Noam Chomsky

Rozhovor redaktora týždenníka Die Zeit s protivníkom svetového obchodu Noamom Chomskym o príčinách jeho masívnej kritiky Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Noam Chomsky, najznámejší lingvista sveta, si urobil meno počas vietnamskej vojny ako ľavičiarsky kritik americkej zahraničnej politiky. Ako vedecký pracovník na MÍT vtedy prudko napádal liberálne médiá a americký establišment. Dnes je aktuálny svojimi hrýzavými komentármi a údernou zásadnou kritikou, ktoré z neho robia intelektuálnu chrbticu hnutia proti globalizácii.

Die Zeit: Pán profesor, pred pár mesiacmi sa odohrali silné demonštrácie proti Svetovej obchodnej organizácii (S00) v Seattle, dnes protestujú tisíce vo Washingtone proti Medzinárodnému menovému fondu (MMF) a proti Svetovej banke (SB). Máte z toho radosť?

Noam Chomsky: Ak sú demonštrácie konštruktívne, iste. Veď vskutku je dosť dôvodov protestovať proti hospodárskej integrácii sveta.

Die Zeit: Ako vysvetlite, že protesty rastú práve teraz a cielia na SOO, MMF a SB?

Chomsky: A proti komu majú ľudia protestovať? To sú inštitúcie symbolizujúce globálnu integráciu. Všade, kde sa dnes tvoria strediská svetovej moci, bude sa protestovať.

DieZeit: Už dávno ste známy ako jeden z najostrejších kritikov globalizácie a jej organizácií. Čo im predhadzujete?

Chomsky: Pozrime sa na SB a MMF. Veď tie sa už dlhšie samy kritizujú viac, ako to robím jal Prečítajte si len články povedzme hlavného ekonóma SB Josepha Stiglitza …

Die Zeit:… ktorý nedávno dal výpoveď u SB.

Chomsky: Vo svojej knihe Kto stráži strážcov opisuje nielen fatálnu hospodársku politiku SB, ale aj jej smrtonosné dôsledky. Opisuje, ako sa pod nátlakom zo západu nanútili abstraktné ekonomické modely niektorým štátom – a malo to brutálne dôsledky, typické historky o stretnutiach prvého a tretieho sveta. Zásadný problém je známy už dávno: Tieto dva svety sa od seba líšia v jednej podstatnej veci. Tretiemu svetu sa liberalizmus nanucuje už od 18. storočia. Pozrime sa napríklad na Indiu. v 18. storočí bola India jedným z najväčších producentov sveta – mimo iného napr. v textile. Anglicko vtedy zaviedlo vysoké dovozné clá, aby chránilo vlastný textilný priemysel pred touto konkurenciou. Doma sa zdôrazňoval význam silného Štátu a účinnej ochrany pred cudzinou. Indii sa naopak už vtedy nanucovala liberalizácia. Samozrejme to nie je jediný dôvod pre úspešnú industrializáciu prvého sveta. Ale v mnohých oblastiach táto schéma pretrváva až do dnešných dní. Dobre sa vyvíjali štáty, ktoré hneď na začiatku nasledovali anglický model a tie, ktoré sa viac alebo menej vedeli ubrániť hospodárskemu a politickému vplyvu Európy. Úspešné boli štáty so silnými vládami, ktoré sa prehrešovali proti pravidlám voľného obchodu uplatňovaním protekcionizmu, a potom tie, ktoré si vedeli vypožičať cudzie technológie – dnes sa to volá priemyselným pirátstvom. Toto všetko sa ostatne týka aj skorého vývoja USA.

Die Zeit: Vaša interpretácia anglického modelu je teda dosť neobyčajná. Pre väčšinu hospodárskych historikov je Anglicko model štátu, ktorý skôr ako všetky iné bránil voľný obchod.

Chomsky: Anglicko sa stalo štátom slobodného obchodu roku 1848. Už vtedy malo na obyvateľa dvakrát toľko kapitálu ako ktorýkoľvek iný štát, bolo teda už vtedy ohromne mocné. V takej situácii je iste prijemné brojiť za slobodnú súťaž. Okrem toho malo kolónie, ktoré museli odoberať určité tovary. A keď to po roku 1920 prestalo fungovať, bol to konečne aj koniec anglického impéria.

Die Zeit: Riadenie hospodárstva štátom, protekcionizmus – u vás to znie užasne pozitívne. No dnes by uznávaní ekonómovia argumentovali inakšie: v tridsiatych rokoch predsa práve vzájomné odcudzenie sa štátov, ich nespolupráca, zhoršovala globálnu svetovú krízu. Nakoniec aj kvôli zamedzeniu tohto javu sa vytvorili tie dve inštitúcie Bretton Woodsu, MM F a SB.

Chomsky: Depresia mala aj iné príčiny, ale hovorme teraz o motívoch pre založenie MMF. Na konci druhej svetovej vojny určovali predovšetkým USA, čo sa má vo svete diať. Samozrejme si priali, aby bol medzinárodný poriadok organizovaný v ich prospech. Vtedy malí obrovský obchodný prebytok, lebo vojna nesmierne zvýšila produkciu (ktorú ostatne dosť silne riadil štát). Bolo teda potrebné liberálne hospodárske zázemie, už len aby sa zaistil odbyt týchto tovarov.

Pomyslite si však aj na politické pomery tých čias: Na konci vojny existovali všade radikálne a sociálnodemokratické prúdy – aj v USA. Na to museli tvorcovia Bretton Woodsu brať ohľad. Skonštruovali teda liberálny obchodný systém, ale ponechali jednotlivým vládam dostatočný voľný priestor, aby mohli robiť vlastnú hospodársku a sociálnu politiku. A tak vznikol MMF …

Die Zeit: … ktorý sa stal nástrojom medzinárodnej koordinácie.

Chomsky: Áno. A ten predvídal pevné výmenné kurzy a kontrolu medzinárodných presunov kapitálu. Jeho tvorcovia White a Keynes to odôvodnili takto: Bez kontroly kapitálu nie je možné demokracia. Žiaden štát nemôže inakšie robiť hospodársku politiku, ktorá by odporovala záujmom investorov.

Die Zeit: Na to by dnes mnohí ekonómovia povedali: Príma, to by predsa bolo úžasné, potom by predsa vlády konečne museli robiť politiku v záujme trhu.

Chomsky: Nechajte ekonómov hovoriť. Aj keď nenávidia demokraciu, Bretton Woods by mali v každom prípade podporovať. Ten chcel chrániť suverenitu štátov, umožniť hospodársko-politické plánovanie a pevnými výmennými kurzami zabrániť špekuláciám. Tento systém sa však v sedemdesiatych rokoch zrútil. Výmenné kurzy sa stali flexibilnými, kontroly pohybov kapitálu boli zrušené a začala sa takzvaná globalizácia. Od tých čias sústavne rastie krátkodobý pohyb kapitálu, a to je veľmi škodlivé. Od začiatku liberalizácie sa väčšina hospodárskych ukazovateľov zhoršuje: v priemyselných štátoch klesol hospodársky rast na polovicu. A v rozvojových krajinách je dnes situácia horšia, ako bola v sedemdesiatych rokoch.

Die Zeit: A predsa ostáva štát, ktorý v rámci MMF najviac tlačí na voľný pohyb kapitálu, aj dnes modelom pre mnohé iné národné hospodárstva. USA môžu predložiť hospodárske údaje, pri ktorých ostatní len žasnú.

Chomsky: USA sú v skutočnosti pohroma. Vezmite si len rast hospodárstva. To má zmysel len tak, že ho prepočítate na hlavu obyvateľstva – a ak potom beriete do úvahy prírastok počtu obyvateľov v USA, nemáte od sedemdesiatych rokov nijaký nárast. Okrem toho nerastú mzdy a platy. Ale pracovný čas sa stále predlžuje; dnes je v USA dlhší ako v každej inej priemyslovej krajine. A okrem toho je bohatstvo rozdelené nerovnomernejšie ako kedykoľvek v minulosti.

Die Zeit: Ako potom vysvetlíte, že napriek tomu celý svet verí na model Ameriky – a prostredníctvom MMF volá po jeho rozšírení na celú planétu?

Chomsky: Je to model pre privilegovaných a bohatých: tí to tak chcú. Včera som mal návštevu študentov z Ghany. Tí veľmi dobre pochopili, prečo chcú študovať u nás. Majú do seba nasať americké idey a potom podľa toho riadiť svoj štát. Tak budú automaticky patriť medzi elitu – aj keď bude v ich štáte čoraz viac chudoby. Tak to predsa počas desaťročí robilo Anglicko s indickou elitou. A ako je to v Nemecku? Pre vzdelané elity je ej tam americký model stále úžasný. Pre mňa ostatne tiež, že dve posledné desaťročia som teda dobre zarábal.

Die Zeit: V USA sú so súčasným stavom spokojní nielen bohatí, ale aj väčšina obyvateľstva.

Chomsky: Naozaj sú? Tak potom prečo tie demonštrácie?

Die Zeit: To je len pár desaťtisíc.

Chomsky: Tí ostatní musia tak tvrdo pracovať, že im v najlepšom prípade ostane čas na vzdychanie. Mnohí majú horšie vyhliadky ako kedysi. Na otázku, ako sa budú mať ich deti, neodpovedajú už automaticky, že lepšie. A potom musíte brať do ohľadu aj tú ohromnú propagandu. Od detstva nám reklamy nahovárajú, akí musíme byť a že naše najvyššie šťastie má byť pár tenisiek.

Die Zeit: Ak vás smiem citovať, rád hovoríte: “USA sú najslobodnejšia krajina na svete.” To predsa znamená, že práve tu môže každý všetko vedieť a povedať. Nie je potom argument, že propaganda ohlupuje národ, dosť za vlasy pritiahnutý?

Chomsky: Samozrejme môže každý získať každú informáciu. Tak ako môže vlastne každý ekonóm ľahko zistiť, prečo sa má tretí svet tak zle a prvý tak dobre. Ale väčšina ľudí sa nenaučila, ako získať túto informáciu. Po dlhom pracovnom dni im sotva ostáva energia, aby si sadli pred televízor alebo zašli do baru.
Die Zeit: Kde sa potom berú demonštranti tohto týždňa?

Chomsky: Pár sociálnych inštitúcií prežilo aj v USA, najmä cirkvi. Je v nich síce veľa fundamentalizmu a ignorancie, ale aj dosť aktivistov – ako napríklad hnutie solidarity so Strednou Amerikou.

DieZeit: Vzniká tam potenciál pre Novú ľavicu?

Chomsky: Čo je dnes ešte ľavé? Sú fundamentalistickí kresťania, ktorí sú väčšmi naľavo ako všetko, čo som dosiaľ poznal. Vybrali sa do dedín v El Salvadore – v nádeji, že tam biela tvár odradí od ich diela eskadry smrti, ostatne nami financované. Nikto z radov ľavičiarov sa tam ešte tak nestaral o chudobných ako títo kresťania. Vľavo alebo vpravo – tieto slová už nemajú význam. Nová ľavica? Je pravdepodobné, že k nej dnes patrí väčšina obyvateľstva. Lebo väčšina je toho názoru, že podniky majú príliš veľkú moc. A keď mali naši občania pri príležitosti výročia dvesto rokov Ústavy možnosť na jednom formulári zakrúžkovať vetu, ktorá sa im najlepšie páči, bola jedna z najpopulárnejších “Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potreby.” Podľa toho by bola naša krajina prevažne marxistická.

Die Zeit: Vráťme sa k MMF. Aké reformy by ste považovali za dostačujúce, kedy by aj protestujúci mohli ísť spokojní domov?

Chomsky: Tu sa toho musí veľa zmeniť. Len jedno je celkom isté: Kým nemôžu štáty kontrolovať pohyby kapitálu, má v nich demokracia len veľmi malú šancu na rozvoj a priestor pre jej vlastnú hospodársku politiku ostáva veľmi obmedzený.

Die Zeit: A vy si myslíte, že demonštranti na tom niečo zmenia?

Chomsky: V dejinách sa všetko možné opakovane menilo. Len boháči stále tvrdili, že sa dosiahol koniec vývoja.

Prameň: Noam Chomsky, “Nur Privilegierte wollen dieses Modell”, Die Zeit, č. 16, s. 33, 2000.  Zhovárala sa Petra Pinzlerová.

Preložil Rastislav Škoda