Staré mamy svojho času prikazovali svojim vnúčatkám, že „klamať sa nesmie“! Hrozili im aj nadpozemským „klamať je hriech“ a trestom „pán Boh to vidí a počuje a trest vás neminie“ Ale našli sa aj takí, ktorí mali iní prístup k pravde. Ako sa k nemu dopracovali? Cez prax, cez zápas typu, kto z koho? O pravdu, osobitne o pravdu viery, sa bojovalo na život a na smrť.

1.

Bola to prax a história obdobia náboženských vojen, v ktorých sa kresťania (katolíci, protestanti všetkých derivácií) navzájom mučili, hubili pre rozdielnosti v teologických pravdách (dogmách). V mene svojej pravdy, pravej viery vyhubili v tridsaťročnej vojny tri pätiny obyvateľstva v západnej a v strednej Európe. A v nasledujúcich storočiach (v habsburských krajinách približne až do roku 1760) upaľovali, individuálne a hromadne, už nie heretikov, kacírov a bludárov ako v 13. – 15. storočí, ale bosorky. Všetko sa to robilo pre „vyšší cieľ“, pre boj proti satanovi. Ten sa mal zmocniť tiel veľkého počtu žien, pričom údajne hrozilo, že s nimi splodí potomstvo na svoj obraz (tzv. inkubov) a tým zmarí dielo Stvoriteľa, ktorí ľudí stvoril na svoj obraz, t. j. na obraz boží. Upaľovali sa tak čarodejnice, bosorky, vedomkyne, z ktorých sa predtým v mučiarňach vyháňal diabol. V autodafé zhorelo ich telo, aby sa pred plameňom pekelným zachránila ich nesmrteľná duša. Špeciálne služby v tomto diele vykonával rehoľný rád dominikánov. Ich meno bolo odvodené od spojenia dvoch slov „dominus“ a „canes“ – (boží) Pánovi psi, ktorí strážili čistotu ľudského kresťanského stáda a odstraňovali z neho týmto spôsobom prašivé ovce.

Pápež pôvodom z Krakova, Ján Pavol II., pri výročí vydania diela, určeného na boj s bosorkami (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorého autormi boli dvaja nemeckí dominikáni, sa ospravedlnil za celú cirkev aj slovami, že bojovníci proti čarodejniciam prehnali (preexponovali) svoju horlivosť v boji za čistú vieru. Stáva sa to aj inokedy a iným horlivcom, bojovníkom za iné články viery, za inú, najmä svoju pravdu. Kresťanstvo a katolicizmus v ňom je svojou históriou aj príkladom, zdrojom poučení – pre súčasného moderného kresťana 21. storočia, ale aj pre iné ideologické konotácie. Prinieslo aj zdôvodnenie tohto boja za pravdu aj za cenu životov iných ľudí, a to pre boj na život a smrť, v podobe zápasu aj s bludármi, aj čarodejnicami.

 

Špecificky sa spája tento boj s bosorkami s iným rehoľným rádom, ktorý viedol boj (myšlienkový, aj fyzický) proti reformácii. Boli to jezuiti (vojaci cirkvi) so zakladateľom s Ignácom z Loyoly, generálom rádu. Práve pôsobenie tohto rádu sa spája s tézou, že „účel svätí prostriedok“. Ak je účel posvätný, aj prostriedok na jeho dosiahnutie (aj keď je nemorálny, kriminálny) je prípustný. Tak sa v období protireformácie vykladalo jezuitské heslo: „Ad maiorem Dei gloriam“ (K väčšej sláve Božej). A odtiaľ bol už len krôčik k morálnej doktríne, že aj lož, klamstvo nie je v istých, metafyzických súvislostiach, hriechom, ale môže to byť, resp. je to tzv. „svätá lož“, alebo „zbožná lož“ (pia fraus). Teda aj hlásanie výmyslov a neprávd dostáva požehnanie, ak ide o takzvanú „zbožnú lož“, t. j. vedomú lož v mene najvyššieho cieľa, víťazstva viery. Lož je v tomto prípade menším hriechom ako bezverectvo. Horliví bojovníci za záujmy „kresťanstva“, tí, ktorí sú pápežskejší ako pápež, sa pridŕžajú tohto pohodlného výkladu dodnes. Vzťahuje sa to aj na prípad úsilia o vytvorenie slovenských katolíckych martýrov, pretože sa stali podľa nich obeťami komunistických zločinov. Usilujú sa o to, konajú takto, aj keď by mala platiť pre všetkých dogma, že dobro nemožno konať cez zlo. Sekundárna možnosť je, že im takéto klamstvo bude odpustené pri svätej spovedi či poslednom pomazaní.

Ešte exkurz do posledného desaťročia minulého storočia. Na začiatku nežnej revolúcie, revolúcie námestí, sa spievala pieseň s textom „sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si pravdu vravieť len“. Ľudia sa ako veriaci budhisti dostali do nirvány, pre iných to bola extáza, jej použitie či prijatie. Po lustráciách, transformáciách, privatizáciách či organizovaných zločineckých skupinách zostal z toho „nežnorevolučného“ sľubu a vyznania v ústach pamätníkov len blen, pachuť, alebo abstinenčné príznaky po jednom narkotiku, „šálivej“ droge, vydávajúcej sa za historickú, prelomovú, epochálnu udalosť. Zakladateľ kresťanského (katolíckeho) politického partajného hnutia u nás, namiesto vierovyznania „sľúbili sme si pravdu vravieť len“, prišiel s reálpolitickým, pragmatickým pravidlom: „Politik klamať nesmie, ale nemusí vždy povedať všetko, celú pravdu o realite“. Môže ju obohatiť o niektoré jej ďalšie atribúty, alebo vypustiť niektoré aspekty z nej. Je to ešte pravda? Alebo platí, že pôvodne pravdivý výrok sa po takýchto dvoch negáciách (niečo zamlčať, niečo pridať) stal klamstvom, lžou?

Možno je tento pragmatizmus macchiavelizmom, ale je to morálne maximum pre tých dnešných politikov, pre ktorých je klamstvo pracovnou metódou. Pre tých, ktorí povedia pravdu len vtedy, keď sa „pomýlia“. A potom je tu ďalšia variácia. V podmienkach tzv. pluralistickej demokracie prezentuje každá politická strana, každé hnutie svoju pravdu. Máme teda aj tzv. stranícku pravdu, stranícky pluralitné mámenie, balamutenie. Ak to zhrnieme – máme pravdu čistú, pravdu pre všetkých; potom účelovú pravdu, posvätnú i neposvätnú, ďalej posvätnú, zbožnú lož, klamstvo politické každodenné a stranícku, pluralitnú „pravdu“, predvolené ópium pre voličov.

2.

Problémom, otázkou pre nás je zistenie, akú pravdu vyslovili, prezentovali a súčasne propagovali účastníci pietneho zhromaždenia, ktoré sa konalo v piatok 19. februára 2021 v Trenčíne? Síce pod hradom pána Váhu a Tatier, studňou lásky s Fatimou, stredovekou mestskou bránou, reálne pritom však je, že to bolo pri Pamätníku zločinov komunizmu, v parku Námestia sv. Anny. Historických míľnikov je tam neúrekom. Aké má súvislosti sv. Anna s Fatimou a studňa láska so zločinmi komunizmu? Dejú sa veci, paradoxy, konštruujú ich obyčajní politici, nie nadprirodzené bytosti.

Na tejto spomienkovej udalosti sa zúčastnil exminister a expredseda KDH Ján Figeľ, aktuálne ako predseda správnej rady Nadácie Antona Tunegu; ďalej bola prítomná Miriam Lexmann (europoslankyňa a členka správnej rady NAT); Richard Rybníček (primátor Trenčína a prezident Únie miest Slovenska). A asi štátnu úroveň mal podujatiu dodať Boris Kollár, predseda NR SR, s čestnou strážou a vencom kvetov.

Zhromaždenie sa uskutočnilo pri 70. výročí popravy, násilnej smrti troch mladých ľudí: Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, a to na základe rozsudku Najvyššieho súdu ČSR v Prahe. Senát tohto Najvyššieho súdu rozhodol svojím rozsudkom zo 16. septembra 1950 o uložení absolútneho trestu, trestu smrti pre týchto obžalovaných. Exekúcie, výkony hrdelných trestov, boli uskutočnené dňa 20. februára 1951, teda pred sedemdesiatimi rokmi, na nádvorí Justičného paláca v Bratislave.

Prvýkrát sa pietne zhromaždenia pri príležitosti výkonu trestu smrti uskutočnilo dňa 22. februára 1992 za účasti vtedajších vedúcich osobnosti Kresťansko-demokratického hnutia (KDH). História konania popravených a história uloženia trestu získala dve roviny. Možno povedať cirkevno-teologickú a druhú politickú a trestno-represívnu. V cirkevno-teologickom kontexte sa smutný príbeh prezentoval ako „tajomstvo troch krížov“, v súlade s učením katolíckeho náboženstva o „tajomstvách viery“, ktoré nemožno poznať rozumom, ale len meditáciou, spiritualitou. A traja odsúdení a popravení mladí muži, kresťania a katolíci predstavovali tieto tri kríže a ich tragický koniec. Vo forme obetovania vlastných životov vytvorili pravdepodobne toto duchovné tajomstvo.

Mohla to byť obdoba legiend známych ako životy svätých, prípadne beatifikovaných (blahoslavených). Mohol to byť aj titul pre biľagovanie a plné zatratenie osôb, ktoré participovali na justičných konaniach proti nim a odsúdenia celého režimu, v ktorom k tomuto došlo. Režimu, ktorý sa vtedy ešte iba rodil, a to v podmienkach začiatku studenej vojny. A vlny tejto vojny dopadali na Slovensko zo susedného Rakúska, ktoré ešte vtedy nebolo neutrálnym štátom, ale bolo rozdelené na okupačné zóny veľmocí. Na Slovensku tieto podnety mali svojich adresátov, resp. časť politických síl zo Slovenska tam nachádzala útočište, aj základňu.

Štátny súd v Bratislave bol v tejto kauze prvostupňovým súdom. Nad obžalovanými vyniesol rozsudok s výrokom: trest doživotného odňatia slobody. Proti rozsudku sa odvolali odsúdení, ale aj prokurátor, ktorým bol štátny prokurátor JUDr. Anton Rašla. Pravda o tom sa nepovedala celá, ale sa vylepšila. Autor nasledujúceho výroku o podaní odvolania prokurátorom neklamal úplne. Iba túto pravdu rozšíril o novú, dovtedy neznámu skutočnosť, totiž o informáciu, že tento prokurátor požadoval v odvolaní trest smrti a najvyšší súd mu vyhovel a tresty smrti aj udelil. A tu sa pravda, asi pre väčšiu slávu viery a KDH, spojila s nepravdou a stala klamstvom, klamstvo účelovým. Proti rozsudku sa totiž podáva odvolanie ako také, a v odvolaní sa nenavrhuje, aký trest má odvolací súd uložiť.

Účelovosť tohto tvrdenia, že prokurátor žiadal trest smrti, spočíva v tom, že JUDr. Anton Rašla bol aj národným žalobcom v konaní pred Národným súdom v Bratislave proti inej trojici, a to Dr. Jozef Tiso, Dr. Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach. Ako je dobre, známe, Dr. Tiso bol v ňom odsúdený na trest smrti (18. 4. 1947). A podľa „hlasu ľudu“ prezidenta a vodcu J. Tisa odsúdil a asi aj popravil – nuž kto iný, ako Dr. A. Rašla. Hlas ľudu, hlas boží (vox populi vox Dei). Prokurátor, podľa vedomia prostorekého ľudu, nielen podáva obžalobu, ale aj súdi, vynáša trest. Prečo by nevykonával aj trest? Je to jednoduchá pravda, platná z čias pôsobenia svätej inkvizície, ktorá sa zakorenila v mysliach aj v srdciach dobrého ľudu slovenského.

A preto aj teraz pri poznávaní martýria mladej trojice mohli zarezonovať negatívne emócie prostého ľudu obecného. Vrah prezidenta Tisa je vrahom aj troch mladíkov, a to prečo? Určite pre ich kresťanské presvedčenie. Je to „národný zločinec“. Dožili sme sa toho, aby aj voči nemu zasadla pravda na svoj prestol! Nenávisť a pomsta. Aj v hesle na wikipédii je uvedené, že hlavným žalobcom bol (ako inak) vraj „komunistický prokurátor“ Anton Rašla. To už nie je ani „zbožná lož“, lož pre väčšiu slávu božiu, ale je to bohapusté klamstvo. A dôkaz úplnej diskvalifikácie takýchto dnešných pisateľov údajne historiografie. Nebudem sa mýliť, ak uvediem, že to musia byť „vedeckí predátori“ z Ústavu pamäti národa. Sú povolaní robiť takéto antikomunistické kreácie v mene ľudáckej kresťanskej štátnosti, a to podľa dnešného platného zákona o tejto inštitúcii (z. č. 553/2002). Sú to historici typu „historických teroristov“.

Štátny súd v Bratislave prejednal v dňoch 10. 5. 1949 až 21. 5. 1949 na hlavnom pojednávaní obžalobu na 62 osôb, ktorú podal prokurátor, plukovník justície JUDr. Anton Rašla ako vedúci štátnej prokuratúry v Bratislave. Podal ju na všetkých obžalovaných. Z celkového počtu obžalovaných bolo 12 oslobodených. Trom obžalovaným, Albertovi Púčikovi, Antonovi Tunegovi a Eduardovi Tesárovi, bol vymeraný doživotný trest odňatia slobody. Doživotný trest odňatia slobody Štátny súd v Bratislave uložil týmto trom obžalovaným vďaka tomu, že uznal u nich poľahčujúce okolnosti. V danom prípade súd uznal u obžalovaných ako poľahčujúcu okolnosť ich úplné priznanie. Podľa zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky (č. 231/1948 Zb.) príslušné ustanovenie tohto zákona, za konanie, ktorým naplnili jeho skutkovú podstatu, určovalo na ich konanie trest smrti.

Štátny súd v Bratislave sa však oprel o iný zákon, iné ustanovenie, a to § 113 ods. 2. zákona o zľudovení súdnictva (č. 319/1948 Zb.) Tento zákon súdu umožňoval, aby predpísaný trest smrti zmenil na doživotný trest, a to vtedy, ak súd uznal u páchateľa poľahčujúce okolnosti. Proti rozsudku potom, ako podali odvolanie viacerí obžalovaní, podal odvolanie aj zástupca štátneho prokurátora. Nebol to teda JUDr. A. Rašla, lebo nebol prítomný na vyhlásení rozsudku. Zástupca štátneho prokurátora z príkazu JUDr. A. Rašlu zahlásil po prečítaní rozsudku odvolanie – nie proti doživotiu menovaných troch obžalovaných, ale proti rozsudku ako celku. Urobil tak preto, lebo išlo o rozsiahlu kauzu s viac ako šesťdesiatimi osobami. A prokurátor A. Rašla, resp. jeho zástupca sa neodvolal proti „nízkemu trestu“, a tiež nežiadal, aby odvolací súd vyniesol trest smrti! Je v rozpore s pravdou, ak to tak prednášajú na zhromaždeniach predstavitelia KDH a ako to hovoria aj osobnosti Nadácie A. Tunegu, ako o tom píšu publicisti, akoby chceli roznecovať politickú pomstu a nenávisť.

Realita a fakty sú však iné.

O odvolaní rozhodoval Najvyšší súd v Prahe na pojednávaní 13. – 16. septembra 1950 (je to analogické dnešným pomerom, keď o odvolaní proti rozsudku Špeciálneho trestného súdu rozhoduje Najvyšší súd). Rozhodol až po 16 mesiacoch. Trvalo mu to skutočne dlho. Dospel však k podstatne inému rozhodnutiu ako súd v Bratislave. Na rozdiel od Štátneho súdu v Bratislave Najvyšší súd v Prahe nekvalifikoval plné priznanie obžalovaných ako poľahčujúcu okolnosť ani ako okolnosť takú významnú, aby mohol uložiť miernejší trest. Znamenalo by to totiž, že namiesto zákonom predpísaného trestu smrti by uložil doživotný trest odňatia slobody. Zrušil teda prvostupňový výrok o treste u obžalovaných a uložil im trest smrti. Najvyšší súd v Prahe teda nerozhodoval, nezrušil doživotný trest a neuložil trest smrti na základe údajného odvolania „komunistického prokurátora“ A. Rašlu, ktorý mal žiadať absolútny trest. Ale rozhodoval podľa svojho právneho názoru a posúdenia a dospel v záveru, že úplné priznanie obžalovaných nie je takou relevantnou okolnosťou podľa zákona, aby mohol namiesto trestu smrti uložiť doživotný trest. Ďalšia inkriminovaná záležitosť, dokazujúca „komunistické zločiny“, spočíva údajne v tom, že súdne pojednanie v Prahe sa konalo bez účasti obžalovaných. Dodáva sa, že v tom čase boli uväznení v Leopoldove, kde ich dozorcovia (bachari) zamestnali lepením obálok, či možno aj páraním peria. Neboli nútení teda robiť v kameňolomoch ani v uránových baniach.

Odvolacie konanie môže mať buď podobu kasačnú alebo reformačnú. Pri úprave podľa reformačného princípu odvolací súd zruší celý napadnutý rozsudok a vráti ho na nové hlavné pojednávanie, ktoré sa má konať aj za účasti strán, a to na súd prvého stupňa. Pri kasačnom princípe preskúma odvolací súd rozsudok iba z právneho aspektu, môže ho potvrdiť, alebo môže zrušiť príslušnú časť výroku o treste a uložiť iný trest. Najvyšší súd v Prahe pri prejednaní odvolaní postupoval podľa kasačného princípu. Nepredvolal obžalovaných na pojednanie do Prahy. Zrušil výrok o doživotnom treste a namiesto neho im uložil trest smrti. 

Súdne procesné právo má teda takéto „finty“ a „varianty“. Všeobecní i politickí historici sa pri skúmaní súdnych konaní pokúsia určite zvládnuť aj poznatky a vedomosti z práva. Môžu im byť užitočné a môžu prispieť k tomu, aby sa vyhli omylom a niekedy aj nepríjemnej trápnosti, ktorá znižuje nielen ich odbornosť, ale degraduje ich výroky na klamstvá.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu v Prahe bolo konečné, právoplatné, nebolo možné proti nemu podať opravný prostriedok. Spisy sa vrátili do Bratislavy Štátnemu súdu na ďalšie konanie na výkon trestu. Ešte predtým prejednal svoje stanovisko k žiadostiam už nie obžalovaných, ale odsúdených, o udelenie milosti. Z päťčlenného senátu Štátneho súdu sa hlasovalo, resp. zaujal kladné stanovisko k žiadosti o milosť iba jeden člen senátu. Za vyhovenie žiadosti o milosť odsúdených hlasoval aj zástupca štátnej prokuratúry a navrhol zmenu trestu smrti na doživotný trest. Teda komunistický prokurátor A. Rašla, zaujal kladné stanovisko k žiadosti odsúdených o milosť.

O tom sa žiadny historik, ktorý publikoval svoje výstupy k tejto smutnej udalosti, doteraz ani nezmienil. Ponechali bez opravy svoje konštrukcie o „komunistickom prokurátorovi“, „katovi 50. rokov“. Pravdivá je však skutočnosť, že k rozsudku trestu smrti prispeli, resp. o ňom rozhodli členovia tzv. bezpečnostnej päťky KSČ, ktorá sa vytvorila na krajskom výbore KSS v Bratislave. Rozhodli meritórne o udelení trestu smrti, sú za to zodpovední a vinní. Súdy, ani Najvyšší súd ČSR, neboli vtedy nezávislými orgánmi. Ich samostatnosť sa prejavila v tom, že našli špecifické procesné súdne riešenie – pre zmenu trestu smrti na doživotný trest podľa nich nestačilo úplné priznanie obžalovaných. Tak zdôvodnili udelenie najvyššieho trestu. Posledným argumentom za zhodnotenie morálnosti a legálnosti trestu smrti je otázka, aká bola spoločenská situácia, aký bol stupeň nebezpečnosti daných konaní pre štát, jeho suverenitu, zvrchovanosť, formu štátu a jeho systém? Ak boli pomery pokojné, stabilizované, bezpečné, tak trest smrti bol nezákonným a nemorálnym. Aké boli tieto pomery?

Na jeseň 1947 bezpečnosť na Slovensku odhalila „protištátne sprisahanie“, s cieľom obnoviť slovenský štát. Hlavným podnecovateľom tohto sprisahania bol Dr. F. Ďurčanský, ktorý rozposlal už príslušným ľuďom aj poverenia, že obsadia kreslá v obnovenom, reštituovanom štáte. Štátna bezpečnosť mala tak pri svojom zásahu zjednodušenú úlohu. V roku 1948 sa slovenskí politickí emigranti v Rakúsku dostali už pod priame vedenie americkej armádnej výzvednej služby. Na Slovensku sa ďalej vzhľadom na to vytvorila atmosféra, že každú chvíľu vypukne svetová vojna. Nálada verejnosti: musíme si vytvoriť zásluhy v prospech očakávaného obnovenia slovenského štátu. Treba sa dištancovať od komunistov, prípadne im urobiť niečo zlé – vytvoriť si alibi pred návratom ľudákov. Zahraničná aj vnútorná politická situácia bola pred výbuchom. Špionážna činnosť a odovzdávanie utajených informácií západných informačných službám dosiahli vysoký stupeň nebezpečnosti. To všetko sa prejavilo aj v úvahách a rozhodnutí vytvorenej bezpečnostnej päťky v Bratislave a v rozsudku Najvyššieho súdu ČSR v Prahe. Rozsudok mal pôsobiť tzv. generálne preventívne, presnejšie zastrašujúco.

Milosť odsúdeným mohol udeliť iba prezident ČSR, vtedy K. Gottwald. Nestalo sa! Milosť nebola odsúdeným udelená, rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe nadobudol ešte ďalší atribút, a to po právoplatnosti aj vykonateľnosť. Rozsudok bol vykonaný v Bratislave dňa 20. februára 1951.

3.

Ako vyzeral tento rozsudok? Nebol to rozsudok iba proti jednotlivcovi, nebol to ani rozsudok proti trom obžalovaným, pôvodne dvom študentom a jednému „bezpečákovi“ (resp. „štbákovi“, ktorí sa infiltroval do Povereníctva vnútra). Bol to rozsudok nie proti menovaným trom obžalovaným. Vzťahoval sa na 62 osôb, ktoré boli súdené ako spolupáchatelia, organizovaná skupina. Dvanásť obžalovaných Štátny súd v Bratislave oslobodil. Ďalším uložil tresty odňatia slobody. Súd teda zvažoval („vážil“) skutky a dôkazy, rozlišoval stupeň ich závažnosti a diferencoval tresty. A práve menovaným trom obžalovaným uložil doživotné tresty, ktoré Najvyšší súd ČSR zmenil na tresty smrti. Bolo to teda veľké súdne pojednávanie, bol to „monsterproces“, v zmysle veľkého počtu obžalovaných, počtu vznesených obžalôb, ako aj podľa povahy zločinov (skutkov, ktoré sa definovali ako trestné činy), podľa významu predmetu (objektu), ktorý odsúdení poškodili a ohrozili, proti ktorému obžalovaní útočili. Bol monštruózny proces v zmysle jeho exemplárnosti, v zmysle jeho preventívneho, presnejšie generálne preventívneho pôsobenia – na celú spoločnosť, najmä na potenciálnych páchateľov takýchto konaní, t. j. aby sa takéto konania viacej neuskutočnili, aby sa im predišlo – silou hrozby, veľkosťou a prísnosťou uložených trestov za ne. Mal teda zastrašiť odporcov štátu a režimu. Mal utíšiť rozbúrenú hladinu politického života. Nebol to však monsterproces, ktorý by bol vykonštruovaný, pretože sa opieral o objektívne fakty, resp. dôkazy, nebol to ani proces divadelný či bábkový proces.

Vo vzťahu k trom hlavným obžalovaným vyniesol štátny súd v Bratislave takéto rozsudky. Uznal ich vinnými. Ich konania kvalifikoval takto :

1. Albert Púčik – vinný – zo zločinu velezrady, podľa § 1, ods. 2 zákona č. 231/1948 Zb., ktorý spáchal tým, že sa spolčil s cudzími činiteľmi v snahe o zničenie samostatnosti, ústavnej jednotnosti ľudovodemokratického zriadenia republiky zaručeného ústavou, ďalej spáchal zločin vyzvedačstva podľa § 5, ods. 1, zákona č. 231/1948 Zb. tým, že vyzvedal a nepriamo prezradil cudzej moci štátne tajomstvo a na tento čin vstúpil do nepriameho styku s cudzími činiteľmi, pričom činy páchal po dlhý čas, v značnom rozsahu a trestný čin sa týkal obzvlášť dôležitého štátneho tajomstva. Za tieto trestné činy (pozn.: zákon za každý z nich určoval trest smrti) bol mu uložený doživotný trest odňatia slobody, lebo súd uznal poľahčujúcu okolnosť – úplné doznanie.
2. Anton Tunega – vinný zo zločinu velezrady podľa § 1 ods. 2, zákona č. 231/1948 Zb., lebo sa spolčil s inými a vošiel do nepriameho styku s cudzími činiteľmi za účelom zničenia samostatnosti, ústavnosti, jednotnosti ľudovodemokratického zriadenia, zločinu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 231/1948 Zb., lebo vyzvedal a cudzej moci nepriamo vyzradil štátne tajomstvo zvlášť dôležité a čin páchal v dlhšom časovom období na zárobkový spôsob a za tieto trestné činy mu súd uložil doživotný trest odňatia slobody s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť – úplné doznanie.
3. Eduard Tesár – bol uznaný vinným z trestného činu vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 231/1948 Zb., lebo vyzvedal a cudzej moci nepriamo vyzradil štátne tajomstvo obzvlášť dôležité, pričom mal uloženú povinnosť predmetné štátne tajomstvo chrániť. Zato mu bol uložený doživotný trest odňatia slobody.

Tak znela trestnoprávna kvalifikácia na hlavnom pojednávaní. Skutkovú podstata zločinu velezrady sa naplnila tým, že obaja obžalovaní (Púčik a Tunega) ako štátni občania ČSR sa spojili s orgánmi cudzieho štátu, cudzími subjektmi – s úmyslom (motívom, cieľom) zničiť samostatnosť, resp. ústavnú jednotnosť ČSR. Vyplývalo to z toho, že chceli (mali priamy úmysel), obnoviť „slovenský štát“ s jeho stavovským (fašistickým) zriadením, eo ipso – chceli buď zlikvidovať ČSR ako samostatný štát, alebo odtrhnúť, oddeliť územie Slovenska od moravskej a českej časti štátu, reštituovať tu režim z r. 1939 a nasledujúcich.

Obaja obžalovaní teda neboli odsúdení za ich náboženské presvedčenie, vierovyznanie a konanie. Štátny súd ich odsúdil za ich činy, konania, úmyselne skutky, dlhodobo páchané – proti štátu, proti ČSR – s cieľom zlikvidovať jeho samostatnosť, ústavnú jednotnosť – a tieto konania uskutočňovali v spojení, v spolčení, teda v určitom stupni organizovanej skupiny. Konania proti štátu (samostatnosti, ústavnej jednote, územnej celistvosti, atď.) zakazuje každý štát na svete vo svojom trestnom zákone. Trestali sa aj podľa zákona platného ešte z roku 1920, zákona č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky. Patril sem zločin s názvom „Úklady o republiku“, ktorý zakazoval a trestal pokus násilím zmeniť ústavu republiky, jej samostatnosť, jednotnosť alebo demokraticko-republikánsku formu. Za tento zločin sa predpisoval ťažký žalár od piatich do dvadsiatich rokov, za okolností osobitne priťažujúcich sa mal uložiť ťažký žalár na doživotie. Uložiť trest smrti za takéto konania tento zákon neprikazoval. Boli iné pomery, vnútorné i medzinárodné.

V zákone z októbra 1948 sa pripojil jeden prívlastok tohto štátu – t. j. že ide o samostatnosť, ústavnú jednotu „ľudovodemokratického“ štátu. V zákone z roku 1920 sa chránila „demokraticko-republikánska forma štátu“. Nový epiteton ľudovodemokratický priniesol do používania nový základný zákon štátu, a to Ústava 9. mája (1948). Ľudovodemokratický štát mal byť a určitý čas aj bol novou formou socialistického štátu. Mal sa kvalitatívne odlišovať od sovietskej formy socialistického štátu (nie diktatúra proletariátu, nie soviety, nie kolchozy, a i.). Mala to byť špecifická, svojrázna, československá cesta k socializmu. Prečo sa tak v úplnosti nestalo a najmä v rokoch 1948/9 – 1954 sa uplatňovala – diktatúra proletariátu, v podobe stalinizmu? Primárne tu bol tlak na československé stranícke a štátne vedenie zo strany ZSSR a sekundárne aj nevyhnutnosť vysporiadať sa s tlakom síl zvonku, zo štátov, ktoré vytvorili v r. 1949 Severoatlantický pakt.

Tvrdí sa, že vďake tejto reciprocite strachu apokalypsy z atómovej vojny k vojne nedošlo. Vypukla a viedla sa studená vojna, ale nie neškodná vojna, ale vojna na úrovni „kto z koho“, kto koho porazí a zlikviduje. Od histórie socializmu v ZSSR sa ČSR odlišovala tým, že tu nedošlo k cudzej vojenskej intervencii do Československa a ani k priamej, otvorenej, občianskej vojne.

Aj po „Víťaznom februári“ (1948) boli možné prechody cez rieku Moravu na gumenom člne na územie Rakúska a späť. Hranice neboli vtedy nepriedušne chránené, ako to tvrdia historici o trojici mladých, údajne protikomunistických odbojárov. Pohraničná stráž sa vytvorila podľa zákona, ktorý bol prijatý na konci roku 1948. Štátna hranica sa strážila iba pochôdzkovým spôsobom, službou. Až v polovici roku 1951 boli vydané zákony o ochrane štátnych hraníc a o právach príslušníka Pohraničnej stráže použiť zbrane a ďalšie ustanovenie o pohraničnom území. Drôtené zátarasy sa dobudovali koncom roku 1953. Dnes (2021) zatvárame naše štátne hranice z dôvodov, aby sme zabránili preniknutiu pre človeka veľmi nebezpečného kmeňa koronavírusu. Po roku 1948 sa na nich tvorili zábrany proti prenikaniu osôb, ktoré boli nebezpečné pre vtedajší život demokratizujúcej a socializujúcej sa slovenskej spoločnosti. Mal sa tento štát, režim tohto štátu brániť proti svojim protivníkom a nepriateľom, ktorý viedli proti nemu studenú vojnu?

(Pokračovanie)

Článok bol uverejnený na základe súhlasu autora a portálu Slovo, ktorého vydavateľom je občianske združenie Klub Nového slova, kde bol článok pôvodne uverejnený.

Dokončenie článku: https://prometheus.sk/klamat-netreba-staci-nepovedat-vsetko-celu-pravdu-ii/