Nasledujúce riadky budú svedectvom o tom, ako sa z jedného mladého úprimne veriaceho kresťana stal postupom času človek, ktorý už viac neverí v boha, v ktorého veril značnú časť svojho života.

Mohlo by to byť také jednoduché a priamočiare, keby som prestal veriť po úvahe, že pre existenciu (akéhokoľvek) boha jednoducho nie sú dostatočné dôkazy, a preto platí nulová hypotéza, že boh (pre mňa) neexistuje dovtedy, kým sa rozumné pochybnosti nerozptýlia relevantnými platnými vedeckými dôkazmi o existencii takej bytosti.

Je to rovnaký princíp, s ktorým sa pod názvom prezumpcia neviny stretávame pred súdom a ktorý znamená, že obžalovaného považujeme za nevinného (nulová hypotéza) až do momentu, kým sa predložia relevantné dôkazy o jeho vine.

Pri viere v boha (a pri akomkoľvek inom presvedčení, ktoré sa viaže predovšetkým na emócie) to však nikdy nie je také jednoduché. Viera totiž nie je otázkou vecnej diskusie s racionálnymi argumentami, aj keď sa to takto navonok veľmi často prezentuje. V nespočetnom množstve prípadov, vrátane môjho, k tomu všetkému musíme pridať zásadnú ingredienciu. A to fakt, že náboženstvo bolo odmalička integrálnou súčasťou môjho života.

Dieťa na rozdiel od dospelého nemá možnosť kriticky hodnotiť a filtrovať informácie, ktoré dostáva od svojho okolia. V čase nadobudnutia základov analytického myslenia bola viera už natoľko zakorenená v mojej mysli, že mi ani len nenapadlo uvažovať o jej pravdivosti.

Čítať celý článok: In Vivo magazín