Tvrdenia o starodávnosti akupunktúry

Robert H. Imrie, David W. Ramey, Paul D. Buell, Edzard Ernst, Stephen P. Basser

Tento článok je prehľadom presnosti, spoľahlivosti a objektívnosti historickej vedy v literatúre o veterinárskej akupunktúre. Identifikáciou a nápravou niektorých dosť nepresných zvádzajúcich historických údajov v literatúre o veterinárskej akupunktúre a odvolávaním sa na pôvodné materiálové zdroje autori dúfajú pozdvihnúť vedecký štandard v tejto oblasti.

Najskoršie údaje o terapeutickom „vpichu ihly“.

Tvrdenia o „platnosti“ akupunktúry sa aspoň sčasti zakladajú na predpoklade, že má vek „viacero tisícročí“, takže „podstúpila skúšku času“, pričom aspoň jeden prameň tvrdí, že akupunktúra sa v Číne praktizovala už 8000 rokov p.n.l. Sú aj takí, čo by chceli nahovoriť, že „ihly z kameňa a rybích kostičiek“, nájdené pri archeologických vykopávkach v Číne, sú dôkaz, že akupunktúra sa používala „v dobe kamennej“. V skutočnosti sa dodnes nenašiel dôkaz, čo by poukazoval aspoň na to, že v Číne sa praktizovala akupunktúra pred polovicou druhého storočia p.n.l. a aj toto svedectvo je pochybné. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa našli v hrobe princa Liu Shenga (?-113 p.n.l.) z Hanskej dynastie v provincii Hebei štyri zlaté a päť strieborných ihiel. Keďže sa tieto predmety našli spolu s inými terapeutickými nástrojmi, dá sa uvažovať, že sa používali pri terapeutických „vpichoch ihly“ nejakého druhu.

Presná povaha tohto „vpichu“ ostáva nejasná, lebo v starej Číne sa „ihly“ používali nielen pri akupunktúre v dnešnom zmysle slova, ale aj pre rozličné iné ciele, predovšetkým púšťanie žilou a nabodávanie rozličných chorobných útvarov. (Pripomeňme si, že v klasickej čínštine výraz zhen, bežne prekladaný ako „ihla“, či „vpich“, či „bodanie“, znamenal najširší možný rozsah zákrokov od akupunktúry po terapeutické púšťanie krvi, chirurgiu a rozličné druhy kauterizácie(pálenia). Otázne „ihly“ môžu byť ihly, ale aj lancety, britvy, alebo železá na vypaľovanie).

Skorá čínska lekárska literatúra

Najskoršie dnes známe čínske lekárske texty, spolu štrnásť lekárskych textov na hodvábe a dreve, sa našlo v roku 1973 v Magawanduiských hroboch, zapečatených v roku 168 p.n.l. Tieto dokumenty predstavujú jedinečný a zjavne vyčerpávajúci obraz čínskej medicíny, ako existovala v treťom a začiatkom druhého storočia p.n.l. Magawanduiské dokumenty sú jediné podrobné lekárske texty, ktoré prežili veky bez toho, že by sa ich boli postupní vydavatelia a posudzovatelia dotkli a menili ich. Opisuje sa v nich kauterizácia (t.j. pálenie rastliny Artemisia sp., v blízkosti kože), obklady, zadymovanie, liečebné kúpele, menšia chirurgia, magické výzvy spevom (inkantácie), magické rituálne pohyby, masáže, kladenie rúk, naparovanie, tlačenie kameňmi a asi 217 liekov. No akupunktúra sa v týchto textoch nespomína.

Najstarší literárny údaj o akomkoľvek druhu terapeutického „vpichu“ (zhen) sa nachádza v diele Shiji (Záznamy historika) od Simu Qiana, napísanom okolo roku 90 p.n.l. Nijaký starší čínsky prameň nespomína jednoznačne nijakú takú techniku. Sima Qian spomína „vpich ihly“ letmo trikrát: raz v životopise Biana Quea a dvakrát v životopise Chunyu Yia, nenaznačuje však, že by pre „vpich“ existoval systém predpísaných miest vpichu či základný systém kanálových spojení (opísaných v neskorších storočiach), ktorých tok qi by mohol „vpich ihly“ ovplyvniť.

Najstarším dielom, podrobne opisujúcim prax a teoretické podklady toho, čo je zrejme akupunktúra v modernom zmysle slova (t.j. manipulácia qi či pár tečúcich cievami alebo kanálikmi pomocou bodania ihlami), je v knihe Huangdi neijing (Osobná klasická rukoväť medicíny Žltého cisára, niekedy nesprávne prekladaný ako Klasik internej medicíny Žltého cisára). Veterinárske pramene všeobecne datujú toto dielo medzi roky 400 až 200 p.n.l., resp. ešte skôr. Niet však historického odkazu na text tohto mena až do neskorého prvého storočia p.n.l. a menovaná kniha môže, ale nemusí byť verziou prežívajúcich textov. Dnes existujú tri odlišné texty, kolektívne známe ako Vnútorný kánon Žltého cisára a najstaršia prežívajúca recenzia pochádza z  5. až 8. storočia n.l.

Zaujímavé je, že informácia obsiahnutá v Huangdi neijing nemusí byť nutne čínskeho pôvodu. Bola vyslovená hypotéza, že Qi Bo, najvýznamnejší diskusný partner Žltého cisára v knihe Vnútorný kánon Žltého cisára, bol v skutočnosti Hipokrates z Kosu. Postava Qi Bo nemá obdobu v čínskej histórii alebo mytológii a tento fakt spolu s vyslovovaním jeho mena za Hanskej periódy (G’ieg pak) viedol k špekuláciám, že povesť o chýrečnom gréckom lekárovi sa dostala do Číny o dve storočia po jeho smrti.

Dávna akupunktúra u slonov?

Viaceré veterinárne pramene tvrdia alebo naznačujú, že v Indii a/alebo Srí Lanke sa robila akupunktúra u slonov už 5000 rokov p.n.l. Ukazuje sa, že tieto tvrdenia majú za podklad jeden článok z roku 1979 (!), kde autor píše, že „nedávno bolo na Srí Lanke (Ceylóne) objavené pojednanie o veterinárskej akupunktúre (u indických slonov), napísané pred asi 3000 rokmi.“

Indickí a srílanskí mahouti (chovatelia slonov) od pradávna ovládali slony dotykmi tradičných bodov, zvaných nila a rozložených po slonovom tele. Nila znamená aj neslovný spôsob komunikácie rozkazov. V žiadnej literatúre sa nič nehovorí o tom, žeby sa bol kedy dával do súvislosti s akupunktúrou alebo akýmkoľvek iným liečebným postupom.
Ani tvrdenie, že dnes existujúce srílanské pojednanie o slonoch, je staré 3000 (až 7000) rokov, neobstojí. Znalosť písma na Srí Lanke sa síce datuje od asi tretieho storočia (!) p.n.l., ale autorstvo známych srílanských textov sa nedá umiestniť do skoršieho obdobia ako štvrté storočie n.l. Najstaršie indické pojednanie o slonoch (Gaja Sastra / Gajaurveda Samhita) od mudrca Palkapya má svoj pôvod období medzi rokmi 300 p.n.l. a 300 n.l. O akupunktúre sa v ňom nehovorí.

Bo-Le (alebo Bai-le) a veterinárska akupunktúra

Podľa niektorých veterinárskych prameňov „jedna z prvých veterinárskych učebníc – Bai-leho Kánon veterinárskej medicíny – bola napísané okolo r. 650 p.n.l. a zakladala sa predovšetkým na akupunktúre“. Toto konštatovanie odporuje známym historickým faktom.

Bo Le, známy aj ako Sun Yang, sa opisuje v jednej bizarnej historke z druhého storočia p.n.l. (Huianan zi, [Filozof Huainan]) ako historická osoba, žijúca v siedmom storočí p.n.l. Spomína sa aj v inom veľmi starom filozofickom texte, Zhuang zi, pripisovanom jednému filozofovi zo štvrtého storočia p.n.l., ale v dnešnej forme o asi 700 rokov mladšom. O Bo Lem sa hovorí, že sa vyznal „v liečbe koní“, no nie je známy nijaký text, ktorý by bol napísal on sám a texty, spojované s jeho menom, sa objavujú v historických dokumentoch až viac ako tisíc rokov po jeho smrti. Jedným z viacerých veterinárskych textov, spomínaných v bibliografickej časti diela Suishu, Oficiálnej histórie dynastie Sui (580-618 n.l.), je dnes stratený spis Bo Le zhima zabing jing [Bo-leho kánon o liečbe rozličných chorôb koní]. Suishu je najstarší prameň týkajúci sa Bo Leho ako autora, ale je v ňom len málo údajov o liečebných metódach.

Histórie dávnych čínskych dynastií obsahovali často bibliografické sekcie, ako je to aj v prípade Suishu, ale ich interpretácia je extrémne ťažká, ak sa uvedené originály kníh stratili, ako sa to často stávalo. Také údaje sú potom v skutočnosti niekedy veľmi zavádzajúce. Aj keď diela s uvedeným menom existujú, často je ťažké dávať ich do súvislosti s životopisným dianím bez podrobnej informácie o spôsobe prenosu informácií. Čiastočnú vinu má aj stará čínska náklonnosť nahrádzať chýbajúce texty vymyslenou rekonštrukciou alebo vyloženým klamstvom. Údaje v takýchto bibliografiách treba čítať veľmi opatrne.

Isté je, že Bo Le zhima zabing jing dynastie Sui (578-618 n.l.) nemá nič do činenia s historickou osobou Bo Leho. V Číne sa to stalo veľa razy, že nechtiac vyjaviť svoje meno publikoval autor svoje knihy pod menom slávnej historickej alebo aj len legendárnej postavy, žijúcej storočia, ak nie tisícročia, skôr. No aj tak ani v knihe Bo Le zhima zabing jing nič nemá vzťah k akupunktúre.

Až za skoro pol tisícročia sa objavuje jasná asociácia medzi Bo Lem a „vpichom ihly“, – ktorý moderní advokáti akupunktúry bezstarostne pretvoria na rovnocenný s ozajstnou akupunktúrou (acupunctura vera). Simu Anji Ji (Zbierka pastierových spôsobov, ako tíšiť kone) je veterinársky text, datujúci v dnešnej forme až z roku 1385, no môže obsahovať aj starší materiál; po prvý raz sa tu cituje stať s názvom Bo Le zhen jing (Bo Leho kánon o „vpichu ihly).
A tak sa vynára základná otázka: čo sa rozumelo pod pojmom zhen, „vpich ihly“, keď sa spisovalo Bo Le zhen jing? Súdiac podľa používania tohto výrazu v Simu Anji Ji (kde je Bo Leho „vpich ihly“ zrejme kauterizácia alebo púšťanie žilou), ako aj podľa iných dávnych veterinárnych textov, ako napríklad Yuan Heng liaoma ji (Pojednanie o liečení koní Yuana a Henga), o ktorom ešte bude reč, má to málo alebo nič do činenia s akupunktúrou. Niet teda nijakých dôvodov, aby sa Bo Le zhen jing dávalo do súvislosti s akoukoľvek akupunktúrou.

Akupunktúra u koní šípmi?

Jeden veterinársky autor upozorňuje, že „jedno sochárske dielo z čias dynastie Tang (580-900 n.l.)[sic], a to na hrobe cisára Taizonga, sa všeobecne považuje za prvé zobrazenie akupunktúry u koní.“ Druhý konštatuje, že „kamenný pomník z čias Hanskej dynastie [sic] (okolo roku 200 p.n.l.) [sic] ukazuje vojakov, ako používajú šípy na akupunktúru u svojich koní, aby ich povzbudili pred bitkou“ a potom toto tvrdenie opakujú aj iní. Dva príklady takýchto kamenných pomníkov možno vidieť v Čínskej rotunde v Pennsylvánskom múzeu archeológie a antropológie. Pod nimi a na webovej stránke múzea sa dočítame:
„Dva basreliéfy koní [z čias Tangskej dynastie] (asi 618-906 n.l.) na západnej stene rotundy sú dva zo šesť reliéfov, objednaných cisárom Tai-tsungom (Taizongom), zakladateľom dynastie Tang, pre jeho mauzóleum. Obrazy šiestich obľúbených koní, na ktorých Tai-tsung jazdil do bitiek, v ktorých zabezpečoval hranice svojho cisárstva, sú v čínskej histórii aj literatúre veľmi dobre známe. Každý kôň sa dá identifikovať podľa rán po zachytených šípoch. Predmetné reliéfy zobrazujú generála Ch’iu Hsing-kunga [Qiu Xinggonga), ktorý dal svojho nezraneného koňa cisárovi, vyťahujúc šíp z hrude Jesennej rosy, cisárovho poraneného tátoša.“

Reliéfy teda nemajú nič do činenia s akupunktúrou.

Starodávne obrazy akupunktúry

V posledných rokoch publikované texty o akupunktúre sprevádzajú reprodukcie zobrazení zvierat podľa tradičných čínskych prameňov, na ktorých sa vraj dajú vidieť údajné „akupunktúrové body“. Bližšie prizretie však vedie k iným záverom. Napríklad v rukoväti o liečbe koní Yuan Heng liaoma ji (Zbierka Yuana a Henga o liečení koní) z čias slávnej Mingskej dynastie (1368-1644) je obrázok, o ktorom sa tvrdí, že zobrazuje laterálne body pre akupunktúru. No sprievodný text k originálu hovorí, že tieto „body“ sú v skutočnosti miesta, na ktorých sa hromadí črevný obsah a zapríčiňuje koliku. Nasledujúca ilustrácia v tom istom texte ukazuje dokonca ruku vsunutú do konečníka a odstraňujúcu feces. Ešte iné obrázky k textu ukazujú body pre kauterizáciu, púšťanie žilou, posudzovanie podľa vzhľadu a predpovedanie za použitia srsťových vírov. Čo v sprievodných textoch k týmto zobrazeniam konských „bodov“ úplne chýba, to je akákoľvek zmienka o výmysloch, ktoré určití „historici“ spájajú s praxou akupunktúry.

Hyeza a Nihon Shoki

Jeden veterinársky autor píše, že „Hyeza, budhistický mních, učil akupunktúru v Japonsku v roku 595 n.l.“, ale neudáva primárne pramene. Život Hyezu je však podrobne opísaný v japonských kronikách Nihon shoki z konca siedmeho a začiatku ôsmeho storočia n.l., ktoré sú jediným pravdepodobným prameňom pre podobné rozprávky. V Nihon Shoki niet zmienky o akupunktúre.

„Vpichy“ v starých textoch

Medzi mnohými knihami o veterinárskej medicíne sa v bibliografii k Suishu uvádza jedna s názvom Majing kongzue tu (Zoznam dutín z Konského kánona). Výraz jing znamená nielen literárnu rukoväť, ale aj krvnú cievu a novšie aj pridružený cirkulačný okruh. Názov knihy by sa potom dal preložiť aj ako Zoznam dutín veľkých ciev koňa. A spomínané „dutiny“ by mohli byť body pre „vpich ihly“ alebo napaľovanie. Podľa toho by sa text dal interpretovať ako veľmi stará referencia na akupunktúru u koní.

No pri takejto interpretácii sa vynárajú početné problémy. V prvom rade je tu skutočnosť, že prevažná väčšina veterinárskych textov má na mysli pri výraze majing len „konský kánon“ (názov bežný v lekárskej literatúre pri najrozličnejších knihách, teda samozrejme aj veterinárskych a pri všetkých tituloch v Suishi). Prekladať majing ako „veľká konská krvná cieva“ je teda skoro naisto preháňanie.

A aj keby sme akceptovali tento nepravdepodobný preklad názvu knihy, vyžadoval by sa ešte väčší skok dôverčivosti pre vyhlásenie, že ide o akupunktúru alebo čo len o terapeutický „vpich ihly“. Jednoduchá kauterizácia nie je akupunktúra, ani to nie je to, čo sa dnes rozumie pod moxa-kauterizáciou (pri použití artemízie). Výraz kongxue, „dutiny“, sa môže vzťahovať na každú z týchto praktík. Takže tvrdenie, že text sa týka akupunktúry u koní, by vyžadovalo alebo násilný preklad názvu knihy, alebo prijatie takého významu výrazu „dutiny“, aký sa v danom období nepoužíval.

Veľká čínska tradícia veterinárskej medicíny

V súvislosti s neistou povahou údajov o veterinárskej akupunktúre v najstarších historických prameňoch sa teda nanucuje zásadná otázka: „Kedy sa vôbec začala tradícia veterinárskej akupunktúry v Číne?“ Podľa najlepšieho vedomia autorov – nikdy. Veterinárska akupunktúra, ako sa dnes praktizuje, nie je vôbec tradičná čínska prax, je to moderný vynález. Uverte – čo sa dnes vydáva za akupunktúru v starých čínskych literárnych prameňoch, to nie je ani akupunktúra, ani, z väčšej časti, čínske.
Kľúčom k tomu, kedy sa stáva „vpich ihly“ akupunktúrou, je jeho teoretický základ. Podľa mienky dejepiscov musí byť terapeutický „vpich ihly“, aby sa stal akupunktúrou, združený s teóriami zaoberajúcimi sa pojmami qi a mai, resp. „dutinami“ obsahujúcimi qi. Použiť ihlu na vpich do krvnej cievy pri púšťaní žilou alebo pri otváraní vredu nie je akupunktúra, rovnako ako ani kauterizácia to nie je, hoci táto môže byť starodávnejšia ako akupunktúra u ľudí v Číne.
Za týmto účelom bude poučné pozrieť sa do pár klasických veterinárskych príručiek starej Číny. Navzdory všeobecnému presvedčeniu je väčšina týchto diel novšieho dáta. State a úryvky informácií staršieho dáta prežívajú, napríklad, vo veterinárskych kapitolách diela Qimin yaoshu z 5. storočia. V celom tomto prameni však nenájdete nič, čo by sa čo len vzdialene podobalo na akupunktúru a len veľmi málo, čo by mohla byť moxa-kauterizácia. Pokiaľ to mohli určiť autori tohto článku, prvá veterinárska terapeutická tradícia „vpichu ihly“ akéhokoľvek druhu sa začína objavovať v čase Songov, to je okolo roku 1000 n.l., či pravdepodobnejšie ešte o niečo neskoršie. Medzi songské pramene so zmienkou o „vpichu ihly“ u zvierat patrí Fanmu zuan yanfang [Zbierka účinných receptov z nomádskej tradície]; zostavil ju Wang Yu koncom jedenásteho alebo začiatkom dvanásteho storočia n.l. (ale zachovaná verzia je z konca trinásteho alebo začiatku štrnásteho storočia) a zaoberá sa chorobami tiav. Nech však ako čítate toto dielo, opísané „vpichy ihlou“ sa javia ako niečo vedľajšieho a rovnako ako „vpichy ihlou“ podrobnejších príručiek zo 17. a 18. storočia zrejme neboli chápané v spojení s tým druhom teoretického podkladu, ktorý je absolútne nevyhnutný, aby sa to nazývalo akupunktúrou.

Kľúčové práce o akupuntúre sú zo 17. a 18. stor. n.l.

Vo veterinárskej medicíne pochádzajú kľúčové práce zo 17. a 18. storočia. Najdôležitejšia z nich je Yuan Heng liaoma ji, uverejnená v roku 1608 bratmi Yuanom a Hengom; sami používame exemplár, ktorý vydal roku 1785 Guo Huaixi. Podrobný rozbor obsahu knihy Yuan Heng liaoma ji, alebo aj hocktorého iného väčšieho textu z tých čias, pochopiteľne, presahuje možnosti tohto článku, no dva aspekty sú relevantné. Po prvé je to široké používanie „vpichov ihly“ rozličným spôsobom – čo aj je výrazne sekundárne vzhľadom k herbálnym liečbam, podávaným primárne vo forme výluhov. Po druhé je zo všetkého zrejmé, že tieto „vpichy ihlou“ majú málo alebo nič spoločné s akupunktúrou. Niet pochýb, že autori Yuan Heng liaoma ji sa snažili postaviť ako možno vysoký múr medzi akupunktúru a iné tradície humánnej a veterinárskej medicíny. Menujú napríklad starší prameň (Simu Anji Ji, o ktorom sme už hovorili) aby ukázali, že body na tele koňa pri takzvaných „vpichoch ohňa“ (druh kauterizácie, ktorá je podľa textu knihy najdôležitejšia forma „vpichu ihly“ v každom zmysle tohto slova), sú niečo úplne iné ako akupunktúrové body u ľudí. Tieto rozdiely sa pripisujú skutočnosti, že „Ľudia sú medzi miliardami vecí božské elementy, ale zvieratá sú veci.“ Autori nazývajú ľudské body jingle a je ich 360; dodnes sa používajú. Zvieracie, v tomto prípade konské, používané pri „vpichoch ohňa“, sú mingtang, „jasné chrámy“ a je ich len 159.
V početných ilustráciách v knihe Yuan Heng liaoma ji k problematike „vpichu ihly“ je rozhodujúce, že hoci jednotlivé body zodpovedajú neraz určitým orgánom, tak ako pri humánnej akupunktúre, niet nijakých údajov o typoch vzťahov medzi pospájanou sériou bodov (t.j. vedeniami alebo cievami). To značí, že u zvierat sú body individuálne a celkom chýba teoretický systém vybudovaný v humánnej akupunktúre. Do očí bije aj nepoužívanie jemných, tenkých „ihiel“ ako v humánnej akupunktúre (okrem pár chirurgických zákrokov, napríklad pri odstraňovaní očného kataraktu.) Namiesto toho nachádzame v prvom rade púšťanie žilou, nabodávanie abscesov a iných rán; a používajú sa „ihly“, ktoré sú často so širokou čepeľou, neraz zubatou, inokedy s háčikmi na zachytenie kože pri väčšom chirurgickom zákroku. Druhá najbežnejšia intervencia je kauterizácia, ktorá so robí nielen s rozhorúčenými „ihlami“, ale aj s veľkými kauterizačnými železami, rozšírenými medzi súčasnými európskymi veterinármi, medzi nimi aj s viacplošnými platničkami arabského štýlu; je zaujímavé, že aj tie sa volajú „ihlami“. V texte sa opisuje veľký počet výslovne chirurgických zákrokov, z ktorých mnohé sa zaraďujú medzi „vpichy ihly“.

 Yuan Heng liaoma ji a podobné texty teda opisujú „vpich ihly“ (púšťanie krvi, nabodávanie vredu atď.) ako tradície, ktoré majú málo alebo nič spoločné s akupunktúrou, ako sa tá robí v čínskej humánnej medicíne a modernej veterinárskej medicíne. Vlastná povaha tradície „vpichu ihly“ (púšťanie krvi, nabodávanie vredu atď.) v zmysle knihy Yuan Heng liaoma ji sa prejaví až vtedy, keď sa na ňu pozeráme v širšej, eurázijskej súvislosti. Kým Čína má istotne svoju vlastnú tradíciu veterinárskej medicíny, väčšina z toho, čo nachádzame v Yuan Heng liaoma ji, nie je nijako čínske. Napríklad, aj tradícia tibetskej veterinárskej medicíny veľmi sa podobá čínskej z doby neskorej Mingskej dynastie (1368-1644). Nielenže sú v nej mnohé z tých istých liečebných metód (kauterizácia, vpich ohňa, púšťanie krvi, a to aplikáciou tých istých techník), ale, a to je dôležitejšie, niektoré z nich sú založené primárne na indických a vzdialenejších arabských, ba dokonca gréckych teóriách; tibetská tradícia je oveľa staršia ako jej zodpovedajúca čínska. Ak je v týchto oblastiach niečo nepôvodné, odvodené, je to čínske.

Prikrášlená západná tradícia

Po podrobnom skúmaní existujúcich dôležitých textov je nám jasné, že veľká tradícia čínskych veterinárskych rukovätí a s nimi spojené „vpichy ohňa“ atď. získali svoj význam až po mongolskej ére (1279-1368), keď vrcholil západný vplyv na Čínu. Jedným z príkladov tohto západného vplyvu je veľmi rozvinutý čínsky variant islamskej medicíny, manifestujúci sa v Huihui yaofang (Moslimské lekárske predpisy), ktorého fragmenty prežívajú v kópii z čias Mingskej dynastie. Okrem iného je v tomto diele obšírna diskusia o arabskom spôsobe kauterizácie, a to dokonca za použitia perzskej terminológie. Na tomto základe možno označiť „vpich ohňa“ a púšťanie krvi v knihe Yuan Heng liaoma ji za viac alebo menej prikrášlenú západnú tradíciu, ktorej bratia Yuan a Heng a ich bezprostrední predchodcovia a nasledovníci dali patinu čínskej serióznosti; možno sa odvolávali na prax „vpichov“ z toho dôvodu, aby sa tesnejšie primkli k čínskej tradícii. No predmetné tradície sú v každom prípade dosť neskoré a nijako nedokazujú nejakú starodávnu tradíciu veterinárskej „akupunktúry“ v Číne.

Záver

Medicínsky historik D. C. Epler, Jr., napísal:

„O technike akupunktúry sa hovorí, že je staršia ako 2000 rokov a súčasní autori pokračujú v citovaní starodávnych textov pri opise jej teoretických základov. Keď sa však na tieto starodávne texty pozrieme ako na historické dokumenty, nie ako na pramene, ktoré možno stále reinterpretovať pre potreby napríklad praktických lekárov, vtedy z nich vyplynie obrovský rozdiel medzi počiatočným používaním ihiel a dnešnými formami akupunktúry. To, čo sa dnes rozumie pod akupunktúrou, je výsledok dlhodobého vývoja a len slabo sa to podobá na svoju ancestrálnu verziu.“

Vo veterinárskej literatúre sa o akupunktúre neúnavne opakujú tvrdenia o extrémnej starodávnosti humánnej a veterinárskej akupunktúry – nie sú však podložené historickými záznamami. Svedectvá o terapeutických „vpichoch ihly“ (zhen) akéhokoľvek druhu nie sú staršie ako 2100 rokov – Shiji a ihly z hrobu Liu Shenga môžu, ale nemusia byť ihly na akupunktúru per se. Aj v humánnej medicíne bola v Číne akupunktúra neznáma alebo prinajmenšom nebola naširoko používaná až do polovice druhého storočia p.n.l. Podobne niet v čínskej veterinárskej tradícii nepochybného dôkazu pre niečo, čo by mohlo byť terapeutickým „vpichom ihly“, až do čias Songskej dynastie (960-1278 n.l.) a ne-možno získať istotu o tom, čo sa v najstaršej literatúre myslelo pod pojmom „vpich ihly“. Ak sa aj prípadne objaví materiál, opisujúci veterinárske „vpichy“ detailnejšie, odvolania sa zameriavajú na púšťanie krvi, narezávanie vredov, kauterizáciu, ba dokonca na chirurgické zákroky skôr, ako na akupunktúru ako takú. Svedectvo o akupunktúre u zvierat pomocou „tenkej ihly“ sa v čínskej veterinárskej literatúre objavuje až v polovici 12. storočia. Keď sa pôvodné texty študujú detailne, potom sa celá prax veterinárskej akupunktúry javí skôr ako eurázijský projekt bez čínskej tradície.

Bibliografia – 30 literárnych údajov – je k dispozícii v redakcii.

Prameň: Podľa rukopisu od dr. Roberta Imrieho“: aleonis@seanet.com

Preložil Rastislav Škoda