Pred 17. storočím o celosvetovej potope nepochybovali duchovní ani prírodovedci. Potom sa situácia zmenila. Zemepisci objavovali nové a nové typy živočíchov, čím Noemovu archu zakrátko preplnili. Poznatky o faunách cudzích krajín navyše ukázali, že sa zvieratá v nedávnej minulosti určite nešírili z jedného miesta — miesta vylodenia archy po potope. Napokon, prečo by do Austrálie dokráčali koaly a wombaty, ale nedoleteli by tam vrabce (ľudia ich do Austrálie zavliekli až koncom 19. storočia)?

Prírodovedci skúmajúci geologický záznam sa predstáv o globálnej záplave držali o čosi dlhšie. No už po prvotných výskumoch usadených hornín pod tlakom svojich objavov upustili od tradičnej predstavy o jedinej takejto katastrofe.

Francúzsky zoológ a paleontológ Georges Cuvier si začiatkom 19. storočia všimol, že v niektorých oblastiach sa nachádzajú horninové sledy obsahujúce viacero súvrství usadených hornín. A každé jedno súvrstvie obsahuje odlišné skameneliny, pozostatky samostatného spoločenstva dávnych organizmov. Cuvier, ktorý odmietal prvotné evolučné myšlienky rovesníka Lamarcka, záhadu vyriešil tak, že pozostatky považoval za dôkaz predbiblických potôp, samostatných svetov, ktoré Boh stvoril a zničil pred udalosťami z knihy Genesis.

Čítať celý článok: In Vivo magazín