Rastislav Škoda

Požiadali ma, aby som upresnil výhrady voči knihe Kresťanstvo nás robí ľuďmi. Tu je jedna, nie najvážnejšia a ani nie veľmi k veci, no prečítajte si text okolo strany 146 tej knihy a dáte mi za pravdu, že tak sa neargumentuje: vyhýbať sa téme, uvádzať polopravdy až nepravdy a zhadzovať protivníka.

Keby niekto klasifikoval nášho Petra Karvaša či Ľubomíra Feldeka ako „treťotriednych” dramatikov, iste by ste protestovali. Nejde o to, či sú najlepší, ale sú dobrí a také zľahčovanie hraničí so zhadzovaním až urážaním. Môže byť bežné medzi literárnymi kritikmi, ale z úst kňaza?

„Zástupca” je jeden z podstatných príspevkov k zvládnutiu minulosti. (Nepremenúvajte ho prosím na Námestníka! Prekladatelia Zora Jesenská a Ján Rozner rozhodli – Bratislava: Tatran, 1966). Bezohľadne menuje veci ich menom; krvou miliónov nevinných napísaný dej sa nikdy nepremlčí; každý dostáva svoj podiel na vine; pripomína zúčastneným, že sa mohli rozhodnúť a že sa rozhodli aj tým, že sa nerozhodli. – Toľko režisér hry Erwin Piscator pri jej premiére vo Frankfurte r. 1963.

Touto „kresťanskou trúchlohrou” sa stal Hochhuth svetoznámym dramatikom. Martin Walser napísal:

 „Odteraz možno historické hry ponechať na starosti Hochhuthovi. Konečne je tu autor, ktorý je legitimnou ratolesťou manželstva Brecht-Sartre.”

Isteže, mnohí radikálneho evanjelika odmietali, no dostal ceny za drámu a literatúru, takže chýrny denník F.A.Z. mohol konštatovať:

„Zástupca je najspornejšou hrou storočia”.

A keď niektoré javiská sťahovali túto hru z programu, to len podporilo záujem verejnosti o preberanú  problematiku.

Ale Hochhuth toho napísal veľmi veľa. Pozrime sa len na jeho divadelné hry podľa rokov uvedenia na javisku, na ich obsah a niektoré vyznamenania:

1963 : Zástupca – pápež a katolícka cirkev sú spoluvinníkmi za prenasledovanie Židov vo fašistickom Nemecku. To už dostal ako autor aktuálnych knižných titulov Umeleckú cenu mesta Berlína.

1967:  Vojaci, nekrológ na Ženevu – vina Winstona Churchilla na bombardovaní nemeckých miest za 2. svetovej vojny.

1979:  Juristi (Ako próza Láska v Nemecku, do slovenčiny preložil, doslov a poznámky napísal Milan Richter.  Bratislava: Edícia Máj, 1984) – rola bývalých národnosocialistických sudcov v súčasnej NSR – kus viedol k odstúpeniu baden-würtemberského ministerského predsedu Hansa Filbingera, kedysi presvedčeného nacistického sudcu vo vojenskom námorníctve.

1976: Dostal umeleckú cenu mesta Bazilej.

1980:  Lekárky – obžaloba farmaceutického priemyslu, že pre zisk obetuje ľudské životy. Dostal Literárnu cenu mesta Mníchova, Cenu bavorského zväzu nakladateľov a Cenu súrodencov Schollových).

1981: Dostal  Lessingovu cenu v Hamburgu.

1984:  Judita – atentát jednotlivca na Ronalda Reagana mu slúži na ospravedlnenie „vzbury bezmocných”.

1989:  Nepoškvrnené počatie – vysvetľuje boj za legalizáciu črtajúceho sa požičaného materstva.

1990:  Tanec mŕtvol „Leto 1914″ – diskusia o vine Nemcov na 1. svetovej vojne. (Dostáva Cenu Jacoba Burckhardta od bazilejskej Goetheho nadácie).

1993:  Vesíci vo Weimare (Wessis, západní Nemci, od West, na rozdiel od Ossis, osíkov, od Ost) – správanie sa západných Nemcov voči občanom bývalej NDR a osobitne finančné machinácie pri zjednotení Nemecka.

2003:  McKinsey prichádza – ziskuchtivosť a nezamestnanosť v kapitalizmom ovládanom Nemecku. Nevyhnutnosť budúcej sociálnej revolúcie …

Vo svojich dielach Hochhuth zosobňuje politické konflikty a spoločenské neporiadky. Pokusy o odhalenie minulosti podopiera precízne vybraným dokumentačným materiálom. Jeho heslom je: „Na javisku sa musí hovoriť jednoznačne.”

Prezident nemeckého Spolkového snemu Wolfgang Thierse blahoželal Hochhuthovi k jeho 70. narodeninám 1. apríla 2001 takýmto oficiálnym hodnotením:

„Skoro 50 rokov zabávate svojimi dielami publikum a patríte k najúspešnejším nemeckým dramatikom povojnového obdobia. Osobitnú hodnotu Vašich diel dokumentuje skutočnosť, že vyvolávajú búrlivé spory a početné diskusie. Nešlo Vám nikdy len o zábavný efekt, ale poukazovali ste vždy na spoločenské a politické nešváry, ktoré sa u nás vyskytujú.

Aj keď na niektoré diela môžeme mať rozličný názor, pre živú demokraciu je dôležité, aby boli ľudia ako Vy, ktorí svoje presvedčenie bránia a konfliktu sa nevyhýbajú. Zo srdca Vám prajem, aby ste mohli ešte dlhé roky pokračovať vo svojej práci ako spisovateľ a dramatik.

Dúfam, že aj v budúcnosti varovne zdvihnete ukazovák a povzbudíte k nejednej intelektuálnej diskusii o aktuálnych spoločenských témach.”

V r. 2002 dostal Hochhuth Rečnícku cenu Cicero (bustu Cicera) „ako rečník a spisovateľ svetového mena, ktorého celé dielo dokazuje zviazanosť kultúry a politiky. Jeho starostlivosť o stav a budúcnosť nemeckého jazyka mu diktuje angažovať sa  za kultúru reči a všetkých rétorických obratov a prostriedkov.”

O tomto spisovateľovi napísal ThDr. Jozef Haľko: „Dnes nijaký seriózny historik neberie Hochhutha vážne.” (hm – v Katolíckych novinách č. 1/2003).

Kardinál Ján Chryzostom Korec dodal: „Hochhuta (sic) … toho treťotriedneho dramatika.”  Ani jeden nemá pravdu. Tak prečo to vravia?