V. L. Ginzburg a E. L. Feiberg
V článku „Ateizmus zomrel? Nech žije ateizmus! A sloboda svedomia. Odpovede akad. V. L. Ginzburga na otázky autora almanachu ‚Do vostrebovanija‘ (Poste restante)“ z 25.3.1999 V. Ginzburg okrem iného povedal: „E. L. Feiberg a ja sme uverejnili v Literaturnoj gazete (Literárnych novinách) č. 22 z 3. júna 1998 článok ‚Nás, ateistov, nie je až tak málo‘.“ Úplný text tohto článku, pod názvom „O ateizme, materializme a náboženstve“, vyšiel v časopise „Zdravyj smysl“ (Zdravý rozum) č. 9, 1998, s. 54. Dostupné na internete: http://www.atheism.ru/library/Ginzburg_5.phtml.
V Literaturnoj gazete (LG) z 8. apríla 1998 je uverejnený rozhovor pravoslávneho bohoslovca A. Kurajeva s komentátorom LG O. Morozom. Témou rozhovoru je „Človek a Boh: včera, dnes, zajtra“ v podmienkach súčasného Ruska. Je to téma veľmi aktuálna a my vítame otvorenú a úprimnú výmenu názorov z tohto okruhu problémov. Navyše, ani by sme nesiahli na pero, keby A. Kurajev nebol vyslovil takéto tvrdenie:
„Dnes je ateista veľmi zriedka vyskytujúca sa bytosť, patriaca do knihy ohrozených druhov. Osobne som sa už dávno nestretol so skutočnými ateistami.“
Lenže my – presvedčení ateisti, a takýmito boli všetci naši učitelia (tu pripomenieme len I. E. Tamma), boli sme nimi počas sovietskej moci a ostali sme nimi aj dnes. Je celkom pravdepodobné, že na pravoslávnej bohosloveckej fakulte, kde A. Kurajev vyučuje, sa s ateistami nestretáva. Ale v ústavoch Ruskej akadémie vied (RAV), na prírodovedeckých fakultách univerzít a v rôznych vedeckých ústavoch, je situácia celkom iná. Žiaľ, nedisponujeme údajmi sociologických zisťovaní (ktoré sú veľmi potrebné, hoci vo vzťahu ateizmu a náboženstva ide o veľmi delikátnu vec), ale aj tak to, čo vieme, svedčí o stálosti materialistických a ateistických názorov aj v súčasnej ruskej spoločnosti. Treba však povedať, že byť v knihe ohrozených druhov vôbec nie je hanba, o vymierajúce druhy sa treba starať. Preto nás Kurajevovo zaradenie do tejto knihy neurazilo, skôr sme prekvapení touto neobyčajnou úchylkou, ktorá je, podľa všetkého, vlastná niektorým predstaviteľom náboženských a im blízkych kruhov.
Hovoríme v podstate o významnom spoločenskom jave, pri ktorom sa treba nevyhnutne pristaviť. Máme na mysli vzplanutie nábožnosti, ale častejšie pseudonábožnosti, ktoré sú reakciou na našu nedávnu sovietsku minulosť. Zločinecký komunistický (boľševický, leninsko-stalinský) režim prenasledoval náboženstvo. Masové popravy kňazov a búranie kostolov (vrcholom bol barbarský odstrel Chrámu Krista Spasiteľa), negramotná a nemravná propaganda tzv. „bojovných bezbožníkov“ viedli vo vedomí bývalých sovietskych občanov k stotožneniu alebo, v každom prípade k predstave hlbokej spätosti boľševizmu s ateizmom a materializmom. Preto odtrhnutie od boľševizmu sa do istej miery spájalo tiež s odchodom od ateizmu a materializmu. Pritom, ako je dobre známe z dejín filozofie, ale aj zo všeobecných dejín, ateizmus a materializmus sa sformovali oveľa dávnejšie a nijako nemôžu byť stotožňované ani s boľševizmom, ani s „klasickým“ marxizmom. Nakoniec to isté sa dá povedať aj o celom rade oveľa starších myšlienok socialistického a komunistického charakteru. Preto, mimochodom, usilujeme sa používať pojem „boľševizmus“, nie „komunizmus“, lebo práve v čase víťazného boľševizmu sa začala krvavá realizácia niektorých komunistických myšlienok. Lenže toto je už iná téma.
Neprípustnosť spájania boľševizmu s ateizmom
Názorným dôkazom neprípustnosti spájania boľševizmu s ateizmom a materializmom sú nielen dejiny spoločenského myslenia, ale aj súčasná situácia v demokratických krajinách, ktoré nikdy neboli pod komunistickou vládou. V týchto krajinách vôbec nie je málo ateistov. Podľa hodnotenia, ktoré nám poskytol jeden známy americký fyzik, v USA je medzi vedcami z oblastí prírodných vied približne 60 % ateistov, 40 % verí v Boha a iba 5 % vedcov je hlboko nábožensky založených, pričom 7 % je hlboko veriacich. Tu je však potrebné, pochopiteľne, dohodnúť sa na používanej terminológii. Ateista celkom odmieta existenciu Boha, všetkého nadprirodzeného, všetkého mimo prírody. Ateista, prirodzene, je materialistom, t. j. považuje existenciu sveta za nezávislú od vedomia a za prvotnú vo vzťahu k vedomiu. Tu, samozrejme, nemáme možnosť podrobnejšie sa zaoberať materializmom ako filozofickým smerom. Treba len zdôrazniť, že berieme do úvahy nemožnosť obmedzovať sa metafyzickým (mechanickým) materializmom a nevyhnutnosť dialektického prístupu, no nestotožňujeme spájanie materializmu a dialektiky s „diamatom“. Ten, okrem materialistického základu a poslania, dialektických metód, obrástol scholastikou rôzneho druhu, ktorú si vtĺkali do hlavy mnohí ľudia. Nazdávame sa, že v analýze otázok vedy, náboženstva a umenia a ich vzťahov treba ako podstatné zdôrazniť dobre známe predstavy o intuitívnosti názorov a ich lome v spomínaných oblastiach. Intuitívne názory prenikajú v podstate do všetkých oblastí činnosti ľudí, najmä do všetkých vied…
Obmedzíme sa tu iba na pripomienku, že opodstatnenosť materializmu a ateizmu nemožno logicky dokázať, ide o intuitívne súdy. Intuitívnymi úsudkom je aj viera v Boha alebo v bohov. Napriek tomu je medzi nimi rozdiel. Intuitívne súdy vo vede nesmú protirečiť ani logike, ani poznatkom, ani skúsenosti. Naopak, v prípade náboženstva (ale aj umenia), riadiť sa logikou nie je nevyhnutné.
Vráťme sa k nášmu problému. Považujeme za dôležité jasne rozlišovať „jednoducho“ veriacich v Boha od ľudí obradne nábožných.
Prví predpokladajú, že okrem prírody, materiálneho sveta, ešte „čosi, niečo“ je. Toto „čosi, niečo“ – je absolútno, Boh alebo bohovia, všeobecne niečo vyššie, čo je mimo hraníc prírody, čo ju buď riadi alebo tvorí. Obradná nábožnosť je, dá sa povedať, konkretizáciou viery v Boha alebo v bohov, je to uznanie určitých vierovyznaní, akými sú kresťanstvo, islam, hinduizmus atď. Čo sa týka ľudí (nie je ich málo), ktorí sa označujú za agnostikov a na otázku „či je Boh“ odpovedajú: „neviem“, samozrejme, nie je možné zaradiť ich k veriacim.
Je zrejmé, že viera v bohov je podstatne rozšírenejšia, než obradná alebo konfesionálna nábožnosť. Podľa našich pozorovaní sa väčšina veriacich v Boha (presnejšie, kladne odpovedajúcich na zodpovedajúcu otázku) nemôže považovať za nábožensky veriacich, lebo hoci aj navštevujú kostoly, synagógy atď., robia to ako daň výchove, tradíciám, móde alebo kvôli pôžitku z bohoslužieb. Na biblické zázraky však neveria a k biblickým textom majú často vzťah ako k umeleckým inotajom. Takže väčšina veriacich v Boha nie sú nábožní vo vyššie vymedzenom zmysle. Je jasné, že hranice sú tu neurčité. V každom prípade, teraz sú už čitateľom zrozumiteľné uvedené hodnotenia počtu veriacich vedcov v USA. Ak by sme hovorili o celom obyvateľstve USA, vtedy percento veriacich a nábožných ľudí je pravdepodobne vyššie, čo je nepochybne späté s tradíciami. Myslíme si, že u nás v Rusku je medzi nehumanitárnou inteligenciou ešte viac ateistov, no menej veriacich a nábožných ľudí, než v USA. Je to podmienené tým, že počas sovietskej moci zoslabli náboženské rodinné tradície a ateistická propaganda tiež vykonala svoje. Aj A. Kurajev odhaduje počet skutočne veriacich desiatimi percentami (hovorí o nich ako o ľuďoch „schopných na osobný náboženský život“). Na náš údiv, A. Kurajev považuje „kresťanstvo za elitné náboženstvo, ktoré sa obracalo na túto menšinu“, a je „kategoricky proti obnove cirkevného života“, proti ekumenizmu. Z hľadiska tých, ktorí vidia v cirkvi oporu mravnej výchovy más a v istom zmysle aj istú náhradu za komunistickú ideológiu, je to nepochopiteľný postoj. Toto však nie je naša starosť. My môžeme iba trvať na nevyhnutnosti prísneho oddelenia cirkvi od štátu, čo sa u nás fakticky často porušuje aj napriek ústave.
Boj proti okultizmu
Rozhovor O. Moroza s A. Kurajevom sa dotkol aj otázky spolupráce vedy a cirkvi v boji proti okultizmu, rôznym šíriteľom astrológie a najrôznejších zázrakov. Máme radosť z toho, že pravoslávna cirkev nepodporuje pavedu a šarlatánstvo, boj s ktorými je v súčasnosti pre nás osobitne aktuálny. Treba dodať, že v tomto dôležitom smere je aktivita vedcov a najmä RAV celkom nedostatočná. Svojho času nám položili otázku: „Kritizujete pavedu, ale nič nehovoríte o náboženstve so zázrakmi, ktoré sú ním uznané; čím je, napríklad astrológia horšia od tvrdení o nepoškvrnenom počatí, vzkriesení z mŕtvych, záhrobnom živote a pod.?“ Odpoveď môže byť iba jedna – v zásade sa od seba nelíšia, v oboch prípadoch má svoje miesto rozpor s vedou. Iná vec je, že v svetových náboženstvách je viera v zázraky zušľachtená tým, že slúži ako šíriteľ etických ideí. Dá sa povedať, že ak cirkev vystupuje proti súčasnému okultizmu a pavede, zároveň bráni „svoje“ zázraky pred cudzími, bráni svoje teritórium. Pravda, môžeme sa utešovať aj myšlienkou, že viera v náboženské zázraky neprináša spoločnosti také škody, ako vyhľadávanie liečiteľov, astrológov a pod.
Ako je známe, rozkvet čarodejníctva, liečiteľstva a pod. je typický v dobe náhlych obratov v dejinách spoločnosti, kedy v neuveriteľnom chaose krutých pomerov bezmocní ľudia hľadajú porozumenie rodiacej sa a pozorovanej skutočnosti v mystike, nepostihnuteľných tajomstvách a vo viere v nepoznateľné zázraky. Ale mystika, tajomstvo a viera – to sú tri veľryby, na ktorých spočívajú všetky svetové náboženstvá. Ich základné myšlienky sú organizované do viac-menej uceleného systému, ktorý vysvetľujú v umelecky spracovaných svätých knihách, využívajúc všetky druhy umenia pri ich pôsobivom sprístupňovaní v chrámoch. Ateistovi to umožňuje vnímať podobné učenia s ich zázrakmi a tajomstvami nie ako pravdu v každom slove, ale ako umelecký inotaj. Z takýchto pozícií môže ateista hodnotiť tie alebo iné prvky náboženstva.
A. Kurajev správne vidí, a nie je sám, oporu náboženstva v prostredí humanitnej, nie však technickej alebo v prírodných vedách pôsobiacej inteligencie. Spája to s „technologičnosťou myslenia“ technickej inteligencie. Väčší príklon časti humanitne vzdelaných ľudí k náboženstvu je dôsledok ich jednostrannej vzdelanosti. Poznajú poéziu strieborného veku a často aj osobný život jej hrdinov. Dokážu odpovedať aj na množstvo „jemných“ otázok… Ale na otázku o príčinách zmien ročných období na Zemi sme od nich dostali aj takéto odpovede: neviem, alebo – zmena ročných období je výsledkom zmien vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom. Správna odpoveď (zemská os nie je kolmá na svoju obežnú dráhu, ale je od kolmice na orbitu odchýlená o 23,5°. Na pologuli, ktorá je naklonená smerom k Slnku je leto – dlhšie a teplejšie dni, na odklonenej pologuli je zima – kratšie a chladnejšie dni.) je známa už 500 rokov! Každý humanitne vzdelaný človek vníma ako nevzdelaného toho, kto nečíta Puškina, či L. N. Tolstého. Ani my nemôžeme považovať za vzdelaných ľudí, ktorí nepoznajú ani základy prírodných vied. Iba v minulom storočí toto poznanie bolo obohatené o fantastické výsledky: teóriu relativity, kvantovú teóriu, poznanie stavby atómov a atómových jadier, astrofyzikálne i kozmologické objavy, genetiku a množstvo konkrétnych úspechov v oblasti fyziky, astronómie, biológie, medicíny atď. Tieto úspechy si zaslúžia nie menší obdiv ako majstrovské diela nového umenia.
Je jasné, že „nemožno obsiahnuť neobsiahnuteľné“, ale súčasný vzdelaný človek má nezávisle na svojej odbornosti, aspoň v hrubých črtách, vedieť všetko o stave súčasnej vedy, a nie uspokojovať sa s jej poznaním na stredovekej úrovni. Nemožno nepoukázať na vzniknutú deformáciu, keď časť humanitne vzdelanej inteligencie ignoruje poznatky z prírodných vied. Jednostranné vzdelanie neumožňuje vnímať a precítiť veľkosť vedeckého poznania, povznášajúceho duchovný svet tých, ktorí sa na ňom zúčastňujú. Píšeme o tom preto, lebo človek, ktorému je celkom cudzie vedecké poznanie, veľmi ľahko môže uveriť čokoľvek, akýmkoľvek zázrakom. Koniec koncov, to isté platí aj o ľuďoch, ktorí nemajú humanitné vzdelanie. Takéto prostredie, prirodzene, živí vrstvy nábožensky veriacich ľudí, vrátane pohanov. Kde sa tu už má človek stať dôsledným ateistom?
Typickým smerom útoku na ateizmus a materializmus na Západe, a teraz aj u nás, je toto: Tvrdí sa, že nové výdobytky v oblasti fyziky a astronómie (kozmológii) ako keby ukolísali materialistický dom. Pripomínajú, napríklad, stochastické elementy v kvantovej mechanike, predstavy o „veľkom tresku“, existenciu celého radu nejasných otázok a ťažkostí v teórii častíc. Áno, vzniklo nové obdivuhodné poznanie, ktoré, ako obyčajne, zrodilo aj nové otázky. Nájsť na ne odpovede – to je úloha ďalšieho rozvoja vedy. Kde sa tu berú nejaké argumenty v prospech náboženstva? Ako profesionáli, ktorí sa veľa rokov zaoberajú fyzikou, s ktorej rozvojom sme dobre oboznámení, môžeme konštatovať, že sme sa nestretli so žiadnou silou, ktorá by svedčila proti správnosti vedeckých prístupov v prírodovede. Napokon, je to jasné už zo samotných všeobecných úvah: nové poznanie (skúsenosti, teórie), je schopné rozšíriť naše vedecké obzory, no nijako nie je schopné upevniť vieru v zázraky a vieru v Boha.
Nakoniec ešte jedna poznámka. Vo svojich pokusoch nejako diskreditovať ateizmus a materializmus sa ich odporcovia niekedy pokúšajú odvolávať na autority. Takto konal, napríklad, režisér M. Zacharov, ktorý vyhlásil, že „všetci vynikajúci vedci na konci svojho života došli k náboženstvu“. Je to úplne nesprávne. Jeden z nás už toto tvrdenie vyvrátil. Môžeme už len zopakovať, že najväčší fyzik XX. storočia, Albert Einstein, bol ateista. Je všeobecne známe, že ateistom bol aj Niels Bohr. Zaujímavé je, že ateistom bol aj vynikajúci fyziológ I. P. Pavlov; tento fakt sme sa dozvedeli len nedávno… (Bližšie pozri: M. K. Petrova. „Vestnik RAN“ 65, No. 11, 1016, 1995).
Problém nie je v množstve mien a nie je ani v štatistike veriacich a neveriacich. Nie sme bohoborci. Navyše chápeme, že viera v Boha je schopná mnohým ľuďom uľahčiť život, pomôcť im v ťažkých chvíľach. Už len preto má byť zaručená sloboda náboženstva. Ale my, ako väčšina našich kolegov – sme ateisti a materialisti, ktorí nehodlajú zapierať svoje názory v čase konjunktúry a módy. Sme presvedčení, že táto móda sa pominie, mnohoročný proces oslobodzovania spoločnosti od náboženstva bude pokračovať a nakoniec bude triumfovať. Tie pozitívne funkcie, ktoré v nejakej miere je náboženstvo schopné realizovať, napríklad, v oblasti mravnej výchovy, prevezme rodina, škola, občianska spoločnosť a umenie.
Prameň: http://www.atheism.ru/library/Ginzburg_4.phtml
Preložil Matej Beňo
Hmm, Vitalij Lazarevič, vždy som si myslel, že veda by mala viesť k pravde. Ale veta “Môžeme už len zopakovať, že najväčší fyzik XX. storočia, Albert Einstein, bol ateista.” sa bude musieť zopakovať ešte 99 krát, aby sa stala pravdou.
Zmysel pre pravdu je, zdá sa, dosť ošemetná vec. Vyzerá, že k nemu nevyhnutne nevedie ani náboženstvo, ani ateizmus, ani veda. Kde ho teda hľadať?..
V prípade Einsteina sa dá vychádzať z jeho vlastných životných postojov, i názorov. Čo je na nich náboženské? Nič! Mne takéto reči okolo chabej snahy o obranu náboženstva za každú cenu pripomínajú nič nehovoriaci výrok, alebo zmätočný výrok, že všetci sú veriaci. Potom aký má význam slovo veriaci pre samotných veriacich, keď tvrdia, že všetci ľudia sú veriaci? Gumový význam. Čo vlastne chcú veriaci, myslím doslovne teistov, dosiahnuť tým, že budú každého tlačiť do pozície veriaceho? To nie je prvý prípad, kedy sa stretávam s tým, že o ľuďoch, u ktorých je zreteľný nenáboženský postoj, tvrdí, že veď aj oni sú veriaci.
Einstein žil predsa v istom prostredí, v ktorom zrejme nemal takú motiváciu hovoriť otvorenejšie. Veď taký vlažný postoj vidím aj u ľudí dnes. Z ich konania je jasne vidno, že nie sú náboženskí, ale akoby ešte vnímali tlak okolia, že patrí sa tváriť akoby boli veriaci. Také je moje pozorovanie ľudí. Stačí vedieť, ako žil Einstein, a ako sa vyjadroval o náboženských otázkach, a ja na ňom nevidím nič závažné, z čoho by sa dalo usúdiť, že bol veriacim vo význame náboženský veriaci.
http://www.zosity-humanistov.sk/2005/05/ludska-stranka-alberta-einsteina/
Lemmy, Einstein výslovne povedal, že nie je ateista (str. 48 v linke dole). Nebol veriaci v tradičnom zmysle ani, ako sa vyjadril, neveril v židovsko-kresťanský výklad osobného Boha ktorý riadi osud človeka ale rešpektoval ho (str. 51); navyše striktne rozlišoval medzi svojim chápaním neosobného Boha a ateizmu. Voči náboženstvu a jeho prejavom mal viaceré, možno mnohé výhrady a nepraktikoval ho. Ale bol to človek s hlbokým vnútorným náboženským cítením, presvedčený o existencii jedného Boha ako autora inteligentného a nádherného plánu ktorý sa v prírode prejavuje. Myslím, že najlepšie jeho vieru vystihujú slová
“Moja nábožnosť spočíva v pokornej úcte pred nekonečne nadradenou duchovnou silou, ktorá sa odhaľuje v jemných detailoch, ktoré sme schopní svojimi krehkými a omylnými zmyslami rozpoznať.”.
A ešte jeden citát
“Z pohľadu takejto harmónie kozmu, čo som, z môjho ohraničeného chápania, schopný rozoznať, sú tu stále ľudia ktorí hovoria, že Boh nie je. Ale čo ma naozaj hnevá je, že ma citujú na podporu svojich názorov.”
.
Odkazy na strany sú z dokumentu
http://press.princeton.edu/chapters/s6681.pdf
a tu sú citáty z jeho kníh, rozhovorov a monografií
http://www.stephenjaygould.org/ctrl/quotes_einstein.html
Dominik, Vy ste začali svojím útokom na Ginzburga, že sa opovážil napísať, že Einstein bol ateista. (Mal pravdu). Pokračujete „dokazovaním“, že bol netradičný veriaci. (Máte pravdu, ale vynechávate, že bol veľmi špeciálny veriaci – neporovnateľný so slovenskými katolíkmi, s ktorými nemal nič, ale nič spoločné. Viete si ho predstaviť na púti v Šaštíne, obkoleseného zdesenými biskupmi?). Načo to všetko? Dawkins uvádza tento problém v Delúzii Boha Einsteinovým výrokom „Som hlboko religiózny (veriaci) neveriaci“ a rozoberá ho na piatich stranách. Povedzte prosím konkrétne, kde nemá pravdu. Vy, Dominik nemáte pravdu, keď robíte z Einsteina kreacionistu „s hlbokým vnútorným náboženským cítením, presvedčeného o existencii jedného Boha ako autora inteligentného a nádherného plánu, ktorý sa v prírode prejavuje.“ To sú Vaše slová, nie Einsteinove. Einstein „obdivuje štruktúru sveta, ako nám ju odhaľuje veda.“ Nemôžete zamlčať jeho výrok: „Nikdy som prírode nepripisoval nijaký účel alebo cieľ, nič, čo by sa dalo chápať ako antropomorfické … Predstava nejakého osobného Boha mi je nanajvýš cudzia a pripadá mi naivná.“ Preto Dawkins: „No metaforický (obrazný) či panteistický Boh fyzikov je na svetelné roky ďaleko od aktívneho, zázraky konajúceho, myšlienky čítajúceho, hriechy trestajúceho a na modlitby odpovedajúceho Boha. Boha biblie, kňazov, mulláhov a rabínov, ako aj Boha bežnej reči. Úmyselne zavádzať obidve strany je podľa môjho názoru čin intelektuálnej velezrady.“
Rastislav, ja neposudzujem kvalitu Boha ako ho Einstein chápal v porovnaní s inými náboženstvami alebo Bohom bežnej reči. To či je alebo nie je v zhode s nejakou konkrétnou náboženskou predstavou nepovažujem za podstatné. Dôležité je to čo o svojej viere povedal sám Einstein; ja nebudem komentovať, vysvetľovať a interpretovať jeho vlastné slová a porovnávať ich s vieroukou alebo praxou nejakého náboženstva ku ktorému sa aj tak nehlásil a nepodporoval ho. Vyjadril som sa len k otázke jeho vlastnej viery v Boha a tu sú jeho slová podľa mňa jasné. Einsteinov Boh nie je metaforický alebo panteistický Boh fyzikov (str 48. Princetonského dokumentu), ani neobdivuje len “štruktúru sveta ako nám ju odhaľuje veda” ale ide oveľa ďalej; má pokorný obdiv (humble admiration) k niečomu čo sa podobá na Spinozovho Boha (ktorý je jeden), avšak chápaného v zmysle nekonečného najvyššieho ducha ktorý sa odhaľuje (infinitely superior spirit that reveals itself). Môžeme sa síce baviť čo to ten “duch” vlastne je a pravdepodobne by sme sa nezhodli. Na to by bolo asi potrebné prejsť všetky jeho výroky v kontexte a s otvorenou mysľou. No k ateizmu sa vyjadril celkom jasne a nedvojznačne, “nie som ateista”. Einstein vediac, že jeho svojrázny postoj k Bohu môže vyvolať zmätok a zneužívanie preto napísal
“Môžete ma volať agnostikom, ale nezdieľam prenasledujúceho ducha profesionálnych ateistov, ktorých horlivosť je väčšinou spôsobená bolestným oslobodzovaním sa z pút náboženstva vštepovaného v mladosti. Uprednostňujem postoj pokory v súlade so slabosťou nášho intelektuálneho porozumenia prírody a nás samotných.” (z citátov v príspevku vyššie)
Einstein nepatrí ani náboženstvu ani ateizmu. Jeho nábožnosť alebo pokorný obdiv k niečomu čo nás prevyšuje patrí len jemu.
Celá diskusia začala mojou poznámkou ku spomenutému Ginsburgovmu výroku. Keďže som argumentoval vlastnými Einsteinovými slovami, musím na svojom tvrdení trvať.
“Najkrajšia vec ktorú môžeme prežiť je pocit tajomstva. Je to základný pocit, ktorý stojí pri kolíske skutočného umenia i skutočnej vedy. Ten kto ho nepozná a nevie sa čudovať; kto nevie precítiť úžas, je ako mŕtvy človek, ako vyhasnutá svieca. Bol to práve zážitok tajomstva, aj keď popretkávaný strachom, ktorý dal vzniknúť náboženstvu. Poznanie, že existuje niečo, čo nemôžeme preniknúť, čo je prejav najhlbšej príčiny a najblaženejšej krásy, ktoré sú nášmu poznaniu prístupné len v najjednoduchšej podobe, je tým poznaním a citom čo vytvára skutočný a opravdivý náboženský postoj. V tomto, a len v tomto zmysle som hlboko nábožný človek.”
(Albert Einstein, Ako vidím svet)
Dominik, zaplavujete stránku opakovaním argumentov, že Einstein bol zvláštny netradičný veriaci, čo mne, Dawkinsovi a takým, ako sme my, netreba dokazovať. Poznáme všetky tie citáty. Váš posledný citát, že „existuje niečo, čo nemôžeme preniknúť“, komentuje Dawkins takto: „V tomto zmysle som aj ja nábožný, ale s výhradou, že „čo nemôžeme preniknúť“ neznamená „čo ostane navždy nepreniknuteľné“. Len nerád sa však označujem za nábožného, pokračuje Dawkins, pretože to zavádza. Zhubne to zavádza, pretože pre ohromnú väčšinu ľudí je „náboženstvo“ spojené s nadprirodzenom. Dobre to povedal Carl Sagan: „… ak sa pod „Bohom” rozumejú zákony, ktoré riadia vesmír, samozrejme, taký Boh existuje. No taký Boh citovo neuspokojuje, keďže nemá zmysel modliť sa k zákonu príťažlivosti.“ (Delúzia Boha, Zošity humanistov, č.61, s.13, 2007).
Chápem Vás, Dominik, že ako ja akceptujete až obdivujete Einsteina. Neviem však o nijakej cirkevnej vrchnosti, ktorá by s naším hodnotením jeho náboženských názorov súhlasila. Ja som praktický človek a tak som si zo zbierky citátov, na ktorú ste ma upozornili, (http://www.stephenjaygould.org/ctrl/quotes_einstein.html) hneď vybral tie, ktoré mi nadmieru vyhovujú. Uverejním ich v ZH 81, hoci to bude pre niektoré opakovanie („Bol Einstein veriaci človek?“ ZH 41, s.13, 2004; „Ľudská stránka Alberta Einsteina“ ZH 49, s. 12, 2005). Adam Roman má odsek o Einsteinovej viere „Laureáti Nobelovej ceny o Bohu“ na web-strane http://adam.humanisti.sk/?p=45#more-45. Dobrého nikdy nie je dosť.
Odpoveď Dominika Filippa: do 21.01. neprišla; ak príde, uverejním ju.
Rastislav, asi som Vám dobre nerozumel. Myslel som, že sa ten nový príspevok objaví hneď na stránke a ja normálne zareagujem. Zareagujem teda priamo pod ním.