Rastislav Škoda

Čítam v Kultúre a Literárnom týždenníku (neviem, či aj mnohí iní majú moju trpezlivosť čítať tie predlhé články neaktuálností a celé strany  protimaďarstva) veľmi nábožné texty, aké som bol zvyknutý/nútený počúvať z kazateľníc.

Vraj „takto živo prichádzame do styku s najvážnejšou udalosťou ľudských dejín a ľudského života – s udalosťou Božieho zjavenia“. Až v poslednej vete sa dozvedám, že ide „o živú tradíciu Cirkvi ohlasovať zjavenia“, resp. „sláviť Božie tajomstvá“ a že tá najvážnejšia udalosť dejín je „v Ježišovi Kristovi“.

Teda žiadne zjavenie v mojom primitívnom ponímaní, povedzme, zjavenia Panny Márie dievčatkám kedysi dávno na Studničke na Starých horách alebo nedávno kdesi v Medžugorí. Čo by dnes aj bolo na tom tajomné? Že sa krv, ktorú Panna ronila so slzami, pri hematologickom vyšetrení ukázala ovčou či kravskou a holičovi, ktorý mal tú čudesnú sochu vo výklade, zakázali jeho vedľajší zárobok? Jasný prípad pre kriminálku. Priznávam im k dobru, že sa cirkevné úrady takýchto zjavení zastávajú v poslednom čase dosť ostýchavo. Ale pozor, len týchto.

Pán biskup priznáva, že Božie zjavenie je „veľmi vzdialené od konkrétneho človeka našich čias“ – povedzme, „ako vynájdenie ohňa či písma … alebo Michelangelova Pieta“ – a predsa ešte viac ako civilizačné prvky oheň či písmo „ovplyvňuje bezprostredne náš život“ –  lebo to robí duchovne. Jeho Božie zjavenie sa nakoniec redukuje na osobu Krista a ja sa priznávam, že o historických osobách som dosiaľ nepočul hovoriť ako o zjaveniach, aj keď sa málo vie o ich rodných dátach, napr. o fran-skom kupcovi Samovi alebo panónskom kniežati Pribinovi; Kristus na tom v ohľade skutočných faktov nie je oveľa lepšie.

Dospelí ľudia aj mládež, ba už odrastené deti, majú len v nežných spomienkach vety typu

Chlapec žasne, bičík pustí,
udiveno, neme,
víla pred ním povznáša sa,
nedotknúc sa zeme. 

S. H. Vajanský, Neskromné želanie

A tých pár na ufónov „veriacich“ nevraví, že sa im mimozemšťania „zjavili“, ale že tí tam kdesi jednoducho „boli“. Zjavenie je pre moderného človeka zanedbateľne málo, aj keď je ešte často protestant a začína byť málo aj pre mnohého moderného katolíka. Pri svojej úprave vyhovujúceho im náboženstva na „? la carte“ súčasní kresťania tento pojem spravidla vynechávajú. Povedal som spravidla. Viem, že mnohí chodia na púte, bohatší až do Lúrd, Fatimy či Jeruzalema, ale len skúste si o tom s niekým informovane pohovoriť!

Dobre viem, že pojem zjavenie v tejto súvislosti možno chápať ako „učenie“, „náuku“, „evanjelium“, ale tým sa nič nenapraví. Ak sa náuka nezakladá na získavaní poznatkov (iných predo mnou alebo mnou samým), ich pochopení a zvnútornení – ako je to zvykom vo vede, ale ak je to celok údajov o čomsi, čomu sa dá rozumieť len čiastočne alebo vôbec nie (a pritom sa predpisuje akceptovať všetko do chlpa za nepochopiteľnú odmenu alebo pod nepochopiteľným trestom), chýba jej istota videnia a vedenia, prestáva byť náukou v bežnom zmysle slova a stáva sa vierou – zjavením.

Sú takí, čo ma chlácholia, aby som nechal veriacim ich vieru v zjavenia – veď oni mi nechávajú moje vedecké presvedčenie. Že od tých čias, ako vznikli náboženstvá, boli na svete aj neveriaci, a nepresvedčili jedni druhých. Len v západnej Európe sa dá hovoriť o prevládajúcej sekularizácii (aj laicizácii, posvetštení) spoločnosti. Lepšie informovaní dodávajú, že v „najkresťanskejšom“ národe sveta, americkom, stúpol počet „neveriacich“ v širšom zmysle slova, ak sa za nich počítajú všetci, čo nepriznávajú nijakú náboženskú príslušnosť, medzi rokmi 1990 a 2001 (teda za krátkych desť rokov) z 8 (osem) na 14 (štrnásť) percent a že tento trend pravdepodobne pokračuje. Že stačí, ako hovoril Marx, vyčkať …

Nemôžem sa zdržať poznámky o starobylosti zjavenia ako náuky a Krista ako jej reprezentanta. V histórii ľudstva sa vyskytlo niekoľko „zjavení“, teda „zvestovateľov“ a zanechali nám niekoľko hlavných náboženstiev, pozor, veľmi odlišných, ak porovnávame animizmy, polyteizmy a monoteizmy, budhizmus, šintoizmus atď., ktoré sa všetky v priebehu storočí viac alebo menej rozpadli na podobné, ale predsa odlišné učenia, až vznikol súčasný pestrý obraz svetových náboženstiev, z ktorých každé má v rámci ľudských práv stopercentný nárok na existenciu – napr. aj nám Európanom takmer odporné juhoamerické vúdú; o ich pravosti, pravdivosti, prijateľnosti atď. sa v rámci ekumény, resp. multikultúrnosti, nemá hovoriť; tolerancia je na programe dňa. A tak je katolicizmus jeden z náboženských prúdov a spolu s protestantizmom a judaizmom je oporou t.č. svetu vládnucej západnej kapitalistickej spoločnosti; islam je oporou arabských feudálov a priznáva sa k poslaniu prevziať vládu v štáte. No väčšine sveta, t.j. Číne, Indii a ostatku Ázie a Afriky neleží kresťanstvo na srdci; zaobišli sa bez neho dosiaľ a myslím si, že aj v budúcnosti odolajú evanjelizačným snahám Jána Pavla II. Čo potom dáva jednému biskupovi právo vyhlasovať Krista za „najvážnejšiu udalosť dejín“?  Istotne nemyslel na naše slovenské dejiny. Neuráža touto neskromnosťou, ak nepoužijem výraz vyzývavosťou, vyše dve tretiny obyvateľstva Zeme, teda vyše 4 miliardy? Sú ľudia, čo stratili cit pre pomernosť. Už vpredu som spomenul nehorázne prirovnanie významu využitia ohňa alebo vynálezu písma k soche Piety, ktorá teda na mňa nijakou neobyčajnou krásou nezapôsobila; veď ju ani všetky encyklopédie umenia neuvádzajú.

Miešam sa týmto príspevkom do vecí, ktoré sa ma netýkajú a porušujem povinnú tolerantnosť? Nemyslím. Kresťania sa až po dlhých diskusiách až bojoch zmierili s demystifikáciou neba (a pekla), vysvetlením vzniku života a človeka (Adam a Eva boli africkí černosi!, nástup antropotechník), odprosili židov aj Židov za storočia prenasledovania, zmierili sa so zánikom otrokárstva, pripustili rozvody (okrem Brazílie; tam ešte dnes broja biskupi proti návrhu zákona, ktorý má od jesene t.r. umožniť rozvody stroskotaných manželstiev) atď. No pretrváva niekoľko jabĺk sváru a dozrievajú nové: preľudnenie Zeme a devastácia prírody volajú po plánovanom rodičovstve, ale Rím nepripúšťa prerušenie tehotnosti ani inštrumentálne zábrany počatia; vznikla choroba, ktorej šíreniu sa dá zabrániť používaním prezervatívov; otvárajú sa možnosti zábrany rodenia postihnutých detí tzv. predimplantačnou diagnostikou; na obzore sú nové lieky proti chorobám-metlám ľudstva z ľudských kmeňových buniek; je tu možnosť eutanázie pri nevyliečiteľných chorobách – ale Rím sa vehementne stavia proti tomu všetkému. Ako náplasť na ranu ponúka v časopisoch s desaťtisícovým nákladom a nedeľných kázniach ako zázračný leukoplast „zjavenie“ –  odmietam ho, lebo je to tisícročná povera.

Hovorievame o tomto probléme v našom krúžku ateistov a píšeme na stránkach našich pár webzínov v internete. Uverejňujeme tento článok v Zošitoch humanistov a asi aj v občasníku našej spoločnosti Prometheus. Tak ho bude čítať aspoň pár sto ľudí, ktorých zmýšľanie vyjadruje. Ponúknem ho síce našim masmédiám, ale som istý, že mi ho ako v minulosti odmietnu. Táto  jednohlasná diskusia je pre nás strašná.