Gény, mémy a zmysel života. (Kalligram, Bratislava 2008).

Rastislav Škoda

McGrath ma prekvapil tým, že

1. priznáva, že nemá zmysel hovoriť o vedeckom dôkaze existencie či neexistencie Boha (s.63);

2. akceptuje evolučný proces bez potreby jeho riadenia Bohom či inteligentným dizajnérom; koncepcia Boha ako „hodinára“ sa objavila v kresťanstve až v 18. storočí a nie je typická pre kresťanskú tradíciu (s.70);

3. veda a viera v Boha sú dve tak odlišné oblasti, že logicky nemôžu byť v rozpore – ale potom ani v harmónii. Ostáva možnosť veriť v Boha.

Dawkins rozumie pod vierou „slepú dôveru nepodloženú dôkazmi, dokonca dôveru navzdory dôkazom“.

 McGrath mu však pripomína a neodpúšťa ani príležitostné charakteristiky, ktoré v tejto súvislosti veľa nezavážia:

• viera je druh duševnej choroby;
• viera je zbabelý únik, báječná zámienka vyhnúť sa potrebe rozmýšľať a hodnotiť dôkazy;
• viera je presvedčenie v dôsledku nedostatku dôkazov;
• viera neumožňuje obhájiť vlastný názor pomocou argumentov;
• viera je najväčšie zlo našich čias;
• viera je zlo, porovnateľné s vírusom pravých kiahní, s tým rozdielom, že sa vykorení ťažšie;
• viera je necnosť každého náboženstva.

McGrath odmieta Dawkinsovu definíciu viery, no ani slovom sa nezmieňuje o skutočnosti, že takto definujú vieru všetky encyklopédie a slovníky. Miesto toho sa upriamil na „typickú kresťanskú“ definíciu viery anglického teológa W. H. Griffitha-Thomasa, podľa ktorého viera:

• sa začína rozumovým presvedčením, založeným na primeranom dôkaze,
• pokračuje dôverou srdca alebo citov, založenou na presvedčení,
• je korunovaná súhlasom vôle, prostredníctvom ktorej
• presvedčenie a dôvera sa prejavujú v správaní.

To je síce povedané gramaticky správne, môže to byť aj pravda, ale v tejto súvislosti je to také zbytočné, ako boli Dawkinsove zlomyseľné charakteristiky; nie je to definícia, na aké som zvyknutý; chýba tomu nevyhnutná stručnosť. A má to háčik, ba hák: veď už v prvej vete sa pre vieru postuluje primeraný dôkaz! Ak mám pre niečo dôkaz, nemusím tomu veriť: viem to!

Treba k tomu intelektuálnu nespoľahlivosť, aby niekto napísal takúto vetu pár riadkov po tom, čo priznal, že (vedecký) dôkaz pre vieru v Boha neexistuje, či ani by nebol relevantný a aby sa o tejto skutočnosti na nasledujúcich 90-tich stranách knihy nezmienil. Musí vedieť, že čitateľa prekvapil a že tento bude listovať a „primeraný dôkaz“ hľadať. (Je zaujímavé, no pre mňa prijateľné, že McGrath nerozpracúva vieru v Boha na základe osobného zážitku jednotlivca, resp. mysticizmus.)

Rečnícku otázku „Prečo by si Boh mal vôbec vyžadovať vysvetlenie?“ (s.107), považujem v tejto súvislosti za ústup do posledného obranného zákopu. Vraj „mohol by byť jednou z tých podstát, ktoré musíme prijať ako dané“ a potom ho skôr opisujeme ako vysvetľujeme. Veriaci sa hlási o slovo, a to slovníkom, ktorý neovládam. Opisovanie daných podstát? Filozofovanie, resp. teológia, to ovláda McGrath znamenite. Samozrejme budú ako na dlani dôvody pre vieru v dobrotivého, spravodlivého atď. Boha, ak niekto verí, že nejaký Boh existuje. Ak ešte neverí, nič mu nepomôže.

Je pravda, že titul knihy je Dawkinsov Boh, nie McGrathov Boh. A hovorí sa v nej na piatich stranách aj o Darwinovom Bohu, vychádzajúc z odhadu, že leží v strede teistických alternatív od ortodoxného kresťanstva po ateizmus. Smerom k neviere pôsobila u Darwina:

• osobná skúsenosť s utrpením (mal dlhotrvajúcu a dodnes nevysvetliteľnú chorobu – periodické rozčúlenia, záchvaty zúrivosti a dávenia – a umrela mu desaťročná dcéra Annie),
• skutočnosť, že bolesť a utrpenie sa ukázali byť súčasťou evolučného procesu; Boh ich sám zoslal, alebo pripustil, čo sa s jeho existenciou a charakteristikou neznáša – alebo neexistuje,
• pobúrenie nad niektorými dogmami kresťanskej doktríny, osobitne nad odsúdením na večné zatratenie v pekle pre tých, čo neveria v pravdu evanjelií – to by bol jeho otec, brat a takmer všetci priatelia („To je učenie, hodné zavrhnutia.„) Toto je životopisný údaj o Darwinovi, ktorý ma chytá za srdce.

Správne uvádza McGrath, že Darwin sa vzdal tradičnej kresťanskej viery už v 1840-tych rokoch, teda ako 40-ročný; a že za tridsať rokov sa označil za agnostika. Kde je tu v Darwinovej osobe stred medzi veriacim a neveriacim? Neuzná mi McGrath, že agnostik Darwin je na 90 % ateista?

McGrath predkladá argumenty, ktorými napáda neopodstatnenosť niektorých Dawkinsových téz. Navyše, diskusia je vedená štýlom, ktorý je prijateľný pre každého – a nemusí byť doma ani vo vede, ani v teológii. Niektorým iste pôsobí potešenie, keď sa McGrath chytí do vlastných osídiel. Vytýka, napríklad,  Dawkinsovi, že sa nezmienil „o krvou postriekanej púti ateizmu dvadsiatym storočím“ a kladie otázku, „prečo sa nekonal norimberský proces proti komunizmu“, ktorý vraj zapríčinil smrť 100 miliónov obetí. („Tomu číslu neverím“, komentoval tento údaj aj nemecký kancelár Helmuth Schmidt). Nacizmus, 45-60 miliónov obetí 2. svetovej vojny, z toho 26 miliónov na území Sovietskeho zväzu, to McGrath nespomína – jeho kniha vyšla v roku 2005. Dá sa predpokladať, že Dawkins mal už vtedy hotovú „Delúziu Boha“, ktorá vyšla v lete 2006 a v ktorej venuje Stalinovi – a Hitlerovi! – sedem strán; to, čoho sa dopustili, nerobili preto, aby šírili ateizmus.

Luboš Rojka vyzdvihuje vo svojej recenzii McGrathovej knihy (http://jezuiti.sk/blog/bohje/2009/02/18/mcgrath-alister-dawkinsov-boh/) autorovu výčitku Dawkinsovi, že „veriacich zavrhol ako ľudí zaujatých voči vede, intelektuálne nezodpovedných alebo existenčne nezrelých“. No či nie je Benedikt XVI. zaujatý voči vede a intelektuálne nezodpovedný, ak vytrvalo pri každej príležitosti hlása, že prezervatívy nie sú riešením v boji proti AIDS a „problémy dokonca zhoršujú“? Riešením je podľa neho „duchovné a ľudské prebudenie“ a „priateľstvo s tými, čo trpia“. Pánboh zaplať, ďakujem mu za húfy afrických detí, ktoré stratili obidvoch rodičov. S jeho postojom súhlasí iba zopár katolíkov a ešte menej zdravotníkov. Ozval sa hlas, a počuť ho aj na Slovensku, že „na kontinente, kde sú milióny ľudí nakazené vírusom HIV, je morálne zavrhnutiahodné šíriť takéto do neba volajúce klamstvo.“ Som zvedavý, aké stanovisko zaujme slovenský klérus – myslím si, že má právo varovať pápeža, že sa šmýka na klzkej zvislej ploche; len či má k tomu odvahu.

Pre časopis Science recenzoval knihu Dawkinsov Boh Michael Shermer, kolumnista pre Scientific American. Priznáva sa, že na knihu bol zvedavý pre gladiátorskú váhu súperov a závažnosť ich batožiny. Uzatvára, že hoci McGrath píše zaujímavo (o Darwinovej pobožnosti, o dejinách vedy a náboženstva a i.), vyhýba sa vrcholnej otázke Dawkinsovho hľadania: „Existuje Boh?“ Nezáleží na tom, či ju Dawkins myslí simplifikujúco, sarkasticky alebo sardonicky. McGrath ju síce uznal za primárny cieľ knihy, ale nevyužil možnosť vyrovnať sa Dawkinsovi tým, že nám vydá najlepšie argumenty svojej zbrojnice. Shermer: „Pri McGrathovi ani teraz neviem, ako to, že verí v Boha. Pri Dawkinsovi niet pochýb, kde stojí.“

Alister McGrath (1953) je profesorom historickej teológie na Oxfordskej univerzite a uznávaným vedcom v oblasti molekulárnej biológie a biofyziky. Získal si uznanie aj ako spisovateľ, ktorý dokáže zrozumiteľne vysvetliť laickým čitateľom aj zložité myšlienky k problematike vzťahu vedy a náboženstva.

Keď sa Dawkinsa pýtali, čo si myslí o McGrathovi, odpovedal: „Dosiaľ napísal dve knihy s mojím menom v titule. Keď sa básnika V. B. Yeasta pýtali, čo si myslí o zlých básnikoch, ktorí sa živia parazitovaním na jeho diele, odpovedal: Už ste počuli, žeby pes chválil svoje blchy?“