Jean Ziegler: Wie kommt der Hunger in die Welt? Rozhovor so synom. C. Bertelsmann 2000, 160 s.

Vo svojej švajčiarskej vlasti je 66-ročný Jean Ziegler veľmi sporný, ale najmä vo frankofilskej cudzine je stále veľmi známym zástancom rozvojových krajín a ochrancom tých najbiednejších na Zemi. Toto osobitné postavenie mu dovoľuje, aby sa neúnavne hlásil k slovu s brizantnými tézami dosť hádavého vedca.

Svoju najnovšiu knihu venuje „najväčšej nespravodlivosti, ktorá znetvoruje tvár našej planéty”: hladu.

„Zem by mohla uživiť dvanásť miliárd ľudí. Je nás len šesť miliárd a predsa sa veľmi mnohí nikdy nenajedia do sýta. Prečo?”

pýta sa autor a rieši túto problematiku v rozhovore so synom. Takáto stavba diela pôsobí síce strnulo, ale dáva profesorovi sociológie ideálnu príležitosť predniesť svoje úžasné vedomosti. Pritom sa mu darí nazvať najkrikľavejšie nespravodlivosti pravým menom a zrozumiteľne opísať najnovšie smery vývoja.

Ako obyčajne korení presvedčený socialista svoje texty osobnými zážitkami. To síce spestruje opis látky, ale prezrádza, že autor verí a nám chce dokázať, že vždy pozná hranicu medzi dobrom a zlom. Postupom čítania sa znižuje hodnovernosť údajov, keď Ziegler s jemu vlastným čiernobielym podávaním situácie upadá do povrchnosti, s ktorou nemožno pristupovať k problému svetového hladu. Vo svojich obžalobných tirádach sa málo líši od rečových zvyklostí populistických demagógov druhého politického brehu:

„Vražedný svetový poriadok musí byť zvrhnutý. Horda zdivočených burzových obchodníkov, špekulantov a finančných banditov vybudovala svet nerovnosti a hrôzy. Musíme im ich dielo znemožniť.”

Označiť globálne finančné trhy za pôvod všetkého zla, ako to robí Ziegler vo svojom paušálnom holorube, nesvedčí o originalite ani diferencovanosti. Ani na dnešných politikoch nenechá dobrý ani vlások; zdá sa mu, že vo väčšine predsa súhlasia s tým, že vo všetkom má rozhodujúce slovo hospodárske dianie prostredníctvom logiky finančných kapitálov. Vzhľadom k takýmto pomotaným situáciám v Zieglerovom obraze sveta stoja jeho nositelia nádejí na stratených postoch – najmä ak ide o tragických hrdinov ako Čiľan Salvator Allende, Thomas Sankara z Burkiny Faso alebo sandinisti v Nikarague.

A tak sa tratí Zieglerova výzva k „revolučnej akcii” ako ozvena v priestore. Jeho volanie po „medzinárodných štruktúrach” a vytváraní „noriem a zmlúv” na odstránenie hladu musí zaraziť, lebo veď existuje Organizácia spojených národov a mnohé iné zariadenia. Jeho výzva do boja proti liberalizovanému svetovému obchodu a multinacionálnym spoločnostiam je aktuálna a oprávnená, ak ide aj o pochopenie ich základných mechanizmov. No nakoniec si autor protirečí, lebo jeho kniha vychádza v jednom z najmocnejších mediálnych koncernov sveta (a to vo viacerých rečiach).To síce zaistí profesorovi vysoký náklad a nevyhnutnú distribučnú sieť. Na druhej strane sa však Ziegler poberá do tej kapitalistickej mašinérie, ktorú nenávidí a ktorej odvždy prisahal boj.

Prameň: Die Zeit, č. 34, 2000.