P. Macsovszky

Cirkev – štrbavá božia protéza

Neponosujem sa, nemôžem povedať, že by sa mi myšlienka založiť katolícke gynekologické ambulancie hnusila. Nehnusí sa mi, dokážem pochopiť podaktoré zbožné ženy, ktoré sú zrejme hanblivejšie a plachejšie ako ženy iné, menej veriace, až neveriace. Aj ja som v podstate hanblivý a svoju hanblivosť sa usilujem zahaľovať zdanlivo zvrátenými nápadmi. Píšem „v podstate“, hoci do tej podstaty vôbec nedovidím. Ale opakujem, keďže som hlbinne hanblivý, viem si predstaviť, že veriaca katolíčka sa v rukách veriaceho katolíckeho gynekológa bude cítiť na gynekologickej koze dôstojnejšie.

Rovnako chápavo – ako ja na katolícke ženy – sa na katolícku cirkev vo svojom románe Konkláve pozerá aj taliansky spisovateľ Roberto Pazzi (1946). Menej chápavo však hľadím na pikantné slovenské úsilie vytvoriť z katolíckych gynekologických ambulancií poradne, v ktorých by sa katolíckym ženám vysvetľovalo, že pohlavné orgány slúžia veru len a len na rozmnožovanie a nie na získavanie slastných zážitkov. Trápi ma, že neviem, kto stvoril pohlavné orgány tak, aby človek pri súloži prežíval aj slasť.

Boh to asi nebol, pretože ten ich zrejme stvoril len na rozmnožovanie. Zdá sa, že vo vesmíre – alebo aj mimo neho – je ešte jeden stvoriteľ, ktorý stvára samú neplechu. Potom však ten poriadny, ten nemastný-neslastný Boh cirkvi asi nie je všemocný. Ale teraz rýchlo preč zo slovenskej reality, preč do talianskej románovej fikcie, v ktorej autor nastoľuje chúlostivú, zanedlho aktuálnu otázku: kam dokormidluje bárku katolíckej cirkvi po smrti terajšieho pápeža zbor chatrných kardinálov, vôbec si neuvedomujúcich, že:

„… telo je dar od Boha, a nie hriech, z ktorého sa treba spovedať“? (s. 39)

To sú slová estónskeho kardinála Matisa Paideho, ktorý cirkevných otcov nakriatne na to, aby vo vatikánskych komnatách zriadili saunu a turecký kúpeľ, kde by sa mohli zregenerovať a potom sa zrelaxovaní a svieži púšťať do opakovaných hlasovaní.

Sauna v susedstve Sixtínskej kaplnky je však len jedna z mnohých pikantností Pazziho románu. Ďalšou sú akési novodobé, a predsa archetypálne obdoby egyptských rán: nepochopiteľné invázie myší, škorpiónov a netopierov. Na myši sa použijú v rímskych uliciach pokradnuté agresívne mačky; na zlovestne zelené škorpióny ničiace drahocenné fresky vidiecke sliepky; na netopiere sovy. Konkláve sa mení na dejisko dualistického zápasu, Vatikán sa mení na kotkodákajúci kurín. Jedna zo sliepok sa nevedno ako dostane na baldachýn nad hlavou dogmatického, sexuálne frustrovaného kardinála Mascheroniho a vykadí sa na jeho ctihodnú hlavu. Akoby však nebolo dosť absurdností, Pazzi obohatí apokalyptickú atmosféru románu Mascheroniho záhadným úmrtím. Ako už aj jeho priezvisko napovedá, Mascheroni je mužom masiek a ani vo chvíli smrti neostáva bez masky: jeho mŕtva tvár je výrazne našminkovaná, na hlave parochňa…

Jazyk Pazziho prózy je veľkolepý, barokový, a azda aj preto prekypuje takpovediac obrazotvornosťou surrealistického vizionárstva. Román Konkláve akoby rozvíjal odvážne, provokatívne výjavy Buňuelových filmov. Veď pri pohľade na to, čo sa odohráva so staručkými, viac-menej bezbrannými kardinálmi, sa nedá nespomenúť si na najznámejšiu scénu z filmu Zlatý vek. Či už sa ňou Pazzi inšpiroval alebo nie, v jeho románe možno nájsť i takúto pasáž, opisujúcu následky myšej invázie:

Je to depozit obrazov, ktoré čakajú na reštaurovanie, oficiálne podobizne kardinálov. Z mužov v kardinálskom purpure sa zachovalo málo: kúsok nejasného obrysu tváre, odev, náznak hrude, časť šarlátového plášťa a ruky položené na Evanjelium. Všetko je to jedno obrovské hemžiace sa klbko odporných vrahov, ktorí vymazávajú z pamäti tie tváre, mená a tituly; leží tam obrovský mišmaš plátien, rámov, triesok, všetko roztrhané a rozdrvené predtým, ako skončí v drobných vyhladovaných telíčkach.“ (s. 54)

Román Konkláve je nepochybne varovná alegória; najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi podliehajú skaze nielen na obrazoch, ale aj v skutočnosti. Ich zdravotný stav je vážne narušený a je otázne, či za cenu veľkých ústupkov a vzdania sa prudérnosti nájdu záchranu v saune. Sauna môže prospieť telu, osviežiť dušu, no novú duchovnosť opotrebovanej cirkvi sarkastický Roberto Pazzi odporúča hľadať mimo Európy. Pretože spiritualitu východnej Európy zdevastovali komunistické režimy, kým na Západe v dušiach ľudí pustošil a ešte stále pustoší mäsomlynček konzumu.

Roberto Pazzi: Konkláve. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2003, 299 Sk, 211 strán.

Prameň: P. Macsovszky, „Cirkev – štrbavá božia protéza“, Nové slovo, č.9,  2004.