z diskusie doc. Chmelár; so sektármi sa nedebatuje, tí sa spália. Nezabúda, že – v očiach inkvizítorov veľký sektár – Martin Luther založil veľkú protestantskú cirkev?

Publikujem teda:

1. Pre informáciu prehľad polemík, ktoré som mal s doc. Chmelárom vo veci evolúcie, a to s údajom prameňa dosažiteľného textu na internete.
2. Text prednášky doc. E. Chmelára „Poznanie oslobodzuje“ na Dni humanistov 16. 6. 2012.
3. Text môjho protestu „Zneuctenie dňa humanistov“, ktorý som 28. 6. 2012 poslal doc. E. Chmelárovi a Dr. Romanovi Hradeckému.
4. Odpoveď doc. E. Chmelára R. Škodovi.
5. Odpoveď Dr. R. Hradeckého R. Škodovi.
6. Stanovisko prof. Jaroslava Čelku „Nemôžem mlčať“ ku korešpondencii Škoda – Chmelár 121001

*

*

1. Polemiky s doc. Chmelárom:

– Škoda, R.: Recenzia knihy Eduard Chmelár: Svet nie je na predaj, ZH č. 43, 2004

– Škoda, R.: Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje, Slovo č. 41, 2006

– Škoda, R.: Život je veru iba tanec molekúl, ZH č. 59, 2007; Slovo č. 48, 2006

– Chmelár, E.: Darwin nie je Boh, Slovo 1. 11. 2006. s. 7; ZH č. 59, 2007

– Škoda, R.: Darvinizmus, moja láska, ZH č.59, 2007

– Chmelár, E.: Redukcionistická teória života je antihumánna, ZH č. 59, 2007

– Chmelár, E.: Omyl Richarda Dawkinsa, Slovo 13. 3. 2009

– Škoda R.: Veľký omyl docenta Chmelára, ZH č. 76, 2009

*

*

2. Text prednášky doc. E. Chmelára „Poznanie oslobodzuje“ na Dni humanistov 16. 6. 2012.

Poznanie oslobodzuje (O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov)

Eduard Chmelár

Vážené priateľky, vážení priatelia, vzácni hostia, v prvom rade mi je obrovskou cťou, že môžem vystúpiť na tomto podujatí, ktoré už píše svoju tradíciu a nie je len výročným stretnutím a ocenením výnimočných ľudí, ale predovšetkým oslavou mravnej sily sekulárneho humanizmu. Máte za sebou roky zápasov za uznanie tejto významnej skupiny v spoločnosti, no dnes treba nielen oceniť odvahu tých, ktorí v klerikálnom štáte odvážne bojujú za práva ľudí bez náboženského vyznania, ale aj zhodnotiť, nakoľko bol tento boj efektívny. Hádam nebudem v tejto spoločnosti za kacíra, keď poviem, že nie vždy za neutešený stav sekulárneho humanizmu môžu mocenské zložky a rozpínajúca sa moc cirkví, ale svoj významný diel zodpovednosti nesú aj tí, ktorí ľuďom nedokázali ponúknuť dostatočne atraktívnu alternatívu k nábožensky orientovanej etike.

Naším hlavným protivníkom totiž nie je náboženstvo, ale klerikalizmus. Klerikalizmus, ktorý sa zažral do politického systému tejto krajiny tak hlboko, že ohrozuje základné piliere sekulárneho štátu. Je absolútne kontraproduktívne míňať energiu na kritiku náboženstiev. Všimnite si, že aj v cirkvách je kritika ateizmu okrajová záležitosť. Oveľa viac sa sústreďujú na získavanie prívržencov a poskytnutie psychickej úľavy, ktorej význam nepodceňoval ani Sigmund Freud. Hlavnou platformou tohto hnutia preto nemôže byť ateizmus v zmysle popierania Boha. Je ňou sekulárny humanizmus ako rovnocenná morálna filozofia, ktorá neopiera svoje etické princípy o náboženské zdôvodnenie.

Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha. Jeden z hlavných omylov etického diskurzu spočíva v rozdeľovaní ľudí na kresťanov, moslimov, židov, hinduistov, budhistov a – ateistov. Ale to sú dve nesúvisiace kategórie. Ak hovoríme o ateistoch, mali by sme hovoriť o protipóle ako o teistoch a ak hovoríme o kresťanoch, mali by sme hovoriť napríklad o humanistoch. Lenže ateista nie je to isté ako humanista. V rámci ateizmu (podobne ako v rámci náboženstva) existuje mnoho smerov. Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu. Na to, aby sme pochopili tento význam, sa musíme zbaviť dojmu, že ak odmietneme niekoho zaradiť k humanistom, znamená to, že nejde o dobrého človeka. Humanizmus sa vzťahuje len na taký smer morálnej filozofie, pre ktorý sú na prvom mieste potreby a záujmy človeka, vyzdvihovanie toho najlepšieho, čo je v ňom obsiahnuté. Ak považujeme za prvoradú prírodu alebo Boha, ak nenávidíme ľudí, neveríme v ich schopnosti či pokrok alebo popierame rovnakú hodnotu ich životov, nepatríme k vyznavačom humanizmu. Podobne ako filozofiu Friedricha Nietzscheho s jeho radikálnou kritikou kresťanstva nemožno ani pri znásilnení mysle nazvať humanistickou, hoci sekulárni humanisti ho citujú veľmi často. Je to niečo podobné, akoby som si ja pomáhal pri kritike neoliberálneho ekonomického poriadku gréckymi fašistami a slovenskými neoľudákmi. Veľmi často sa za humanistu označuje láskavý človek, ale ani táto jeho vlastnosť nie je dostatočným kritériom humanistickej osobnosti. Niektorí filozofi dokonca odmietajú pojem kresťanský humanizmus ako oxymoron. Nemyslím si, že je to nevyhnutne tak. Jeden zo zakladateľov modernej sekulárnej etiky bol hlboko veriaci človek Immanuel Kant, ktorý však odmietal opierať zdôvodnenie morálneho konania o Boha. Ak je pre praktizujúceho katolíka hlavným princípom a motívom činnosti láska a pomoc handicapovaným, potom sa s ním zhodnem skôr ako s cynickým a sebeckým ateistom. Z toho dôvodu má pre mňa sekulárna etika najmä jeden zásadný význam: je to jediný priesečník, v ktorom sa dokážu stretnúť a dohodnúť ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov. To jej dodáva kozmopolitný rozmer, ktorý neprehliada rozdiely medzi kultúrami, ale snaží sa ich prekonať. Humanisti by mali taktiež odmietnuť vo svojich radoch tých, ktorí sa síce formálne hlásia k sekulárnej etike, ale obhajujú totalitárne ideológie, bagatelizujú zločiny režimov potláčajúcich ľudské práva. Ateizmus alebo teizmus nie sú sami osebe morálne kategórie.

Náboženstvo má však pred sekulárnou etikou stále v jednej podstatnej veci navrch. Je ňou skutočnosť, že každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je – povedané slovami Karla Marxa – logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty. Sekulárna etika je však rýdzo filozofická disciplína, nedokázali sme ju vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali sme jej vdýchnuť život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac psychológ ako kňaz. Tento problém mi pomohol vyjadriť slovinský filozof Slavoj Žižek.

Vo svojej eseji o materialistickej teológii vychádza z predpokladu, že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.

Aké výzvy z toho vyplývajú pre sekulárnych humanistov? Musia dokázať dostatočne zrozumiteľne sformulovať a šíriť neteistickú etiku. Popierať Boha nestačí. Rovnako ako nestačí zbožštiť človeka. Treba dať ľuďom dostatočne príťažlivú alternatívu religióznej etiky, ktorá sa bude opierať o hlboké pravdy sekulárneho humanizmu a bude rešpektovať vnútorné potreby človeka. Aj Sigmund Freud pripúšťa, že viera nás dokáže ochrániť pred individuálnou psychózou. V čo má veriť sekulárny humanista, ak nechce skĺznuť do falošnej pasce transcendentalizmu? Je to predovšetkým viera v princípy a hodnoty. Veriť v solidaritu, toleranciu a mier, veriť v slobodu, rovnosť a bratstvo, veriť v práva ľudí, rastlín, živočíchov a Zeme, znamená zachovávať posvätnú úctu v tieto ideály, znamená nekompromisne a za každých okolností stáť na strane utláčaných, znamená to brať tieto hodnoty vážne a oveľa dôslednejšie ako utilitárne koncipované náboženské náuky. Nehovoríme tu, prirodzene, o iracionálnej viere, ale o viere podloženej empiricky a racionálne. Ak veríme, že spoločnosť s nízkymi rozdielmi v príjmoch je prosperujúcejšia, ak veríme, že spoločnosť založená na ľudských právach je šťastnejšia, potom tieto hodnoty neopustíme ani v čase politickej či ekonomickej krízy. Nebojme sa naplniť slovo viera novým obsahom.

Nemáme mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev. Tradícia sekulárneho humanizmu je minimálne taká bohatá ako tradícia náboženstiev a vo svojej podstate etickejšia ako religiózne zdôvodnenia morálky. Bol to sekulárny humanizmus, ktorého rastúci vplyv znemožnil posväcovať útlak náboženskými dôvodmi. Bol to sekulárny humanizmus, z ktorého vyrástli moderné kategórie ľudských práv. Bol to sekulárny humanizmus, ktorý naučil ľudí vnímať, že ich postavenie nie je dôsledkom osudu, bohov alebo dedičného hriechu, že ich utrpenie je výsledkom chamtivosti iných. Preto potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom by bol hodnotový systém sekulárneho humanizmu rovnocenne akceptovaný v spoločenskom diskurze o etických otázkach. Sú to hodnoty, za ktoré boli ateisti prenasledovaní už v období antiky. Sú to hodnoty, za ktoré trpel vo väzení Denis Diderot, za ktoré bol z univerzity vylúčený Percy Bysshe Shelley, za ktoré musel slovenský filozof Ján Horárik emigrovať do Nemecka a skrývať sa pred políciou.

Súčasná situácia nám nemôže vyhovovať. Vidíme a cítime to všetci. Agresivita, s akou sa v poslednom čase cirkevné kruhy na Slovensku i vo svete pustili do boja proti neveriacim. Pokles tolerancie voči sekulárnym humanistom, ich bezdôvodné urážanie a zvyšujúca sa diskriminácia na pracoviskách, v spoločenskom živote, vo verejnoprávnych médiách a podobne. Hoci neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín, ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované. Dnes sa vám z nedeľnej obrazovky verejnoprávnej televízie prihovára už aj jehovistický kazateľ, ale príhovor sekulárneho humanistu tu nenájdete. Politické špičky sú závislé na záujmoch cirkevnej hierarchie prešpikovanej škandálmi a vláda sociálneho demokrata Róberta Fica túto závislosť paradoxne ešte viac prehlbuje.

Ale toto všetko nezmeníme nadávaním na náboženstvo. Toto všetko zmeníme len za predpokladu, že budeme schopní viesť rovnocenný dialóg o základných etických otázkach, o základných ľudských obavách, o živote, smrti, láske, nešťastí, spravodlivosti, správaní i sebaovládaní. Na toto všetko potrebujeme svojich takpovediac apoštolov, kazateľov, svojich veľvyslancov. Dnes ste ocenili významných ľudí, mali by to byť pre vás morálne autority, prečo ich ďalej nevyužívate? Prečo nie sú oni tými nositeľmi myšlienok, tými predstaviteľmi, zástupcami, komunikátormi, mienkotvorcami, prečo už potom výraznejšie nevplývajú na spoločnosť v duchu humanistických hodnôt? Musíme sa viac otvoriť spoločnosti. Nevychádzať len z nejakých historických schém a dogiem sekularizmu a ateizmu. Sedia tu takmer výlučne ľavicovo orientovaní ľudia, pýtam sa: možno sekulárny humanizmus vtesnať len do tohto politického smeru? Isteže nie! Sekulárny humanizmus sa nesmie stať záchranným kolesom pre nejaký politický prúd, musí vychádzať z rýdzo etických potrieb spoločnosti.

Inými slovami, humanisti nesmú ľudí len deptať, že boh neexistuje a náboženské učenia sú len zbytočnými ilúziami. Humanisti musia byť schopní poskytnúť ľuďom silu, nádej a vieru v budúcnosť. Americký filozof John Dewey pripomína, že ľudia nikdy nevyužili v plnej miere schopnosti, ktoré majú, aby v živote podporovali dobro, pretože čakali, že nejaká nadprirodzená sila túto prácu urobí za nich. Lenže neurobí a z tohto hľadiska je sústredenie sa na nadpozemské sféry nebezpečné. Aj Richard Rorty vyzdvihol základný rozdiel medzi teistickým a neteistickým prístupom. Nábožensky založení ľudia sú schopní považovať za posvätnú nejakú minulú udalosť. Pre Rortyho ako sekulárneho humanistu svätosť spočíva iba v nejakej ideálnej budúcnosti. Je spojená s nádejou, že raz budú moji vzdialení potomkovia žiť v globálnej civilizácii, v ktorej bude jediným zákonom láska, v ktorej bude komunikácia medzi ľuďmi oslobodená od nadvlády a moc bude bezo zvyšku záležitosťou slobodnej dohody vzdelaných a kultivovaných jednotlivcov. Nemusíme sa vrátiť k nejakému absolutistickému pohľadu na svet, ako ho predkladalo kresťanstvo, ale aj ateistický marxizmus. Stačí, ak nás poznanie oslobodí od predsudkov a otvorí nám cestu k srdciam ľudí.

Je čas zostúpiť k ľuďom. S pokorou im pomáhať riešiť ich mravné dilemy, stať sa pre nich spoľahlivou etickou kotvou a prístavom nádeje. My nesmieme v týchto diskusiách chýbať, nemôže sa nám stať, že napríklad k téme lásky, smrti alebo striedmosti nemáme čo povedať. Naopak. Už spomínaný Richard Rorty sa domnieva, že keby sa cirkvi vzdali pokusu diktovať ľuďom sexuálne správanie, prišli by o zmysel svojej existencie. Pri živote ich totiž udržiava túžba po rituálnej čistote. Akonáhle by však kresťanstvo bolo zredukované na požiadavku lásky ako jediného zákona, ideál čistoty by pre neho stratil dôležitosť. Práve preto je viera humanistov v hodnoty a princípy ich najsilnejšou stránkou. Ak chceme zmeniť túto spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Len tak sa nám podarí získať väčší vplyv medzi ľuďmi a dosiahnuť, aby naše požiadavky napríklad aj vo vzťahu k médiám vnímali nielen ako legitímne, ale aj ako atraktívne.

(Prepis prednášky, ktorá odznela 16. júna vo Faustovej sieni Apponyiho paláca v Bratislave pri príležitosti odovzdávania Cien humanistov 2012)

*

*

3. Text môjho protestu „Zneuctenie dňa humanistov“, ktorý som 28. 6. 2012 poslal doc. E. Chmelárovi a dr. Romanovi Hradeckému.

Zneuctenie Dňa humanistov

Rastislav Škoda

Stalo sa niečo neslýchané: Spoločnosť Prometheus dala 16. júna 2012 pri svojom piatom slávnostnom odovzdávaní Cien humanistom roka slovo známemu ľavicovému kritikovi ateizmu doc. Eduardovi Chmelárovi, a to bez vysvetlenia prečo a bez komentára k skutočnosti, že tu odzneli z jej pódia tézy, ktoré sú v úplnom rozpore s jej programom. Ako mohla pripustiť hanobenie ateizmu popletom, ktorý to zrejme nemyslel zle?

Na akej myšlienkovej úrovni si štylizoval doc. Chmelár hneď úvod a potom obsah svojej prednášky, keď si pripravoval a potom mal odvahu povedať vety: „Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha.“ – „Kresťanstvo a ateizmus sú dve nesúvisiace (etické) kategórie.“ – „Ateista nie je to isté ako humanista.“ Veď pojem ateista/humanista sa nevyčerpáva jeho humánnosťou. Docent Chmelár dokázal nemožné; zo slušnosti mu iste zatlieskali; nebol som tam.

Ponechávam bokom reakciu, a predpokladám rozhorčenie publika pri opakovaných a pokračujúcich urážkach typu „cynický a sebecký ateista“ – nech takých menuje! „Humanisti, ktorí obhajujú totalitárne ideológie a bagatelizujú zločiny režimov potláčajúcich ľudské práva“ – boli takí, ale od tých sa skutoční humanisti dištancovali. – „Ateista nie je to isté ako humanista“ – ba veru sú to už mnohých jazykoch synonymá.

Viem si predstaviť, ako zaprotestujú teológovia proti názoru, že rovnako ako ateizmus ani teizmus nie je etická kategória tvrdením, že veru je; tým činom uznávajú existenciu aj ateizmu ako zrkadlovej etickej kategórie – a proti nej aj vehementne protestujú, pokúšajúc sa dokázať, že ich morálka je lepšia (čo im Chmelár nakoniec neuznáva).

Niektoré problémy by sa ľahko vyjasnili, keby doc. Chmelár pochopil, že zaspal dobu, keď nechápe, že humanizmus je ateizmus, resp. aj sekularizmus a vice versa. Tvrdenie, že ateizmus nie je humanizmus, treba doplniť presným údajom, v čom sa od seba líšia. Keby si napr. vygoogloval:

1. Humanizmus (ľudomilnosť, hoci s tou archaickou ľudomilnosťou je to prehnané tým, že je to málo); (www.wikipedia.org/wiki/Humanizmus_(ľudomilnosť):

„Humanizmus je filozoficko-etické stanovisko, ktorým sa ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom, a ktoré spravidla odmieta náboženstvo a zdôrazňuje racionalizmus. Je to aktívny prístup k životu, sústreďujúci sa na ľudské riešenia pre ľudské otázky cez racionálne argumenty bez utiekania sa k bohu, bohom, svätým textom alebo náboženskej viere.

Definícia podľa filitu: filozoficko-etické stanovisko, ktorým sa ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom… Humanizmus je orientácia na hodnotu človeka, jeho práva na šťastie, slobodu, osobný rozvoj a uplatnenie; širšie láska k človeku.“

Nasleduje niekoľko definícií humanizmu z anglických slovníkov a encyklopédií:

„… hľadanie, bez náboženstva, toho najlepšieho v ľuďoch a pre ľudí.“ (Chambers Pocket Dictionary)

„… doktrína, postoj alebo spôsob života, zameraný na ľudské záujmy a hodnoty, predovšetkým filozofia, ktorá spravidla odmieta vieru v nadprirodzeno a zdôrazňuje dôstojnosť jednotlivca, ako aj hodnotu a schopnosť sebarealizácie človeka na základe vlastného rozumu.“ (Merriam Webster Dictionary)

„… nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách.“ (Little Oxford Dictionary)

„… obracanie sa na rozum, a nie na zjavenie či náboženskú autoritu, ako prostriedok poznávania prírodného sveta a osudu človeka, ako aj vytvorenia základov morálnosti. Humanistická etika sa odlišuje od teistickej tým, že cieľ morálnej akcie vidí skôr v blahu ľudstva ako v naplnení božej vôle.“ (Oxford Companion to Philosophy)

„… odmietnutie náboženstva v prospech pokroku ľudstva vlastným úsilím.“ (Collins Concise Dictionary)

„… to, čo je charakteristicky ľudské a nie nadprirodzené, čo patrí človeku a nie vonkajšej prírode, čo pozdvihuje človeka na vrchol jeho výšok alebo mu ako človeku dáva najväčšie uspokojenie.“ (Encyclopedia of the Social Sciences)

„… je to morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa hlásia ľudia na celom Západe.“ (Oxford Companion to the Mind) – článok vo Wikipédii je po čiastočnej úprave prebraný zo Zošitov humanistov.

2. Sekularizmus (www.wikipedia.org/wiki/Sekularizmus)

„Sekularizmus je svetonázor / ideológia zameraný na spoločnosť ako takú a verejný život ako taký a ignorujúci náboženstvo, prípadne aj požadujúci striktné oddelenie spoločnosti a verejného života – najmä štátu – od cirkvi. Pojem sa niekedy zamieňa s pojmom sekularizácia (zosvetštenie) a sekulárnosť (svetskosť).“

3. Sekulárne humanistické hnutie v súčasnom svete (www.slovakia.humanists.net/human_svet.htm) – podrobná informácia o medzinárodnej IHEU – International Humanist and Ethical Union.

4. Čo znamená výraz „humanizmus“ (www.zosity-humanistov.sk/2010/04/co-znamena-vyraz-humanizmus) – článok sa úplne zaobišiel bez výrazu ateizmus.

5. Humanistický manifest 2000 (www.zosity-humanistov.sk/1999/11/humanisticky-manifest-2000) Paula Kurtza v Zošitoch humanistov, č. 11, november 1999.

6. Zakázané ovocie – Etika humanizmu pre dospelých.

Preklad 250-stranovej knihy amerického filozofa Paula Kurtza. Dá sa žiť dobrým životom a byť morálne zodpovedným bez viery v nejaké náboženstvo? Áno, tvrdí v tejto knihe Paul Kurtz, významný sekulárno-humanistický filozof . Kým pravoverní teisti a fundamentalisti popierajú túto možnosť a odmietajú sekularizmus, Kurtz je pevne presvedčený, že môžeme prekročiť hranice farských postojov a dosiahnuť vyšší stupeň etiky. Dejiny ukázali, že viera v Boha nie je zárukou morálnej cnosti a že je nesprávne namyslene tvrdiť, že jediní „svätí“ sú tí, čo žili vo zväzku s kostolmi a cirkvami a jediní „hriešnici“ tí, čo žili mimo nich. Presviedča nás, že musíme jesť “zakázané ovocie” rajského stromu poznania dobrého a zlého. Pustiť sa do etického hľadania a zásady nášho správania budovať na samostatnom rozmýšľaní. Len táto cesta vedie k objaveniu etických právd, ktoré môžu usmerňovať aj spoliehanie na seba samého aj uznávanie práv iných.

7. Humanistischer Verband Deutschlands (www.humanismus.de) s desiatkami členov – univerzitných profesorov a vedcov všetkých odborov.

A tak ďalej najmä na nemeckých a anglických www-stranách. Všetky tieto seriózne pramene sa zhodujú v tom, že ateizmus je humanizmus. Môže mi docent Chmelár citovať prameň, ktorý by tvrdil, že ateizmus nie je humanizmus, že ateista nie je humanista? Samozrejme okrem cirkevných prameňov.

Doc. Chmelár si zrejme mýli, ostatne rovnako ako mnohí neinformovaní a nesčítaní teisti aj ateisti, humanizmus s humanitárnosťou, humánnosťou, humanitou, ľudskosťou, láskavosťou. Platí však, že „Ak nevieš niečo zrozumiteľne povedať, ani sám tomu nerozumieš.“ (John Searle). Chápem teistu, že mu je jedno, či sa mu pripisuje humanita, humánnosť alebo humanizmus, ale neutrálny vedec by mal ujasnenie pojmov vítať.

Chmelárovo uvažovanie na tému „Lenže ateista nie je to isté ako humanista“ je táranie o nenávisti k ľuďom a odmietaní filozofie Nietzscheho, o gréckom fašizme a slovenskom neoľudáctve, o hlboko veriacom Kantovi, znásilňovaní mysle a láskavom človekovi, o zločinných režimoch, potláčajúcich ľudské práva. Také bývajú nedeľné kázne. Čo tu hľadá nelogická veta „Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu.“? Možno chce povedať, že ateista niekedy nie je humánny a koná neľudsky, ale to je predsa samozrejmé.

Neviem, v akej súvislosti povedal Karol Marx, že „každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty.“ Nechce sa mi veriť, že by bol pripisoval „fantastické uskutočnenie ľudskej podstaty“ všetkým náboženstvám a odmietal ho ateizmu, resp. podľa Chmelárovho názvoslovia sekulárnej etike.

Profesor Jaroslav Čelko písomne protestoval proti plánu pozvať na Deň humanistov ako prednášateľa docenta Eduarda Chmelára, pretože

„jeho svetonázorové zameranie je v hlbokom rozpore so základným kritériom Svetovej (Medzinárodnej) únie humanistov a etikov, podľa ktorého je sekulárny humanizmus neteistický svetonázor a spôsob života. Usudzujúc na základe jeho publikácií je svetským nositeľom teologického ponímania sveta – prírody, spoločnosti, človeka. Z jeho názorov priam srší teizmus.“ Toto hodnotenie urobil vyčerpávajúco na základe jeho kníh Rozprava o zjednotení ľudstva, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001, 184 s. a Svet nie je na predaj, Bratislava, Eko-konzult, 2003, 183 s. Očakávam, že Čelkove tézy budú uverejnené, rovnako ako aj celé znenie prednášky docenta Chmelára.

Sám som v Zošitoch humanistov (č. 43, máj 2004) uverejnil recenziu knihy Svet nie je na predaj, v ktorej som mnohé Chmelárove tézy jednoznačne odmietol.

Ako vidno, v tejto prednáške vynechal doc. Chmelár svoje výrazné minulé zdôrazňovanie predností náboženského svetonázoru a v podstate ho tu dokonca odmieta. Nachádza v ňom len poskytovanie psychickej úľavy, no to sa nemusel odvolávať na Freuda ani Žižeka. Pri všetkej úcte k Slavojovi Žižkovi, ktorého články rád čítavam, neuspokojujú ma jeho úvahy o ateizme ako „dohasínaní kozmickej energie mŕtveho božstva, ako poslednom štádiu teizmu“ … „O akejsi (jeho či Chmelárova neistota?) negácii negácie, ktorá ma má vrátiť k viere na princípy“ … Že „ateizmus nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva“. Či nezaznamenáva v priebehu troch tisícročí odmytologizovaním neba aj zeme jedno víťazstvo za druhým a nestáva sa svetonázorom čím ďalej tým väčšieho počtu informovaných ľudí?

K vete o „záchrannom kolese pre nejaký politický prúd“ mám poznámku, že som ľavičiar, lebo som humanista; svojím spôsobom mám rád humánnych aj humanistických teistov, resp. religióznych humanistov, pretože som tolerantný, ale vystačím pre nich s názvom teisti.

Čo povedať na početné vety typu „Nemáme mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev“, ktorými sa Chmelár v tejto prednáške naraz stavia do radov humanistov? Keby povedal, že velebenie Mojžiša, Ježiša, Mohameda a všetkých náboženstiev, ktorého sa dopustil vo svojich publikáciách, myslel ako žarty, možno by som ho bral.

*

Túto polemiku posielam predsedovi Spoločnosti Prometheus Dr. Romanovi Hradeckému, docentovi Eduardovi Chmelárovi a niektorým priateľom; počkám týždeň na ich prípadný komentár a potom uverejním všetko v Zošitoch humanistov.

*

Dobrý večer, Roman. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený prednáškou docenta Eduarda Chmelára na tohoročnom Dni humanistov. Porozmýšľaj, ako sa dá chyba opraviť – v prvom rade jej priznaním. S priateľským pozdravom Rosto.

*

Dobrý večer, pán docent. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený Vašou prednáškou na tohoročnom dni humanistov. Nechápem, ako môžete urážať ateistov a cítiť sa humanistom. Prosím, vysvetlite nám to. So slušným pozdravom Rastislav Škoda.

V Laupheime 6. júla 2012.

*

*

4. Odpoveď doc. E. Chmelára R. Škodovi.

Odpoveď od doc. Chmelára prišla obratom už 7. júla 2012:

Pán Škoda, už som Vám raz povedal, že ste fanatický dogmatik a jediný rozdiel medzi Vami a inkvizítormi je v tom, že neveríte v boha. Váš výklad humanizmu sa už ponáša na sektárstvo. Rád by som podotkol, že jedným zo základných znakov humanizmu je tolerancia, ktorej Vy nemáte ani zamak, ale nebudem s Vami zbytočne strácať čas, lebo Vy nepočúvate fakty, iba svoje predstavy. Asi by Vás roztrhlo od jedu, keby ste sa dozvedeli, že prítomným sa moja prednáška veľmi páčila. A dúfam, že Vás ako člena Spoločnosti Prometheus neurazilo, že Cenu humanistov dostala veriaca evanjelička. Buďte taký dobrý a už ma neobťažujte. Šetrite si zdravie.

E. Chmelár

Komentár 1. 10. 2012

Pán docent, nepovyšujte toleranciu na základný znak humanizmu, ako ona nie je ani základným znakom kresťanstva, hoci aj kresťania si ju – napriek evanjelizácii – pripisujú a iste sú aj mnohí tolerantní kresťania. Tolerancia je prvá základná slušnosť každého dobre vychovaného človeka bez ohľadu na neskoršie sa vyvíjajúci svetonázor. Nepriamo je vyjadrená v Prvom dodatku k americkej ústave, k slobode svedomia a prejavu: máš na ne právo, ale musíš ich uznať aj iným. Kde končí intolerancia druhých, začína tvoja intolerancia.

*

*

5. Odpoveď Dr. Romana Hradeckého Rastislavovi Škodovi s komentárom zvýrazneným zelenou farbou

8. 7. 2012

Milý Ro100,

v konečnom dôsledku, napriek všetkým problémom, som paradoxne veľmi rád, že na tohoročnom Dni humanistov a Cenách humanistov vystúpil docent Chmelár so svojou prednáškou na tému Poznanie oslobodzuje a podtitulom O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov. Dôvodom je najmä skutočnosť, že práve Ty, ktorý si sa ešte nikdy osobne na nich nezúčastnil a v zmysle svojich princípov a zásad dlhoročne odmietaš našu snahu vyjadriť Ti udelením jednej z cien poďakovanie za Tvoje úsilie k obhajobe humanizmu (čo musíme rešpektovať a tolerovať ako Tvoj názor a postoj, pretože sme humanisti) (Mrzí ma, že som Ťa nepresvedčil svojimi a od iných autorov prebranými racionálnymi argumentmi) si sa stal jedným z hlasov bojujúcich za ich hodnotu, čistotu a význam. Už len to dokazuje, že ich organizovanie je krokom správnym smerom a treba v tom pokračovať.

Cieľom tohto, už päťročného, projektu je vytvoriť platformu na verejnú prezentáciu našich hodnôt v slovenskej spoločnosti. Prostredníctvom nositeľov Cien humanistov, ich životných a hodnotových postojov prezentujeme naše hodnoty a tradície, miesto a význam humanizmu v spoločnosti. Som hlboko presvedčený, že výber všetkých doterajších nositeľov spĺňa tieto kritériá a je mimoriadne dobré, že sa oceňovanie nezužuje len na členov Spoločnosti Prometheus, ale snažíme sa oceňovať a prezentovať, predovšetkým hodnoty humanizmu (Väčšina cien bola dosiaľ udelená za humanitné pôsobenie, nijako nie za hodnoty humanizmu = ateizmu) v slovenskej spoločnosti a nie členstvo v našej organizácii. (Cudzím perím sa pýšite).

Ako ukázala skúsenosť z predchádzajúcich ročníkov je vhodné doplniť slávnostnú časť Cien humanistov o pracovnú časť, spojenú s polemikou, diskusiou, či prezentáciou postojov. Takto vznikol projekt Dni (Deň) humanistov, ktorý sme v roku 2010 obohatili medzinárodnou konferenciou o Postavení ľudí bez náboženského svetonázoru v Strednej Európe, či v roku 2011 (prečítanou) prednáškou poľského humanistu, zakladateľa a prezidenta Poľskej humanistickej federácie Andrzeja Dominiczaka na tému Humanizmus a politika.

V tomto roku sme zvolili model, kde sme do pracovnej časti po slávnostnom odovzdávaní Cien humanistov, zaradili prednášku docenta Chmelára s možnosťou pre všetkých zúčastnených viesť polemiku, diskusiu s predneseným slovom. Ak sme sa rozhodli osloviť Eduarda Chmelára, tak to bolo predovšetkým preto, že svojimi verejnými názormi a prezentáciami provokuje, vyvoláva diskusiu, má vzácne umenie postaviť veci novým spôsobom, nekonvenčne. Možno niektoré jeho názory sú diskutabilné, vyvolávajú polemiku, ale v každom prípade inšpirujú k rozmýšľaniu a obhajobe našich princípov. (Tvoja reakcia je toho nespochybniteľným dôkazom…). To v konečnom dôsledku dokázala aj samotná diskusia po prednáške. (Kde je jej text? Kto zaprotestoval proti nehoráznemu tvrdeniu, že ateizmus nie je program, nie je filozofia atď. a akými slovami? Docent Chmelár sa chváli, že zožal potlesk!) Verím, že keby si bol Ty i viacerí naši ďalší naši priatelia prítomní, mohla by byť diskusia ešte bohatšia a prínosnejšia.

Ja sám osobne sa hlásim k ateizmu a priamo na prednáške som protestoval proti stotožňovaniu slova ateizmus s jeho etymologickým výkladom. (Aká etymológia je vo vete, že ateizmus nie je program?) Ateizmus nie je antiteizmus. (Koho to zaujíma?) Antiteizmus predpokladá ešte existenciu boha a stavia sa do opozície voči nemu – morálnej, bojovej a pod. Je to vzbura proti bohu. To nie je ateizmus, je to začiatok cesty k človeku samotnému a jeho hodnote. (Šalát) Musím však polemizovať aj s Tebou, milý Ro100, ateizmus sám o sebe nie je svetonázorom. (Vedel si to prv, ako Ti to povedal docent Chmelár?) Na vysvetlenie môjho názoru použijem definíciu profesora Tibora Halečku (mimochodom nositeľa ceny Veľvyslanec humanizmu 2010): „Ateizmus je princíp a logický dôsledok celostného materialistického svetonázoru, jeho pozitívneho realistického chápania sveta, človeka a ich vzájomného vzťahu, je svetonázorovým výrazom a potvrdením pozitívneho zmyslu bytia človeka, jeho pravdivého sebapochopenia a humánnej hodnotovej sebarealizácie, a na tomto pozitívnom základe je negáciou nábožensko-idealistického svetonázoru.“ (Halečka, T.: Podstata humanizmu, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1985, str. 49.) (Touto citáciou predsa dokumentuješ pravý opak toho, čo opakuješ po docentovi Chmelárovi. Pre Halečku bol teda ateizmus svetonázorom! Myslí Ti to? Ak je ateizmus princípom a logickým dôsledkom celostného materialistického svetonázoru, nie je svetonázorom? Pochopil si, že Halečka je na mojej strane?) Je jednoznačné, že skutočný ateizmus je humanizmom, naopak to však neplatí, pretože pojem humanizmus je širším pojmom a nestotožňuje sa len s ateizmom či sekularizáciou, ale je vyjadrením pre viaceré nenáboženské náhľady na svet. (Tu treba konkrétne uviesť, aké vyjadrenia chýbajú ateizmu = sekularizácii, aby sa stali naším spoločne vychvaľovaným humanizmom.) Zúženie humanizmu na ateizmus je z tohto hľadiska nevhodné.

Problém však je niekde inde. Kto ešte, okrem nás, takto chápe ateizmus ? Realitou je, že všeobecne sa prijíma etymologická definícia ateizmu (mimochodom toto vnímanie ateizmu bolo prezentované aj v rámci vzdelávacích aktivít na minuloročnom kongrese IHEU v Oslo…) a je našou úlohou zmeniť toto chápanie. To dokonca platí aj pre pojem humanizmus. Napriek tomu, že v západnej časti Európy začína prevažovať (desaťročia plati) chápanie humanizmu tak, ako si to excelentne prezentoval vo svojom stanovisku, v Strednej Európe to zďaleka tak nie je a stojí pred nami úloha dostať do povedomia slovenskej spoločnosti toto vnímanie. A o tomto predovšetkým bola prednáška docenta Chmelára. (Nejde tu o zriedenie ateizmu, aby sa stal prijateľným pre nové chápanie humanizmu, mätením pojmov zameneným za ľúbivú humanitu, humánnosť, ľudskosť?)

Vážim si, že sám seba verejne prezentoval a zaradil sa do širšieho myšlienkového humanistického prúdu. (Vítame jeho podnetný návrh, nepovažovať ateizmus za svetonázor, ale za sektárske učenie typu Svedkov Jehovových v rámci kresťanstva! To tu ešte nebolo a dejiny ateizmu treba prepísať – ak vôbec nejaké sú. Do boja proti ateizmu a komunizmu!) Môžem mať a mám výhrady voči niektorým jeho definíciám, ale som presvedčený, že práve humanisti sú vysoko tolerantní ľudia, ktorí rešpektujú právo na iný názor a v otvorených diskusiách hľadajú a získavajú spoločné hodnotové pozície. (Líšia sa tým od ateistov? Tú toleranciu by som veľmi nezdôrazňoval a iste ju nepovažujem za prvoradú. Existuje bohatá cenná literatúra storočí, a nie je tolerantná. Je k nám ateistom KBS tolerantná? Isteže máme s nimi „spoločné hodnotové pozície“, ale upozorni na to KBS! Naozaj máš takéto úmysly?) Len takto dokážeme rozvíjať naše poznanie a hodnotové pozície, k čomu prispievaš aj Ty, milý Ro100, svojou polemikou. V tom je aj základný význam a poslanie našich Dní humanistov a preto rozhodne nepovažujem a ani nevnímam vystúpenie Eduarda Chmelára ako zneuctenie Dňa humanistov. (Opakuješ samozrejmosti všeobecných slušností, ale ja neviem ceniť nijaké „spoločné hodnotové pozície“ – v tejto súvislosti – vyššie ako ateizmus.)

Veľmi si vážim a stotožňujem sa s Chmelárovým hodnotením úloh, ktoré máme pred sebou. Tu trafil klinec po hlavičke. Naozaj musíme dať ľuďom príťažlivú a zrozumiteľnú alternatívu chápania sveta, hodnoty a morálky človeka. Naozaj je čas zostúpiť k ľuďom. Ak chceme zmeniť túto (slovenskú) spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Len tak sa nám podarí získať väčší vplyv medzi ľuďmi a dosiahnuť, aby naše požiadavky napríklad aj vo vzťahu k médiám vnímali nielen ako legitímne, ale aj ako atraktívne. (Kto by nesúhlasil s takouto samozrejmosťou? Ktorá politická strana alebo spoločenská organizácia to nehlása?) Musíme dokázať naplniť ambíciu, ktorú sformuloval Levi Fragell (jeden z predchádzajúcich predsedov IHEU): Musíme propagovať humanizmus tak, aby spĺňal nasledovné stratégie: po prvé prezentovať viditeľnú a zrozumiteľnú identitu humanizmu (Prečo toto vyžaduje dištancovať sa od ateistov a poslať ich do pekla? Viditeľnejšie a zrozumiteľnejšie to docent Chmelár nemohol povedať: „Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Atď.“) a po druhé prezentovať humanizmus tak, aby bol atraktívny a príťažlivý pre potenciálnych záujemcov. Aj keď, ako hovorí, najvýznamnejšie humanistické myšlienky a ideály: boj za ľudské práva, proti útlaku a nespravodlivosti, na sebaurčenie a sebaúctu, nie sú otázkou pragmatickej public relations. Sú otázkou toho, ako nám bije srdce. (Nakoniec budem nútený položiť si otázku, či tu nie je tendencia vymyslieť akýsi nový humanizmus, zbavený toho smiešneho ateizmu a prijateľný aj pre KBS! Neviem, čo sú tie „pragmatické public relations“, ale s odsunutím najvýznamnejších humanistických ideálov do pozadia nesúhlasím, nech to KBS akokoľvek propaguje; to nemohol mať Levi Fragell na mysli; nepoznám celú tú citáciu.)

Milý Ro100,

mohol by som ešte pokračovať v polemike s Eduardom Chmelárom i s Tebou, avšak domnievam sa, že som odpovedal na najvážnejšie Tvoje výhrady ku Dňu humanistov (vrátane prednášky). Na včerajšom predsedníctve Spoločnosti Prometheus sme sa zaoberali tvojím listom i protestom prof. Čelku. Tento list je vyjadrením názorov, ku ktorým sme na predsedníctve dospeli v priebehu diskusie. Veríme, že prijmeš toto vysvetlenie ako úprimnú snahu vysvetliť celú našu motiváciu a realizáciu Dní humanistov tak, aby neboli tým čo nás rozdeľuje, ale tým, čo nás spája a spoločne posúva vpred.

S priateľským pozdravom a úctou

Roman

Čo Ťa vedie k tomu, že nerešpektuješ rozhodnutie napr. IHEU, Európskej humanistickej federácie, Nemeckého zväzu humanistov, holandskej Univerzity humanistiky a iných organizácií, ktoré kladú prakticky absolútne rovnítko medzi ateizmus a humanizmus? Neštiepajú konský vlas. Vyčísli konkrétne aspoň pár rozdielov medzi ateizmom a humanizmom, ak trváš na svojom názore.

Profesor Čelko nie je obyčajný člen Spoločnosti Prometheus. Je jej zakladatreľ, dlhoročný predseda, čestný predseda. Jeho protest proti osobe doc. Chmelára ste nebrali a dosiaľ neberiete do úvahy, no tak s ním nemôžete zaobchádzať. Chmelárovi priznávate akési „vzácne umenie“ – nenachádzam pre to slová.

Ro100 – Zelené vložky v Bratislave 1. 10. 2012.

*

*

6. Stanovisko prof. Jaroslava Čelku ku korešpondencii Škoda – Chmelár 121001

Nemôžem mlčať

V rámci podujatia našej Spoločnosti Prometheus pri príležitosti tohtoročného Dňa humanistov odznela prednáška E. Chmelára s témou „Poznanie oslobodzuje. O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov.“

K obsahu prednášky sa nateraz nevyslovujem, lebo tak možno urobím až potom, ako voči nej zaujme stanovisko príslušný orgán Spoločnosti Prometheus. Dňa 25. júna t. r. som totiž požiadal predsedu R. Hradeckého, aby Predsedníctvo SP prerokovalo môj materiál „Protestujem“ súčasne so spomínanou prednáškou. Doteraz som nedostal informáciu, či sa tak stalo a s akým výsledkom.

Považujem však za veľmi potrebné zaujať stanovisko k inému aspektu problematiky. Po návrate do Bratislavy (23. septembra) som mal možnosť oboznámiť sa s korešpondenciou, ktorá sa uskutočnila v prvom týždni júla medzi R. Škodom na strane jednej a R. Hradeckým i E. Chmelárom na strane druhej. O čo išlo a ide?

R. Škoda zaujal k prednáške E. Chmelára kritické stanovisko s nadpisom „Zneuctenie dňa humanistov“ Elektronickou poštou ho poslal predsedovi SP R. Hradeckému i jej autorovi E. Chmelárovi. Obidvom so stručnými sprievodnými vetami. Nášho predsedu oslovil takto: „Dobrý večer, Roman. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený prednáškou docenta Eduarda Chmelára na tohoročnom Dni humanistov. Porozmýšľaj, ako sa dá chyba opraviť – v prvom rade jej priznaním. S priateľským pozdravom Rosťo“. E. Chmelárovi napísal : „Dobrý večer, pán docent. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený Vašou prednáškou na tohoročnom Dni humanistov. Nechápem, ako môžete urážať ateistov a cítiť sa humanistom. So slušným pozdravom Rastislav Škoda.

Obidvaja oslovení R. Škodovi odpovedali. K listu R. Hradeckého sa prípadne vyjadrím spolu so stanoviskom k prednáške (ak k tomu vôbec dôjde). Odpoveď E. Chmelára je stručná a znie: „Pán Škoda, už som Vám raz povedal, že ste fanatický dogmatik a jediný rozdiel medzi Vami a inkvizítormi je v tom, že neveríte v boha. Váš výklad humanizmu sa už ponáša na sektárstvo. Rád by som podotkol, že jedným zo základných znakov humanizmu je tolerancia, ktorej Vy nemáte ani zamak, ale nebudem s vami zbytočne strácať čas, lebo Vy nepočúvate fakty, iba svoje predstavy. Asi by Vás roztrhlo od jedu, keby ste sa dozvedeli, že prítomným sa moja prednáška veľmi páčila. A dúfam, že Vás ako člena Spoločnosti Prometheus neurazilo, že Cenu humanistov dostala veriaca evanjelička. Buďte taký dobrý a už ma neobťažujte. Šetrite si zdravie E. Chmelár“.

Slušného človeka až zamrazí, keď si odpoveď prečíta. Veď takto nemôže písať vzdelaný a kultúrny človek. Nemôžem však mlčať a nechať ju bez povšimnutia:

Predovšetkým nie je nič ľahšie, ako nalepiť na niekoho prívlastok, že je dogmatik. Robia tak ľudia, ktorí nevedia „kam z konopí“. E. Chmelár sa dostal do takejto situácie, keď R. Škoda uverejnil recenziu na jeho knižku „Svet nie je na predaj.“ Jej charakteristickým rysom je teologické ponímanie dejín spoločnosti, ktoré je – podľa G. V. Plechanova – ich najprimitívnejším chápaním. Miesto vecnej polemiky s recenzentom, zaradil ho E. Chmelár medzi dogmatikov.

Naozaj nevídané je obvinenie, že humanizmus v poňatí R. Škodu „sa ponáša na sektárstvo.“ Krivé obvinenie bez akýchkoľvek argumentov, ale u E. Chmelára je to tak!

E. Chmelár po sentencii o vzťahu humanizmu hrubo obviňuje R. Škodu, že nie je „ani zamak“ tolerantný. Skutočnosť je však iná. Popri inom o tom svedčia jeho „Zošity humanistov“, v ktorých prezentuje názory a postoje nielen ateistov, ale aj mysliteľov s iným svetským zameraním. R. Škoda – podľa mojej mienky – nie je samoľúby mysliteľ a editor, ale vecne zmýšľajúci človek, ktorý rešpektuje fakty a na ich základe formuje svoje postoje a postupy voči iným ľuďom, vrátane nábožensky veriacich ľudí. No E. Chmelár túto košatosť v myslení a konaní R. Škodu nevidí.

Ostatná časť odpovedi je „predchnutá“ sarkazmom na adresu R. Škodu. Obzvlášť sa tu vyníma neskromné konštatovanie, že účastníkom sa jeho „prednáška veľmi páčila.“ Počul som však aj iné – kritické – názory účastníkov podujatia.

Nuž a záver odpovede! Ani zrniečko rešpektovania názorov iného autora, ba ani len základnej slušnosti. Predpokladám, že vedenie SP inkriminovanú odpoveď už pozná. Veď korešpondencia sa uskutočnila pred viac ako dvoma mesiacmi. No predpoklad nie je dôkaz. Preto touto cestou naše vedenie upozorňujem, že existuje tento veľmi nekultúrny útok proti členovi našej organizácie zo strany občana mimo našich radov a ten by nemal zostať bez odozvy aj riadiacich orgánov. Tým viac, že R. Škoda je dlhoročný člen SP a roky rozvíja – zo svojich peňazí – vzácnu editorskú činnosť v prospech slobodomyseľnosti a svetského humanizmu. Veď jeho „Zošity humanistov“ plnia poslanie, ktoré nie je doteraz ocenené. Miesto vďaky R. Škodovi sa uprednostňuje človek, ktorý nielen v spomínanej prednáške, ale už aj predtým zaujal dehonestujúce stanovisko voči ateizmu a ateistom a to bez kritickej odozvy z našej strany. S takýmto konaním treba rázne skončiť. Ak nechceme byť svedkami či účastníkmi nežiaducich dôsledkov.

Prof. Jaroslav Čelko

*

Otvorené pre diskusiu na témy Ateizmus je filozofia či svetonázor a Rozdiel medzi humanizmom a ateizmom? Vojnovú sekeru nevykopávam ja, ale urobil to verejne docent Chmelár svojou prednáškou na Dni humanistov 2012, ku ktorej malo Predsedníctvo SP zaujať meritórne stanovisko už dávno, ale dosiaľ to neurobilo.