Marina Čarnogurská

Vývoj k postmoderne, ktorou v poslednej tretine 20. storočia vyvrcholil proces uvoľňovania sa a zároveň i vzbury západnej spoločnosti proti jej charakteristickým (najmä v stredoveku najtypickejším) ideologickým štruktúram, definitívne započal už v 17. storočí, tzv. európskym osvietenstvom.

Tento proces, už v 19. storočí smerujúci k moderne a cez ňu neskôr v 20. storočí najprv vo svojich kultúrnych a umeleckých, a teda i estetických, psychologických a morálnych názoroch dospievajúci k novým formám celkovej kultúrnej i ideologickej štrukturalizácie západnej spoločnosti, dospel však dnes, na začiatku 21. storočia, do svojich úplne najkrajnejších medzí a vo vzduchu už visí zatiaľ ešte oficiálne nevyhlásená skutočnosť, že jeho samostatné vývojové obdobie skončilo.

V rámci celosvetového spoločenského, kultúrneho, hospodárskeho i mocensko-politického vývoja európska civilizácia vo svete stratila svoje vedúce mocenské postavenie a v poslednom desaťročí 20. storočia zdá sa, už vyčerpala všetko zo svojho originálneho kultúrneho, voči iným svetovým kultúram nadradeného samovývoja a po definitívnom páde euroópocentrizmu sa ocitla v neodvratnej konfrontácii s ďalšími svetovými civilizačnými dedičstvami a ich kultúrnymi hodnotami a svetonázorovými postojmi, rovnako ako aj s inými, často omnoho realistickejšími životnými štýlmi.

Sama však medzitým dospela k svojmu všeobecnému morálnemu úpadku, vyúsťujúcemu v jej postmodernú dekadenciu a kultúrny chaos. V tejto etape jej vývoja jej zostávajú pravdepodobne len dve alternatívy: alebo sa radikálne vrátiť späť k svojmu pôvodnému kresťanskému fundamentalizmu (čo je už, dúfam, reálne nemožné!), ako sa o to práve v súčasnosti pokúša posledná časť západného židovsko-kresťansko-mohamedánskeho náboženského vývoja, v rámci viacerých islamských krajín sveta, alebo vo svojej radikálne konfrontačnej svetonázorovej obrode prekročiť hranice svojej kultúry a so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami začať sa premieňať na novú transmodernú liberálnu spoločnosť, v ktorej sa jej príslušníci dokážu pretransformovať na nový typ transmoderného ľudského jedinca nielen kultúrne, ale aj svetonázorovo.

Začiatok novej svetovej transmoderny, ktorá už nevyrastá len zo západných kultúrnych koreňov, ale ktorej avantgardu tvoria už umelci, filozofi i vzdelanci vyrastajúci z rôznych, kultúrne často úplne protikladných svetových centier a ktorá je celým svojím bytím dôkazom nového obrodeného svetonázorového vývoja ľudstva, definoval ako prvý filozof Jürgen Habermas na 21. svetovom filozofickom kongrese v r. 2003 v tureckom Istanbule. A zdá sa, že mu súčasný vývoj svetovej kultúry naozaj dáva za pravdu: stojíme na prahu novej svetovej transmoderny so všetkými jej ešte aj dnes v mnohom nemysliteľnými následkami, napríklad so všeobecnou svetonázorovou predstavou univerza bytia bez existencie jeho transcendentálneho Subjektu, čiže laicky povedané: pred existenciou sveta už definitívne bez Boha, v ktorom sa človek bude musieť naučiť žiť v novej forme svojej kultúrnej i mravnej vyspelosti. A pretože inú konštruktívnu cestu vývoja ľudstvo nemá, snažím sa byť aj ja jej nadšeným obhajcom.

Prameň: Zborník abstraktov medzinárodnej vedeckej konferencie „Medzi modernou a postmodernou” na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v dňoch 16.-17. februára 2006.

*  *  *

V týchto dňoch vydáva nakladateľstvo IRIS Dr. Milan Štefanko knihu

Friedrich Nietzsche: Súmrak modiel alebo Ako sa filozofuje kladivom
v preklade Rastislava Škodu

Dúfam, že si doplníte rad Tak vravel Zarathustra, Antikrist a Ecce homo