Mark Twain

Najutajovanejšie tajomstvo Ameriky o jej veľkom spisovateľovi Markovi Twainovi (1835 – 1910) je, že bol agnostikom a priam opovrhoval náboženstvom. Uštipačne a zdrvujúco kritizoval dogmy, ako ukazuje tento výber z jeho esejí, ktoré patria ku klasickým hlasom voľnomyšlienkarstva. V Listoch zo Zeme nám ponúka predstavu, že Satan navštívil Zem, aby skontroloval život pozemšťanov a píše svojim anjelským bratom do neba, s akým bláznovstvom sa tu stretáva.

List II.

„Nepovedal som vám o ľuďoch nič takého, čo by nebola pravda.“ Musíte mi prepáčiť, ak budem túto vetu vo svojom liste dosť často opakovať. Chcem, aby ste brali vážne všetko, čo vám píšem. A cítim, že keby som ja bol na vašom mieste a vy na mojom, bolo by mi treba z času na čas pripomenúť, že moja dôveryhodnosť nemá ochabnúť.

Lebo u ľudí niet nič, čo by nebolo cudzie nesmrteľníkovi. Na nič sa nepozerá tak ako my a jeho zmysel pre pomernosť je úplne iný ako náš. Jeho cenenie hodnôt sa tak líši od nášho, že aj pri všetkej našej intelektuálnej kapacite ani ten najobdarovanejší z nás ho nikdy nepochopí.

Predstavte si, povedzme, tento príklad: vytvoril si predstavu neba a nezačlenil doňho to najvyššie potešenie, extázu, ktorá zaujíma prvé miesto v jeho – i našom – srdci: pohlavný styk.

To je ako keby si blúdiaci a hynúci človek na púšti naraz mohol od záchrancu priať čokoľvek, po čom túži, okrem jednej veci, a on by súhlasil s tým, aby ňou bola voda!

To jeho nebo je také ako on sám: čudné, zaujímavé, prekvapujúce, smiešne. Dávam vám svoje slovo, že nemá v sebe ani jeden znak, ktorý by si človek teraz nejako cenil. Pozostáva – naskrze a úplne – zo zábav, ktorých si tu na zemi takrečeno vôbec nevšíma; a je si istý, že sa mu budú páčiť v nebi! Nie je to čudné? Nie je to zaujímavé? Nemyslite si, že preháňam, lebo je to pravda. Uvediem podrobnosti.

Muži väčšinou nespievajú, väčšina ich ani nevie spievať; a väčšina mužov neostane postávať so spievajúcimi, ak to má trvať dlhšie ako dve hodiny. Pamätajte si to.

Iba asi dvaja zo sto mužov vedia hrať na nejakom hudobnom nástroji a ani štyria zo sto nemajú chuť naučiť sa to. Nezabudnite to.

Mnohí muži sa modlia, no nie mnohí to robia radi. Iba pár sa ich modlí dlho, tí ostatní to vždy skoro skončia.

Viac mužov chodí do kostola, než ich chce chodiť do kostola – lebo musia.

Pre štyridsaťdeväť mužov z päťdesiatich je deň Pána pochmúrna nuda.

V nedeľu sú v kostole dve tretiny mužov unavené skôr, než sa skončí prvá polovica bohoslužby; ostatní skôr, než sa to skončí celé.

Najradostnejšia chvíľa pre všetkých je moment, keď kňaz dvíha ruky na požehnanie. Možno začuť zreteľný šum úľavy, ktorá sa prevalí miestnosťou a ľahko rozpoznáte, že je to vďačnosť…

Prosím vás, aby ste si poznačili všetky tieto zvláštnosti.

Poďme však ďalej. Všetci zdraví ľudia nenávidia hluk.

A všetci, či zdraví alebo chorí, majú radi zmeny vo svojom živote. Monotónnosť im ide veľmi skoro na nervy.

Každý človek sústavne a bez ustania cvičí svoj intelekt podľa rozumovej výbavy, ktorá mu padla do vienka; táto činnosť predstavuje značnú, podstatnú a rozhodujúcu časť jeho života. Najjednoduchší intelekt, takisto ako ten najvyšší, má vždy nejakú schopnosť, ktorú vášnivo rád testuje, dokazuje a zlepšuje. Uličník, ktorý organizuje hry svojich kamarátov, sa tak zanietene oddáva svojej činnosti ako sochár, maliar, pianista, matematik alebo každý iný. Nikto z nich by nebol šťastný, keby sa mu jeho nadanie zakázalo.

Takto máte teraz pohromade všetky fakty. Viete, čo má ľudská rasa v láske a čo sa jej nepáči. A viete, že si vymysleli nebo, z vlastnej hlavy a bez pomoci: no len sa pozrite, čomu sa to podobá! Vy by ste to nedokázali za tisíc päťsto večností. Ba čo, najschopnejšia myseľ, akú poznám ja alebo poznáte vy, by to nedokázala ani za päťdesiat miliónov večností! Veru tak, idem vám to rozpovedať.

1. V prvom rade vám pripomínam tú neobyčajnú skutočnosť, s ktorou som začal. Že totiž ľudské bytosti, ostatne tak ako my nesmrteľníci, celkom samozrejme stavajú pohlavný styk vysoko nad všetky ostatné potešenia – ale vynechali ho zo svojho neba! Už samotné pomyslenie naň ich vzrušuje; možnosť robiť to ich rozpaľuje; v takom stave sú hotoví riskovať svoj život, povesť, všetko – dokonca aj toto svoje čudesné nebo – len aby dobre využili naskytujúcu sa príležitosť a dosiahli vytúžený klimax. Od mladosti až do stredného veku všetci muži a všetky ženy majú pohlavný styk radšej ako všetky ostatné slasti spolu, ale skutočnosť je taká: v nebi sa nebude konať; na jeho miesto nastúpi modlitba.

Ten akt si teda cenia veľmi vysoko, hoci rovnako ako ich iné „dobroty“ je to úbohosť. Aj v najlepšom a najdlhšom prevedení trvá kratšie, ako siaha predstavivosť – mám na mysli nás nesmrteľníkov. A aj v otázke opakovania sú schopnosti ľudí ohraničené – v ponímaní nás nesmrteľníkov sú neporovnateľne slabšie. My vytrváme v tejto činnosti a prežívame jej najkrajšie vytrženia bez oslabnutia a bez vytiahnutia počas storočí; nikdy teda nepochopíme a ani nepoľutujeme otrasnú chudobu týchto ľudí, ktorí nevlastnia tento dar. Tak, ako my ho máme, robí všetky ostatné schopnosti bezvýznamnými; ani ich nehodno spomínať.

2. V ľudskom nebi každý spieva! Človek, ktorý nespieval na zemi, tam spieva; kto na zemi nevedel spievať, tam to bude vedieť. Všeobecný spev nie je náhodný, ani príležitostný, a neprerušujú ho prestávky ticha; pokračuje, trvá celý deň a opakuje sa každý deň v úsekoch po dvanásť hodín. Každý vydrží spievať, kým na zemi by sa miestnosť bola vyprázdnila za dve hodiny. Spievajú sa stále len hymny. Nie, len jedna a tá istá hymna. Slová sú stále tie isté; čo do počtu je ich len asi tucet, niet rýmov a je to bez poézie: „Hosanna, hosanna, hosanna, Bohu Sabaot, … sis! …bum! …á-á-á!“

3. Medzitým už v nebi iste každý hrá na harfe – sú ich milióny a milióny, kým na zemi nevedelo hrať na nejakom nástroji viac ako dvadsať z tisíc ľudí; alebo len chceli vedieť hrať.

Predstavte si ten hurikán hluku – milióny a milióny vrieskajúcich hlasov, a milióny a milióny hárf škrípajúcich svojimi strunami naraz! Pýtam sa vás: nie je to hrozné, nie je to ošklivé, nie je to strašné?

A teraz uvážte: to je prejav velebenia; to má byť klaňanie sa, uctievanie, zbožňovanie. Pýtate sa, kto je to, kto je ochotný vydržať takéto prečudesné uctievanie, takéto choré velebenie? Kto to nielen vydrží, ale má to rád, teší sa tomu, vyžaduje to, prikazuje to? Zadržte dych!

Je to Boh! Mám na mysli Boha týchto ľudí. Sedí si na svojom tróne, obkľúčený svojimi štyriadvadsiatimi staršinami a niekoľkými ďalšími hodnostármi patriacimi k jeho dvoru a pozerá sa milostivo na kilometre a kilometre svojich rozpálených zbožňovateľov; usmieva sa, pokojne si pradie a pokyvovaním hlavy dáva najavo svoju spokojnosť na sever, na juh, na východ; chápem to ako najčudesnejšie a najnaivnejšie divadlo, aké bolo dosiaľ v tomto vesmíre vymyslené.

Ľahko sa dá vidieť, že táto myšlienka nepochádza od pôvodcu našich nebies, ale je kópiou starodávnej ceremónie nejakého malého vládcu kdesi v zapadákove orientu.

Všetci zdraví bieli ľudia nenávidia hluk; napriek tomu pokojne akceptovali takéto nebo – bez rozmýšľania, bez úvahy, bez preverenia – a teraz by tam vraj radi išli. Hlboko pobožní bielovlasí starčekovia a starenky strávia veľkú časť svojho času snívajúc o šťastlivom dni, keď zanechajú starosti tohto pozemského života a vstúpia do radostí oného miesta. Môžete však vidieť, že im to pripadá neskutočné, a veľmi ich to ani neovplyvňuje, lebo nerobia nijaké praktické prípravy na túto veľkú zmenu: nikoho z nich nikdy neuvidíte s harfou v ruke alebo spievať.

Ako som povedal, toto jedinečné predstavenie je službou velebenia: chválenie Boha hymnami, chválenie padaním na kolená. Nahradzuje „kostol“. Teraz na zemi títo ľudia nevydržia dlho v kostole – hodinka a štvrť je horná hranica, a stačí to raz týždenne. Povedzme v nedeľu; jeden deň zo siedmich; no nie, že by sa za tým hnali! Takže si len predstavme, čo im to pripravuje to ich nebo: „kostol“, ktorý potrvá večnosť a nedeľu, ktorá nebude mať konca. Tu ich unavuje krátka nedeľa raz do týždňa, no oni si vymyslia večnú nedeľu. Snívajú o nej, hovoria o nej, myslia si, že z nej budú mať radosť; v hĺbke svojich jednoduchých sŕdc si myslia, že si myslia, že v nebi budú šťastní.

To preto, lebo vôbec nemyslia; len si myslia, že myslia; a zatiaľ oni nemôžu myslieť; ani dvaja z desaťtisíc ľudí nemajú vzťah k rozmýšľaniu. A čo sa týka ich predstavivosti – ha, ha, há, len sa pozrite na ich nebo. Prijímajú ho, schvaľujú ho, obdivujú ho! Podľa toho môžete merať ich intelektuálnu úroveň…

Dobre si všimnite: v ľudskom nebi niet nijakých možností pre intelekt, ani ničoho, pre čo by sa oplatilo žiť. Za rok sa tam spráchnivie – zhnije a bude to smrdieť. Treba zhniť a páchnuť – a v tomto stave sa stať svätým. Cieľ je to teda posvätný, lebo len svätý môže túžiť po radostiach takéhoto božieho dopustenia.

List III.

Ako ste videli, ľudská bytosť je hotové čudáctvo. V priebehu vekov mal (a zodral a obnosil) celé stovky rozličných náboženstiev; ešte dnes ich má celé stovky a vytvára si nie menej ako tri nové každý rok; mohol by som ten počet zvýšiť a predsa by som ostal verný skutočnosti.

Jedno z hlavných náboženstiev sa volá kresťanské. Jeho náčrt vás bude iste zaujímať. Do podrobností sa vysvetľuje v jednej knihe, ktorá má dva milióny slov a nazýva sa Starý a Nový Testament. Má aj iné meno – Slovo Božie. Kresťania totiž veria, že každé jedno jeho slovo nadiktoval sám Boh – ten, o ktorom som vám už hovoril.

Je to veľmi zaujímavá kniha. Je plná vznešenej poézie; sú v nej aj vtipné bájky; a hotové krváky; dobré morálne návody; množstvo obscénností; a viac ako tisíc klamstiev.

Teda táto Biblia bola zostavená z úlomkov iných starších Biblií, ktoré raz platili, ale potom sa rozpadli na trosky; takže jej samozrejme chýba originálnosť. Tri alebo až štyri z jej najpôsobivejších a najpozoruhodnejších udalostí už boli opísané v starších bibliách; jej najlepšie návody a prikázania tiež pochádzajú z týchto skorších biblií; sú v nej len dve nové veci: po prvé peklo, a potom to jedinečné nebo, o ktorom som vám už písal.

Čo máme robiť? Ak uveríme, ako títo ľudia, že tieto ukrutnosti vymyslel ich Boh, urazíme tohto Boha; ak prijmeme názor, že ich vymysleli sami títo ľudia, urazíme ich. Je to veru v každom prípade nepríjemná dilema, lebo ani jedna zo stránok nám nijako neublížila.

Pridajme sa na jednu stranu, aby sme mali pokoj. Spojme svoje sily so silami ľudí a celú tú nevďačnú ťarchu tohto problému – peklo, nebo, Bibliu a všetko ostatné zvaľme na Neho. Môže sa to vidieť nesprávnym, môže to byť nespravodlivé. Ale keď sa lepšie prizriete tomu nebu, keď uvidíte, ako je na prasknutie preplnené vecami, ktoré sú pre ľudskú bytosť priam odporné, ako môžeme uveriť, že by to bola vymyslela ľudská bytosť? A keby som vám začal rozprávať o pekle, preťažil by som vaše mysle ešte väčšmi; pravdepodobne by ste hneď povedali Nie, človek by nemohol vynájsť také miesto ani pre seba ani pre nikoho iného; jednoducho by také niečo nemohol urobiť…

Podľa tej Knihy a jej kňazov má vesmír len šesť tisíc rokov. No len v priebehu posledných sto rokov zistili snaživé a hľadajúce mysle, že je to skôr sto miliónov rokov.

Za šesť dní stvoril Boh svet, človeka a iné živočíchy.

Urobil muža a ženu a dal ich do prekrásnej záhrady spolu s inými svojimi tvormi. Všetko to tam žilo v harmónii, pohode a prekvitajúcej večnej mladosti, no len do určitého času; kým nedošlo k nehode. Boh upozornil muža aj ženu, že nesmú jesť plody jedného stromu, k čomu pridal veľmi zvláštnu poznámku: ak by z nich jedli, celkom iste umrú. Zaujímavé je to tým, že keďže do tých čias nevideli nijaký prípad smrti, nemohli si predstaviť, čo to znamená. Ani tento ani nijaký iný boh nemohol týmto nevedomým deťom vysvetliť, čo sa tým myslí, bez toho, že by im bol predviedol nejaký príklad. Samotné slovo nemohlo mať pre nich inakší význam, ako by malo pre dnešné deti.

Raz k nim prišiel súkromne jeden had; prišiel vzpriamene, ako vtedy hady chodili. Povedal im, že tie zakázané plody by naplnili ich prázdne mysle poznaním. A tak si z nich zajedli, čo je pochopiteľné, lebo človek je tak zostrojený, že hladne túži po poznaní; naproti tomu kňazi, rovnako ako Boh, ktorého títo imitujú a reprezentujú, si dali za úlohu zabraňovať ľuďom spoznať čokoľvek, čo im môže byť užitočné.

Adam a Eva jedli zakázané ovocie a v ich prostoduchých mozgoch sa naraz rozžiarilo oslepujúce svetlo. Získali schopnosť poznania. Akého poznania – užitočného? Ani nie, len poznania, že sú veci dobé a veci zlé a ako sa robia zlé veci. Predtým ich nemohli robiť. Všetky ich činy až do tých čias boli bezfarbé, neexistovala vina, nebolo urážky.

Teraz však naraz mohli robiť zle – a utŕžiť za to trest. Získali to, čo Cirkev nazýva neoceniteľnou schopnosťou, získali morálne cítenie. Cit, ktorý odlišuje človeka od zvierat a stavia ho nad zvieratá. Vlastne pod zvieratá – kde sa dá predpokladať jeho miesto, lebo stále myslí na špatnosti a je z nich vinný, kým zvieratá sú dobromyseľné a nevinné. To je tak, ako keby sme si viac cenili hodinky, ktoré idú zle, než tie, ktoré idú správne.

Cirkev stále vychvaľuje morálny cit ako najcennejší dar človeka, hoci vie, že Boh o ňom zrejme pochybuje a svojím netaktným spôsobom urobil, čo mohol, aby svojim šťastným deťom znemožnil obsiahnuť ho…

Tí najlepšie zmýšľajúci vám povedia, že ak niekto splodil dieťa, má morálnu povinnosť nežne sa oň starať. … Zaobchádzanie Boha s jeho pozemskými deťmi je deň čo deň a noc čo noc pravým opakom toho a predsa tí najlepšie zmýšľajúci zanietene ospravedlňujú jeho zločiny, odpúšťajú ich, bránia ich a s pohoršením odmietajú považovať za zločiny to, čo robí On. Vaša a moja vlasť je zaujímavá krajina, ale nemáme absolútne nič, čo by bolo len spolovice tak zaujímavé ako ľudská myseľ.

Ale dobre, Boh teda vyhnal Adama a Evu z Raja, a nakoniec ich prakticky zabil. V podstate len za neposlušnosť voči príkazu, ktorý nemal právo vyniesť. A ako uvidíte, neostalo len pri tom. Má jeden kód morálnych príkazov pre seba a druhý, celkom iný, pre svoje deti. Vyžaduje, aby jeho deti boli spravodlivé – a milé – aj voči tým, ktorí im robia zle; aby im sedemdesiatsedemkrát odpustili. Sám nie je spravodlivý ani láskavý k nikomu: neodpustí ani neznalému alebo nerozvážnemu mladému páriku ich prvý malý hriešik a nepovie „Tento raz vám to prejde, dám vám ešte raz príležitosť.“

Naopak! Rozhodol sa potrestať aj ich deti, a to v priebehu tisícročí, až do skonania vekov – za nepatrné prehrešenie, ktorého sa dopustili iní ešte pred ich narodením. Dodnes ich tresce. Mierne? Nie, hrôzostrašne.

Iste nepredpokladáte, že by sa takáto Bytosť mohla tešiť veľkej úcte. Zbavte sa omylu! Všetci ho volajú Najspravodlivejším, Najlepším, Najláskavejším, Najmilosrdnejším, Najmilujúcejším, Prameňom všetkej morálky. Tieto sarkazmy sa vyslovujú denne a na celom svete. Nie ako vedomé sarkazmy. Nie, myslí sa to vážne; a vyslovuje sa to bez úsmevu.

Prameň: Mark Twain, „Letters from the Earth“, Free Inquiry, 19/4, jeseň 1997.

Preložil Rastislav Škoda