14. kapitola: Čierna smrť a renesancia

Lindsey Grant

Zmenený názor získava pomaly prívržencov: že rast nie je vždy niečo dobré, benígne, prinajmenšom neškodné. Že menej môže byť viac, a to nielen z hľadiska zachovania prostredia, ale aj z hľadiska zárobkov, úrovne žitia, samej civilizácie.

História Európy poskytuje ponaučenia o výhodách zníženej populácie.

Hrôza „čiernej smrti“. Pre západný svet je čierna smrť v 14. storočí synonymom hrôzy. (Pandémia pľúcneho moru, ktorá v 14. storočí zahubila asi polovicu obyvateľstva Európy, 25 – 35 miliónov ľudí, a rovnaký počet v ostatných častiach sveta – pozn. prekl.). Zabúda sa, že po more nasledovala renesancia, a to nie bez dôvodov. Mor postihol svetadiel s feudálnym systémom, ktorý sa blížil ku svojmu koncu. Jeho neefektívnosť a rastúce populácie spolu redukovali väčšinu populácií na chudákov. Chýbala dynamika a popudy na zlepšovanie. Mor mal za následok extrémny nedostatok pracovných síl, čo viedlo k tomu, že európski vládcovia vydávali zákony, ktoré robili z robotníkov nevoľníkov. Nepomáhalo to. Prežívajúci synovia mali na starosti dvoj- až trojnásobné pozemky a dedičstvá. Pomer rozlohy zeme k počtu obrábajúcich sa náhle zlepšil a farmári mali k dispozícii peniaze na výdavky, zem na obrábanie a tak začali vyrábať viac a lepších produktov pre ožívajúce mestá, ktorým sa otvárali nové možnosti rozvoja po vymretí strážcov starého systému. Menšia a bohatšia Európa viedla k rozkvetu renesancie. Znížený tlak na zem otvoril dvere k tomuto prebudeniu.

Hrôza čierneho moru tkvie v jeho metóde, nie v jeho výsledku. Rast populácie sa celkom iste raz zastaví. Alebo sa zastaví humánne premysleným riadením ľudskej plodnosti, alebo ho zastavia hladomory, zvýšená úmrtnosť a prekvapenia typu AIDS v Afrike. V obidvoch prípadoch môže byť dôsledkom lepší životný štandard, no kým v prvom prípade vedome siahame po lepšom živote, kým je nám ešte dobre, v druhom prípade upadáme najprv do biedy.

Okrem toho nie je isté, či druhý scenár povedie po kolapse k ozdraveniu, ako to bolo pri čiernom more, alebo či nebude dôsledkom pokračovanie biedy a živorenia na okraji spoločnosti.

Írsky zemiakový hladomor a jeho lekcia. Bolo to niečo podobné ako udalosti 14. storočia. Íri mali od určitého času k dispozícii zemiaky, novú bohato plodiacu plodinu z Južnej Ameriky a počet Írov prudko stúpal, kým plodina neochorela a nezhnila v zemi. Nastal hladomor, ľudia mreli a emigrovali – počet obyvateľov klesol v rokoch okolo roku 1850 na polovicu, na 4,4 milióna. Od tých čias sa v Írsku počet obyvateľov držal dolu neskorými manželstvami a trvalou emigráciou a je stále len dve tretiny toho čo býval.

Európa a Nový svet v 19. storočí sú príkladom, že motorom regulácie populácie bola emigrácia – vysťahovalo sa asi 50 miliónov robotníkov, čím sa zvýšil životný štandard tých, čo ostali – dostávali z Ameriky doláre a skupovali pozemky.

Rast a divergujúce záujmy. Štandardný argument pre ekonomický rast je jeho potreba pre vytvorenie nových pracovných možností. Pre koho? Pre rastúcu populáciu. To je kruhový argument. Jeho proponenti (zástancovia) by nemali zabúdať, že zákon ponuky a dopytu súvisí s prácou. Upadajúca populácia znižuje dopyt po tovare a službách (aj vplyv na prostredie), no zvyšuje súťaženie o prácu, čo sa prejaví vo vyššej mzde a zlepšenom živote.

Kto ťaží z rastu populácie? Rozličné skupiny spoločnosti majú často protichodné záujmy. Pre obchod je rast populácie príležitosťou na zvýšený obrat a tým aj zvýšený zisk. Developer ťaží z rastu, ale nie to, čo je okolo neho: cesty, školy, nemocnice, polícia – celá infraštruktúra, ak sa stavia nerozumne, ako napríklad v posledných rokoch v Španielsku. Nielenže neťažia, často škodujú a trpia.

Obchod hľadá vždy veľa a lacnej pracovnej sily; to nehovorí v prospech hodnotenia práce. Pred dvesto rokmi upozorňoval Thomas Malthus schudobnené triedy Anglicka, že „len zníženie ponuky práce zvýši skutočne jej cenu a že len tí, čo sú vlastníkmi tohto tovaru, majú moc urobiť to.“ (“Essay on the Principle of Population”). Inými slovami: Majte menej detí. Nevedel však, ako to dosiahnuť – okrem abstinencie, ktorá sa neukazovala (byť) dosť užitočnou radou.

Práca nemusí mať úžitok z toho, že sa obchodu darí. Anglická štúdia ekonomickej histórie posledných troch storočí uzatvára, že „bol nepriamy vzťah medzi sociálnym pokrokom a ekonomickým rastom – obyčajní ľudia vyhrávali, keď rast zastal alebo sa spomalil.“ Počas rozkvitajúcej ekonomiky USA od roku 1978 cena práce klesala, kým zisky brali bohatí. Hodinová mzda, najlepší ukazovateľ kúpnej sily chudobných ľudí, klesala až do roku 1995. Oficiálne štatistiky svedčia, že reálne príjmy dolných 20 % domácností sa za toto obdobie nezmenili, kým príjmy horných 5 % sa zvýšili o 60 % – a to bez zarátania ziskov z kapitálu, čo je hlavný príjem bohatých. Priemerný príjem bohatých sa zvýšil 24 krát viac ako priemerný príjem dolných 20 % – čo nemá obdobu v priemyselnom svete.

Rastúca nerovnosť je niečo pre bohatých. Poháňa ju masívna imigrácia a vývoz práce. Multinacionálne firmy (MNC) idú tam, kde je práca najlacnejšia, alebo dovážajú pracovnú silu, ktorá tlačí cenu práce dolu. Deje sa v USA tak v oblasti počítačových technikov, ako aj v oblasti robotníkov na poli. MNC dosiahli internacionalizáciu pracovného trhu a operujú tam, kde je práca najlacnejšia, čím držia ceny práce dolu. Ospevuje sa slobodný trh, ako ho realizuje NAFTA (Severoamerická oblasť slobodného trhu) a WTO (Organizácia slobodného trhu). Cieľom je dosiahnuť slobodný pohyb kapitálu, tovaru, technológie a spôsobov marketingu. Takto vyzbrojené môžu MNC vyrábať najlacnejšie a predávať tam, kde chcú. Je im ľahko vyradiť domácu konkurenciu – kombináciou svojej sily, operačnej účinnosti a hlbokých vreciek. Nezaujíma ich populačný rast, ale len lacná a poslušná pracovná sila. Profitujú zo sveta s prebytkom pracovnej sily, pretože tento robí pracovnú silu lacnou a poslušnou. Keď cena miestnej práce stúpa, odchádzajú. Zanechávajú po sebe krvavú stopu priemyslových ruín, ale to sa ich netýka. Unikajú zákonom o zachovaní prostredia podplácaním a keď to nepomáha, presťahovaním do povoľnejšieho štátu. S pomocou WTO uviedli do platnosti právne normy, ktoré obchádzajú miestne zákony na ochranu prostredia tým spôsobom, že ich WTO označí za brzdiace medzinárodný obchod.

To je svet, v ktorom je cit pre morálnu povinnosť prekonaný túžbou po zárobku. Rast prináša zárobok okamžite a myšlienky ako udržateľnosť ležia mimo horizontu mocných. Lídri obchodu a vlád boli prekvapení, keď v Seattle v decembri roku 1999 vybuchla opozícia proti ich gigantickej mašine globalizácie. Nechám na futurológoch, nech hádajú, či má opozícia dosť času na oslabenie obrovskej sily kapitálu a pažravosti jeho majiteľov, podporovaných bežnou ilúziou, že rast znamená prosperitu. Obchod má množstvo prívržencov. Okolo polovice amerických rodín má akcie a túžia po ustavičnom raste ich ceny.

Mala by byť harmonickejšia cesta medzi záujmami obchodu a práce. Obchod by mal obstarať prácu, lebo ju potrebuje. Dúfajme, že väčšina, ktorá z rastu nemá prospech, ale musí žiť s dôsledkami rastu, časom pochopí, že menšie môže byť aj lepšie.

Rast a NVK (least developed countries = LDC, najmenej vyvinuté krajiny = NVK). Národy NVK by v prvom rade profitovali zo zastavenia rastu a to len podčiarkuje význam zblíženia dvoch súčasných svetov. Ak sa niektorej NVK podarí zastaviť a zvrátiť populačný rast, ihneď sa zlepší jej hospodársky stav; nielenže zastaví ničenie svojho prostredia, ako som to opísal vyššie, ale preto, že ako po čiernom more každý prežívajúci roľník bude mať viac pôdy a každý robotník viac sily na vyjednávanie.

Táto zmena prospeje nielen NVK, ale aj ich vzťahu k priemyselnému svetu. Tlak na migráciu a napätie medzi spoločnosťou, ktorá migrantov vysiela a spoločnosťou, ktorá ich prijíma, sa zníži. Ak sa v NVK zvýšia mzdy a priblížia priemeru v priemyselnom svete, multinacionálne korporácie budú ťažšie pôsobiť smerom znižovania miezd. Ak bude možný slobodný pohyb, nebude hrozbou pre robotníkov priemyselného sveta; vytvorí sa svet, v ktorom bude pretrvávať súťaženie.

Ako sa zvýšia mzdy? Malthus upozorňoval už dávno, že pracujúci majú moc vo svojich rukách. My dnes vidíme jasnejšie ako on, že to sa dá dosiahnuť antikoncepciou.

Ak je skúsenosť aj ukazovateľom cesty, plánovanie rodiny sa samo posilňuje, pretože vedie k prosperite a prosperujúci jedinci majú tendenciu mať menej detí. Dva existujúce svety sa nestretnú v nulovej konfrontácii. Možno obidve strany uvítajú miernu a riadenú migráciu na premostenie medzery k budúcnosti Európy, ak sa pôrodnosť Európy nezvýši.

Prvý a kritický krok k rozuzleniu je skok – štart plánovania rodiny, čo vyvolá všetky ďalšie dôsledky.

Nevieme, čo sa stane európskej pôrodnosti. Jej súčasné veľmi nízke úrovne sú dôsledkami náhleho objavu žien, že „majú slobodu kontrolovať vlastné telá“ (povedané feministickou frazeológiou)? Zvýši sa pôrodnosť, keď si zvyknú na túto slobodu a zmocnia sa ich materinské city? Či sú terajšie úrovne trvalé? Ak áno, ako možno ovplyvniť voľbu žien?

So všetkými týmito neistotami môže Taliansko a ostatok Európy oslavovať objav, že sú na ceste k udržateľnej budúcnosti; nie tak, ako ostatný svet. Európa sa správa lepšie ako väčšina sveta pri kontrole svojho príspevku ku globálnemu otepľovaniu. Menšia Európa bude schopná robiť to ešte lepšie.

*

Lindsey Grant je vysoký úradník americkej administratívy, špecialista pre Čínu a odborník pre otázky rastu svetovej populácie. Predsedal Výboru expertov OSN pre otázky životného prostredia. Varuje pred preľudnením.

Prameň: Lindsey Grant, Too Many Poeple – The Case for Reversing Growth, XIV. kapitola „THE BLACK DEATH & THE RENAISSANCE “, Seven Locks Press, 2001.

Preložil Rastislav Škoda