Ondrej Mačička sa narodil 19. júla 1917 vo Veľkom Bysterci (okres Dolný Kubín) ako tretie dieťa so súrodencami Máriou a Michalom. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Otec Michal bol roľník, matka Zuzana bola rodená Halašová.

Do základnej školy chodil vo Veľkom Bysterci, do gymnázia v Dolnom Kubíne, kde v roku 1937 maturoval.

V roku 1937 začal študovať veterinárnu medicínu na VŠV v Brne a absolvoval tam šesť semestrov. V súvislosti s nepokojmi v Protektoráte Čechy a Morava pri príležitosti výročia založenia ČSR v októbri a novembri 1939, ktoré vrcholili zatvorením všetkých vysokých škôl v Protektoráte, došlo k hromadnému zatýkaniu brnenských vysokoškolákov, ktorí sa zúčastnili protinemeckých demonštrácií. Aj Ondrej Mačička bol zatknutý a zatvorený do Kounicovho internátu („Kounicovy koleje“), premeneného na väzenie.

Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a vrátiť sa na Slovensko. Štúdiám bol koniec. Pomáhal rodičom na poli, robil výpomocného učiteľa, pre firmu Zelina vykupoval liečivé rastliny a nakoniec si našiel miesto manipulanta s drevom u firmy Švec na železničnej stanici Kubín, kde pracoval až do povstania.

Z tých čas pochádzajú jeho pútavé líčenia dopravy dreva dolu Váhom od Oravy a Kysúc až do Komárna, resp. keď toto mesto bolo viedenskou arbitrážou odtrhnuté od územia Slovenska, do Šulekova pri Hlohovci a najďalej do Serede (bolo to za Slovenského štátu). Jeho slovami prikrášlené to znelo asi takto:

„V pondelok ráno sme prišli na plte s hrncom kyslej kapusty a polvrecom zemiakov, niekedy aj s rovášom údenej slaniny a spustili sme sa dolu Váhom. V piatok či v sobotu sme boli pri cieli, vyinkasovali plácu a vlakom sme sa vrátili domov na Oravu. Boli sme šťastní, keď to takto išlo čím častejšie.“ (spomína R. Škoda)

V roku 1944 sa zapojil do protifašistického odboja a slovenského národného povstania. Bol členom prepadovej vojenskej jednotky Blesk-Signál, ktorá pracovala na Orave a v Liptove až do oslobodenia týchto území Červenou armádou začiatkom roku 1945. Od rodičov mal k dispozícii kone a voz, na ktorom prevážal pre partizánov do hôr potraviny a muníciu; okrem toho robil spojku.

Po oslobodení bol najprv funkcionárom miestnych orgánov a masových organizácií na Orave; bol tajomníkom Revolučného národného výboru v rodnej obci. No potom bol jeden z prvých, čo prišli na devastovanú Vysokú školu zverolekársku do Brna a jednak pokračoval v štúdiu, jednak sa zapojil do rekonštrukcie budov a do vypracúvania učebných postupov.

Milan Sliepka v liste zo 4. 5. 2011 udáva, že od kolegu Maximiliana Ortha sa dozvedel, že raz videl svojho spolužiaka na VŠV v Brne, Ondreja Mačičku, po zatvorení brnianskej školy na VŠV vo Viedni. Prišiel tam vraj s úmyslom pokračovať v štúdiu, ale z neznámych príčin zakrátko odišiel a v štúdiu pokračoval až po skončení vojny v Brne. Orth sa imatrikuloval na VŠV vo Viedni 13. 9. 1940 a mal štipendium na dokončenie štúdia.

Už 16. 7. 1945 bol v Brne a zapísal sa do II. výukového kurzu, ktorý prebiehal od 9. 7. do 31. 8. 1945. Keďže mal podľa výnosu Ministerstva školstva a osvety na základe vojnových udalostí jeden semester úľavu a v roku 1939 bol zapísaný do V. semestra a absolvoval výukový kurz, ostávalo mu zapísať jeden, siedmy semester, čo urobil 30. 10. 1945 a bol absolventom.

Veterinárny diplom dostal už 4. 7. 1946 a promovaný bol 15. 2. 1947. Krátky čas pôsobil na ONV v Piešťanoch, odkiaľ ho po dvoch mesiacoch pozvali za asistenta na VŠV do Brna, kde v roku 1948 vstúpil do KSČ.

V rokoch 1946 – 1952 bol asistentom biologického a zoologického ústavu u prof. Dr. O. Hykeša, potom u prof. Dr. V. Dyka a na Ústave patologickej anatómie u akademika V. Jelínka.

V roku 1952 prešiel do Bratislavy na Slovenský ústredný ústav biologický, z ktorého sa čoskoro vyčlenil Virologický ústav ČSAV s riaditeľom MUDr. Dionýzom Blaškovičom, kam prešiel aj Ondrej Mačička. Stal sa vedúcim oddelenia vektorovej parazitológie a laboratória pokusných zvierat, a to v rámci oddelenia neurotrópnych vírusov (vedúca Dr. Helena Libíková).

V rokoch 1954 – 1957 bol na tomto ústave na zácviku do moderných virologických metód, najmä práce na kuracích zárodkoch a skoro na to aj s tkanivovými kultúrami Rastislav Škoda z Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave a neskôr aj Alojz Žuffa z Biovety v Nitre. Bol to nezištný Ondrej, ktorý im jedného dňa povedal: „Chlapci, máte rodiny, vy si musíte urobiť kandidatúru!“ Prizval ako tretieho Dr. Jaroslava Otu Vrtiaka z VŠV Košice, riaditeľ ústavu akademik Blaškovič súhlasil, zložili prijímacie skúšky a školiteľkou sa im stala MUDr. Helena Libíková, CSc. (spomína R. Škoda).

Na VÚ ČSAV zotrval Mačička do roku 1961.

Kandidátsku dizertačnú prácu „Príspevok k poznaniu bionómie kliešťa lesostepného (Haemaphysalis inermis Birula) u nás“ obhájil Ondrej Mačička v roku 1963.

V rokoch 1961 – 1967 bol vedúcim faunistického oddelenia Biologického ústavu SAV,
v rokoch 1967 – 1969 pracovníkom Farmakologického ústavu ČSAV,
v rokoch 1969 – 1976 pracovníkom Ústavu experimentálnej farmakológie SAV v Bratislave,
z toho v rokoch 1967 – 1973 vedúcim oddelenia parazitológie a farmakológie antiparazitík a
v rokoch 1973 – 1976 riaditeľom Ústavu.

V Brne sa Ondrej Mačička venoval výskumu a diagnostike leptospiróz u domácich zvierat a štúdiu parazita Trypanosoma equiperdum. V rokoch 1951 – 1952 sa zúčastnil na komplexnom výskume epidémie kliešťovej encefalitídy v okolí Rožňavy, ktorý dal rozhodujúci smer jeho ďalšej práci. Zúčastnil sa na viacerých expedíciách, venovaných problematike prírodných ohnísk nákaz (okolie Košíc, Žiar nad Hronom, Žitný ostrov, Zlaté Moravce, Kemiška Alpa v Juhoslávii, Iskra pri Plovdive v Bulharsku). Zaoberal sa aj výskumom besnoty a pri riešení tejto problematiky zorganizoval v rokoch 1975 a 1976 spoločné terénne práce so sovietskymi parazitológmi. Významná bola jeho účasť pri terénnom pokuse o imunizáciu paseného dobytka proti vírusu kliešťovej encefalitídy. Vypracoval a terénne overoval metódu asanácie pastvín od kliešťov, spojenú s rozsiahlymi terénnymi úpravami, čím sa stal priekopníkom krajinných úprav pri tvorbe životného prostredia. Spolupracoval na úprave a rekultivácii Východoslovenskej nížiny. Bol splnomocnenec vládnej komisie pri riešení problému premnoženia strečka v tomto priestore.

Bol autorom a spoluautorom 49 štúdií a článkov, venovaných najviac problematike výskytu kliešťov, ich bionómii, vzťahu k hostiteľom, najmä k domácim zvieratám, možnostiam ich hubenia v prírode i na zvieratách. Sú to najmä práce o bionómii kliešťov Dermacentor marginatus, D. pictus a Haemaphysalis inermis.

Prispieval do týchto časopisov a zborníkov: Veterinárny časopis (v rokoch 1958 – 1963 bol po Františkovi Nižnánskom jeho výkonným redaktorom), Spisy Vysoké školy veterinární, Veterinářství, Biológia, Bratislavské lekárske listy, Zoologické a entomologické listy, Čs. parasitologie, Biologické práce, Poľnohospodárstvo, Poľnohospodárska výroba, Bulletin Institutu mikrobiologii (Sofia), Zprávy z epidemiologie a mikrobiologie, Zprávy Čs. společnosti parazitologické a Čs. fysiologie.

Od roku 1957 bol členom, v rokoch 1957 – 1964 podpredsedom Slovenskej entomologickej spoločnosti. Bol členom kolektívu, ktorému bola v roku 1955 udelená Štátna cena Klementa Gottwalda za výskum prírodného ohniska kliešťovej encefalitídy.

Za svoje práce bol viackrát vyznamenaný:

V roku 1955 – Štátna cena Klementa Gottwalda I. stupňa – člen odmeneného kolektívu,
v roku 1958 – vyznamenanie Za vynikajúcu prácu,
v roku 1971 – Pamätná medaila k 50. výročiu KSČ,
v roku 1972 – Červená hviezda partizánskeho odriadu Blesk-Signál,
v roku 1974 – Pamätná medaila k 30. výročiu SNP a
Medaila k 25. výročiu oslobodenia mesta Dolný Kubín sovietskou armádou
v roku 1976 – Pamätná medaila k 25. výročiu poštátnenia veterinárnej služby.

Viackrát mu boli udelené rozličné ceny ČSAV a SAV.

Manželia Mačičkoví mali dve dcéry: Tatianu a Blanku, vydatú Ráczovú, ktoré vyštudovali Prírodovedeckú fakultu Komenského univerzity, resp. Elektrotechnickú fakultu SVŠT a vnukov: Andreja, Rastislava a Marcelku. Manželka Ondreja Mačičku, Oľga Mačičková, rod. Medzihradská, pracovala ako administratívna pracovníčka na rektoráte Komenského univerzity v Bratislave.

Ondrej Mačička umrel náhle a nečakane dňa 2. októbra 1976 v Bratislave na infarkt.

Literatúra

1. Stať Mačička Ondrej, Slovenský biografický slovník, IV. zv., M-Q, s. 12, Matica slovenská, Martin, 1990.
2. Halaša M., Hirner A., Za MVDr. Ondrejom Mačičkom, CSc. (Kde bolo uverejnené?)

V Bratislave, 30. júna 2010. – Vdova Oľga Mačičková a Tatiana Mačičková

Pozri tab. 3 a tab. 4.

***

Spomienka Rastislava Škodu na Ondreja Mačičku

Už počas štúdií som sa väčšmi zaujímal o laboratórne ako o terénne činnosti a na jeseň 1948, keď mi už ostávali len dve posledné skúšky, som začal chodiť na Ústav biológie a zoológie, kde viacerí kolegovia (Šutta, Krušpán, Sádecký robili pokusy, potrebné na napísanie dizertačnej práce na dosiahnutie doktorátu veterinárnej medicíny. (Sám som sa púšťal do histologického rozboru ovčej kože u prof. Jana Koldu na Ústave anatómie). Viedol ich Ondrej Mačička a keď som prejavil záujem stať sa popri ňom asistentom, súhlasil a ja som si začal obliekať biely plášť. Ostávalo len vybaviť formality na rektoráte, ale to nestačilo, vec sa dostala do kompetencie rektora prof. Vincenca Jelínka a zastala. Ťahalo sa to týždne a na koniec už dva mesiace, kým mi bola v októbri 1948 udelená audiencia u všemocného mocipána. Trvala krátko:

Prof. Jelínek: „Soudruhu Škodo, jste v srdci svém komunistou?“

Študent Škoda: „Nie som, pán profesor, a to sa o mne vie.“

Ktorýsi z jeho asistentov: „A radíme Ti nepokračovat v těch rozmluvách, co míváte. Víme o tobě všechno.“ (Sám som si nebol vedomý nijakej viny. Tak to začalo byť strašné – takto na nás púšťali strach a ovládli nás.)

Prof. Jelínek: „V tom případě nebudete pracovat s mládeží. Naše budoucnost je komunistická, proto musí být nejdřív komunistická naše mládež.“

Keď som o neúspechu u Jelínka referoval Ondrejovi, upozornil ma, že pre moju minulosť – študoval som po dva semestre vo Viedni (1943/44) a v Alforte pri Paríži (1946/47) – nemám počítať s normálnou promóciou; vraj možno neskoršie. A keď sa na škole roznieslo, že Oskárovi Beerovi nepovolili obhájiť doktorskú prácu (počas štúdia vo Viedni si prilepšoval financie „spoluprácou“ s nemeckou rozhlasovou stanicou Donausender, napr. čítal správy pre Slovensko alebo vystupoval v slovenskom speváckom krúžku), vzdal som sa tejto méty aj ja a prestal som pracovať na dizertačnej práci; ako Oskár Beer, ani ja som ju nikdy nenapísal. Ale práve tento typ práce mal sa stať mojím životným povolaním. Viacerí viedenskí študenti vystupovali v slovenskom speváckom zbore pri vysielači Donausender, no okrem Beera ani jeden nepocítil zato ideologické sankcie.

Asistentom na Ústave biológie a zoológie sa stal miesto mňa Miloš Halaša, bratranec Ondreja Mačičku. Spolu s Dr. Karolom Friedom bol mu aj svedkom pri svadbe, keď si Mačička v roku 1949 bral Oľgu, rod. Medzihradskú.

***

Zoznam prác MVDr. O. Mačičku, CSc.

(veľmi skrátený výber)

Mačička O., 1951:
Výsledky experimentálnych prác s parazitom Trypanosoma equiperdum. Spisy Vysokej školy veterinárnej v Brne, p. 1 – 7.

Mačička O., Rosický B., 1953:
Bojujeme proti kliešťom na dobytku. Veda ľudu, p. 1 – 30.

Mačička O., Rosický B., 1953:
Bojujeme proti kliešťom, Veterinářství, p. 122 – 124

Mačička O., Rosický B., 1954:
Venujeme zvýšenú pozornosť kliešťom. Veterinářství, p. 137 – 139.

Libíková H., Rosický B., Kmety E., Mačička O., 1954:
Komplexný výskum prírodného ohniska nákaz. Biologia 9, p. 166 – 181.

Bardoš V., Balát F., Brezina R., Kmety E., Králikova D., Kratochvíl J., Libíková H., Mačička O., Manicová E., Nosek J., Rosický B., Simková A., Šomodský V., Zachar D., 1954:
Výskum prírodného ohniska nákaz v jednom kraji na Slovensku. Brat. lekár. listy, 34, p. 1 195 – 1 237.

Libíková H., Mačička O., Dubaj L., 1954:
Sérologické vyšetrenie domácich zvierat a lesných zvierat v okolí Rožňavy na styk s neutrotropnými vírusmi, leptospírami a vyšetrenia Weil-Felixovou reakciou. Epidémia encefalitídy v rožňavskom prírodnom ohnisku nákaz. SAV, p. 217.

Rosický B., Kratochvíl J., Mačička O., 1954:
Charakteristika okolia Rožňavy po stránke bakteriologickej a parazitologickej, Sborník Epidémia encefalitídy v rožňavskom prírodnom ohnisku nákaz, SAV, Bratislava, p. 145.

***

Mačička – menovanie dočasným vedúcim Farmakologického ústavu SAV

SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
PREDSEDNÍCTVO

číslo i 128/73-SP III/l

Bratislava 6. 2. 1973

Vážený súdruh
MVDr. Ondrej Mačička, CSc.
Ústav experimentálnej farmakológie SAV

Bratislava

Na základe uznesenia Predsedníctva SAV zo dňa 5. 2. 1973 poverujem Vás, podľa Dočasných stanov SAV, dočasným vedením Ústavu experimentálnej farmakológie SAV s účinnosťou od 1. februára 1973.

Vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru upravuje Zákonník práce s jeho doplnkami a predpisy vydané na jeho vykonávanie, Dočasné stanovy SAV, Organizačný poriadok a Pracovný poriadok Ústavu experimentálnej farmakológie SAV.

V zmysle platného platového poriadku priznávam Ti s účinnosťou od 1. februára 1973 na funkcii „samostatný vedecký pracovník“ osobný plat vo výške 1 100,– (tisíc jednosto korún) brutto mesačne, t. j. funkčný plat 4 600,– + 1 500,– Kčs príplatok za vedenie.

Dňom 31. 1. 1973 sa Vám zastavuje výplata doterajšieho funkčného platu a doterajšieho funkčného príplatku.

Verím, že úlohy vyplývajúce z Vašej funkcie budete plniť svedomito a zodpovedne podľa Vašich najlepších schopností a v prospech socialistickej spoločnosti pre ďalší rozvoj nášho štátu.

***

Obrazový materiál

Príloha k životopisu:

1. Ondrej Mačička