Taslima Nasrinová

1.
Oči mojej mamy, nakoniec
žlté, podobali sa vajcovému žĺtku.
brucho sa jej silno nadulo,
ako preplnený mech na vodu,
čo hrozí každú chvíľu prasknúť.

Už nevedela postáť,
no ani posadiť sa
a prstami už nepohla.
Jednoducho tu ležala.
Príbuzní prišli každé ráno
a každý večer,
aby mame povedali, že sa má pripraviť
umrieť na svätý deň, jeden piatok,
šepkajúc la ilaha illallah, Alah je jediný;
varovali ju, len nech nesklame Munkara a Nakira,
keď títo dvaja anjeli prídu klásť jej otázky,
a odpovede zopakujú Alahovi
pri jeho božskom súde.
Žiadali čisto držať izbu aj dvor
a po ruke mať na obrvy tuš
i voňavku,
keď tá smrť nakoniec teda príde.
Teraz tu bola tá hladná smrť,
ako si tancovala nad maminým telom,
zhltla jej posledné ostávajúce sily,
nechala jej oči vystúpiť z jamiek,
vysušila jej jazyk,
a z pľúc jej ulúpila vzduch.
Keď mama lapala po dychu
a bolesť sa jej usadila na čelo a mihalnice,
prosila ju celá veľká rodina
s veľkým krikom
odovzdať pozdravy prorokovi.
Nikto nepochyboval, že mama príde do raja
jedno krásne popoludnie
a ruku v ruke s prorokom Mohamedom
bude sa prechádzať po záhrade.
Obidvaja si budú pochutnávať na jemnej hydine a víne.
Mama sa celý život pridŕžala sna:
že spolu s Mohamedom
sa bude prechádzať po rajskej záhrade.
Ale teraz,
keď sa blížil čas opustiť svet,
zaváhala.
Kým pôjde na druhý svet,
chcela mi ešte
uvariť ryžu na spôsob birui,
pripraviť rybu s curry a upiecť ešte raz hilsu,
k tomu dať omáčku s červenými zemiakmi.
Priala si odtrhnúť pre mňa čerstvý kokosový orech
z južného kúta svojej záhrady.
Túžila po tom, rukou mi priviať vánok,
zhrnúť mi z čela neposlušné vlasy.
Chcela ma hýčkať čerstvou posteľnou plachtou,
ušiť mi blúzku s vyšívaním.
Túžila po tom, bežať naboso po dvore,
podprieť mladú guajavu bambusovou tyčkou.
Jej srdce by bolo rado za jasnej mesačnej noci
pieseň zaspievalo.
Nikdy predtým
v mori kvetov hasnuheny
nesvietil tak jasný mesiac.
A nikdy predtým
ma nepremohli také pocity:
jej večne materinská láska,
jej prekvapujúce prianie ostať tu,
držať moju teplú ruku.
2.
Niet znovuzrodenia, to viem,
ani deň posledného súdu:
raj, hydina, víno, ružové panny –
sú nástrahy, čo kladú nábožní.
Moja mama nepríde do žiadneho neba,
nebude sa s nikým túlať po záhrade.
Úskočné líšky sa pustia do jej hrobu
a požerú jej mäso;
jej biele kosti
rozpráši vietor.
A predsa by som rada
verila na raj,
hore v siedmom nebi či inde,
na rozprávkové, prekrásne nebo,
kam by moja mama
ľahúčko prešla ten obtiažny most.
A mocný muž,
sám prorok Mohamed,
by ju uvítal, tak silno objal,
že by sa na jeho chlpatej hrudi skoro roztopila.
Mama bude túžiť po ochladení pod fontánou,
pochytí ju pokušenie tancovať, od radosti skákať
a veci robiť, ktoré nikdy predtým nerobila.
Hydina sa bude podávať na zlatom podnose,
mama si bude po vôli pochutnávať,
Alah osobne položí nohu do záhrady,
do vlasov jej zapichne červenú ružu
a vášnivo ju bozká.
Bude ležať na mäkkých perinách,
sedemsto slúžok ju bude ovievať,
urastení chlapci jej budú podávať
chladnú vodu.
Prepukne v smiech,
bude sa veselo smiať:
jej biedny život pozemský upadne do zabudnutia.
3.
Mojej ateistickej mysli
robí tak dobre,
keď si vymýšľam raj
pre svoju úbohú mamu.

Taslima Nasrinová napísala túto báseň ako spomienku na svoju matku, ktorá umrela na jar 1999 na rakovinu. Báseň bola po prvý raz uverejnená v Indii v kalkutskom litarárnom týždenníku Desh, ktorý je však veľmi rozšírený aj v susednom Bangladéši. Pre báseň „Matka“ stiahla bengálska vláda v apríli z predaja všetky ešte nepredané výtlačky Deshu. Ako ateistka je Taslima Nasrinová vo svojej moslimskej vlasti v kliatbe a v auguste zhabali bengálske úrady vo všetkých kníhkupectvách aj jej nový román Moje detstvo. Taslima Nasrinová dala časopisu Diesseits výlučné právo na prvé uverejnenie básne „Matka“ v Nemecku.

Z angličtiny preložili do nemčiny Norman Fischer a Christian John, z nemčiny do slovenčiny Rastislav Škoda.

Prameň: Taslima Nasrinová, Matka, Diesseits č. 48, s. 41, 1999.