Colin Goldner

Diktatúra mníchov sa často idealizuje. Ide o ľudí v Tibete, o ich sociálne oslobodenie a o ich individuálne sebaurčenie. Tibet by mal byť oslobodený od čínskej vojenskej diktatúry. Nemal by však upadnúť späť do časov násilníckeho náboženského fanatizmu tibetských lámov.

Obraz „starého Tibetu“, bežný v západnej Európe na základe nespočetných kníh, spisov, článkov a reportáží, zodpovedá predstave raja na zemi – predstave mýtického údolia Šangrila, kde ľudia žijú šťastne a spokojne v súlade so sebou, s prírodou a s bohmi. Aj terajší dalajláma mnohovravne opisuje, aký veselý a bezstarostný život tam kedysi býval; odveký vplyv budhizmu vraj vytvoril „spoločnosť pokoja a súladu“. A obsadenie Tibetu Číňanmi v r. 1950 vraj tento raj natrvalo a nenávratne rozvrátilo.

Moderné historické bádanie vie už dávnejšie, že „starý Tibet“ ani zďaleka nebol tou mierumilovnou a harmonickou spoločnosťou, ktorú stále vychvaľuje dalajláma. Pre veľkú masu ľudí bol život v Tibete skôr „peklo na zemi“, o ktorom stále hovorí čínska propaganda; vyslobodiť z neho tibetský národ bolo vraj ospravedlnenie ba revolučná povinnosť vedúca k vstupu čínskej armády v r.1950.

Nemilosrdné vykorisťovanie

Panujúca elita mníchov od stáročí vykorisťovala krajinu a obyvateľstvo pomocou rozvetvenej siete kláštorov a kláštorných hradov. Až do nášho storočia bola najvyššia bieda a hlad každodenným znakom Tibetu; kto by vtedy pomyslel na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť? Ako v hinduistickej Indii, tak aj v budhistickom Tibete sa spoločnosť prísne delila na kasty a aj tu mali kastu „nedotknuteľných“. Celoživotné privilégiá resp. ukrátenia v dôsledku príslušenstva ku kaste sa vysvetľovali a odôvodňovali budhistickým učením o karme, podľa ktorej je terajší život výsledkom zásluh alebo nahromadenej viny v minulých životoch.

Tibetské trestné právo sa vyznačovalo krajnou ukrutnosťou. Až hlboko do 20. storočia sa zachovali tresty ako verejné bičovanie, odrezanie údov, vypichnutie očí a sťahovanie kože za živa. Keďže budhizmus zásadne zakazuje zabitie akéhokoľvek tvora, previnilcov často trýznili až na kraj smrti a potom ich ponechali ich osudu; ak potom umreli na následky mučenia, bolo to tak určené v ich karme.

Najnovšie aj dalajláma pripúšťa, že feudálny Tibet „iste nebol dokonalý“. Tým však sebakritika končí. O biednych životných pomeroch masy národa pod jarmom mníchov nechce hovoriť. Stále prikrášľuje minulosť a tým prispieva k idealizácii starodávneho Tibetu.

Idealizujúci pohľad na Tibet sa zakladá na zarážajúcej neznalosti historických faktov. Teokratický feudalizmus trval v Tibete v tej forme, v akej sa nachádzal v r. 1950, od polovice 17. storočia; vtedy militantná sekta gelugpov („žlté čiapky“) za pomoci Mongolov vyradila všetkých vnútropolitických protivníkov. Vodca gelugpov, známy ako „Veľký piaty dalajláma“, sa vyhlásil za najvyššiu duchovnú a svetskú autoritu krajiny. Hoci od r. 1720 mal Tibet štatút vojenského protektorátu Mandžúrska a od r. 1793 bol vazalským štátom Číny, vo vnútorných záležitostiach zostala v rukách lámov neobmedzená moc.

Obsadenie Čínou

Takto sa vstup čínskych armád do Tibetu r. 1950 zakladá na historicky odôvodnenom – takrečeno od cisárstva zdedenom – chápaní novovzniknutej Čínskej ľudovej republiky. Z hľadiska Beijingu (Pekingu) Tibet bol a (najneskoršie od r. 1720) je neoddeliteľnou súčasťou čínskeho teritória. Nedá sa teda jednoznačne uzatvárať, či je jeho obsadenie medzinárodnoprávne legitímne alebo nie. Dá sa očakávať, že aj v budúcnosti tu budú na seba narážať nezmieriteľne rozdielne názory.

Násilia a pustošenia, ktorých sa v Tibete dopustila oslobodzovacia armáda najmä v priebehu kultúrnej revolúcie v šesťdesiatych rokoch, sa nedajú ničím odôvodňovať a ospravedlňovať. Aj tak sa však nedá všetko veriť správam tibetských utečencov a ich medzinárodnej scéne podporovateľov: ak nie sú ich údaje úplne vymyslené, sú spravidla nemožne prehnané a/alebo sa vzťahujú na udalosti, ktoré už dávno nie sú aktuálne. Tvrdenie dalajlámovej exilovej vlády, že „každodenný život Tibeťanov v ich vlasti charakterizuje telesné mučenie, psychický teror, diskriminácia a totálne neuznávanie ľudských práv“, je čistá propaganda na vyvolanie sympatií alebo zbierku finančných príspevkov; nezodpovedajú súčasnej realite v Tibete. Nie je pravda, že Tibeťanky sú húfne nútené k potratom a hromadne sterilizované, že krajina je zaplavená čínskymi osídlencami a že tibetská kultúra je sústavne devastovaná. Dalajlámovia ako „božskí králi“ nemajú demokratické oprávnenie. Tak ako iných väčších alebo menších lámov ich na základe astrologických a iných pochybných veštieb vyberajú pre ich úlohu spomenutí gelugpovia, miestni feudáli. Aj terajší dalajláma, považujúci sa za štrnástu inkarnáciu (prevtelenie) svojich predchodcov, bol takto nájdený či vybraný už ako dvaapolročný chlapec; potom bol pre svoju rolu, ako sa patrí, vyškolený.

Duchovia a démoni

Doktrína gelugpov je nepochopiteľný a zmätený konglomerát viery na duchov a démonov, spojený s človeka nedôstojnými rituálmi poddávania sa. Ako každé náboženstvo zakladá sa na rafinovane a cielene vyvolávanom strachu pred posmrtným životom. Učenie tibetského budhizmu je plné predstáv strašných oblúd, vampírov a čertov. Kto neposlúcha príkazy lámov, neujde jednému zo šestnástich pekiel. Jedno z nich je „smradľavý kotol plný výkalov“, do ktorého ponárajú hriešnika až po krk; pritom ho „ostré zobáky obrovského hmyzu rozkúskujú a vyžerú mu dreň z kostí“. V iných peklách ľudí pália, štvrtia, mliaždia, skalami drvia alebo obrovskými britvami režú na tisíc kúskov. A to bez prestania od vekov do vekov. Len s hrôzou si možno predstaviť, čo narobia takéto patologické karmovské desivé predstavy v mysliach jednoduchých nevzdelaných ľudí, tobôž v hlávkach troj- až štvorročných detí, ktoré sa už tým prepchávajú.

Tibetský budhizmus vychováva systematicky na duchu a duši zmrzačených ľudí. Podstatnou súčasťou rituálnych obradov, medzi ktoré patria aj odporné sexuálne praktiky, spravidla ponižujúce ženy, je požívanie „nečistých substancií“. To je päť druhov mäsa (býčie, psie, slonie, konské a ľudské) a päť druhov „nektárov“ (výkaly, mozog, pohlavný sekrét, krv a moč). Podkladom takýchto tantrických obradov je potreba získať poznanie, že „nič nie je samo osebe čisté alebo nečisté“ a takéto posudzovanie sa zakladá len na falošnom určení pojmu. Malo by sa teda jesť aj ľudské mäso.

Obeťou takýchto kolektívnych falošných predstáv až šialenstva je celá spoločnosť, od storočí žijúca pod nadvládou generácií mníchov a ich bludných náuk. Nakoniec sú obeťami aj sami mnísi a lámovia, vychovávaní v tomto duchu od útlej mladosti a zbavení akejkoľvek možnosti samostatne myslieť a konať, takže nie sú vstave rozpoznať tento systém klamstva, v ktorom sa krútia. Naopak, oni považujú svoje pokrivené a ohyzdné názory, svoje poklonkárstvo a sebašpinenie, za prejav vyššieho povedomia nevyhnutne potrebného na „ceste k osvieteniu“.

*  *  *

Colin Goldner vedie Fórum pre kritickú psychológiu v Mníchove, ktoré je poradňou pre ľudí postihnutých psychokultmi. Napísal veľa kritík ezoterizmu a okultizmu. Najnovšie vydal knihu „Dalai Lama – Fall eines Gottkönigs“ (Dalajláma, prípad božského kráľa – Alibri Verlag, Aschaffenburg, 1999).

*  *  *

Dodatok: Teror proti kritikom dalajlámu

Mníchovský kritik siekt a okultizmu Colin Gordner je vystavený masívnym hrozbám, najmä od vyjdenia jeho knihy o dalajlámovi a tibetskom budhizme. Okrem iného sa v nej rozoberajú sexuálne praktiky lámov s deťmi. V septembri 1999 dostalo vydavateľstvo anonymný list, že autor „si to odpyká“, ak knihu nestiahnu z obehu. Podpis znel „Smrť zradcovi!“

V októbri prišiel do vydavateľstva Alibri balík adresovaný Goldnerovi, ktorý vyvolal podozrenie, že obsahuje výbušninu. Nakoniec v ňom bola „len“ páchnuca zmes výkalov a papiera. Colin Gordner: „Tu vidieť, ako je to s tou údajnou mierumilovnosťou tibetského budhizmu. Hoci sa dalajláma pokúša predstaviť nám iný obraz, celými dejinami vajrayanského budhizmu sa ako červená niť ťahá násilie.“

Do tohto obrazu dobre zapadne recenzia Goldnerovej knihy v disidentskom časopise „Tibet-Forum“, kde sa kniha porovnáva s nacistickými protižidovskými novinami „Der Stürmer“.

*  *  *

Prameň: Colin Gordner, „Mythos Tibet“, Diesseits, č. 49, s.14, 1999.

Preložil Rastislav Škoda