Rastislav Škoda

Predstavy veriacich aj neveriacich o nebi a pekle prekonali za môjho života obrovské zmeny. Za detstva som o nich počul denne: „Prídeš do pekla!“ bola bežná hrozba starej mamy a neopovážim sa povedať, že nepôsobila.

No postupne pôsobila stále menej a dnes konštatujem, že sa nepamätám, kedy sa táto téma nielen menom spomenula, ale kedy sa podrobnejšie preberala v kostole či v náboženskej literatúre. A uvažujem: Nájdu sa dnes rodičia, čo deťom hrozia peklom? Nájdu sa učitelia, čo by sa opovážili spomenúť v triede pekelné muky? Pochybujem.

Pojmy pekla, ale aj neba stratili na intenzite a ich význam sa stal takým neurčitým, že je skoro prázdny. Zmätok dosiahol taký stupeň, že sú ľudia, ktorí veria v existenciu neba, ale nie v existenciu boha. V existenciu pekla (iného ako tu na zemi) neverí takmer nikto.

Kto sa dostane po smrti do neba?

Dá sa predpokladať, že na otázku „Dostane sa do neba dobrý človek aj vtedy, ak nie je vašej viery?“ odpovie väčšina opýtaných: „Iste.“ O málo viac ako medzi katolíkmi ich bude medzi evanjelikmi, o málo menej medzi protestantskými sektármi a nekresťanmi.

Druhý vatikánsky koncil (1962-65) pripustil, že aj ľudia, ktorí nepoznajú kresťanské evanjelium, ale seriózne hľadali boha, môžu „dosiahnuť večné spasenie“. Vyžadovať od každého vyslovene kresťanskú vieru sa začalo zdať príliš pesimistické, komentoval to spočiatku americký kardinál Avery Dulles. Dnes sa opravuje:

„Nerozvážny optimizmus, že každý, resp. temer každý človek sa po smrti dostane do neba, je veľmi rozšírený omyl.“

Upozorňuje, že v Novom zákone sa zdôrazňuje absolútna potreba viery pre spásu, v dôsledku čoho každý z nás čelí nakoniec dvom možnostiam: alebo večná blaženosť v prítomnosti boha, alebo večné zatratenie s neprítomnosťou boha (pravdepodobne aj bez ohňa a škrípania zubami).

Ako som rád, že nemám podobné starosti, pretože si také situácie neviem ani len predstaviť.