Ollivier Dyens

Blčiace svetlo v nočnom lese

Klonovanie: Damoklov meč nad našou planetárnou rovnováhou, jablko a had hroziacej nám skazy. Klonovanie: nekonečný prameň desivých snov, začiatok ohláseného konca. Klonovanie: horizont udalostí biológie, za ktorým sa všetko ničí, triešti a navždy rozplýva: málokedy ľudia niektorú technológiu tak všeobecne odsudzovali.

Prečo?

Pretože Ľudstvo je mŕtve, toto bojazlivé a krehké Ľudstvo, pre ktoré boli nepretržité cykly prírody žriedlom pohodlia a útechy. Rodilo sa dieťa, keď umieral starý otec; polia kvitli, keď žena kojila; mladí stavali utópie pred úsmevom v očiach svojich rodičov.

Keď sa však teraz pozeráme na svet, naša myšlienka čnie vysoko nad všetko ostatné: nemáme nikoho po boku. Nič nás nesprevádza. Sami čelíme vesmíru.

To preto sa klonovanie tak bez rozmyslu odsudzuje. Klonovanie popiera možnosť planetárneho romantizmu. Zakaždým, keď sa klonuje ovca, primát, hlodavec a skoro aj ľudská bytosť, je to potvrdenie toho, čo evolucionisti a etológovia (študujú správanie živočíchov) vedeli už dávno: že niet väčšieho dobra – každá bytosť prerába a využíva svoje prostredie podľa svojich potrieb. Aj Milletove Zberačky kláskov, nech vyzerajú ako romanticky, menili svoje prostredie. Klonovanie je logický výsledok tohto po predkoch zdedeného chytenia sveta za hrdlo.

Pred niekoľkými rokmi razil francúzsky vedec François Jacob výraz biologická realita. Myslel tým ten škvarok skutočnosti, ktorý vníma každá bytosť odlišne podľa svojho ustrojenia a biologickej štruktúry. Mucha vidí svet inakšie ako my; aj pes, delfín alebo krtica. To znamená, že konečné zistenia sú priame dôsledky našej špecifickej fyziologickej skutočnosti. Jasne rozlišujeme živé od neživého, rozumné od nerozumného, rodiace sa od umierajúceho, pretože naša biologická realita nás zásobuje rozdielnymi kritériami na definíciu týchto javov.

Ale s príchodom technologickej reality (škvarok skutočnosti, ako ju vníma človek pomocou svojich nástrojov) sa hranice medzi konečnými zisteniami stali menej ostrými, ako sme predpokladali. Na rovine ľudského biologického vnímania ľahko rozoznávame muža od stola a psa od šijacieho stroja; ale na atómovej rovine (prístupnej nám pomocou technologickej reality) sa tieto rozdiely celkom strácajú.

Technologická skutočnosť je výzva pre podstatu indivídua. Na ľudskej (biologickej) úrovni sme jedineční, autonómni, inteligentní a sebavedomí. Na mikroskopickej (technologickej) úrovni nie sme viac ako Petriho miska plná baktérií, séria chemických reakcií, len zmes génov. V zrkadle technologickej reality sa vidíme ako kôpky vymeniteľných a náhradných súčiastok, ako hŕby zbytočných prístrojov, ako úlomky doznievajúcej minulosti. V zmysle technologickej skutočnosti sme len krehké a dočasné dôsledky interakcie medzi prostredím, živou bytosťou a chemickými reakciami.

Technologická realita robí z narodenia, života a smrti priestorový a časový jav týkajúci sa individuálneho tela a prechádzajúci do cyklu atómov, génov, vírusov a DNA. Sme nositeľmi dočasnej dynamiky, ľahko sa množíme. Myslíme si, že sme ľudskí. Sme len nástrojmi.

A hnevá nás klonovanie?

Čo nám od strachu zastavuje dych pri zmienke o klonovaní, nie je vedeckej, evolučnej alebo politickej povahy.

Keď hovoríme vedecky, potom je klonovanie technológia, ktorá už dosť dobre beží napr. v agrobiznise, kde sa ukázala veľmi užitočná. Keď hovoríme evolučne, potom nemusí klonovanie nevyhnutne viesť ku genetickému schudobneniu; k tomuto dôjde až pri klonovaní klonovaného. Ak sa dá takýto scenár predvídať v poľnohospodárstve a potravinovom priemysle, je nepravdepodobný pre ľudské bytosti. Aj najnovšia história nás učí, že bez ohľadu na prístupné techniky dávajú muži aj ženy prednosť prirodzenej reprodukcii, tehotnosti a rodeniu; techniky in vitro sa používajú ako posledná možnosť.

Keď hovoríme politicky, nie je klonovanie signálom pre veľké zmeny. Klonované dieťa bude mať rovnaké náboženské, zákonné a politické práva ako „normálne“ dieťa. Dodnes nikto nezapochyboval o právach detí narodených za pomoci rozličných reprodukčných techník (in vitro a iné).

Pomieša klonovanie genetické triedy? Iste. Také triedy existovali od rána stvorenia a sú časťou planetárnej štruktúry ľudstva. Voľba partnera nie je nič iné ako genetická selekcia. Vyberáme si ho, lebo lepšie vyzerá, je rozumnejší alebo vyšší ako niekto druhý; krása je predovšetkým séria kľúčov k fertilite a imunite ľudskej bytosti. Milovať znamená zúčastniť sa tvorby genetických tried.

Umožní klonovanie postavenie Hitlerových armád? Každý vojenský dôstojník vie, že dobre organizovaná propaganda je rovnako účinná a oveľa lacnejšia.

Povedie klonovanie ku „komodifikácii“ prírody, stane sa všetko tovarom, zbožím? Meníme prírodu na tovar od tých čias, ako nám na to naše mozgy dali nástroje: obrábame pôdu, zdomácňujeme zvieratá, zabíjame ich na potravu a obliekame sa. Podstatou inteligencie je meniť, manipulovať, formovať prírodu podľa našich potrieb. Inteligentná bytosť už z definície vytvára tovar.

Tak prečo sa nad niečím rozčuľujeme?

Klonovanie otvára dvere pre strašidelnú možnosť existencie prírody bez boha.

Klonovanie neohrozuje rovnováhu života, ale naše ponímanie jeho posvätnosti. Skutočne, klonovanie prikazuje vzdať sa viery. Akože je boh všemohúci a vševediaci, ak jeho zázrak života je tak ľahko reprodukovateľný mechanizmus? Akože je neporovnateľný, ak stroje a technológie vedia zopakovať jeho najdokonalejšie dielo (život)? Ako môžeme byť božie stvorenia, ak nás dobre vystrojené laboratórium môže produkovať na páse? Či nie sme – boh, my a všetky stvorenia – len ošúchané mechanizmy?

Fascinácia, strach a úzkosť z klonovania (z reprodukčných technológií a genetickej manipulácie) sú však len prejavy otázok, ako si upravujeme svet. Klonovanie nás núti tragicky prehodnotiť, čo to sme. Nežijeme v posvätenom svete a život nie je výnimočný. Sme len séria reakcií a chemických operácií.

Debata o klonovaní je metafyzická.

Priepasť, do ktorej nás vrhá klonovanie, je však aj kreatívna. Je východiskovým bodom pre nový spôsob porozumenia živých, ľudských a (kto vie?) možno aj božských záležitostí.

Prešli sme od biologickej reality (na ktorej sa ešte stále odohráva väčšina etických a filozofických diskusií) k technologickej realite. Ani táto však nestačí účinne zastaviť metafyzické „provokácie“. Treba mať k dispozícii novú schému myslenia. Nazvime ju „mutačnou realitou“.

Mutačná realita je reprezentácia sveta podľa stupňa transformácie. Vníma svet nie ako sériu dobre definovaných štruktúr produkcie a reprodukcie, ale skôr ako druh tekutých foriem, ktoré sa sústavne delia, rozpadávajú a menia na niečo iné (húsenica na motýľa, plod na dieťa, človek na prach, uhlík na život, ryba na cicavca). To je model, ktorý máme používať, ak chceme lepšie chápať výzvy dneška (aj klonovanie). Cez toto sito musíme preosiať základy etiky a morálky, adekvátnej problémom, ktoré sú pred nami; to je okno, cez ktoré máme prehodnotiť svoje predstavy času, priestoru a tela.

Lebo ak je všetko stále v nejakej fáze ustavičnej transformácie a metamorfózy, potom je jedno, či klonujeme alebo nie. Klonujeme, pretože je to nový spôsob premeny nás samých. Klonujeme, pretože všetko okolo nás sa rýchlejšie alebo pomalšie mení, mutuje, vo väčšej či menšej miere. Klonujeme, pretože vieme, že život je prebiehajúci proces prejavujúci sa nekonečným počtom foriem.

Mutačná realita nám umožňuje pochopiť, že ľuďmi obývaná planéta nie je nepohnutná štruktúra; je to skôr stvárnený pohyb, v ktorom dynamika berie na seba tisícoraké podoby. Predovšetkým nás núti uznať, čo psychologicky popierame (hoci fyzikálne to v každodennej činnosti pripúšťame): že svet patrí nám. Svet už nie je vo vlastníctve prírody, evolúcie či boha. Je to jediné, čo máme. Meníme toky riek aj atmosféru, vysúšame moria, prekresľujeme genetický kód, podľa vôle odlesňujeme a zalesňujeme, zabíjame alebo chránime druhy, zachraňujeme úrodu, hnojíme a vyčerpávame pôdu, zastavujeme alebo poháňame eróziu. Gaia je naša, vládneme jej a kontrolujeme ju. No odmietame uznať tento stav záležitostí a neopovažujeme sa ani povedať to nahlas zo strachu pred … niečím (bohom? prírodou? kozmickým poriadkom? evolučnou dynamikou?). Ale popierať, že držíme planétu za hrdlo, je ako strkať hlavy do piesku. Od tých čias, ako tu na zemi prví ľudia nechali cítiť svoju prítomnosť, hýbal sa svet podľa vôle rozvinutých mozgov.

Klonovanie nás desí, lebo je dôkazom našej moci nad planétou; táto moc veľmi vzrástla v priebehu posledného storočia. Klonovanie zažije svoj podiel zneužívania, ohovárania aj veľkých úspechov, ale to je len nepatrná časť problému, o ktorý ide pri tejto diskusii. Klonovanie nie je nič iné ako nepopierateľný dôkaz našej všemohúcnosti a božej neprítomnosti. Jeho prostredníctvom si uvedomujeme, že nás nikto a nič nechráni – že nás nikto a nič nevedie, ani sa nestará o zabezpečenie nášho osudu. Celá zodpovednosť za všetko okolo nás spočíva na našich pleciach. Klonovanie je len najpozoruhodnejší a posledný príklad našej osamelosti. V tom spočíva zmena preciťovania, ktorú prežívame.

Klonovanie je pravdepodobne najsilnejší prejav mutačnej reality; núti nás uznať, že nám nič nie je potenciálne nedostupné, že nič nie je pred našimi manipuláciami isté, že nič nie je chránené nejakou najvyššou a dobromyseľnou … dynamikou. V diskusii o klonovaní kryštalizuje tento ohromný strach, že sme jedinými pánmi svojho osudu.

Prameň: Ollivier Dyens, „Cloning – Burning Bright in the Forest of the Night“, Free Inquiry, 23/1, s.38-39, zima 2002/03.

Z francúzštiny preložila do angličtiny Monika Mazur, z angličtiny Rastislav Škoda.