Ignacio Ramonet

„Nech žije etika podnikania!“, „Nech žije slušné podnikanie!“ zaznievajú zo Svetového ekonomického fóra v Davose heslá sľubujúce obnovu kapitalizmu na ozdravených základoch. Pôjde to ťažko, lebo práve vyšla na javo ozrutnosť aféry talianskeho (medzinárodného) koncernu Parmalat. Označujú ju za najväčšiu v Európe od roku 1945 a bude mať asi také dôsledky ako mal podvodný krach americkej energetickej maklérskej firmy Enron v decembri 2001.

Roky bol Parmalat príkladom úspechu dynamiky neoliberálnej globalizácie. Z malej rodinnej firmy predávajúcej pasteurizované mlieko v Parme sa v šesťdesiatych rokoch vyvinul vďaka šikovnosti zakladateľa Calista Tanziho a štedrým subvenciám Európskej únie medzinárodný gigant. V roku 1974 sa globalizoval filiálkami najprv v Brazílii, Venezuele a Ekvádore a potom zakladal dcérske firmy všade, kde sa ponúkajú finančné výhody (ostrov Man, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Malta) až daňové raje (britské Kajmanské a Panenské ostrovy,  holandské Antily a iné). V roku 1990 išiel na burzu a skoro bol siedmou súkromnou firmou Talianska a prvou svetovou firmou v oblasti trvanlivého mlieka. Tento kolos zamestnával viac ako 37 000 ľudí v tridsiatich štátoch a v roku 2002 mal obrat 7,6 miliárd eur – viac, ako je hrubý národný produkt štátov ako Paraguaj, Bolívia, Senegal alebo Angola.

Tento úžasný úspech zaistil jeho majiteľovi, pánu Tanzimu, popredné miesto v Talianskej spoločnosti: stal sa členom riaditeľstva Cofindustrie. A akcie jeho firmy Parmalat platili za najistejšie na milánskej burze.

Až do 11. novembra 2003. V ten deň vyslovili kontrolóri účtov pochybnosti o investícii 500 miliónov eur do fondov Epicurum, sídliacich na – Kajmanských ostrovoch. Agentúra Standard & Poors okamžite znížila hodnotenie Parmalatu, čo vyvolalo na burze pokles ceny jeho akcií. Ten istý deň položila Komisia burzových operácií otázku, ako mieni Parmalat splatiť dlhy, splatné do konca roku 2003, to je v priebehu pár týždňov. Veriteľov a akcionárov sa začala zmocňovať neistota. No Parmalat oznamuje, aby uistil maloverných, že má odloženú sumičku 3,95 miliárd dolárov vo filiálke Bank of America na Kajmanských ostrovoch. Predkladá dokument, vydaný touto bankou a dosvedčujúci skutočnosť vkladu. Riaditeľstvo Parmalatu hrá o všetko, vabank: alebo sa všetci uspokoja, hodnota akcií stúpne a obchody budú pokračovať, alebo nedôvera potrvá, ale potom hrozí krach.

V tejto rozhodujúcej chvíli oznamuje Banc of America, že spoločnosťou Parmalat predložený dokument o existencii 3,95 miliárd eur je … falošný! Firemnú hlavičku má len približnú, nešikovne vyrobenú skenerom. Cena akcií sa rúca. V priebehu pár dní nemajú akcie Parmalatu skoro nijakú hodnotu. Takmer 115 000 investorov a drobných sporiteľov je okradnutých, niektorí sú ruinovaní. Rýchlo vychádza na javo, že Parmalat má dlhy 11 miliárd eur! A že – rovnako ako pri finančných škandáloch firiem Enron, Tyco, Worldcom, Ahold atď. – roky sa to vedome tajilo pomocou podvodníckeho systému falošných účtov, falšovaných bilancií, nepravých dokumentov, vymyslených zárobkov a komplexných pyramíd sietí spoločností ofshore (v cudzích štátoch) tak prepletených, že tok peňazí sa nedá sledovať a analýzy účtov nevedú nikam.

Roky trvajúci permanentný podvod bol taký utajený a nezistiteľný, že ešte v predvečer škandálu Deutsche Bank získala (kúpou) 5,1 % kapitálu spoločnosti Parmalat, ktorej akcie znalci a analytici vrelo doporučovali kupovať (strong buy) … Audítorské firmy Grant Thornton a Deloitte & Touche a niektoré veľké banky, napr. Citigroup, sú obžalované z komplicity. Na novo bola dokázaná škodlivosť daňových rajov. Aféra sa rozrastá.

Po krachu firmy Enron, ku ktorému došlotiež v dôsledku podvodného účtovníctva, 5 600 zamestnancov stratilo prácu a „vyparilo sa“ 68 miliárd dolárov kapitalizácie penzijných poisťovní. Vtedy sľubovali prívrženci a obrancovia neoliberálnej globalizácie, že je to koniec nečestných patrónov  firiem, ničomných podnikov a hospodárskeho hororu. Že krach Enronu bol v konečnom dôsledku dobrodením, lebo povedie k náprave systému. Škandalózny krach Parmalatu dokazuje, že to tak nie je.

Prameň: Ignacio Ramonet, „Le scandale Parmalat“, Le Monde diplomatique, č. 599, s. 1, február 2004.

Preložil Rastislav Škoda