Richard Dawkins

2. časť: Kde stojíme na konci tisícročia?

V č. 8 Zošitov humanistov sme uverejnili prvú časť eseje R. Dawkinsa o postavení vedy na konci tisícročia. Načrtol v nej vedecký pokrok v poslednom tisícročí až po súčasnú digitálnu revolúciu a narieka nad nedostatkami, ktoré bránia modernej dobe, aby sa stala zlatým vekom vedy. 2. časť je pokračovaním analýzy.

Osobná neistota o princípe neistoty mi pripomína ďalší význačný znak, ktorým možno charakterizovať dvadsiate storočie. Bolo to storočie, bude sa hovoriť, ktoré podrylo deterministickú dôverčivosť predošlého storočia. Čiastočne kvantovou teóriou. Čiastočne chaosom (v módnom, nie bežnom význame jazyka). A čiastočne relativizmom (kultúrnym, nie tým citlivým, v Einsteinovom zmysle).

Trendy antivedy

Kvantová neistota a teória chaosu mali poľutovaniahodné dôsledky na spoločenskú kultúru, čo iste vyvolalo nevôľu u serióznych odborníkov na tieto témy. Obidva myšlienkové prúdy pravidelne využívali obskuranti od profesionálnych šarlatánov po pochabých novovekárov (New-Agers). V Amerike zhŕňa svojpomocný „liečiteľský“ priemysel miliardy a neváhal ani chvíľu načrieť aj vedrom do úžasného talentu kvantovej teórie k mäteniu myslí. Výborne to dokumentoval americký fyzik Victor Stenger: Jeden dobre zazobaný liečiteľ napísal sériu bestsellerov o téme, ktorú nazýva „kvantové liečenie“. Mám knihu, v ktorej sú kapitoly o kvantovej psychológii, kvantovej zodpovednosti, kvantovej morálke, kvantovej estetike, kvantovej nemorálnosti a dokonca aj o kvantovej teológii.

Teória chaosu je novší objav, ale rovnako plodný lán pre tých, čo majú vlohy na zneužívanie pravého zmyslu. Už názov je nešťastný, lebo „chaos“ znamená náhodu, ľubovoľnosť. No v technickom zmysle slova chaos nie je vôbec náhodou. Je naopak úplne determinovaný, ohromne závislý od nepatrných rozdielov iniciálnych podmienok, ktoré sa dajú neuveriteľne ťažko predvídať. Niet pochybností, že je matematicky veľmi zaujímavý. Keby sa týkal reálneho sveta, vylúčil by možnosť istých predpovedí. Ak je počasie technicky chaotické, sú podrobné predpovede počasia nemožné. Veľké javy ako hurikány by mohli byť vyvolané drobnými príčinami v minulosti – napr. dnes už príslovečným mávnutím krídiel motýľa. To však nijako neznamená, že môžete spôsobiť pohyb vzduchu, rovnocenný pohybu pri mávnutí krídla a čakať, že niekde vznikne hurikán. Fyzik Robert Park to povedal takto: „To prezrádza úplné nepochopenie významu pojmu chaos … Kým mávnutie krídiel motýľa môže možno vyvolať vznik hurikánu, je nepravdepodobné, že by sa vyzabíjaním motýľov znížil výskyt hurikánov.“

Kvantová a chaosová teória by mohli, každá svojím osobitným spôsobom, podstatne otriasť predpovedateľnosťou vesmíru. A mohlo by sa to zdať ústupom od dôverčivosti devätnásteho storočia. Ale nikto nikdy vážne nemyslel, že by sa také jemné detaily dali niekedy predpovedať. Aj najdôverčivejší determinista vždy pripustil, že úžasná komplexnosť zúčastnených príčin v praxi znemožňuje presné predpovede počasia a turbulencií. Takže v praktickom živote chaos veľa neznamená. Na druhej strane kvantové udalosti sú štatisticky zvládnuteľné, a vo väčšine prípadov, ktoré sa nás týkajú, dostatočne. To obnovuje možnosť predpovede pre praktické ciele.

Koncom dvadsiateho storočia dosiahli predpovede budúcich udalostí nikdy nevídanú správnosť a presnosť. Priam husárske kúsky sa podarili vesmírnym inžinierom. V predošlých storočiach sa dal predpovedať návrat Halleyovej kométy. Veda dvadsiateho storočia môže vystreliť strelu na správnu dráhu a zasiahnuť túto kométu, presne počítajúc a využívajúc gravitačné slučky slnečného systému. Nech je v podstate kvantovej teórie akákoľvek neurčitosť, v experimentálnej presnosti svojich výpovedí je obdivuhodne presná. Nedávno zosnulý Richard Feynman prirovnal túto presnosť k znalosti vzdialenosti medzi New Yorkom a Los Angeles, určenej s presnosťou na hrúbku ľudského vlasu. Tu nie je prípustné povedať, že všetko sa môže stať, intelektuálne panikáriť, pestovať nejakú kvantovú teológiu alebo čokoľvek nazývať kvantom.

Najzhubnejším z týchto mýtov o ústupe dvadsiateho storočia od viktoriánskej sebaistoty je kultúrny relativizmus. Posledný módny výstrelok vidí vo vede len jeden z početných kultúrnych mýtov, o nič pravdivejší alebo platnejší ako mýty hociktorej inej kultúry. V Spojených štátoch ho živí oprávnený pocit viny za otrasné správanie sa k domorodým Indiánom. No dôsledky môžu byť na smiech, ako to ukazuje prípad kennwického muža.

Kennwický muž je kostra, nájdená v štáte Washington v roku 1996, podľa rádioizotopového datovania staršia ako 9000 rokov. Antropológov zaujali anatomické zvláštnosti, podľa ktorých by mohol nebyť príbuzným domorodých natívnych Američanov (Indiánov), ale mohol by reprezentovať včasné migrácie cez morskú úžinu, známu dnes ako Behringova, alebo dokonca z Islandu. Práve robili potrebné DNK-testy, keď im úrady kostru zhabali a zamýšľali vydať ju reprezentantom miestnych indiánskych kmeňov, ktoré ju chceli obradne pochovať a znemožniť všetky ďalšie výskumy. Samozrejme to vyvolalo hlasné protesty vedeckej a najmä archeologickej komunity. Aj keď kennwický muž môže byť americkým Indiánom nejakého druhu, je vysoko nepravdepodobné, že má niečo spoločné s ktorýmkoľvek osobitným kmeňom, ktorý náhodou žije na tom území, kde ho našli, o 9000 rokov neskoršie.

Natívni Američania majú pozoruhodné právnické svaly a dalo sa počítať s vydaním „predka číslo jedna“ nejakému kmeňu, no došlo k bizarnej zápletke. Ľudové zhromaždenie Asatru, to je skupina zbožňovateľov nordických bohov Thora a Odina, vyslovilo požiadavku, aby sa kennwický muž uznal za Vikinga. Tejto nordickej sekte, o ktorej sa dočítate podrobnosti v každej knihe o runových kameňoch, bolo dovolené vykonať nad kosťami určité náboženské obrady, čo vyvolalo protesty indiánskeho kmeňa Akama; ich hovorca vyslovil obavy, že vikingské obrady „mohli zabrániť duchovi kennwického muža nájsť svoje telo“. Spor medzi Indiánmi a nordickými sympatizantmi by sa dal vyriešiť vyšetrením vzoriek DNK a novodobí Vikingovia s tým súhlasia. Je veľmi pravdepodobné, že DNK-test nerozhodne v prospech žiadnej zo stránok. Ďalšie vedecké štúdie vrhnú iste fascinujúce svetlo na otázku, kedy prišli ľudia prvý raz do Ameriky. Vodcovia Indiánov však zavrhujú už samu myšlienku zaoberať sa touto otázkou, lebo veria, že ich predkovia žili v Amerike od stvorenia. Armand Minthorn, náboženský vodca kmeňa Umatilla tvrdí: „Z ústneho podania vieme, že náš ľud bol časťou tejto krajiny od začiatku časov. Neveríme, že by sa sem bol prisťahoval z iného kontinentu, ako to hovoria vedci.“

Možno bude najlepšie, ak sa archeológovia vyhlásia za náboženstvo, ktorého posvätným totemom sú odtlačky prstov DNK. Znie to ako žart, ale dnes, na konci dvadsiateho storočia, panuje v Spojených štátoch taká nálada, že by to mohlo byť jediné východisko, ktoré by mohlo viesť k cieľu. Ak poviete „Pozrite sa, rádioizotopové určenie veku, mitochondriová DNK a archeologické analýzy tejto keramiky svedčia, že ide o X“, nedostanete sa ďaleko. Ak však poviete, že „základné a neotrasiteľné presvedčenie mojej kultúry svedčí o tom, že ide o X“, okamžite upútate pozornosť nejakého sudcu.

A aj mnohých členov akademickej obce, ktorí na konci dvadsiateho storočia objavili novú formu antivedeckej rétoriky, občas nazývanej „postmodernou kritikou“ vedy. Najdôslednejšou ukážkou odhalenia tohto stavu vecí je skvelá kniha Paula Grossa a Normana Levitta Higher Superstition: The Academic Left and Its Squarrels with Science (Vyšší stupeň poverčivosti: Akademická ľavica a jej hádky s vedou). Americký antropológ Matt Cartmill takto rekapituluje jej pomýlené základné krédo:

„Každý, kto tvrdí, že má objektívne vedomosti o čomkoľvek, sa pokúša kontrolovať a ovládnuť nás … Vraj niet objektívnych faktov. Všetky predpokladané tzv. „fakty“ sú kontaminované teóriami a všetky teórie sú nakazené morálnymi a politickými doktrínami! Preto ak vám nejaký chlapík v bielom laboratórnom plášti hovorí, že to a to je objektívna skutočnosť, … musí mať vo svojom naškrobenom plášti politické úmysly.“

Je dokonca aj pár, ale veľmi hlasných, príslušníkov piatej kolóny vo vede, ktorí majú takéto názory a hlásajú ich – čím nás ostatných len pripravujú o čas.

Cartmillova téza znie, že medzi nič nevediacou fundamentalistickou náboženskou pravicou a sofistikovanou akademickou ľavicou existuje nečakaná zhubná aliancia. Bizarnou manifestáciou tejto aliancie je ich spojená opozícia proti evolučnej teórii. Opozícia fundamentalistov je zrejmá. Opozícia ľavice súvisí s jej všeobecným nepriateľstvom voči vede, s jej „rešpektom“ pre kreačné mýty rozličných primitívnych kmeňov a s rozličnými politickými situáciami. Títo spojenci, ktorí nejdú veľmi do páru, rovnako zdôrazňujú význam „ľudskej dôstojnosti“ a uráža ich, ak sa ľudia pokladajú za „zvieratá“. Okrem toho slovami Cartmilla „obidva tábory veria, že veľké svetové pravdy sú vo svojej podstate morálne. Na vesmír sa dívajú z hľadiska dobra a zla, a nie z hľadiska pravdy a nepravdy. Prvá otázka pri každom predpokladanom fakte je, či slúži cieľu spravodlivosti“.

A potom je tu ešte feministický pohľad na svet, ktorý ma zarmucuje, lebo mám veľké sympatie pre pravý feminizmus.

Miesto aby povzbudzovali mladé ženy pripravovať sa na rozličné technické smery štúdiom vied, logiky a matematiky, učia Woomen‘s Studies (Štúdie žien), že logika je nástroj (mužskej) dominancie, …že štandardné normy a metódy vedeckého výskumu sú sexistické, lebo sú nezlučiteľné s „ženským spôsobom vedenia“. Autori mnohými cenami odmenenej knihy s týmto titulom píšu, že väčšina žien, ktoré interviewovali, sa zaraďuje do kategórie ľudí „so subjektívnym presvedčením“, charakterizovaných vášnivým odmietaním vedy a vedcov. Tieto „subjektivistické“ ženy považujú metódy logiky, analýzy a abstrakcie za „cudzie teritórium patriace mužom“ a „intuíciu hodnôt za bezpečnejší a užitočnejší prístup k pravde.“ Toto povedala Noretta Koertgeová, zaoberajúca sa históriou a filozofiou vied. Pochopiteľne ju hnevá subverzia feminizmu myšlienkami, ktoré môžu mať neblahý vplyv na výchovu žien, a to tým skôr, že sa šíria často veľmi panovačným spôsobom. Barbara Ehrenreichová a Janet McIntoshová boli raz na medzidisciplinárnej konferencii na prednáške jednej psychologičky. Viacerí poslucháči jej vytýkali používanie násilných, sexistických, imperialistických a kapitalistických vedeckých metód. Psychologička sa pokúsila brániť vedu poukazom na veľké objavy – napr. na DNK, a odpoveď dostala obratom: „Vy veríte na existenciu DNK“? Našťastie je ešte dosť inteligentných mladých dievčat vstupujúcich na cestu vedeckej životnej dráhy a rád vyslovujem uznanie ich odvahe postaviť sa proti takému šikanovačnému zastrašovaniu.

Už som letmo spomenul Charlesa Darwina. Prežil väčšiu časť devätnásteho storočia a umrel s plným právom cítiť uspokojenie, že vyliečil ľudstvo z jeho najväčšej a najveľkolepejšej ilúzie. Urobil život vysvetliteľným. Netreba záhadných mystérií pomocou nadprirodzených vysvetlení. Život – v celej komplexnosti a elegancii, ktorá ho definuje – vyrastá a postupne sa vyvíja z jednoduchých začiatkov na základe ľahko pochopiteľných pravidiel. Darwinov odkaz dvadsiatemu storočiu bola demystifikácia najväčšieho zo všetkých mystérií.

Odkaz a vyhliadky

Bol by Darwin spokojný s našou správou tohto odkazu a s tým, ako ho teraz odovzdávame dvadsiatemu prvému storočiu? Myslím, že by pociťoval podivnú zmes vytrženia a zúfalstva. Vytrženia nad podrobnými vedomosťami a zrozumiteľnosťou vysvetľovania, poskytovanými súčasnou vedou, ako aj nad vycibrenosťou, s ktorou sa jeho teória potvrdzuje. Zúfalstva nad ignorantským podozrievaním vedy a hlúpymi poverami, ktoré ešte pretrvávajú.

Zúfalstvo je tu slabé slovo. Právom by sa mohol hnevať, že vzhľadom na veľké výhody, ktoré máme oproti nemu a jeho súčasníkom, urobili sme tak málo, aby sme svoje rozsiahle poznatky udomácnili v našej spoločenskej kultúre. Ohromilo by ho poznanie, že civilizácia neskorého dvadsiateho storočia nevedela začleniť vedu do svojho citového života, hoci bola preniknutá a obkolesená produktmi a výhodami vedeckého poznania. Je dokonca možné, že sme sa skĺzli späť, potom čo Darwinov spoluobjaviteľ Alfred Russel Wallace napísal The Wonderfull Century (Prekrásne storočie), nadšenú vedeckú retrospektívu svojho obdobia?

Možno tu bola prehnaná samoľúbosť vedy na konci minulého storočia nad tým, koľko sa už dosiahlo a ako málo pokroku sa ešte dá očakávať. William Thomson, prvý lord Kelvin, prezident Kráľovskej spoločnosti, bol priekopníkom transatlantického káblu – symbolu viktoriánskeho pokroku – a aj druhého zákona termodynamiky – podľa P.C. Snowa rozhodujúcej skúšky pre vedeckosť. Pripisujú sa mu tieto tri dôverné predpovede: „Rádio nemá budúcnosť“; „Stroje ťažšie ako vzduch nemôžu lietať“ a „Röntgenove lúče sú podfuk“.

Kelvin veľmi zarmútil Darwina tým, že zo svojho postavenia vynikajúceho fyzika dokazoval, že slnko je príliš mladé na to, aby mohlo umožniť čas, potrebný na evolúciu života na Zemi. Naozaj povedal: „Fyzika svedčí proti evolúcii – takže vaša biológia nemá pravdu.“ Darwin mohol odpovedať: „Biológia dokazuje, že vývoj je skutočnosť – takže vaša fyzika nemá pravdu.“ Miesto toho sa sklonil pred panujúcim názorom, že fyzika automaticky poráža biológiu a umáral sa tým. Fyzika dvadsiateho storočia samozrejme dokázala, že sa Kelvin mýlil v rozmedzí logaritmov, ale Darwin nežil dosť dlho, aby sa dočkal uznania svojho názoru aj Kelvinom a nikdy nemal dosť odvahy, aby povedal tomuto vynikajúcemu vedcovi, čo si o všetkom myslí.

Vo svojich útokoch na povery prelomu tisícročí sa musím vyvarovať prílišnej kelvinovskej sebadôvery. Nedá sa pochybovať o tom, že je veľa vecí, ktoré nevieme. Časťou nášho odkazu dvadsiatemu prvému storočiu musia byť nezodpovedané otázky, a niektoré z nich sú veľmi dôležité. Veda musí byť v každom období pripravená na to, že bude prekonaná. Bolo by arogantnosťou a zbrklosťou hlásať, že naše súčasné vedomosti sú všetko, čo sa dá vedieť. Dnešné všednosti ako napr. mobilné telefóny sa v minulosti museli zdať byť čírou mágiou! To nám musí byť výstrahou. Arthur C. Clarke, významný spisovateľ a hlásateľ bezhraničnej moci vedy, raz napísal: „Každá dosť pokročilá technológia je nerozoznateľná od mágie.“ To je tretí Clarkov zákon.

Je možné, že jedného dňa fyzici pochopia príťažlivosť a zostroja antigravitačný stroj. Vznášajúci sa ľudia budú možno pre našich potomkov takí bežní, ako sú dnes pre nás prúdové lietadlá. Znamená to, že ak niekto povie, že osobne videl okolo minaretu krúžiť magický koberec, máme mu veriť, aby sa nám nestalo to, čo našim predkom, ktorí neverili na možnosť rádia a ukázalo sa, že sa mýlili? Samozrejme, že nie. Ale prečo nie?

Clarkov tretí zákon neplatí v opačnom smere. Z predpokladu, že „každá dostatočne vyvinutá technológia je nerozoznateľná od mágie“, nijako nevyplýva, že „každé magické tvrdenie kýmkoľvek a kedykoľvek vyslovené, je nerozoznateľné od technologického pokroku, ktorý sa môže raz v budúcnosti dosiahnuť“.

Áno, stalo sa, že vážne sa tváriaci autoritatívni skeptici museli ustúpiť od svojich názorov s hanbou a za výsmechu publika. Ale ďaleko väčší počet magických tvrdení sa nikdy nepotvrdil. V budúcnosti sa pravdepodobne uskutoční niekoľko málo vecí, ktoré by nás dnes prekvapili. No veľa, preveľa tvrdení sa v budúcnosti nepotvrdí. Dejiny nás učia, že veľmi prekvapivých vecí, ktoré sa ukázali byť pravdou, bolo veľmi málo. Fígeľ spočíva v tom, ako ich nájsť v hromade braku – v tom množstve hlásení a tvrdení, ktoré navždy ostanú spočívať v ríši fikcie a mágie.

Bude dobre, ak na konci storočia prejavíme skromnosť, ktorú nepoznal na konci svojho života Kelvin. Je však aj dobre, ak si priznáme, čo všetko sme sa v priebehu posledných sto rokov naučili. Ak mám menovať jednu tému, je to prívlastok digitálny, ktorý najlepšie charakterizuje uplynulé storočie. Je to však len časť dedičstva pre dvadsiate prvé storočie. Vieme napr., čo Darwin a Kelvin nevedeli, aký starý je svet. Má asi 4,6 miliardy rokov. Chápeme, že geografia zeme nebola vždy tá istá – keď to po prvý raz povedal Alfred Wegener, smiali sa mu. Nielen že Južná Amerika vyzerá tak, ako by sa mohla pohodlne uložiť do záhybu Afriky. Kedysi to práve tak bolo – kým sa od seba neoddelili pred asi 125 miliónmi rokov. Madagaskar sa vtedy dotýkal jednou stranou Afriky a druhou Indie. To bolo pred tým, ako India ustúpila pred šíriacim sa oceánom a naraziac do Číny vytvorila Himaláje. Mapa svetových kontinentov má aj časový rozmer a my, čo máme výsadu žiť v epoche tektoniky kontinentálnych dosák, vieme presne, ako sa menila, kedy a prečo.

Vieme zhruba, aký starý je vesmír; je práve tak starý ako sám čas, a to je niečo menej ako 20 miliárd rokov. Začalo sa to ako singularita (ojedinelosť) ohromnej hustoty a teploty s nepatrným objemom; od tých čias sa vesmír neustále rozpína. V dvadsiatom prvom storočí sa asi rozhodne otázka, či bude rozpínanie pokračovať donekonečna, alebo či nastane opak, sťahovanie sa. Hmota vo vesmíre nie je homogénna, ale zhlukuje sa do asi sto miliárd galaxií, z ktorých každá má asi sto miliárd hviezd. Zloženie každej hviezdy vieme odčítať s určitou presnosťou tak, že rozložíme jej svetlo do farieb vylepšenej dúhy. Naše slnko je medzi hviezdami celkom nenápadné. Ani to nie je nič zvláštne, že ho obiehajú planéty, lebo aj v spektre iných hviezd sa zisťujú nepatrné rytmické posuny. Niet priameho dôkazu, že by na niektorej inej planéte existoval život. A keby aj existoval, boli by tieto obývané ostrovy tak rozptýlené, tak od seba vzdialené, že by bolo nepravdepodobné, že by sa ich obyvatelia niekedy stretli.

Do určitých podrobností poznáme princípy, ktoré riadia vývoj na našom ostrove života. Možno sa čestne staviť, že najzákladnejší z týchto princípov – Darwinov prírodný výber – riadi nejakým spôsobom život aj na iných planétach, ak to niekde prichádza do úvahy. Vieme, že náš druh života sa zakladá na bunkách, pričom bunkou je aj baktéria alebo kolónia baktérií. Jemné mechanizmy nášho života závisia od skoro nekonečného množstva útvarov, vytváraných osobitnou triedou molekúl, nazývaných proteínmi. Vieme, že tieto prvorado dôležité trojrozmerné útvary sú presne určované jednorozmerným kódom, tzv. genetickým kódom, ktorý sa skladá z molekúl DNK, replikujúcich sa od začiatku geologického času. Chápeme, prečo je toľko rozličných druhov, ale nevieme, koľko ich je. Nevieme predpovedať do podrobností, ako bude pokračovať vývoj v budúcnosti, ale vieme povedať, aké budú jeho hlavné znaky, ktoré možno čakať.

Medzi nevyriešené problémy, ktoré zanecháme svojim potomkom, by fyzici typu Stevena Weinberga zaradili svoj sen o Finálnej teórii, známej aj pod menom Veľkej univerzálnej teórie alebo Teórie o všetkom. Teoretici sa nezhodujú v tom, či sa kedy podarí vysloviť ju. Tí, čo si myslia, že sa to stane, umiestňujú túto vzrušujúcu vedeckú udalosť (epifániu) kdesi do dvadsiateho prvého storočia. Je zaujímavé, že keď fyzici hovoria o takýchto závažných otázkach, siahajú po náboženských výrazoch. Niektorí to myslia vážne. Iní takto riskujú, že ich budú brať doslovne, hoci to myslia len tak, ako keď ja poviem „boh vie“, čo znamená, že ja to neviem.

Biológovia dosiahnu svoj grál rozlúštením projektu ľudského genómu už na začiatku budúceho storočia. Potom zistia, že nie je natoľko konečný, ako to kedysi dúfali. Aspoň toľko času bude potrebné aj na riešenie projektu ľudského embrya, t.j. zistiť, ako reagujú gény na svoje prostredie a ako v spolupráci s ním budujú ľudské telo. Aj to sa však vyrieši pravdepodobne v priebehu dvadsiateho prvého storočia; možno sa zostroja aj umelé maternice, ak sa to bude považovať za želateľné.

Menej dôverčivý som vo veci, ktorá pre mňa rovnako ako pre mnohých biológov ostáva prvoradým vedeckým problémom: je to otázka, ako pracuje ľudský mozog, a tu špeciálne, čo je podstatou subjektívneho ľudského vedomia. Posledná dekáda tohto storočia bola svedkom zacielenia veľkých pušiek na tento cieľ, vrátane nikoho menšieho ako Francisa Cricka, ale aj Daniel Dennett, Steven Pinker a sir Roger Penrose sa venujú tejto úlohe. Je to veľký a hlboký problém, hodný myslí, ako sú tieto. Samozrejme nemám návrh na riešenie. Keby som ho mal, zaslúžil by som si Nobelovu cenu. Veď nie je ani jasné, aký druh problému to je a teda ani aká brilantná myšlienka by znamenala rozlúštenie. Niektorí ľudia si myslia, že problém vedomia je ilúziou: nikto v tom nie je doma a preto to nie je problém na riešenie. Myslím si však, že kým Darwin v minulom storočí nevyriešil hádanku pôvodu života, nikto si zreteľne nepoložil otázku, o aký druh problému tu ide. Až keď to Darwin vyriešil, pochopili mnohí ľudia, o čo tu v prvom rade išlo. Neviem, či sa vedomie ukáže byť veľkým problémom a či ho rozrieši génius; alebo či sa neuspokojivo nerozpadne na rad malých problémov a neproblémov.

Nijako nepredpokladám, že by dvadsiate prvé storočie vyriešilo otázku ľudskej mysle. Ak sa tak stane, môže sa vytvoriť zaujímavý vedľajší produkt: naši potomkovia môžu byť vstave pochopiť paradox vedy dvadsiateho storočia: Na jednej strane prinieslo naše storočie do pokladnice ľudstva toľko nových vedomostí, ako všetky predchádzajúce storočia spolu; na druhej strane sa skončilo na približne tej istej úrovni viery v nadprirodzeno ako predchádzajúce devätnáste storočie, a vykazuje dokonca viac nepriateľstva voči vede. Napriek tomu s nádejou, ak nie s dôverou, očakávam dvadsiate prvé storočie a to, čomu nás môže naučiť.

Prameň: Richard Dawkins: „Science and Sensibility. Where we Stand at the End of the Millennium, Part 2 of Two“, (Veda a city. Kde stojíme na konci tisícročia? 2. časť z 2), Free Inquiry, 19/2, s. 38 – 42, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda