Peter Ustinov, svetoobčan

Interview so sirom Petrom Ustinovom

Peter Ustinov a Warren Allen Smith (Interview)

Pri prvom stretnutí so sirom Petrom Ustinovom, veľvyslancom UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním a prezidentom Svetového federalistického hnutia, začujete nezabudnuteľný hlas Petra a vlka. Zacítite prítomnosť Beethovena (z jeho spoluúčinkovania v Beethovenovej desiatej); Karabosu (z hry The Love of Four Colonels – Láska štyroch plukovníkov); generála (z filmu a hry Romanoff a Julieta); Nera (z jeho úlohy vo filme Quo vadis?).

Na vaše prekvapenie prichádza Ustinov, ktorý s úsmevom replikuje „Vaša Excelencia“, ak ho oslovíte „sir Peter“, priateľsky, vtipne, hotový napodobniť výraz tváre François Mitteranda, výrečný, ak ide o deti sveta a vážny, ak lamentuje nad neznášanlivosťou, bigotnosťou, oháňaním sa zástavou, vystatovačnosťou, lenivosťou alebo poverčivosťou. Nenaháňa vám strach, a je to muž, s ktorým spolupracovali Jack Paar, Steve Allen, Pavarotti, Herbert von Karajan, André Kostolanetz, David Niven, Yvonne de Carlo, Maggie Smithová, Helen Hayesová, Bette Davisová, Nick Nolte a Jean Gielgud. Muž, ktorého v roku 1990 kráľovná Alžbeta II. povýšila na šľachtica.

V apríli 1995 bol v New York City pri vernisáži svojej novej knihy Ustinov at large (Ustinov so zvláštnym poslaním / na slobode – Prometheus Books, 1995) a vystupoval v celoštátnej televízii a v kníhkupectvách. Londýnčan súhlasil dať interview, kým jeho žena-Parížanka Hélene du Lau d‘Allemans ponúkla redaktorovi šampanské.

V prvom rade treba zdôrazniť, že Ustinov má priateľské slová o Paulovi Kurtzovi, vydavateľovi Free Inquiry a kníh vydavateľstva Prometheus Books. Hoci nikdy nebol „súputníkom“, je členom Akadémie humanizmu Rady pre sekulárny humanizmus a čestným členom Britského združenia racionalistickej tlače.

Free Inquiry: Vaša televízna reportáž „Vatikán zvnútra“ sa stretla aj v USA s veľkým záujmom.

Peter Ustinov: Isteže. Nebola bez kritiky, ale bola taktná.

FI: Môžem to rozumieť aj tak, že McGreevy Productions pripravujú niečo podobné?

Ustinov: Práve sme skončili históriu gréckych bohov, nazvanú „Cesty bohov“. Chceme ukázať, že je omylom myslieť si, že grécki bohovia sú mŕtvi. Jedna z vecí, ktoré dokazuje starodávna história, je poznanie, že slušnosť tu bola oveľa skôr ako náboženstvo a že Sokrates bol síce bohabojný človek, ale nepotreboval nejakého boha, aby bol taký, ako bol. Starodávni bohovia nepoznali zábrany, nepoznali vinu ani všelijaké pocity akéhosi dedičného hriechu; to všetko priniesol monoteizmus.

V určitom zmysle sú starí Gréci a Rimania oveľa súčasnejší ako teistické cirkvi, a to jednoducho preto, lebo brali do úvahy psychiatriu a psychoanalýzu, čo sú veľmi moderné študijné odbory. Oidipus nás opustil dávno, ale zanechal nám tu svoj komplex. Achilles zanechal svoju pätu. Afrodite zanechala afrodiziaká. Lété zanechala zbrane, zbrane zabudnutia. A potom sú tu platonické vzťahy.

Okrem toho nás Gréci môžu naučiť nekonečne viac, ako naše oficiálne cirkvi, ak si dáme námahu študovať ich. Upaľovanie čarodejníc a inkvizícia sú kontrastom k ľahkovážnemu a príjemnému prístupu Grékov k tomuto problému, ktorý siaha hlboko do temnôt ľudskej mysli. Gréci mali pôžitok zo života. Ich drámy sledovali vtedy toľkí ľudia ako dnes televízne seriály. Keď došlo k tomu, že Rimania uznali náboženstvo, nestalo sa to, čo dnes predstierajú mýty, že totiž uznali kresťanské náboženstvo za štátne a sami sa stali kresťanmi. Bol to oveľa zložitejší proces, v priebehu ktorého sa Rimania rozhodli uznať všetky náboženstvá, medzi nimi aj kresťanské. Potom z rozličných dôvodov kresťanské náboženstvo pretrvalo iné náboženstvá. Aj tak však aspoň niektoré kostoly sú relikty iných chrámov.

FI: Raz ste videli mitraický chrám, pochovaný pod dvoma vrstvami kresťanských kostolov.

Ustinov: Áno. Mitras bolo božstvo podobné Apolónovi. Mitraizmus je veľmi zaujímavý, lebo má ekvivalenty ukrižovania, nanebovstúpenia, poslednej večere a všetkých iných krámov kresťanstva, len nie témy, čo sa hodia do magickej skrinky Cecila B. DeMilla. Pozoruhodné je, že všetky tieto mýty sa zdajú mať spoločný základ – totiž pohanstvo, z ktorého si cirkev podľa ľubovôle požičiavala; aj ten pokrik okolo zvitkov Mŕtveho mora.

FI: Váš otec bol liberálny evanjelik a žurnalista. Bolo mu bližšie grécke alebo judeo-kresťanské myslenie?

Ustinov: Ó, predsa Gréci! Vo svojej viere bol absolútne nepraktizujúci. V skutočnosti bol hlboko veriaci jeho otec. Jeho matka, pamätám si ju veľmi dobre, lebo bola polovičná Habešanka, prežívala náboženstvo tak intenzívne, ako keby sa bolo ukrižovanie udialo včera. Sedel som jej na kolenách vo svojej pyžame a počúval som jej historku o ukrižovaní, ako keby sa bolo udialo v Pittsburghu; výdatne plakala a kabátik mojej pyžamy býval mokrý od jej sĺz.

(Dodal, že sa mu marí, že už ako dieťa dostal reumatizmus z tejto vlhkosti; smial sa, že je to samozrejme len jeho predstavivosť. Pre svoj reumatizmus používa Ustinov bohato zdobenú paličku.)

FI: Prv, než ste boli povýšený na šľachtica, boli ste už Commander of the British Empire (Rytier Britskej ríše). Jeden druhý CBE, Arthur C. Clarke, tvrdí, že

„môžbyť našou úlohou tu na zemi nie je vzývať Boha, ale … stvoriť si ho“.

Ustinov: Áno, je to zakorenené v ľudskej povahe. Vždy som hovoril, že mám viac dôvery k agnostikovi alebo ateistovi, ktorý pomôže starej panej prejsť cez cestu, ako k chlapovi, ktorý sa ponáhľa do kostola a robí, že ju nevidí. (Smeje sa.)

FI: Vaša nová kniha Ustinov Still at Large je zbierkou vašich článkov v časopise The European.

Ustinov: Ten časopis patril Robertovi Maxwellovi. Veľkoryso mi dal šesť týždňov dovolenky ročne, ale posledné štyri roky som si túto dovolenku nevyberal. V jeho nekrológu som napísal: „Neexistujú absolútne nijaké zákony proti hochštaplerom, ak majú dobré nápady.“

FI: Používate počítač?

Ustinov: Nie, píšem stále ceruzkou a normálnym písmom. Telefonujem to do redakcie z takých zapadákovov ako je stredná Sibír, severné Thajsko – alebo New York City. (Smiech.) Moje prvé reportáže mali nadpis Ustinov at Large. Táto kniha má titul Ustinov Still at Large (Ustinov má ešte stále zvláštne poslanie/je ešte stále na slobode). A možno vyjde ešte Ustinov Still at Large Again (Ustinov ešte stále znovu má …).

FI: Dali ste niekedy svojej životnej filozofii nejakú nálepku?

Ustinov: Nie, úmyselne nie. Lebo nikdy som nikam nepatril. V tejto mojej knihe, Starec a pán Smith, rozmýšľam aj o Bohu aj o Diablovi. Vyskytuje sa tu ku koncu situácia, keď Diabol uvažuje, že je to naozaj strašné, uvedomiť si, koľko ľudí bolo mučených a zavraždených len kvôli ich náboženstvu. Pomerne málo ľudí zomrelo za to, čo urobili; pravdepodobne preto, lebo tí, čo robili zlo, mali možnosť robiť to, napr. Hitler a Mussolini. Potom tam Boh hovorí niečo ako

„Veru, veru, pre Moju myseľ je dôležitá jedine modlitba. Ale keď sa niekto modlí, zvonku nevidíte, k čomu sa modlí. Preto sú mnohí takí žiarliví a neradi povedia, v čo veria. Ale veď v skutočnosti na tom nezáleží, či som to Ja, alebo nejaká sopka, alebo nejaký strom. Dôležité je, že to prenesie človeka do vzťahu s veľkosťou vesmíru, a to je užitočné, lebo neuverí – inakšie by sa zbláznil. A naozaj, keďže všetko som Ja, aký je rozdiel medzi všetkými týmito vecami? Aký rozdiel medzi Mnou a týmto bohom na hlinených nohách? Podľa všeobecnej mienky Ja som všetko a ak je to tak, nie je možné kacírstvo.“

Ja zas tvrdím, že nemám dôkaz pre nič. Preto verím, čo vidím a cítim. No samozrejme som ochotný nechať sa prekvapiť každú chvíľu. Celý svet by však nemal byť v takomto postavení. (Smiech.)

FI: Free Inquiry má teda správne meno? Stále hľadáme pravdu, ale nie tú jedinú veľkú Pravdu, aj keď to občas značí zmenu nášho názoru.

Ustinov: Ó, ja si myslím, že občasná zmena názoru je celkom úctyhodná vec. Vôbec si nemyslím, že by to bol znak nejakej slabosti alebo chýbania charakteru. Dokonca som tej mienky, že ľudí zjednocujú ich pochybnosti a rozdeľujú ich presvedčenia. Preto je veľmi dobré mať pochybnosti. Pochybovať je najlepšie povzbudenie k činnosti, ktoré poznám.

FI: Skeptical Inquirer je časopis pre skúmanie oznamov o paranormálne; obsahuje veľa článkov o opodstatnených pochybnostiach. Sú tu napríklad plačúce sochy, UFO, veľké stopy v snehu atď.

Ustinov: Hej, počul som o veľkých stopách. To budú asi Jeľcinove, keď hľadá v noci cestu do kúpeľne. (Smiech.)

FI: V roku 1930 znepokojoval humanistov rast svetovej populácie. Vtedy bolo na svete dve miliardy ľudí. V roku 1970 to bolo 3,7 miliardy a dnes je to už skoro 6 miliárd.

Ustinov: Viem. A ak sa pozriete napríklad do Indie, jednoducho nemôžete pochopiť, čo to pápež robí. Keby si kritickí pozorovatelia dali námahu a precestovali túto časť sveta, nemohli by mať o tamojšej situácii dva názory. Aj tí, čo odmietajú drakonické metódy, používané v Číne na obmedzenie pôrodnosti, musia uznať, že ich opatrenia do určitej miery zapôsobili. Môžu sa zdať obmedzením osobnej slobody, ale v štáte s takým ohromným počtom obyvateľov, ako nemá nikto, treba s tým niečo robiť. Môj názor je, že zmysel pre zodpovednosť sa nemá považovať za obmedzovanie osobnej slobody. Raz treba rozhodne povedať, že ďalej to tak nejde. V jednom mojom nedávnom článku v novinách vyslovujem nesúhlas a skľúčenosť pri búrlivých protestoch proti niektorým metódam na obmedzenie pôrodnosti a pri šírení myšlienky, že potrat je zrada života. Mrzí ma, že ak sa niekedy narodí dieťa, je tak často zanedbávané. Čo je potom život? Je to niečo, čo sa žije v tretej rýchlosti, alebo len v jednotke? Aj voči deťom musíme mať zodpovednosť, nielen voči embryám.

FI: Ako veľvyslanec UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním navštevujete deti na celom svete?

Ustinov: Áno, a deti sú jediná vrstva ľudí, kde niet predsudkov. Nikto z nás sa nenarodil s predsudkami, a to je mi prameňom nádeje. Neraz vidíte deti, ako sa pekne hrajú s niekým, čo je vrtochom prírody znetvorený; zarazený je len nejeden dospelý a kladie otázku, či sa má deťom táto zábava dovoliť.

Nanešťastie pochádzajú predsudky z výchovy, z rodinného života a zo všetkých tých názorov, ktoré vychvaľujú ortodoxné cirkvi. Každá dobrá fľaša vína musí mať nejakú usadeninu. Podobne sa aj v živote vyskytujú predsudky a dá sa proti nim urobiť len málo. Ešte stále sa odúčam to, čo som sa naučil v prvej škole. Ako si môžem myslieť to a to? pýtam sa sám seba a keď sledujem stopu, prídem vo vlastnej minulosti na nejakú idiotskú dejepisnú knihu alebo nejakú vlasteneckú myšlienku.

FI: S kým z vašej minulosti by ste rád strávili zaujímavú hodinku? Na takúto otázku odpovedala Jacqueline Onassisová, že by to bol Sergej Diagilev. Nemali ste z maminej strany nejaký vzťah k tomuto ruskému baletnému impresáriovi a kritikovi?

Ustinov: Mal som. Môj praujo Alexander Benois bol jeden z Diagilevových umeleckých mentorov. Po mojom prvom vystúpení na javisku mi napísal veľmi milý list, že naša rodina viac ako dve storočia brúsila okolo divadiel, stavali ich a navrhovali, pôsobili v nich a viedli ich, a teraz konečne jeden z nich má odvahu sám vystúpiť na javisko.

FI: A s kým by ste vy rád strávili tú hodinu?

Ustinov: (Váha.) Teda fascinuje ma Dostojevskij. Aj v dnešnom víre Ruska nájdete tie isté postavy a charaktery. Potom by to bol Bolivar. A Beethoven – napísal som o ňom hru a predstavoval som ho po nemecky v Berlíne. Aj Gogoľ. Mám veľmi rád Rusov – moje hry tam hrali lepšie ako kdekoľvek inde a to ešte bez mojej pomoci, čo ma trochu mrzí.

Hodina prebehla veľmi rýchlo. Sir Peter mal písať svoj týždenný stĺpec do novín a pripravovať sa na sólové predstavenie v Toronte, na ceremónie prevzatia medaily Normana Cousina od Svetového federalistického hnutia a Ceny Rudolfa Valentina. Aké potešenia robia uzávierky novín, divadelné reflektory, obrady! Bol život vždy taký radostný? Nie, priznal sa; raz mal strašný sen: naobliekaní muži prišli do jeho spálne, kým spal; prebudili ho a oznámili mu, že bol zvolený. Pozrel cez okno a videl, že z jedného komína sa dymí. Pýtali sa ho, aké meno si vyvolí, keď už bol zvolený. Vidiac, že niet úniku, chvíľu rozmýšľal a potom s presvedčením vyhlásil „Pápež Nevinný!“

Málokto z nás má to šťastie, že strávi hodinu s ozajstným živým rytierom. Ak budete mať to šťastie, že budete môcť vidieť sólové predstavenie sira Petra, prečítať jeho stĺpec v novinách alebo nejakú jeho knihu, v každom prípade to urobte! Nenájdete rytiera na bielom koni! Je znalcom automobilov. Raz ho možno zazriete za volantom jeho bieleho Mercedesu 1927.

   

---

Rozhovor bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 5 s názvom Svetoobčan Peter Ustinov.