Ignacio Ramonet

Revolúcie a povstania z politických dôvodov, vojny a ozbrojené konflikty – boli zriedkakedy v histórii tak málo početné, ako sú dnes.

Po 11. septembri 2001 a po vojne v Afganistane majú občania pocit, že žijeme vo svete ovládanom politickými násilenstvami a terorizmom. Už dlhšie ako rok šíria masmédiá strašnými obrazmi a otrasnými svedectvami hrôzu, predkladajúc publiku strašné atentáty, vražedné výbuchy a ukrutné zajímania rukojemníkov.

Neprejde týždeň, aby sa neplatila bolestivá daň krvi od Izraela po Bali, od Karáči po Moskvu, od Jemenu po Palestínu … Vzniká z toho dojem, že planétou sa ženie uragán nového svetového konfliktu – „vojna proti medzinárodnému terorizmu“ – ktorá bude v ďalšom priebehu horšia, ako boli predošlé. A že prípadná americká vojna proti Iraku bude len jej nepatrnou epizódou.

Tento dojem je klamný. Napriek všetkému zdaniu je pravda, že politické násilie nebolo nikdy také slabé, ako je dnes. Revolúcie a povstania z politických dôvodov, vojny a ozbrojené konflikty – boli zriedkakedy v histórii tak málo početné, ako sú dnes. Nech sa to aj nepáči senzáciechtivým masmédiám, svet je pokojný, tichý, pacifikovaný.

Presvedčíte sa o tom, ak porovnáte súčasnú geopolitickú situáciu so situáciou pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Skoro všetky radikálne protestné hnutia hlásajúce ozbrojený boj sa stratili. A väčšina konfliktov vysokej i nízkej intenzity, ktoré vtedy na všetkých kontinentoch zapríčiňovali desaťtisíce mŕtvych, sa skončila.

Skoro všetky ohniská, ktoré zapálila marxistická perspektíva vybudovania lepšieho sveta, postupne zhasli alebo zhasínajú. V celosvetovom meradle ostáva sotva desiatka ohnísk násilia: Kolumbia, Baskicko, Čečénsko, Blízky východ, Pobrežie slonoviny, Sudán, Kongo, Kašmír, Nepal, Srí Lanka, Filipíny … Iste, objavil sa nový adept ozbrojeného boja – radikálny islamizmus – a zaberá v súčasnosti čelné miesto na mediálnej scéne. No nech sú jeho akcie ako spektakulárne, nezakryjú to hlavné: ozbrojený politický boj sa stal zriedkavým.

Hovorí to azda, že niet iných foriem násilia? Nijako! Na prvom mieste treba uviesť ekonomické násilie, ktorého sa dopúšťajú, huckaní liberálnou globalizáciou, vládnuci nad ovládanými.

Nerovnosti dosahujú nevídané-neslýchané rozmery. Priam revoltujúce. Polovina ľudstva žije v chudobe, viac ako tretina v biede, 800 miliónov ľudí trpí podvýživou, miliarda nevie čítať a písať, poldruha miliardy nemá riadnu pitnú vodu, dve miliardy žijú bez elektriny …

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne – tieto miliardy prekliatych zatratencov zeme sú politicky ticho. To je jeden z najväčších paradoxov našich čias: je viac chudobných, ako kedy bolo – a je menej revoltujúcich, ako kedy bolo.

Môže táto situácia pretrvávať? To je málo pravdepodobné. Pravdepodobne v dôsledku vyčerpania marxizmu ako medzinárodného motora sociálnej revolty prežíva svet prechodné obdobie medzi dvoma cyklami politických revolúcií. Pritom sú nespravodlivosti čoraz škandalóznejšie a už sa objavujú nové formy násilia nadobúdajúce zarážajúce rozmery. Osobitne sem patrí násilie chudobných proti chudobným a primitívne formy revolty prejavujúce sa delikvenciou, kriminalitou a neistotou, ktoré nielen vo Francúzsku, (odkiaľ preberáme tento článok), ale všade na svete nadobúdajú charakter ozajstnej sociálnej vojny.

Ak pred tridsiatimi rokmi v Latinskej Amerike (alebo aj inde na svete) mladý muž našiel revolver, pridal sa k organizácii, ktorá viedla ozbrojený boj za zmenu svetového poriadku. Ak dnes nájde mladý muž revolver, bude myslieť predovšetkým na seba a cítiac sa obeťou narušeného sociálneho kontraktu v prospech vládnucich poruší aj on tento kontrakt a vykradne (alebo sa pokúsi vykradnúť) banku alebo nejaký obchod. Od začiatku veľkej hospodárskej krízy v decembri 2000 a masívneho schudobnenia stredných tried obyvateľstva v Argentíne sa tam výskyt „prečinov“ zoštvornásobil.

V Brazílii, jednom zo štátov, kde sú najväčšie sociálne rozdiely – kde vyhral posledné voľby kandidát chudobných, Inacio „Lula“ da Silva – dosahuje sociálna vojna nepredstaviteľné rozmery. V Rio de Janeiro bolo v rokoch 1987 až 2000 zastrelených viac mladých ľudí vo veku do 18 rokov ako vo všetkých konfliktoch v Kolumbii, Juhoslávii, Sierra Leone, Afganistane, Izraeli a Palestíne spolu. Za týchto trinásť rokov ich bolo v izraelsko-palestínskom spore okolo tisíc; v samotnom meste Rio de Janeiro ich bolo 3 937 (denník El Pays, Madrid, 11. septembra 2002).

Na valiacu sa vlnu javu, ktorý médiá nazývajú „zneistením“, reagujú početné štáty – Mexiko, Kolumbia, Nigéria, Južná Afrika – zvyšovaním výdavkov na vedenie sociálnej vojny; niekedy sa to deje na úkor výdavkov na národnú obranu. Napríklad Brazília vydáva 2 % hrubého národného produktu na svoju armádu, ale viac ako 10,6 % na obranu bohatých proti zúfalstvu chudobných …

Veľké poučenie z histórie ľudstva znie: ľudia sa nakoniec vždy vzbúrili proti rastúcej nerovnosti. Súčasný nárast prečinov a kriminality (dá sa povedať aj zločinnosti) na Juhu aj na Severe – často sú to len primitívne a archaické prejavy sociálneho vrenia – je zreteľným príznakom zúfalstva najchudobnejších nad nespravodlivosťou sveta. Ešte nejde o politické násilenstvá. Ale každý môže cítiť, že ide o odklad. Dokedy ešte?

Autor je hlavný redaktor Le Monde diplomatique.

Prameň: Ignacio Ramonet, „Guerre sociale“, Le Monde diplomatique, č. 584, s. 1, november 2002.