Tom Flynn

Existuje optimum?

Preľudnenie sveta ma už dávno veľmi zaujímalo. Bol som gymnazista, keď Rímsky klub publikoval knihu Hranice rastu (1). Osvojil som si jeho agendu: Ak príliš veľa ľudí zaťažuje planétu, nepridám ďalších. Rozhodol som sa nemať deti a ostal som bezdetný.

Aj moje rozhodnutie ísť do Buffala, N.Y., ktoré ma priviedlo aj do Free Inquiry, súviselo s mojím záujmom o to, čo sme vtedy volali „popolúciou“. Počet ľudí bol stále privysoký; sníval som o tom, že už za môjho života ho začne spoločnosť znižovať. Bude potrebná masívna kontrolovaná demografická kontrakcia … Buffalo ako ťažko postihnuté mesto hrdzavého pásu (železiarskeho priemyslu) prežívalo desaťročia úpadku a znižovania počtu obyvateľstva, čo som prial celému svetu. Bol som zvedavý, ako sa s tým vyrovnajú miestne politické a sociálne inštitúcie. Dnešná odpoveď: robili to naozaj zle.

Aj v roku 1981 ma preľudnenie mrzelo a to už záujem oň bledol. Viaceré simplistické maltuziánske „zrútenia“ predpovedané v Hraniciach rastu a v Populačnej bombe Paula Ehrlicha (2) už mali nastať a nechýbala voda ani potraviny, nafta ani meď, vôbec žiadna surovina. Po desaťročiach sa niektorí aktivisti unavili a preľudnenie prestalo byť aktuálnym (3).

No kríza pokračuje. Počet ľudí v mnohých štátoch sa zvyšuje. Populácia Kalifornie rastie rýchlejšie ako populácia Indie; dnes narodení Američania pôjdu do dôchodku v štáte, ktorý bude mať pol miliardy obyvateľov (4). To naháňa hrôzu, ak si uvedomíme, že už dnešná populácia spotrebuje 40 % biologickej produktivity Zeme (5). Mnohé ukazovatele poukazujú na to, že Rímsky klub a Ehrlich len zle umiestnili predpovede krachu; ich logika bola zdravá; dnes nepredvídané krachy naznačujú hrozbu:

• V častiach amerického Západu a inde predpovedajú špecialisti možnosť úplného vyčerpania vodných zdrojov (6).
• Ako rastú ekonomiky tretieho sveta, milióny – a čoskoro to budú miliardy ľudí – si nárokujú konzumovať ako Američania. Peking mal v roku 1985 asi tisíc áut, dnes ich má dva milióny (7). Čína spotrebuje 8 % svetovej produkcie nafty, ale na to ide 37 % prírastku spotreby nafty od roku 2000 (8). Podobná je situácia v Indii. Na celom svete patrí do triedy konzumentov 1,7 miliardy ľudí, a to so všetkými dôsledkami od spotreby energie po zdravotný stav usadlého životného štýlu (9).
• Vykorisťovaní, využívaní a nezamestnaní nadúvajú mestá tretieho sveta. Dnes žije len v mestách viac ľudí, ako ich v roku 1960 žilo na celej Zemi. Už na budúci rok bude po prvý raz v histórii sveta mestská populácia početnejšia ako vidiecka. S pochmúrnymi vyhliadkami do budúcnosti a bez možnosti kamkoľvek odísť bojujú obyvatelia megamiest o holé prežitie; sú „najrýchlejšie rastúcou – dosiaľ zväčša nevídanou – sociálnou triedou na Zemi … ktorá sa ženie dozadu, do spôsobu života v Anglicku za Dickensa.“ (10).
• Ekonomická stagnácia sa rysuje aj doma. Americké „oživenie ekonomiky bez nových pracovných príležitostí“ znamená pre milióny ľudí čiastočné zamestnanie alebo horšie platené miesta. Za posledných tridsať rokov sa medzigeneračný vzostup – ekonomicky sa deťom darí lepšie ako rodičom – znížil o dve tretiny. Paul Krugman obviňuje politickú a ekonomickú elitu štátu, že kujú plány na zvečnenie hraníc medzi sociálnymi triedami (11). Myslím si, že sociálna kritička Julia Dzwonkosková je bližšie k pravde, keď hovorí, že „nie je dosť práce, aby sa z nej dalo vyžiť.“ (12). Nedostatok práce straší mysle príliš mnohých ľudí. Je jednoducho viac Američanov, ako potrebuje naša ekonomika?
• O globálnom otepľovaní nemusím veľa hovoriť. Jeho dôsledky sú nejasné, ale môžu to byť aj klimatické katastrofy.
• Treba uvažovať aj o termálnom znečisťovaní prostredia. Keď miliardy ľudí zvýšia svoj životný štandard a budú konzumovať oveľa viac energie na hlavu – najmä keď nové technológie (pomyslime len na fúziu vodíka) spotrebujú dnes nepredstaviteľné množstvá energie – ako sa Zem zbaví prebytku tepla, ktoré vyprodukujú tieto činnosti?

Preľudnenie nikdy neprestalo byť problémom, to iba mnohí z nás prestali mu venovať pozornosť.

Koľko je optimum?

V špeciálnej časti tohto čísla viacerí autori ukazujú, ako ťažké je odhadnúť optimum populácie pre svet alebo čo len pre USA. Mienka expertov začala upozorňovať na preľudnenie okolo roku 1950, keď bolo na Zemi 2,55 miliardy ľudí. Má byť zníženie na tento počet náš dlhodobý cieľ? 2,5 miliardy iste stačí na rozsiahlu ekonomickú, kultúrnu a umeleckú diverzitu. Dá sa predpokladať, že pri dnešných a budúcich technológiách sa ľudská spoločnosť tejto veľkosti udrží v rovnováhe s biosférou donekonečna?

Dá sa určiť aj iný cieľ. Niektorí odborníci odporúčajú len spomalenie rýchlosti rastu populácie alebo stabilizáciu na súčasnej úrovni. Ani jedno z týchto opatrení nás neušetrí ekonomických a politických dôsledkov skutočného hospodárskeho úpadku. Aj pri spomalenom raste bude nás raz 10 miliárd, potom 15 atď. Len to bude neskôr. Nijaký pokrok technológie sa nevyrovná s nekonečným rastom počtu ľudí. Lindsey Grant varuje: „Princíp rozumnosti nám prikazuje, aby sme súčasné systémy nenapínali do krajnosti; už aj preto, aby nám ostal priestor na manévrovanie, keby nepredvídané ťažkosti znížili naše produkčné kapacity.“

Stredný cieľ stabilizácie na dnešnej úrovni sa zdá prijateľný, ale aj ten predpokladá, že počet 6-8 miliárd sa dá udržať do nekonečna. Rosamund McDougallová vystríha, že „pri súčasnej úrovni konzumácie a technológií … znesie naša planéta v budúcom storočí len polovicu terajšieho počtu obyvateľov.“ O koľko sa môžeme staviť, že nás pokrok vedy vykúpi? Uvážte, že „neočakávaná“ technológia fúzie vodíka bola už viackrát skoro vyriešená – a trvá to už 50 rokov.

Som toho názoru, že znížiť rýchlosť rastu nestačí. Ak neznížime svoj počet zámerne, urobia to za nás katastrofy. Ak sa nenaučíme scvrknúť sa elegantne, stane sa to neelegantne – a bude to strašné.

Politickí lídri na celom svete zastávajú samovražednú mienku, že rast populácie má pokračovať tak, ako sa dial v druhej polovici 20. storočia. Všeobecne sa predpokladá, že ak sa to nestane, svetová ekonomika sa zrúti. Akási Ponziho schéma hovorí, že každá generácia ľudstva má byť početnejšia, ako predošlá. Ľudia ešte nikdy neskúsili, čo treba robiť, ak populácia a ekonomika nerastú trvale aspoň o 1 % ročne. Ale budú sa to musieť naučiť.

Preto boli politické odpovede na tzv. baby boom (veľký prírastok detí po 2. svetovej vojne) – také neuspokojivé. Až v 60. a 70. rokoch sa začali v niektorých štátoch robiť opatrenia, ktoré nesú ovocie: V Japonsku klesla pôrodnosť na 1,33 (pri 2,1 je populácia stabilná), v Škótsku na 1,49 a v Kanade na 1,52 (13-15). A tento jav sa neobmedzuje na prvý svet: 29 nerozvinutých štátov vykazuje pôrodnosť pod úrovňou stability. Domnelé katolícke Taliansko remizuje s Estónskom v najnižšej pôrodnosti, ktorá je len 1,2. Ak to tak pôjde tri dekády, klesne počet obyvateľov v týchto štátoch o tretinu (16, 17).

Odpustite mi radikálnu otázku: A nie je to tak dobre? Nechceme, aby sa počet nášho obyvateľstva znížil? Je to tragédia, ak sa príležitosť zníženia pôrodnosti označuje za krízu. Zúfalí lídri volajú po návrate ku geometrickému rastu populácie. Nikoho neprekvapilo, keď pápež pánovito prikazoval Talianom, aby „zastavili krízu svojej pôrodnosti“ a mali viac detí (18). Prekvapuje však, že Švédsko a Taliansko znižujú dane pre rodičov (19). Európske a kanadské mestá poskytujú podpory veľkým rodinám (20). V domnienke, že občania majú málo sexu, ponúka singapurská vláda sprostredkovateľské služby a v masmédiách nalieha: „Neprestaňte sa milovať!“ (21). Rekord otvorenosti drží austrálsky minister financií, Peter Costello: v rozpočte má 2 000 austrálskych dolárov za každé narodené dieťa, vyzýva k rodinám s tromi deťmi a povzbudzuje svojich krajanov (a krajanky), aby „išli domov a svoju vlasteneckú povinnosť splnili ešte dnes v noci“ (22).

Ťažkosti spojené so šedivejúcou populáciou, nízkym pomerom pracujúcich k dôchodcom a prípadným scvrknutím ekonómie skutočne existujú. V dejinách je málo príkladov politík plánovanej a usporiadanej redukcie počtu obyvateľstva. Ak nie je naším cieľom zánik ľudstva, nesmieme pripustiť preťaženie planéty len z toho dôvodu, že nikto nevie, čo robiť, ak sa na obzore nerysuje večný rast. Štáty s nízkou pôrodnosťou v Európe, Ázii a Oceánii sú laboratóriá, kde sa dajú hľadať riešenia, ale v prvom rade musíme súhlasiť s názorom, že nás má byť menej.

Jedným z pochybných liekov proti úpadku populácie je masívne prisťahovalectvo. Niektoré štáty s nízkou pôrodnosťou o ňom uvažujú; de facto je to politika USA. Prisťahovalectvo je v mnohých ohľadoch prospešné. Prínos názorov a tradícií posilňuje kultúrne, umelecké a intelektuálne schopnosti národa, približuje „univerzálnu kultúru“ budúcnosti. Nezávisí však od počtu prisťahovalcov a môže mať na populáciu zlé dôsledky. Rodení Američania majú nižšiu ako náhradnú úroveň reprodukcie; rast populácie USA určujú po roku 1965prisťahovalci a ich deti. Edward Tabash navrhuje imigráciou držať populáciu USA na stabilnej úrovni, čo vyvoláva miestami vášnivú opozíciu. Ak sa USA preľudňujú a príčinou je prisťahovalectvo, budú potrebovať jeho zástancovia silné argumenty pre otvorené hranice; nebude im stačiť obžaloba z rasizmu, považovaná často len za rétoriku.

Zníženie prisťahovalectva môže byť potrebné, ale povedať to je politický dynamit. Pozrite sa na podivnú esej Earla Shorrisa, nositeľa Medaile za humánnosť, v denníku Nation: „Tým, čo sú za zvýšenie pôrodnosti, povie každý poisťovací štatistik, že Amerike chýba pre budúcnosť vec, ktorú jej nezaistí ani xenofóbia, ani rasizmus: mládež. Niet iného riešenia ako prisťahovalectvo.“  Riešenie znížením počtu obyvateľstva si Shorris nevie predstaviť. Varuje, že ak protivníci prisťahovalectva vyhrajú, zvädnú USA a stanú sa babičkou medzi národmi (23).

Oháňajúc sa hrubými obžalobami vypudili ideológovia problém preľudnenia z politických diskusií. Aj skupiny ako Sierra Club sa im vyhýbajú. Preľudnenie však nemožno nevidieť. Neobmedzený rast je nemysliteľný; ani na svete, ani v Spojených štátoch to tak ako dnes nemôže ísť ďalej (24). Planéta to nevydrží.

Nadišiel čas obnoviť verejnú diskusiu nielen o kontrole pôrodnosti, ale aj o znížení populácie. Preto sme do tohto čísla zaradili sekciu Súd múdrosti. Túto myšlienku rozvinul S. Morgan Barber z Kalifornie na preverovanie významných sociálnych problémov a na pomoc pri hodnotení alternatív a hľadaní rozvážnych posúdení zásadných morálnych problémov (25).

Toto vydanie Súdu múdrosti sa zameriava len na ohraničenú otázku: Aké je optimum populácie pre USA? Aké je pre svet? Ako sa to dá vedieť? Vedľajšie články majú širší zásah: Ako zvýšiť záujem verejnosti o problém preľudnenia? Ako sa brániť obžalobe z rasizmu? Akú politiku si vieme predstaviť pre obdobie, keď sa bude spoločnosť scvrkávať? Musí sa to diať pozvoľna, nie krachom. Najnebezpečnejšie budú desaťročia, keď dôchodcovia z predošlých nadutých generácií budú počtom prevažovať pracujúcich.

Osobitne upozorňujem na esej Jana Narvesona, ktorý ako jediný zastáva názor, že rýchly nárast populácie nie je problém. V tradícii Juliana Simona – ktorý, treba to priznať – vyhral stávku s Paulom Ehrlichom, či nárast populácie spôsobí nedostatok surovín (26) -, pripomína, že populačný rast znamená nielen viac úst, ale aj viac rúk a mozgov. Verí, že pokrok technológií bude donekonečna odďaľovať ich maltuziánsky krach.

Pri vyváženej debate treba Narvesona vypočuť. Pri všetkej úcte s ním nemôžem súhlasiť, že preľudnenie nás nemá znepokojovať. Ja som z toho strachom bez seba. Som toho názoru, že počet ľudí sa musí znížiť, a to skoro. Vzhľadom na to, ako málo vieme o zvládnutí demografickej kontrakcie, je to desivý výhľad. Ale alternatívy sú ešte horšie.

Aké je optimum svetovej populácie? Znesie planéta nekonečný populačný rast, ak ho spomalíme? Je dnešný počet obyvateľov Zeme udržateľný donekonečna? Ak nie je, potom nie je demografické scvrkávanie nočná mora, ale ekonomická a politická hádanka, ktorej vyriešenie je jedinou ľudskou nádejou. S Lindsey Grantom a inými mám podozrenie, že populácia 2,5 miliardy ľudí päťdesiatych rokov je blízka optimu. Ak sa nedosiahne, je každé zníženie lepšie ako zastavenie, a každé zastavenie lepšie ako pokračujúci rast.

A potom sú tu tie bizarné, záhadné Georgijské kamenné smernice. Mysteriózne osoby postavili tieto novoveké monolity z nejasných dôvodov. Navrhujú pre ľudskú populáciu ako cieľ len päťsto miliónov ľudí, čo by bolo naozaj radikálne zníženie. Tej smernici nepridáva na váhe skutočnosť, že je vyrytá nad reklamou pre esperanto. Ak si však predstavíme ľudskú spoločnosť, žijúcu na planéte udržateľne počas nespočetných generácií a pri spútaní mocnejších technológií, ako sú dnešné, možno je päťsto miliónov ľudí dosť.

Nech leží optimum kdekoľvek, pre mňa nie je otázne, že už dnes je ľudí priveľa. Ľudská spoločnosť sa vzpiera uznať to. A humanistická komunita nie je lepšia. Naučil som sa nemlčať, keď humanisti, ktorých poznám, sa ponáhľali do manželstiev, kupovali v predmestiach domy, naplnili ich deťmi a potom si sťažujú, že treba niečo robiť proti rozrastaniu predmestí. Sekulárni humanisti sú do debaty o preľudnení dĺžni veľmi dôležitý príspevok: majú nielen odporovať opozícii zakorenenej v náboženskom dogmatizme, majú byť – smiem dúfať? – živým príkladom pri našej ochote hľadať nekonvenčné riešenia. Nech to znie akokoľvek nápadne, naša planéta nás potrebuje.

Dúfam, že robíme nevysloviteľné vysloviteľným a vrátime populačnej debate tú prominenciu, ktorú si zaslúži.

Literatúra je k dispozícii v redakcii.
Tom Flynn je vydavateľ Free Inquiry. Je dobrovoľne bezdetný.

Prameň: Tom Flynn, Too Many Poeple. What is the Optimum Population of the US? The World?, Free Inquiry, 24/5, s. 23-27, 2004. 

Preložil Rastislav Škoda