Alan Kuper

Preľudnenosť

Veľká väčšina ľudí na celom svete si ešte nikdy nepoložila otázku „Je svet preľudnený?” Nevedia ani, čo to znamená, tak ako zvieratá ohrozeného druhu, strácajúce svoje miesto výskytu v dôsledku ľudského zaberania priestoru, nechápu, čo je príčinou ich tiesne.

Pre väčšinu ľudí na svete málo znamená, že na Zemi žije viac ako šesť miliárd ľudí a že tento počet sa môže v prie-behu tohto storočia zdvojnásobiť. Málo ich vie, koľko obyvateľov má ktorý kontinent, koľko ich štát, koľko ich región – načo by im to bolo dobré? Žiadna vláda im nikdy nepovedala, že tieto čísla sú dôležité; občas sa povie, že čím viac ľudí, tým lepšie. Nikto im nikdy nepovedal, že s výnimkou prípadov, keď majú páry priemerne nie viac ako dve deti, bude počet obyvateľstva rýchlo rásť, ľudia sa budú množiť ako peniaze v banke do nepredstaviteľne veľkých čísiel. A ak populácie pribúda vďaka prisťahovalectvu, nech sa deje ako rýchlo, to sa považovalo až do nedávna za priaznivý jav.

Väčšina ľudí si neuvedomuje, že dnešné počty obyvateľstva sú veľmi čerstvý fenomén: že tak nedávno, ako v roku 1930, boli dnešní starí otcovia deti a populácia sveta obnášala len okolo dvoch miliárd. USA mali menej ako polovicu dnešného počtu ľudí. Ani občania ani inštitúcie si neuvedomili drastickú výzvu zrýchleného rastu počtu ľudí.

Nekonečný rast nie je možný vo svete konečných prírodných zdrojov. Ekonóm Kenneth Boulding sebakriticky povedal:

„Kto verí, že v konečnom svete môže prebiehať exponenciálny rast, je alebo blázon alebo ekonóm.”

Počty ľudí a ľudské aktivity sa stali doslovne geologickou silou, prejavujúc sa globálnym oteplením, ktoré už má škodlivé účinky. Vysokohorské ľadovce a snehové polia už nie sú spoľahlivým prameňom jarných tokov riek, voda pre pôdohospodárstvo neprichádza načas a v potrebných množstvách. V arktických oblastiach kolabujú stavby (napr. obytné domy) postavené na permafroste. Polárny ľad sa topí, mení sa na sladkovodné prúdy, ktoré môžu ovplyvniť veľké oceánové prúdy a viesť k zmenám podnebia, teploty, a pôdohospodárskej produkcie vo veľkých oblastiach. Problémy prostredia si ľudia vždy zapríčiňovali sami, ale nikdy nie v takom rozsahu ako v posledných desaťročiach.
Pozorní pozorovatelia uzatvárajú, že ľudia sú zodpovední za svoje pôsobenie na prostredie, a to podľa vzorca

I = PAT,

t.j. I (ľudské pôsobenie na prostredie) sa rovná P (populácia) krát A (blahobyt obyvateľstva, resp. priemerná spotreba na hlavu) krát T (poškodenie prostredia použitými technológiami). (1).

Rovnica „Ej-pat” sa volá aj „E=m.c2 moderného environmentalizmu”, pretože obidve rovnice opisujú procesy, ktoré môžu končiť kataklizmami.

Krátkodobým liekom na zníženie škodlivého ľudského vplyvu na prostredie je zníženie konzumácie, a to najmä takých jej foriem, ktoré sú osobitne škodlivé. Pre dlhodobý účinok, aby prostredie bolo udržateľné až do ďalekej budúcnosti, zníženie konzumácie nestačí. Treba znížiť aj počet obyvateľstva na udržateľnú mieru. Udržateľná ekonomika sa definuje ako taká, ktorá uspokojuje súčasné potreby bez ohrozenia schopnosti v rovnakej miere uspokojovať potreby aj v budúcnosti (3).

Nadšenci vedy a techniky, najmä ak naslepo veria a slabo chápu, majú sklon k samoľúbosti – pokrčia plecami a povedia si: „Veď tí už niečo vymyslia, aby zastavili preľudnenie.”  Ale preľudnenie už robí nenapraviteľné škody najmä tým, že vedie k pokračujúcemu zániku druhov. Prebieha najväčšie vymieranie od zániku dinosaurov, a je spôsobené človekom. Nárast populácie a zánik druhov idú ruka v ruke: odhaduje sa, že v USA zaniklo za posledných 200 rokov viac ako 500 druhov zvierat. Viac ako tisíc je ich t.č. na listine ohrozených druhov (4). Hlavnou príčinou je „strata habitatu, biotopu, bydliska” – aké eufemizmy pre ľudské zavinenie!

Je to hrozné, ale všetci, čo žijeme „v reálnom svete”, vrátane vodcov v politike, obchode a priemysle, máme tendenciu nevidieť, ignorovať, racionalizovať, zapierať alebo len jednoducho odkladať akúkoľvek akciu tak dlho, ako je len možné – hoci sa vie, že škody zapríčinené preľudnením budú mať nenapraviteľný negatívny účinok. Treba si uvedomiť, že redukcia preľudnenia a konzumácie na udržateľnú úroveň bude vyžadovať veľkú ekonomickú a sociálnu prestavbu celej spoločnosti (5).

Publikum nežiada od vlád opatrenia na zníženie konzumácie, na vyššiu účinnosť pri spotrebe energie, na zníženie počtu obyvateľov. Zachovanie prostredia sa v masmédiách často podáva v priaznivom svetle, ale myšlienka postupného zníženia počtu obyvateľstva je tabu – ak sa nepodáva ako hrozba pre ekonomiku. Čítali ste dakedy článok o redukcii počtu ľudí na Zemi ako o užitočnom zákroku proti nemožnosti nekonečného rastu populácie? (6).

Ako rastie populácia a zvyšuje sa konzumácia, zmenšujú sa neobnoviteľné rezervy. To nemôže pokračovať do nekonečna. Keďže zmena je nevyhnutná, treba verejnosť informovať o výhodách postupného prechodu na dlhodobú udržateľnosť (7). Ak sa podstatne zníži počet obyvateľstva,

• zníži sa potreba dôležitých surovín,
• dosiahne sa plná zamestnanosť,
• dá sa uskutočniť viac priamej demokracie,
• bude čistejšie, zdravšie prostredie a menej nákladných environmentálnych problémov,
• bude menej preplnení miest, nadmernej hustoty obyvateľstva vo veľkých oblastiach, bujnenia a rozrastania predmestí,
• budú stabilnejšie spoločenstvá a inštitúcie,
• viac rezervácií a prírodných parkov aj pre divé zvieratá a pre rekreáciu,
• menej drahých vojenských intervencií, aj do zámoria, na zaistenie prístupu k cudzím prírodným zdrojom.

Postupne sa scvrkáva populácia v Japonsku a v niektorých štátoch v Európe, najmä v Nemecku a Taliansku. Asi v polovici storočia budeme lepšie vedieť, ako na to reaguje svet. Pripustiť, aby populácia bola geologickou silou, je veľké zlo.

Literatúra v redakcii.
Alan Kuper je profesor fyziky, zakladateľ a prezident americkej Organizácie pre udržateľnú populáciu; 30 rokov pracoval v Sierra Clube.

Prameň: Alan Kuper, The Silent Crisis, Free Inquiry, 24/5, s. 28-29, 2004.