Michael Voss

Scéna je ako vystrihnutá z dávnych rokov divokého západu: squatter, nový osadník, páli les a orie divočinu, aby ju premenil na produktívnu zem a dorobil živobytie pre seba a svoju rodinu. Dej sa však odohráva v Camaguey, centrálnej provincii Kuby, a to dnes.

Jorge Alcides nemá ešte elektrinu vo svojom jednoduchom drevenom domci, postavenom pre tehotnú ženu a dve deti. Ručne dojí svoje tri dojnice. Syn mu už pomáha pri orbe s volmi pred pluhom. Kdeže, nesťažuje sa. Vraví:

„Ak svoje pole neobrábate, mali by ste ho stratiť a prepustiť ho druhému. Som veľmi šťastný. Pracovať pre seba je niečo celkom iné ako pracovať za mzdu.“

Komunistická Kuba prekonáva najväčšiu agrárnu reformu od Castrovej revolúcie v roku 1959; tentoraz prepúšťa pôdu zo štátneho vlastníctva súkromníkom. V snahe zvýšiť domácu produkciu a znížiť drahý dovoz potravín ponúka prezident Raul Castro malé plochy druhotriednej štátnej pôdy roľníckym rodinám a súkromným družstvám. Na rozdelenie čaká 1,7 milióna hektárov. Dosiaľ bolo vybavených asi 86 000 žiadostí a desaťtisíce ďalších Kubáncov očakáva priaznivé vybavenie.

Veľmi ťažká práca

P. Alcides dostal vlani 13 ha pôdy s prísľubom ďalšieho prídelu, ak sa mu bude dariť.

Vec má totiž háčik: všetko pole je pokryté hustým nepreniknuteľným porastom kríka zvaného „marabu“. Podobá sa na černice rastúce na anabolikách a vyhubiť ho je nočná mora. Dosahuje 4 m výšky, má hlboké korene a je taký hustý, že pod ním nemôže rásť nič iné.

P. Alcides je členom súkromného družstva, čo mu umožňuje prístup k sovietskemu traktoru z 1960-tych rokov, na ktorý sa dá pripojiť v mieste vyrobený rotačný kultivátor. Aj s ním je to veľmi namáhavá práca. Zrezané kríky treba spáliť a potom sa vykopávajú korene. Pole patrilo štátnej farme, ktorá ho nechala spustnúť. P. Alcides už vyčistil – s cudzou pomocou – tri štvrtiny svojej plochy a vyprodukoval 10 ton mäsa, ovocia a zeleniny.

Súkromné trhy

Kooperatíva Renato Guitarta je združenie maloroľníkov: 170 sa ich spojilo a spoločne investujú do strojov, ako sú napríklad traktory. Za posledný rok jej pribudlo o tretinu pôdy, takže teraz vlastní 520 ha pôdy v zelenom úrodnom pásme provincie Camaguey. Na veľkých štátnych farmách tu prevláda chov hovädzieho dobytka. Preto sa kooperatíva špecializuje na široký sortiment ovocia a zeleniny, ale aj mäsa a mlieka.

Augustin Perez, družstevník, má čo robiť, aby splnil dopyt po čerstvom šaláte. Už jeho starý otec obrábal túto pôdu, už on sa zameriaval na šalátovú zeleninu ako hlávkový šalát, uhorky, reďkvičky a cibuľa. Potom prišiel čas, keď súkromní roľníci boli dlhé roky sotva trpení; dnes sú aktívne povzbudzovaní. Nejde len o prídel pôdy. Súkromným farmárom je povolené legálne zamestnávať najatých robotníkov. P. Perez vraví:

„Posledné dva roky priniesli veľké zmeny. Úrady sa nám venujú. Máme viac peňazí, pretože predávame stále viac potravín. Všetko, čo dopestujeme, predávame na súkromných trhoch. Už skoro ráno prichádzajú majitelia stánkov a berú od nás všetko, čo sme na poliach čerstvo zobrali. Na konské povozy a káry, na bicykle prerobené na vozíky.“

Iní členovia kooperatívy, ako chovateľ ošípaných p. Viera, musia predávať štátu a sú odkázaní na nespoľahlivý štátny transport. P. Viera aj tak vyčistil v poslednom čase 30 ha marabu a zasadil kukuricu a repu na krmivo pre ošípané. Dúfa, že už tohto roku zvýši produkciu o 20 %.

„Základnú kvótu predáme štátu za nie veľmi dobrú cenu a za všetko nad túto hranicu nám štát zaplatí oveľa viac.“

Dovoz potravín

Centrom kubánskej revolúcie bola pozemková reforma. Krátko po prevzatí moci v roku 1959 znárodnil Fidel Castro veľkostatky a cukrové plantáže, z ktorých mnohé patrili občanom USA. Maloroľníkom bolo povolené ponechať si svoje polia, ale postupom času sa na ostrove presadil sovietsky typ štátnych kolektívnych fariem. Nefungovalo to. Vlani zaplatila Kuba 2,4 miliardy $ za dovezené potraviny, ktorých väčšina sa dala vyrobiť na ostrove. Veľké štátne farmy sa ukázali vysoko neúčinné a pripustili, že polovica polí zarástla krovinami typu marabu.

V súčasnosti je asi tretina kubánskej pôdy v rukách maloroľníkov, ktorí vyrobia asi dve tretiny potravinových produktov. To, že štát sa vzdáva neproduktívnej pôdy, je len časť rovnice. Farmári potrebujú stroje a nástroje, sadivá, hnojivá a iné veci. Náprava sa začína, ale často je byrokratická a ťažkopádna.

V Camaguey platí štát časť dodávok súkromných farmárov bonusmi, ktoré možno vymeniť za tovar v novo otváraných špeciálnych obchodoch. Podľa údajov združení súkromných farmárov sa ich príjmy zvýšili na asi 200 $ mesačne, čo je asi desaťnásobok národného priemeru. Niektorí zarobia oveľa viac. Takto sa pohnútky typu snaha po zárobku alebo mzde podľa produktivity vracajú do krajiny práve po pol storočí idealistických pokusov s egalitárnym socializmom. Ešte je príliš skoro povedať, či budú reformy stačiť na dramatický obrat v zásobovaní potravinami.

Ak sa ukáže, že súkromníci úspešne zvyšujú produkciu a zarábajú si na lepší život, dá sa čakať tlak na prezidenta Raula Castra, aby podobnú reformu pripustil aj pre ostatnú ekonómiu.

Prameň: Michael Voss, Seeds of change in Cuban farming, BBC NEWS, 2009/09/30.