Jan Narveson

Zriedkavý názor, s ktorým nesúhlasíme

Koncom dvadsiateho storočia sa ešte traz dosť rozšírilo tvrdenie, že svet je „preľudnený“ a že sa blížime k demografickej pohrome.

Ehrlichova kniha Populačná bomba predpovedala ešte pred koncom 20. storočia hromadné hladomory. Nič takého sa nestalo. Počet ľudí na svete sa v druhej polovici 20. storočia zhruba zdvojnásobil – ale produkcia potravín (a všetkého iného) na hlavu sa aj tak veľmi zvýšila. Nielen v bohatých krajinách, ale všade nastali lepšie časy. Ľudia začali lepšie jesť – a jedia lepšie – napriek tomu fenomenálnemu rastu populácie. Malthus tvrdil, že zem nie je schopná zvýšiť poľnohospodársku výrobu väčšmi ako aritmetickým radom, kým ľudstvo sa množí geometrickým radom. Nemal pravdu. Produkcia potravín nielenže rástla geometrickým radom, rástla rýchlejšie, ako populácia.

Malthuziánci nevedeli, čo ich to postihlo a niektorí to nevedia dodnes – stále ich počujeme šomrať, že máme na svete „príliš veľa ľudí“. Prišiel však čas, že fakty bijú do očí a nie je možné nevidieť ich. Ak sa niekde vyskytne hlad, nie je zavinený roľníctvom ani obmedzenými možnosťami pôdohospodárstva, ale politikou. Ak máme byť presní, treba povedať, že sú dva druhy hladu: malý a veľký. Prírodné katastrofy (napr. povodne) vyvolávajú malé hladomory, postihujúce pár tisíc nešťastníkov krátkodobým nedostatkom; ponáhľame sa pomôcť im. Ak je miestna vláda dobrá, ide na pomoc tým, čo ju potrebujú a zachraňujú sa mnohé životy. Ak je miestna vláda zlá, neschopná či korupčná, dodávky sa rozkradnú a postihnutí nedostanú nič.

Veľké hladomory zapríčiňujú vlády. V dvadsiatom storočí boli len také veľké hladomory. V maoistickej Číne hladovalo viac ako 30 miliónov ľudí. Keď bolo spoločné poľnohospodárstvo rozpustené a roľníci mohli pestovať, čo chceli, zvýšili sa výťažky v priebehu desaťročia o 50 %. Pre vyvolanie hladu treba vždy zlých politikov. Primeraná výroba potravín vyžaduje slobodné roľníctvo a voľné trhy. Zem nie je problém. Problém sú politickí vodcovia.

Ako sa mohli populační pesimisti tak pomýliť? Hneď na začiatku treba povedať, že nikdy neexistovala reálna báza pre Malthusov názor na vzťah medzi výrobou potravín a veľkosťou populácie, čo dnes voláme „materialistickou klamnou predstavou“. Táto tkvie v názore, že bohatstvo je akási kopa vecí alebo „materiálu“, kým v skutočnosti je to efektívne ľudské využívanie všetkých našich zdrojov. Materialistická predstava hovorí, že keď berieme z tejto kopy, zmenšujeme ju; ako ju „spotrebúvame“, ubúda z nej, stále jej je menej. A príde čas, keď sa scvrkne na nulu – hurá!

Takéto myslenie je úplne nesprávne. Vezmime do úvahy najzákladnejšiu látku zo všetkých – potravu. Koľko potravy môže vyprodukovať daný kus zeme? Malthus si myslel, že je to málo a že tu sa dá málo zmeniť. V skutočnosti sa tu dá zmeniť veľmi veľa; ale aj tak sa nedá povedať, koľko potravín sa dá vyrobiť pokrokovými výrobnými metódami. Na celom svete sú farmári čoraz výkonnejší. Na americkom stredozápade vypestujú sedemkrát toľko obilia ako pred sto rokmi. Do rovnice vstupujú zlepšené druhy osiva, lepšie hnojivá a iné veci. Predstava, že jedením sa látka pomaly „spotrebúva“ a časom jej nebude, je číre nedorozumenie.

Ľudová predstava o narastaní populácie v 20. storočí je tiež nesprávna, prekrútená. Problém ani zďaleka nespočíva v tom, že ľudia mali stále viac a viac detí, ako si mnohí myslia. Prírastky populácie v 20. storočí boli primárne vyvolané trvalým zvyšovaním dlhovekosti. Priemerná dĺžka života sa skoro zdvojnásobila. Pôrodnosť sa skoro všade po desaťročia znižovala. Napriek tomu sa dnes, na začiatku nového storočia, ako o niečom novom hovorí nielen o stabilizácii prírastkov, ale dokonca o redukcii populácie. Ak sa chcete s niekým dostať do hádky, odhovárajte ho od nereprodukcie! Reprodukčné krivky ľudskej rasy stúpajú a klesajú, nedajú sa dlhodobo predvídať.

Pesimisti nám teraz navrávajú, že všetci títo noví ľudia nikdy nedosiahnu západné štandardy každodenného života. Jeden výbor OSN konštatoval v roku 1996: „Trvalý vzostup konzumácie na osobu až na dnešnú úroveň vyspelých štátov pre budúcu globálnu populáciu 10-12 miliárd ľudí sa zrejme nedá dosiahnuť a udržať.“ To je úplný omyl. Jednoducho niet dôvodu, prečo by každý z nás, vrátane ľudí z najchudobnejších krajín, nemal raz riadiť Mercedes. V budúcnosti budú chcieť mať skoro všetci Číňania autá, pekné domy a domáce potreby. Nezáleží predsa na tom, že množstvo železa v zemskej kôre je oveľa väčšie, ako bude treba na tie tri miliardy áut pre celý svet: množstvá tej alebo onej suroviny s tým nemajú nič do činenia. Autá robíme z toho, čo sa na to najlepšie hodí a nedá sa predvídať, čo to bude v budúcnosti.

Kto o tom pochybuje, má dva problémy: v prvom rade si neuvedomuje, aké bohatstvá prírodných zdrojov Zem obsahuje; potom nerozumie tomu, ako málo na tom záleží. K prvému bodu: história každého materiálneho zdroja znie tak, že odhady jeho zásob sa trvale zvyšujú. V roku 1950 bola ročná spotreba ropy štyri miliardy barelov a „dokázané“ rezervy asi deväťdesiat miliárd – malo to stačiť na dvadsaťdva rokov. V priebehu 44 rokov stúpla ročná spotreba na 640 miliárd barelov a dokázané rezervy mali vydržať desaťkrát dlhšie; dnes sa odhadujú na 800 rokov. Toto platí pre každý materiálový zdroj. Zemské zásoby materiálu x vystačia tisícročia, ak nie milióny rokov. Čo tu kto prorokuje o konci sveta?

Druhý bod je zásadnejší. Koľko naozaj pekných vecí v našom živote spotrebuje veľa materiálu? Budovy, mosty, cesty, autá? Sú vyrobené z nádherných materiálov, ale aj tak to nie je problém, mohli by sme nimi pokryť celú planétu – samozrejme to nebudeme robiť. A ostatné? Koľko materiálu sa spotrebovalo na veľkú olejomaľbu van Gogha, ktorá má dnes cenu 50 miliónov dolárov? Alebo na váš počítač? Alebo na páperím podšitú bundu, ktorá nás severanov v zime tak dobre hreje? Alebo na tvrdé disky, na ktoré sa dajú na policiach uložiť tisíce hodín mojej obľúbenej hudby? Takto uvažujúc musíte uznať, že celá myšlienka, že moderná civilizácia sa zakladá na vysokej „spotrebe“ „prírodných zdrojov“, je ďaleko od pravdy. Čo sa „spotrebuje“, je intelekt, talent, šikovnosť – a pravda o ich „spotrebe“ je, že sa nespotrebujú. Po napísaní celého diela ostal Shakespeare celý nedotknutý, hoci nás všetkých nesmierne obohatil.
Obľúbený šport pesimistov je rozčuľovať sa nad zásobami energie. Títo pesimisti však akoby nezbadali, že celkové množstvo energie, ktoré zo Slnka zasiahne Zem, je asi desaťtisíckrát väčšie, ako ľudia spotrebujú aj v dnešnom po energii dychtiacom modernom veku. Akoby nebrali na vedomie, že ľudia vedia využívať energiu efektívnejšie, ak treba. Historka o konečnom kolapse je aj tu absolútne bez podkladu.

A potom je tu „globálne otepľovanie“, raj propagandistov. Diera medzi potvrdenými relevantnými informáciami na jednej strane a navrhovanými politickými opatreniami na druhej strane je ohromujúca – fakty tak ľahko nepochopíte. Ak sa však lepšie prizriete, nájdete ich hojnosť. Spomeniem len jeden. Kjotské dohody vyžadujú opatrenia, ktoré môžu stáť trilióny dolárov. Za päťdesiat rokov Kjotom prikázaného sparťanského „šetrenia“ sa však dosiahne zníženie globálnych teplôt o 0,1 °C! Akú to má cenu, najmä ak vezmeme do úvahy, že dosiaľ bolo globálne oteplenie pre ľudstvo osožné, keď v minulosti rozšírilo severné oblasti porastov?

Dá sa uzatvárať, že poplach pri vyslovení slova „preľudnenie“ môže byť jedným z najväčších omylov sociálnej vedy. Teória a zdravý rozum sa sprisahali, aby grandiózne zlyhali, a ostáva jediná otázka: ako to, že toľkých ľudí tak dlho vedeli klamať?

Spomedzi všetkých ľudí osobitne humanisti musia uznať, že ľudia sú vo svojej podstate dobrá vec. Mať ich veľa umožňuje ľudskej spoločnosti líšiť sa do väčších podrobností, vytvárať stále zaujímavejšie diela a poskytovať služby pre všetky chute a druhy. Je dosť miesta (a vzduchu, a potravy atď.) pre oveľa viac takých, ako sme a ako nás raz môže byť. Kto sa vydáva za humanistu, mal by, takpovediac, žehnať im a prestať si sťažovať na fakt demografického bohatstva.

Jan Narveson je profesor filozofie na univerzite vo Waterloo, Ontario v Kanade a autor, m.i. knihy Rešpekt voči osobám v teórii a praxi.

Prasmeň: Jan Narveson, Overpopulation? Fiddlesticks! There  Are No Inherent Limits to Growth, Free Inquiry, 24/5, s. 41-42, 2004.