Ron Buitenweg

12. marca 2005 sa v Petrohrade stretol Ron Buitenweg, profesor pre ľudské práva a filozofiu práva na Univerzite pre humanistiku v Utrechte, viceprezident IHEU, so zástupcami petrohradskej vetvy Ruskej humanistickej spoločnosti a mal s nimi tento rozhovor:

Buitenweg: Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Prednášam o ľudských právach na Univerzite humanistických štúdií v Utrechte v Holandsku a som prezidentom Holandského humanistického výboru pre ľudské práva. Okrem toho som členom exekutívy IHEU, ktorá sa snaží nadviazať kontakty s humanistami celého sveta, vrátane Ruska, ale dosiaľ sa mu to posledné nedarilo. Dostal som za úlohu získať informácie o vašej organizácii.

Ševelev: Ruská humanistická spoločnosť (RHS) má 15 regionálnych vetví a my v Petrohrade sme jedna z nich. Máme tu len asi 20 oficiálnych členov, ale ťažko vám poviem, koľko členov má RHS.

Konašev: Môže ich byť 500?

Š.: Ťažko. Moskovská vetva je najsilnejšia. V roku 1999 mala okolo 200 členov, neviem, koľko je ich dnes. Sú ľudia, ktorí prídu na schôdzku klubu (v Moskve aj u nás), ale neregistrujú sa a nejavia snahu zapojiť sa do činnosti organizácie.

B.: Prečo je v Rusku tak málo organizovaných humanistov ?

Š.: Aj my si kladieme túto ťažkú otázku. RHS už existuje 10 rokov – no nestáva sa masovou organizáciou.

B.: V malom Holandsku máme asi 60.000 organizovaných humanistov a asi jeden milión ľudí sa považuje za humanistov bez toho, žeby boli členmi nejakej organizácie.

Š.: Za jednoducho humanistov alebo za sekulárnych, nenáboženských humanistov?

B.: Nerobíme rozdiel. Myslíme si, že kto je humanistom, žije bez náboženstva. Čo myslíte, keby ste Rusom takto položili otázku, koľkí by sa označili za humanistov?

Ruskič: Keď zoberieme do úvahy, že naši ľudia dostávali 70 rokov ateistickú výchovu, považuje sa u nás ohromný počet ľudí za humanistov – aj pretože ešte neumreli všetci, ktorým sa vštepovali ateistické zásady.

B.: Ale čo mladí ľudia?

R.: Mladí ľudia, riadne vychovaní vo svojich rodinách, zachovávajú tieto názory. V súčasnosti však narastá vplyv náboženstva, keďže sa množia miesta náboženskej výchovy. A prečo má RHS tak málo členov? Môžem to posúdiť podľa petrohradskej vetvy: Máme tu len jednu skupinu intelektuálov, ktorí majú aj praktické zámery. Vcelku je veľmi málo praktických aktivít, ktoré by pritiahli obecenstvo.

B.: V Holandsku sa jedna z hlavných humanistických organizácií volá Humanitas a táto má vyslovene praktický cieľ: zapájať sa do sociálnej pomoci a preto do nej ľudia vstupujú. Existujú u vás kontakty medzi RHS a inými sociálnymi a politickými hnutiami?

Š.: Pred 10 rokmi Valerij Kuvakin, prezident RHS, napísal apel na politické strany a sociálne hnutia, ponúkal im kontakt a volal ich k spolupráci v mene humanizmu. Nikto mu neodpovedal. V Petrohrade sme sa pokúsili spolupracovať s miestnou skupinou pravicových síl, Jablokom, a ako aj so Stranou života. Odpovedali nám, že všeličo je možné, ak im pomôžeme dosahovať ich volebné ciele, resp. ak sa zúčastníme volebných kampaní.

R.: V Rusku je veľa verejných organizácií, ktoré sa angažujú za praktické ciele v sociálnej oblasti, ale sa nevolajú humanistické. V Petrohrade je ich vyše sto. Strany a vláda ich podporujú, keďže vidia, že pomáhajú ľuďom.

B.: Zúčastňujú sa ruskí humanisti boja za ľudské práva?

Š.: Aktivity RHS sa rozvíjajú vo dvoch oblastiach. Po prvé ide o filozofické aspekty humanizmu, po druhé o vedeckú výchovu občianstva v súvislosti s tým, že v posledných rokoch zaznamenávame postupné znižovanie intelektuálnej úrovne nášho národa. Jeden priateľ to nazval „intelektuálnou genocídou“. Masmédiá odvádzajú ľudí od praktizovania vedeckého svetonáhľadu; naopak, indoktrinujú mládež v protivedeckom a pseudovedeckom svetonázore. Naša petrohradská vetva pracuje viac v druhej oblasti. Máme veľké ťažkosti, pretože prístup do masmédií je obmedzený. Na to treba peniaze – a tie nám chýbajú. Musíme sa uspokojiť so zriedkavým uverejnením článku v nejakých novinách, hovoriť v rozhlase či vystúpiť v televízii. Existuje orgán RHS Zdravá myseľ a v Petrohrade máme internetovú stránku, na ktorej je veľa materiálov aj po anglicky.

B.: Aká je jej návštevnosť. Má počítač návštev?

Š.: Naša stránka nie, ale analogická moskovská stránka má asi 300 návštev denne, neraz aj 1000.

Fregatov: Ja sa angažujem za práva obyvateľov nášho sídliska. Ako člen RHS nehľadám pomoc u petrohradskej vetvy RHS, pretože viem, že práca by pripadla tým pár ľuďom, ktorí jej aj tak majú už cez hlavu. Posledné mesiace ukázali, že úspech pri obrane ľudských práv dosahujú také organizácie, ktoré priťahujú ľudí na uličné demonštrácie. Myslím si, že ruskí humanisti by mali s nimi spolupracovať.

B.: Myslíte si, že by sa mali takýchto akcií zúčastňovať častejšie a intenzívnejšie?

F.: Neviem, čo vám mám povedať; je to veľký problém, možno presahuje možnosti našej malej organizácie.

Š.: O tom niet pochýb, ruskí humanisti sa musia zúčastniť práce za ľudské práva. Je nás na to však málo, lebo väčšina je preťažená vlastným zamestnaním. Ja osobne môžem byť aktívny, lebo som dôchodca a tak mám veľa voľného času, ktorý venujem RHS. No väčšina členov našej petrohradskej vetvy sa obmedzuje na klubovú schôdzku raz za mesiac a na časopis Zdravá myseľ raz za štvrťrok.

Š.: Rob, povedali ste, že v Holandsku je 60.000 organizovaných humanistov. Sú medzi nimi aj ľudia, čo chodia na schôdzky, ale nezúčastňujú sa aktívne šírenia myšlienok  humanizmu?

B.: Samozrejme je veľa takých, čo len rozmýšľajú o humanizme. Ako som už povedal, organizácia Humanitas kladie dôraz na praktickú sociálnu prácu. Keďže pomerne málo ľudí má záujem o teóriu a filozofiu, rast počtu organizovaných humanistov zaznamenávame najmä vďaka organizácii Humanitas. Ale sú aj iné skupiny, ktoré sa špecializujú, napríklad, na pomoc chudobným ľuďom a nerozvinutým krajinám, najmä Indii a africkým štátom, ako aj štátom východnej Európy (s výnimkou Ruska).

Š.: Ako im pomáhajú? Dávajú im peniaze?

B.: Nielen to. Navrhujú a uskutočňujú rozličné špecifické projekty. Napríklad stavba školy v africkej dedine. Tí, čo to projektujú, naplánujú potrebné množstvo peňazí, expertov a špecialistov a postupne to uskutočňujú.

Š.: Odkiaľ prídu peniaze?

B.: Väčšinu dá naša vláda, ale prichádzajú aj dobrovoľné príspevky.

Š.: Jedna z príčin slabých úspechov RHS je, že máme filozofické vedenie, ktoré priťahuje málo ľudí – ako v Holandsku. Okrem toho sa od vás líšime tým, že nedostávame nijakú podporu od vlády.

B.: To je rozhodujúca pravda: naši humanisti dostávajú od pre svoju činnosť taký istý kus vládneho koláča, ako rozličné cirkvi.

Š.: Rob, povedzte nám niečo o univerzite v Utrechte.

B.: Ako iné humanistické organizácie dostáva aj naša univerzita peniaze od štátu, ktorý však nemá právo zasahovať do jej činnosti. Sme úplne nezávislí. Hlavná myšlienka univerzity je, že veda sa nedá odlúčiť od humanistických hodnôt. Vzdelávame študentov v teoretických predmetoch ako je filozofia, sociológia a p., pričom, ako na iných univerzitách, hľadíme na to, ktorá osobitná teória vytvára akého človeka. Študentov pripravujeme na povolanie poradcov a expertov pri individuálnych a skupinových problémoch. Výsledkom je niečo ako nenáboženský duchovný. Choďte za ním a dá vám radu, napríklad, čo robiť, ak máte zlú dcéru. Alebo ako vytvoriť lepšie medziľudské vzťahy vo vašom spolku. Máme však aj osobitnú organizáciu, ktorá sa venuje len humanistickému vzdelávaniu. Jej členovia vyučujú na školách humanistické hodnoty rovnako, ako sa vyučuje zemepis alebo dejepis. V Holandsku je veľa špeciálnych cirkevných škôl, ale ani jedna špeciálne humanistická. Máme štátne školy, kde sa deťom vo veku 6-12 rokov kladie otázka, akú výchovu si prajú: katolícku, evanjelickú, moslimskú či sekulárnu. V armáde a vo väzeniach máme poradcov všetkých uvedených druhov; vojakom a väzňom sa kladie otázka, s akým poradcom sa chcú pozhovárať – s kňazom či duchovným, alebo so zástupcom humanistickej organizácie. Rovnako je to aj v nemocniciach.

Š.: Čo vedie k tomu, že holandská vláda tak podporuje sekulárnych humanistov? Majú vládnuce politické strany takúto orientáciu a toto vo svojom programe?

B.: Vôbec nie. V Holandsku existovali rozličné náboženstvá už v minulých storočiach a mali približne rovnaký vplyv na spoločenský život – z toho sa vyvinula tradícia vládnej podpory pre všetky náboženstvá. Po druhej svetovej vojne boli do tejto dohody zaradení aj sekulárni humanisti, lebo sa stali vplyvnou sociálnou silou.

Š.: Je hanba, že Rusko nemá takúto tradíciu. Máme inú tradíciu – cára, generálneho sekretára, prezidenta. Náš terajší prezident ustavične demonštruje svoju religiozitu, ale hoci slovami rovnako rešpektuje všetky viery, sám je pravoslávny a uprednostňuje Ruskú pravoslávnu cirkev. Tu vidno, aký je rozdiel oproti Holandsku.

B.: Ani Francúzsko nepodporuje ani náboženstvo, ani humanizmus, a v tom sa podobá Rusku.

K.: Nie, u nás vláda uprednostňuje cirkev. Robí to neoficiálne, ale každý vidí, že Putin a iní vládni činitelia sú na strane Ruskej pravoslávnej cirkvi a poskytujú jej veľkú materiálnu pomoc.

Š.: To je jedna z príčin, prečo máme tak málo organizovaných členov. Občania si neberú príklad z humanistov, ale z prezidenta. Stále je v televízii, ako so ženou navštevuje kláštory a kostoly, ako sa modlí a ako bozkáva ikony.

*  *  *

Prameň: Ron Buitenweg, humanism.al.ru/en/articles.phtml?num=000027;  r.buitenweg@uvh.nl

Do angličtiny preložil Gary Goldberg, z nej do slovenčiny Rastislav Škoda.