Gerhard Streminger

Potom som videl otvorené nebo a hľa – biely kôň – a ten,
čo sedel na ňom, sa volal Verný a Pravdivý;
spravodlivo súdi i bojuje. Oči mal ako plameň ohňa
a na hlave mnoho diadémov.

Napísané mal meno, ktoré nik nepozná, iba on sám.
Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie slovo.
Za ním išli nebeské vojská na bielych koňoch,
oblečené do čistého bieleho kmentu. …

Zjavenie Apoštola Jána, 19,11-14.

Už v Skutkoch apoštolov sa podáva správa o rozdieloch v názoroch medzi prvými prívržencami Krista. Pri Jeruzalemskom koncile sa mali vyskytnúť „rozpory“ a „veľa hádok“; a veľmi skoro nato sa vyskytli prvé zatracovania.

Pavol píše, že dvoch kacírov, Hymenea a Alexandra, „vydal satanovi, aby ich odučil rúhať sa“ (1 Tim 1,20). A Peter sa vyjadruje, že kacírski … „bezočiví opovážlivci … ako nerozumné zvieratá, od prírody určené na to, aby ich lovili a ničili, rúhajú sa tomu, čo nepoznajú. Zahynú …“ (2 Pt 2,12). Pri takej intolerancii neprekvapuje, že už v r. 385, a to v nemeckom Trieri, z vieroučných dôvodov vraždili jedni kresťania iných kresťanov. Hoci však boli medzi nimi od začiatku spory a boje, ktoré v konečnej bilancii stáli životy miliónov ľudí, bola tu predsa aj spoločná báza, na ktorú sa mohli rozličné skupiny kresťanov odvolávať (a v čase ekumény to robia zosilnene): vraj príkladnosť jezuánskej etiky. Cieľom tejto eseje je poukázať na skutočnosť, že táto spoločná báza spočíva v skutočnosti na vyslovene hlinených nohách.

Nový zákon platí pre všetkých kresťanov za „slovo božie“, za bohom inšpirované posolstvo, za „poslednú a najvyššiu náboženskú a morálnu autoritu“, za „mieru všetkých mier“, za „základný doklad zjavenia“. „Jeho všeobecné uznávanie za ‚sväté písmo‘ sa uznáva aj v našej údajne tak sekulárnej spoločnosti, keď napr. najmocnejší muž dneška, prezident Spojených štátov amerických, skladá svoj úradný sľub prísahou na bibliu. Biblia je stále ešte najrozšírenejšia a najviac prekladaná kniha na svete: vrátane rozsiahlych výťahov sa tlačí a rozširuje ročne v náklade 50 miliónov výtlačkov.“ (F. Buggle, Denn sie wissen nicht, was sie glauben, Pretože oni nevedia, čo veria. Reinbek 1992, s.22).

Ak sa však čo aj len málo zahĺbime do Nového zákona, ako prvé nám udrie do očí nesystematický charakter jezuánskych  (priamo od Ježiša pochádzajúcich) poučiek: všeličo, čo sa hovorí, nevyplýva z toho, čo predchádzalo. Okrem toho hovoril Ježiš zväčša v podobenstvách, z ktorých niektoré sú také mnohoznačné, že aj „mnohí z jeho učeníkov povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (J 6,60). (Keď si prekladám nemeckú citáciu, vychádza mi, že jeho učeníci „reptali: To sú nezrozumiteľné reči, ktože im môže rozumieť?“). Teda aj prví učeníci boli rečami svojho majstra skôr vzrušení ako osvietení a ak sa pozrieme na nasledujúcu udalosť, boli by na mieste aj slová zrejmého pohoršenia: „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, … aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo.“ (Mk 4,12). Už len na základe tohto výroku by sa malo prestať tvrdiť, že syn boží prišiel vykúpiť všetkých ľudí.

Pritom môže byť rozprávanie v podobenstvách vhodný spôsob, ako sprostredkovať určité posolstvo veľmi výrazne, lebo podobenstvá vyvolávajú v poslucháčoch početné asociácie a prihovárajú sa k iným oblastiam ako čisté myslenie. Táto výhoda nesie však so sebou významný nedostatok: Ak sa spýtame na zmysel povedaného, pravdepodobne skoro zistíme, že dosť tápeme v temnotách. Ak chceme presne vedieť, v čom spočíva Ježišovo posolstvo, potrebujeme popri podobenstvách vysvetlenie, a Jánovo evanjelium malo pravdepodobne splniť tento účel. No hoci sa tucty generácií kresťanských teológov zaoberali vysvetľovaním týchto pár textov, až dodnes ostalo skoro všetko nezrozumiteľným. Dodnes sa kresťania nedohodli na tom,

čo je „morálne a čo nemorálne. Rozdielne názory panujú nielen v otázkach, od ktorých závisí podľa ich mienky duševná spása, ale aj v celkom aktuálnych otázkach dnešného života, od pacifizmu po rozvody a sexuálnu morálku vo všeobecnosti, od správania sa voči diktatúram po trest smrti.“ (W. Kaufmann, Der Glaube eines Ketzers, Viera kacíra, Mníchov 1965, s. 297).

Za tento chaos je Ježiš prinajmenšom spoluzodpovedný, lebo, ako vyplýva z citácie Marka, z veľmi pochybných dôvodov sa rozhodol nechať všeličo nejasné. Ale ak tí, „čo sú vonku“, dostanú všetko podané v podobenstvách, „aby sa azda neobrátili a nebolo im odpustené,“ potom pisatelia troch synoptických evanjelií zrejme nepatria medzi vyvolených, sú vonku. Lebo u Matúša, Marka a Lukáša hovorí Ježiš prevažne v podobenstvách.

Napriek nesystematickosti biblie sa dajú rozpoznať tri hlavné prikázania: Milujte boha! Verte mi! a Milujte sa navzájom!. Ježiš menuje aj dva dôvody, prečo treba tieto príkazy dodržiavať: lebo koniec je blízky a pretože tých, čo nebudú príkazy dodržiavať, čaká „plač a škrípanie zubami“ (Mt 8,12).

*  *  *

Bol to predovšetkým Albert Schweitzer, kto dokázal, že Ježiš synoptických evanjelií vychádzal vo svojom posolstve z predpokladu, že svet stojí pred svojím koncom.

„Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve.“ (Mt 16,27-28).

V evanjeliách je celý rad miest podobného znenia: Mt 24,34; 26,64; Lk 9,27; 23,42; Jn 1,50; Mk 9,1. Ale predpoveď skorého budúceho božieho kráľovstva: že mŕtvi sa prebudia k životu, že bude posledný súd, že budú premožené sily diabla, sa nesplnila. Napriek tomu, že údajne sa vykupiteľ stal človekom, sa na svete zmenilo len málo vecí a situácia ľudstva sa príchodom kresťanstva (a neskôr islamu) skôr zhoršila ako zlepšila. Výdobytky svetového významu, napr. rímsky právny systém, grécka tragédia a keltská prírodná filozofia, boli aspoň čiastočne zničené; a úspech kresťanstva nedopomohol budhizmu uchytiť sa na západe.

Ježišom naznačené eschatologické ponímanie jeho smrti a očakávanie všeobecného zmŕvychvstávania znejú veľmi silno aj v poapoštolskom veku, a to najmä u Matúša: Tento evanjelista podáva správu o trojhodinovom zatmení pri Ježišovej smrti:

„a hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ (Mt 27, 45,51-53).

Teda nielen ukrižovaný, ale aj početní mŕtvi vraj vtedy vstali z mŕtvych. Toto sa však stalo asi len v rozhorúčenej fantázii apoštola, lebo inakšie o niečom takom nehovoril nijaký historik. Existoval však jednoduchý empirický dôkaz pravdivosti tvrdenia, že Ježiš vstal z mŕtvych: Po svojej návšteve u mŕtvych uistil svojich jedenástich učeníkov (Judáš už asi nežil), že „ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im to“. (Mk 16,18). Prečo to nevyskúšali?

Nádej, že sa Ježiš skoro vráti, mali však mnohí. V pravdepodobne najstaršom dokumente Nového zákona, v prvom liste Solúnčanom, sľuboval Pavol veriacim tohto mesta, že ešte budú žiť, keď príde Pán:

„My, čo žijeme a zostaneme až do Pánovho príchodu … Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!“ (Mt 4,15,17).

 Solúnska obec očakávala sľúbený návrat Krista rovnako vrúcne ako kresťania v iných mestách. Niektorí len prestali pracovať, iní začali blúzniť. V prvom liste je Pavol ešte pomerne pokojný, no v druhom sa rozčuľuje. Pravdepodobne sa dopočul, že situácia v obci sa stáva problematickejšou, ako si myslel, a preto im prikazuje plniť svoje úlohy a dodržiavať povinnosti, lebo „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2 Sol 10). Koniec prvého listu dokonca naznačuje, že tí, čo očakávali návrat spasiteľa, sa vyznačovali morálnou ľahostajnosťou; asi si mysleli, že pre skorý návrat spasiteľa stratilo význam robiť čokoľvek.

Koniec sveta však nenastal. Ale „kde je ten jeho sľúbený príchod? Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia,“ mienia už v druhom Petrovom liste posmeškári (2,3-4). Ježiš sa v tomto bode zrejme mýlil, takže nakoniec musel zmeniť svoj názor aj Pavol a tento namieril vývoj tým smerom, že sa očakávaný príchod Pána na svet stále odkladal a nakoniec sa stal takrečeno zbytočným. Lebo ak v prvom liste Korinťanom písal „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; … lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa,“ (1 Kor 7,29), v druhom oznamuje, že tento veľký obrat sa už udial: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“(2 Kor 5,17).

Ježiš sa narodil vo veku starožidovskej apokalyptiky, keď mnohých Židov zamestnávala predstava konca pozemských dejín a budúce nadprirodzené usporiadanie sveta. Vo vedomom protiklade k egyptskému náboženstvu odmietal Mojžiš vieru v posmrtný život. V starom Izraeli nenachádzame nijaký záujem o život v záhrobí. Pre Mojžiša je smrť koniec indivídua a Ježišovo kráľovstvo „nie je z tohto sveta.“ (Jn 18,36). So začiatkom babylonského zajatia, z ktorého vyslobodili Židov Peržania, im začalo dlhé obdobie straty moci. So stratou politickej moci bol spojený nezáujem o veci tohto sveta a vzrast špekulácií o možnostiach lepšieho budúceho sveta. Preto sa Ježiš priamo odvolával skoro len na neskoré časti Starého zákona: na Danielovu knihu a henochické (Henoch je postava zo starého zákona, otec Metuzaléma – pozn. prekl.) obrazné reči. Naproti tomu neapokalyptické témy Starého zákona používal zväčša za účelom vysvetľovania zmyslu: „A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite.“ (Mk 12,27); alebo: „ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ (Mt 12,40). Na jednom mieste sa dokonca zdá, že Ježiš upozorňuje zákonníkov na rozdiel medzi profetickým a apokalyptickým mesianizmom: „Ako môžu zákonníci hovoriť, že Mesiáš je Dávidov syn?“ (Mk 12,35).

Mladšie časti Starého zákona „pripomína nielen výraz ‚Syn človeka‘, ale celý postoj Ježiša k tomuto svetu a jeho prvoradý záujem o druhý svet: Na rozdiel od tradície, siahajúcej od Amosa až po druhého Jesaja, v novej dobe už nie je tento svet v strede pozornosti, lebo sa verí, že tento svet sa skoro pominie; a dokonca aj teraz, keď tento svet ešte trvá, máme naň myslieť menej ako na ten druhý – áno, podľa možnosti vôbec nemáme myslieť na tento svet, ale „svojimi činmi a plánmi máme pripravovať ten druhý“. (Kaufmann, a.h. s.158).

Ježiš teda „predpovedal bezprostredný koniec sveta a v tejto centrálnej otázke svojho posolstva sa úplne pomýlil. Toto konštatovanie sa dá pokladať za najistejší poznatok celej modernej historicko-kritickej kresťanskej teológie.“ (K.Deschner a H. Herrmann: Der Anti-Katechismus, Hamburg 1991, s.138). Skutočnosť, že sa Ježiš mýlil, však dodnes väčšina kresťanov popiera alebo potláča, hoci už Schweitzer zreteľne povedal:

„Naše kresťanstvo spočíva na klamstve, lebo skutočnosť, že eschatologické očakávania sa nesplnili, sa v ňom nepriznáva.“ (A. Schweitzer: Geschichte der Leben-Jesu-Forschung, Dejiny skúmania života Ježiša Krista, Tübingen 1951, s.22).

Pretože Ježiš žil celkom v očakávaní skorého konca sveta, verili aj prví kresťania, že s jeho smrťou bezprostredne súvisí blízky koniec sveta. Keďže sa však nedialo nič nadprirodzené, mŕtvi nevstávali z hrobov, posledný súd sa nekonal ani nezačínal a démonické sily naďalej ukazovali svoju moc, chýbal aj objektívny dôkaz pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Ešte problematickejší ako tento Ježišov omyl je jeho druhý argument, použitý na odôvodnenie jeho príkazov. Lebo niekto, kto prijal učenie o pekle a apeloval na pocity strachu v človeku, nemohol byť citlivý na „nezaujatosť motivovania“, ktorá spočíva v pokojnom oslovení rozumu a pochopu. Pretože v tomto ohľade bolo Osvietenstvo dosť úspešné a každý z nás iste pozná pár ľudí, ktorí sú morálni, hoci neveria na peklo, prejde liberálne zmýšľajúci moderný človek zvyčajne bez slova ponad tie pasáže Nového zákona, ktoré preberajú večné tresty. Prečo sa však tieto pasáže vynechávajú, ak sa súčasne na základe Nového zákona tvrdí, že Ježiš je boží posol alebo dokonca sám boh? Ak bol Ježiš ten, ktorý sa všemohúcemu zapáčil, nebol by sa mal tak často mýliť – a už vôbec nie, keď išlo o odôvodnenie božích príkazov! A okrem toho stojí napísané: „Nič k tomu nepridáš a nič nevynecháš.“ (Dt 13,1). Dodržiava to niekto?
A Ježiš hovorí o pekle nie raz, ale asi dvadsaťkrát! Opakovane hrozí večným zatratením a pekelným ohňom, napr.

• Mk 3,29: „Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky.“
• Mk 9,43: „do pekla, do neuhasiteľného ohňa.“
• Mk 9,45: „hodiť do pekla.“
• Mk 9,47-48: „vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň neuhasína.“
• Mt 3,12: „plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
• Mt 5,22: „pôjde do pekelného ohňa.“
• Mt 5,29: „ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.“
• Mt 5,30: „ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla.“
• Mt 7,19: „strom, ktorý neprináša dobré ovocie, … hodia do ohňa.“
• Mt 8,12: „budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
• Mt 13,40: „ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta.“
• Mt 13,42: „a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“
• Mt 13,50: „a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“
• Mt 16,18: „postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“
• Mt 18,8: „ako keby ťa mali … hodiť do večného ohňa.“
• Mt 22,13: „a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
• Mt 23,33: „hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“
• Mt 24,21: „bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz.“
• Mt 25,30: „sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
• Mt 25,41: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“
• Mt 25,46: „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
• Lk 3,17: „ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
• Lk 12,5: „Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Toho sa bojte!“
• Lk 13,28: „Tam bude plač a škrípanie zubami.“
• 2 Sol 6: „ odplatí súžením, … v ohnivom plameni potrestá tých, …za trest sa dostanú do večnej záhuby.“

Niektoré z uvedených citátov sú vybrané z Kázne na Hore, ktorá sa často uvádza ako jedna z najkrajších pasáží Nového zákona; ešte sa k nej podrobne vrátime.

Človeka, ktorý za konečné previnenia hrozil večne trvajúcimi trápeniami, nemožno označiť za „najpríkladnejšieho morálneho učiteľa všetkých čias“; skôr je to veľmi nespravodlivo cítiaca bytosť. Lebo je len veľmi málo ľudí, ktorí súhlasia s tým aby sa za bežné priestupky dávali večné tresty.

Medzi kresťanmi sa často tvrdí, že Nový zákon je oveľa „miernejší“ ako Starý zákon, lebo boh sa vraj v Novom zákone prejavuje ako milujúci boh, kým v Starom zákone bol žiarlivý a pomstivý. Pravý opak je pravda: V Starom zákone zosiela boh na ľudí útrapy a smrť, ale v Novom zákone, v ktorom sa nadzemský boh Starého zákona nahradzuje počlovečeným bohom, je to ON, čo posiela na ľudí večný trest, večné utrpenie. Psychický a fyzický teror je v Novom zákone celkom iného druhu! Keďže Jehova Starého zákona trestal len smrťou, kým boh Nového zákona trestá večnou smrťou, je ten hromžiaci Jehova pri porovnaní s dobrotivým bohom nového zákona relatívne neškodný. Táto skutočnosť bola asi príčinou, prečo židia väčšinou odmietali novú kresťanskú sektu; pekelné hrozby na nich nepôsobili. Mojžišov boh zosielal síce smrť, ale nikdy večné peklo. Podrobnosti sa možno dočítať v P.T. Holbach: Religionskritische Schriften. Das entschleierte Christentum, Taschentheologie, Briefe an Eugénie. (Nábožensko-kritické spisy. Kresťanstvo zbavené závoja, Teológia do vrecka, Listy Eugénii, Berlin, Weimar 1970.

V tejto súvislosti kresťanskí apologéti často tvrdia, že jezuánske hrozby peklom treba chápať ako obraz ich doby; to je však ťažko akceptovať, lebo jednak nehrali predstavy záhrobného života nijakú významnú úlohu v skoro celom Starom zákone, jednak ani Ježišovi vrstovníci saduceji neverili na posmrtný život. Keďže sa držali len piatich kníh Mojžišových, nemohli veriť na peklo. A keby aj boli bývali tie predstavy o pekle také rozšírené, ako sa niekedy tvrdí, prečo nepoučil ten údajne najlepší zo všetkých ľudí celé ľudstvo o tom, že sa v tomto ohľade mýli a že sa nijakých pekelných múk netreba báť? Miesto toho, aby ľuďom peklom hrozil, mal im predsa strach pred peklom vziať! A Ježiš by to bol urobil, keby bol býval bohom lásky. On však nebol boh lásky, ale dosť nesvedomitý človek, ktorý úzkosti svojich spoluobčanov ešte stupňoval, aby na seba a na svoje posolstvo upozornil.

Hľadať nejakú etiku v Novom zákone môže byť príťažlivé najmä v časoch všeobecného nedostatku orientácie. A o skutočnosti, že Ježiš určitú etiku zastupoval, sa nedá pochybovať. Ale jeho spôsob odôvodňovania etických príkazov odhaľuje málo civilizovanú formu apelovania na ľudský egoizmus. Ježiš síce predpisuje určité správanie sa voči iným, ale motívom pri tom nie je dobro tých druhých, ale vlastná duševná spása („aby sa ti dobre viedlo„): „ … radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10,20), alebo: „Vyhýbajte sa peklu!“ Príkaz „Milujte sa vospolok!“ sa pri bližšom pohľade ukáže byť len „Majte radi sami seba!“

Osobitne zreteľné sa to stáva vo vychvaľovanej Kázni na hore. Ani tam nejde v podstate o osud iných, ale o vlastnú duševnú spásu. O čo naozaj ide, to sa aj zreteľne povie: Nezbierajte poklady na zemi, kde ich zlodeji vyhrabú a ukradnú, ale zbierajte poklady pre nebo! Každé blahorečenie znamená odmenu: a na koniec sa nazvú tí, čo príkazy poslúchajú, „múdrymi“, a tí, čo to nerobia, „bláznami“. Ani v Kázni na hore nejde o ľudskú spoločnosť alebo dokonca o blaho ľudstva ako hodnotu samu o sebe, ale o zlepšenie vlastného postavenia: Buď opatrný, vyhýbaj sa peklu, zbieraj poklady pre nebo! „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25,45); alebo: „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo.“ (Jak 2,13); alebo: „ mnohí …sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 2,13); alebo: „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ (Jn 5,29); alebo: „odplatí … večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti.“ (Rim 2,7-8).

Láska sa kresťanom vždy veľmi dobre vyplatí. Ale takýto na vlastné záhrobné dobro zameraný egoizmus nerozvíja medziľudské vzťahy, ale ich podrýva a nivočí. Ak je niekto presvedčený, že dobré činy budú odmenené nebeskými pokladmi, kým pozemské poklady zožerú mole a hrdza, stane sa starosť o tento svet zbytočnou, možno aj prekážkou. Ježišova etika je etika chytráctva; to však značí, že Nový zákon nepozná ideu „dobrého činu, ktorý má svoju vnú-tornú hodnotu v sebe“. Hoci sa intelektuálnemu výkonu priznáva uznanie, aj tak sa znižuje hodnota morálneho činu úmyslom mať z neho subjektívnu výhodu. Cnosť sa zrieka lacných výhod: „Milujte svoju cnosť ako matka svoje dieťa: ale kedy bolo počuť, žeby matka chcela byť platená za svoju lásku?“ (F. Nietzsche, Tak hovoril Zarathustra, Zošity humanistov č.15,16,18 a 20, pracovné vydanie R. Škoda, Bratislava 2000; knižné vydanie IRIS, Bratislava 2002).

Odhliadnime však tento raz od dôvodov, ktoré Ježiš vymenúva pre sledovanie svojich príkazov. Nemajú tieto príkazy samy v sebe svoju presvedčivú silu?

Už prvý príkaz: „Milujte boha nado všetko!“ nie je dosť zrejmý. Lebo prečo by sme mali milovať nadovšetko boha Ježiša, ktorý je napríklad hotový dávať nekonečné tresty za konečné previnenia a ktorý, ak pomyslíme na osud syna, použil aj fyzické utrpenie, aby dosiahol určitý cieľ, hoci mal k dispozícii alternatívy: Najdobrotivejší mohol totiž svojim tvorom, prvým ľuďom, ich previnenie jednoducho odpustiť. (Touto smrtnou obetou, pri ktorej sa stvoriteľ neba aj zeme nechá viesť ako ovca na bitúnok, a miesto toho, aby ľuďom jednoducho odpustil, ON sa s nimi zmieri – a ľudstvo je vykúpené. Dobrotivý boh, ktorý nechá umrieť nevinného boha, aby uspokojil spravodlivého boha! Kto to všetko vie pochopiť, nielen papagájovať?). A bol by to urobil, keby bol naozaj milosrdný. Ale dráma okolo Ježiša nesvedčí pre existenciu takej bytosti, a preto mohol dotyčný na jednom mieste oprávnene vysloviť varovanie, že boha sa musíme predovšetkým báť: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28). A keď sa bojíme boha, budeme sa triasť aj pred jeho kňazmi, pánmi nebeského kráľovstva, ktorým bola daná moc „viazať a rozviazať“.

Ale ako môže byť ten, ktorého sa máme báť (bázeň božia), súčasne milosrdný? Ako možno milovať to, čoho sa bojíme? Strach je opačný pocit ako láska. Syn, ktorý sa bojí svojho otca, ktorému otcove nálady naháňajú hrôzu, ktorý má príčinu báť sa jeho hnevu, nebude ho nikdy naozaj milovať. Láska kresťana k jeho bohu nemôže teda nikdy byť opravdivá. Keď si bohabojný človek myslí, že svojho boha miluje, potom je jeho láska len predstieraným holdom podobným tým, ktoré sa preukazujú neľudským despotom, ktorí od svojich poddaných vyžadujú vonkajšie znaky oddanosti.

Prvý príkaz by mal vtedy určitú presvedčivú silu, keby druhý – Verte mi! – bol hodnoverný. Ťažko však považovať za dôveryhodného niekoho, čo tak masívne apeloval na pocity úzkosti u človeka. Môže sa to vidieť vrcholne rúhačské, ale nie je – veď ani väčšina jeho prívržencov nebola schopná spoliehať sa na neho. Len máloktorí veria tomu, že stačí prosiť a dostanete (Mt 7,7), lebo bolo povedané: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jesť‘ alebo ‚Čo budeme piť’…“ (Mt 6,31)); alebo že to Ježiš myslel vážne, keď žiadal: „Predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ (Lk 18,22). Je jasné, že túto požiadavku neberú vážne ani vysokí oficiálni zástupcovia kresťanských cirkví: Ak máme menovať len jeden príklad, je katolícka cirkev najväčší majiteľ poľnohospodársky obrábanej pôdy na svete. (H.Herrmann: Die Caritas – Legende, Legenda o dobročinnom spolku Caritas, Hamburg 1993).

Aj v ohľade iných požiadaviek by bolo zaujímavé vyskúšať dôveryhodnosť Ježiša Krista u jeho veriacich. Klérus samozrejme hlása, že biblia je slovo božie a slávi Ježiša ako spasiteľa sveta. Tento však žiadal: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja Vám hovorím: Neodporujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“(Mt 5,38-39). Veľmi pochybujem, že napríklad konciloví otcovia v Triente alebo inkvizítori brali takéto vety doslovne. Prečo by sa však takéto vety, ktorých autorom je vraj sám boh, mali rozumieť len v „prenesenom“ význame slova? Veď sú zrozumiteľné.

 Okrem toho by predsa malo byť veľmi nepravdepodobné, že boh vyjavuje miesto jasných zásad akési „mystériá“.

Hoci sa dá ľutovať, že ani duchovní neberú uvedené Ježišove slová dosť vážne, na druhej strane je šťastie, že kresťania ani nasledujúce slová neberú vážne:

 „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk14,26).

 A mnohí, čo si robia také veľké starosti o kresťanský západ a všade šípia ohrozenie, nevedia asi dobre čítať:

„Nebuďte ustarostení … čo budete jesť… ani, čo si oblečiete, … nezháňajte … a nebuďte ustarostení! …Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta (v nemeckom origináli je „pohania“- p.p.) … Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete.“(Lk 12,22n); a ďalej: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba.“ (Mt 6,34).

Ako sa znáša táto mnohým asi vôbec nie nesympatická hippická morálka so starosťami, ktoré si o zajtrajšok  obyčajne robia kresťania? A ako je to s ich prísahou pred krížom toho, ktorý o prisahaní nechcel ani počuť: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5,37)? Existujú početné poukazy na to, že okrem prázdnych slov nemajú kresťania nejakú veľkú dôveru v slová svojho vykupiteľa.

Toľko k druhému príkazu jezuánskej etiky. Ale veriaci by ešte mohli namietať, že veľká cnosť lásky k nepriateľovi robí jezuánsku etiku predsa len najvynikajúcejšou na svete. Iste, popri láske k bohu a viere na vynikajúcu rolu Ježiša Krista je veľkou požiadavkou Nového zákona láska k ľuďom, stupňovaná niekedy vyslovene až k láske aj k nepriateľovi. Najzreteľnejšie sa prejavuje v Ježišovej kritike farizejských sobotňajších zákonov, ktoré sú tu predsa pre ľudí, v jeho tešiteľských rečiach a prístupe k vyhnancom spoločnosti: k ženám, prostitútkam a finančným úradníkom (mýtnikom). Keď raz mala byť jedna cudzoložnica kameňovaná, postavil sa Ježiš na jej obranu a povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň…Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“(Jn 8,7,11).

Nie mi je známe, že by sa bol kedy v dejinách svätej cirkvi súd nad cudzoložnicou skončil s takým miernym napomenutím. Už Augustín vraj Ježiša za túto „prehnanú miernosť“ karhal. Ani to mi nie je známe, že by bolo v dejinách katolíckej cirkvi našlo ozvenu jezuánske upozornenie „Čo ste urobili pre najmenších, pre mňa ste urobili.“ Veriaci sa síce povzbudzujú znášať malé kríže každodenného života, ale to je často potrebné len preto, lebo oficiálni zástupcovia viery nie sú ochotní niesť svoj vlastný kríž.

*  *  *

Napriek tomu, že Ježišove slová k cudzoložnici pôsobia ozaj veľkým dojmom, vzbudzuje aj toto posolstvo lásky určité fundamentálne pochybnosti.

1.  Najneskoršie od nájdenia zvitkov pri Mŕtvom mori v r. 1947 sa považuje za isté, že niet nijakého špeciálneho učenia, ktorého jediným pôvodcom by bol Ježiš. Jeho myšlienky sa nachádzajú, čo aj niekedy len v podobnej forme, v židovskej literatúre; staré víno sa len prelialo do nových sudov.Texty nájdené v Qumrane

„obsahujú miesta, ktoré obsahom a čiastočne dokonca doslovne sú totožné s pasážami, ktoré čítame v Novom zákone. Až krikľavo vystupuje do popredia vzťah ku Kázni na hore. Bratstvo platilo pre esénov za náboženskú povinnosť, láska k blížnemu za morálny príkaz. Bolo im zakázané prisahať; miesto toho mali hovoriť len ‚áno, áno‘ alebo ‚nie, nie‘. Chudoba, pokora a askéza boli ich ideály. Verili na nesmrteľnosť duše.“ (W. Fricke: Standrechtlich gekreuzigt. Person und Prozes des Jesus aus Galiläa. Štatariálne ukrižovaný. Osoba a proces Ježiša Galilejského (1986). Reinbek 1988).

Pri mnohých interpretáciách myšlienkového sveta esénov sa nezdôrazňuje ich mierumilovnosť, ale naopak ich agresivita. Ako sa ešte ukáže, nie je to dostatočný dôvod pochybovať o duchovnej blízkosti medzi esénmi a Ježišom.)

Ani v iných ohľadoch nie je všeličo, čo sa tvrdí o Ježišovom živote, originálne. Iste nie je náhoda, že pôvodne perzský boh Mitra, neskorší boh slnka a spasiteľ Rimanov, po ktorom má meno ešte stále prvý deň v kresťanskom týždni (mnohých národov, napr. Angličania a Nemci, p.p.), sa narodil panne, bol uložený do jaslí, a to práve 25. decembra; aj jemu spievali pastieri – a to sme spomenuli len najnápadnejšie paralely ku Kristovi evanjelií. Iným prameňom, z ktorého možno kresťania čerpali, aby si získali meno, je možno toto: „Babylonský Marduk … vychýrený ako dobrý pastier, bol zajatý, vypočúvaný, bičovaný a spolu s jedným zločincom popravený, kým druhý zločinec bol súčasne prepustený na slobodu.“ (Deschner/Herrmann, ako hore, s.36).

2.  Ani v porovnaní so Starým zákonom nebola požiadavka lásky k blížnemu originálna, čo Ježiš sám dosvedčuje:

 „Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: ‚Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?‘ Ježiš mu vravel: ‚Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?‘ On odpovedal: ‚Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého.‘ Povedal mu: ‚Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“(Lk 10,25-29).

Kresťanský príkaz lásky k blížnemu, ktorý sa týka v skutočnosti spravidla len osobných nepriateľov, ale nie údajných nepriateľov boha, nachádzame už

• u Mojžiša: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19,18);
• alebo: „Ak natrafíš na býka alebo osla, čo sa zatúlal tvojmu nepriateľovi, priveď mu ho späť! Ak zbadáš, že osol tvojho odporcu padol pod svojím bremenom, neobídeš ho, ale pomôžeš mu ho zodvihnúť!“ (Ex 23,4-5)
• a v Šalamúnových prísloviach: „Ak je ten, kto ťa nenávidí, hladný, daj mu chleba jesť, ak je smädný, daj mu vody piť.“(Prís 25,21).

Kým teda ten chýrny príkaz lásky k blížnemu nachádzame už v Starom zákone, v Novom nachádzame aj jeho opak: „…pozdvihol oči k nebu a hovoril…zjavil som tvoje meno ľuďom …a (niektorí) uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.“ (Jn 17,1).

 Rovnako aj chýrny príkaz lásky k nepriateľovi jeho vynálezca skôr od druhých vyžaduje, ako sám praktizuje. A toto problematické správanie si samozrejme osvojil aj obľúbený apoštol:

„Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch.“ (2 Jn 10-11). Ak to je láska k blížnemu, potom je každé radikálne ohradenie sa proti inakšie zmýšľajúcim prejavom lásky. „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!“ (1 Kor 16,22), sú veľmi čudné slová, ktorými sa „svätý“ Pavol lúči s Korinťanmi.

Do tohto obrazu presne zapadá, že podobenstvo o dobrom Samaritánovi uvádza len Lukáš, kým hrozba, ako strašne sa povedie tým, čo neuveria učeníkom, je vo všetkých synoptických evanjeliách: „A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh“. (Mt 10,14). „Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ (Mk 6,11). „Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“ (Lk 10,10-12).

3.  Údajný „najväčší morálny učiteľ všetkých čias“ často vôbec nepoznal súcit. Ježiš hrozí večným zatratením všetkým, čo sa rúhajú Duchu svätému (Mk 3,29); očakáva, že jeho učenie bude mať za následok, že „brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. (Mt 10,21); nemáme veriť, že „priniesol pokoj na svet“, ale „…meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10,34-36). Ak niekto namieta, že všetky tieto Ježišove slová predsa nemožno brať doslovne, nech prinajmenšom pripustí otázku, prečo by sa potom mala brať doslovne jeho dobrotivosť a zmŕtvychvstanie. Alegorické vysvetľovania sú dosť prostomyseľné, resp. spravidla beznádejne subjektívne, lebo exegéti každé slovo dovtedy zvŕtajú dookola, kým nevydá ten zmysel, ktorý sa od neho v tom čase očakáva.

Hoci o tom liberálni teológovia zväčša nechcú hovoriť, nemožno pochybovať, že Ježiš bol presvedčený o existencii diabla, ba dokonca bol tou myšlienkou posadnutý. Hovorí o satanovi ako o svojom nepriateľovi, hovorí o sebe ako o osobe, ktorá prišla, aby satana zničila a vidí ho „padať z neba ako blesk“. (Lk 10,17-18). Osobitne drastický príklad hrubosti údajného kniežaťa mieru a jeho viery v diablov nachádzame v Jánovom evanjeliu: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku.“ (Jn 8,44). Takto nezaklína Ježiš nejakých hromadných vrahov, ale Židov, ktorí „mu uverili“. (Jn 8,31).

„Podľa Kaspera a Lehmanna … sa výraz ‚diabol‘ vyskytuje v Novom zákone 34-krát, v mnohonásobne obsiahlejšom Starom zákone len raz; ‚satan‘ je v NZ 36-krát (podľa Haaga dokonca 80-krát), v SZ 18-krát; ‚démon‘ je v NZ 64-krát a 30-krát je reč o zlých a nečistých duchoch.“ (Buggle, a.h. s.166).

Pri existencii takých pasáží niet sa čo čudovať, že mnohí mali Ježiša dosť už za jeho života: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6,66), čo v majstrovi vyvolalo nie netypickú reakciu neuznaných géniov:

„Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!… A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“ (Mt 11,20-24).

Na inom mieste hrozí Ježiš dokonca aj ťarchavým a dojčiacim matkám, čo vôbec nie je vtipné: „Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať. (Mk 13,17).

4.  Iste je len málo učení, ktoré sú také preplnené hrozbami voči inakšie zmýšľajúcim ľuďom a sľubmi vlastným prívržencom: „a ja vám dávam kráľovstvo, … aby ste jedli a pili pri mojom stole, … sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela.“ (Lk 22,29-30). Ktorý márnomyseľný človek by nebol ochotný zobrať na seba určité svetské úsilie, keď ho čaká niečo také? Také a podobné pasáže („Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? Neviete, že budeme súdiť anjelov?“ (1 Kor 6,2) sú jedny z koreňov kresťanskej namyslenosti, ktorá sa niekedy stupňuje až do velikášstva. A sú aj ďalšie príklady nepochopiteľnej hrubosti Ježiša:

• jeho správanie sa voči príslušníkom rodiny. Svoju matku nikdy neosloví s rešpektom alebo hádam milým menom. Je preňho rodička; „žena“ je oslovenie, ktoré pre vtedajšie uši, keď rodinné zväzky boli užšie ako dnes, muselo znieť ešte škandalóznejšie ako pre naše. Zo správania sa Ježiša voči jeho matke nehovorí synovská láska ani láska k blížnemu, ale sa ozýva stará téma: génius a jeho rodina. „Čo mňa a teba do toho, žena?“ (Jn 2,3). V rímskej cirkvi zaujala Mária veľmi osobitné postavenie, ale na Ježiša sa jej prívrženci nemôžu odvolávať, lebo tento je pre materský kult absolútne nevhodný. Okrem toho bol Ježiš pravdepodobne len jedno z Máriiných detí („Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ (Mk 6,3), no aspoň katolíkom aj dnes ťažko padne veriť, že by matka božia mohla oťarchavieť aj inakšie ako zostúpeným Duchom svätým.
• jeho správanie sa voči židovským kňazom. Staršinov, rabínov, znalcov Písma a farizejov Ježiš pred ľudom skoro vždy ponižoval, neraz aj zatracoval.  Zneucťoval ich v dobe okupácie, keď pravdepodobne ako jediní boli pre židovský národ duchovnou oporou a zachovávali jeho pretrvanie; nazýval ich hadím plemenom a klbkom vreteníc. Takou spustnutou zberbou však asi nemohli byť už preto, lebo jeho jezuánske hrozby nebrali vážne.
• jeho správanie sa voči pohanom. Ani o tých nemal Ježiš nejakú vysokú mienku. Vôbec mu nešlo o ich obrátenie na vieru a zdá sa, že jeho láska neobsahovala moment ich vykúpenia.
• „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!“ (Mt 10,5). V nemeckom origináli stojí, že Ježiš nazýva reč pohanov „táraním“, keď sa modlia; slovenský preklad znie miernejšie: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania.“ (Mt 6,7) – p.p.). Možno mal ich na mysli, keď hovoril o psoch a sviniach: „Nedávajte, čo je sväté psom a nehádžte svoje perly pred svine.“ (Mt 7,6).

Ako pyšný Izraelčan išiel Ježiš dokonca tak ďaleko, že príkazu lásky k blížnemu určil národné hranice. Keď ho raz jedna Grékyňa úpenlivo prosila, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry, musela si z jeho úst vypočuť tieto horké slová: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Až keď sa žena ponížila a prirovnala k psom, „ktoré jedia odrobinky po deťoch“, mal Ježiš zľutovanie a dcéru uzdravil. (Mk 7,27). Matka sa však musela chovať poddajne, až psovsky, aby jej syn človeka pomohol.

Pokiaľ viem, nie je v rabínskych textoch tých čias nijaký zákaz pomáhať Nežidom. Láska k nepriateľom, ktorú Ježiš fakticky praktizoval, mala byť síce viac ako láska k blížnemu, ale bola oveľa menej pôsobivá ako požiadavky, ktoré v tomto ohľade kládol na druhých. Ani hriešnikov (a kto nebude v zmysle nasledujúceho citátu hriešnik?) sa údajne vzorná láska k nepriateľom netýka:

„Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa…! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“(Mt 25,41). Ak už toto stačí, aby sa išlo do večného ohňa, to ich naozaj bude v nebi len málo.

5.  O historickej skutočnosti Kázne na hore („Blahoslavení sú …), pokiaľ sa pod ňou rozumie súvislá uzavretá reč, ktorú by bol Ježiš skutočne predniesol, sa veľmi pochybuje. Pravdepodobnejšie je, že ju evanjelista zostavil z kurzírujúcich Ježišových výrokov. Podrobne ju uvádza len Matúš, u Lukáša je silne skrátená a u Marka a Jána úplne chýba. Dá sa predpokladať, že by jej všetci evanjelisti boli venovali viac pozornosti, keby bola pre pochopenie Ježišovej osoby a posolstva naozaj taká významná, ako si myslí mnoho moderných kresťanov. Zatiaľ nielen že jedni mlčia o údajnej reči, v ktorej sa okrem iného vyskytuje príkaz lásky k nepriateľovi, ale Marek vyslovene vyzdvihuje len príkaz lásky k blížnemu. V diskusii sa jeden zákonník a Ježiš dohodli na význame lásky k blížnemu, no lásku k nepriateľovi ani nespomínajú (Mk 12,31).

Ale nevraciame sa takto predsa len k tomu bodu, ktorý robí jezuánsku etiku najvynikajúcejšou, k požiadavke milovať nepriateľa? Aj keď odhliadneme od rozličnosti názorov medzi evanjelistami, ani tento príkaz nemá dosť presvedčivosti. Lebo po prvé je priúzko formulovaný (nieľudský život sa nespomína) a po druhé zachádza ďaleko, lebo je pre väčšinu ľudí nesplniteľný. Kto už vie milovať nepriateľov, ktorí ho ponižovali, urážali alebo zbavovali sebaúcty? Ak niekto žiada od ľudí niečo nedosiahnuteľné, vyvoláva pocity viny a robí z morálky strašiakov, miesto niečoho, čo si môžu ľudia vážne klásť za cieľ a jedni od druhých vyžadovať. Na kánone nedosiahnuteľných cností, napr. s požiadavkou milovať aj nepriateľov, by si väčšina ľudí zúfala. Iba požadovať nestačí. Keby sa naše vnímanie dalo takýmto spôsobom natrvalo ovplyvniť, museli by byť kresťania následkom svojho radostného posolstva skalopevní veriaci, čo zrejme nie sú.

6.  Požiadavka: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15,17) je nezmyselná aj z iného dôvodu. Vytvára totiž jednotnú emocionálnu kašu, v ktorej zaniknú rozličné medzitóny ľudskej náklonnosti. Takáto univerzálna láska je nespravodlivá voči tým, ktorí sú nám vskutku priaznivo naklonení. Preto nie je želateľné milovať nepriateľov, čo samozrejme neznamená priať si zničiť ich. Medzi „milovať“ a „zničiť“ je široké spektrum možností, ktoré však je pre Ježišových prívržencov skôr úzke. Oveľa dômyselnejšia je požiadavka položiť si občas otázku, či nie je na námietkach nepriateľa zrniečko pravdy. Žiaľ, človek má „ozajstnú rozkoš z toho, keď sa prehnanými nárokmi znásilňuje a toto tyransky vyžadované niečo potom ešte zbožňuje. V každej asketickej morálke zbožňuje človek jednu časť seba samého ako boha a tú druhú musí potom diabolizovať. Sem patrí celá morálka Kázne na hore.“ (F. Nietzsche Menschliches, Allzumenschliches. München 1988, s.131).

7.  Okrem toho sa pri jezuánskych požiadavkách nepomyslelo na to, že sú potrebné rozličné predpoklady, aby sa v ľuďoch rozvinul súcit. U Nazaretského nenájdeme okrem „Modli sa a pros!“ nijaké iné smernice; nájdeme ich však napr. u Schopenhauera, ktorý vo svojej etike súcitu argumentoval takto: Tým, že sa učíme chápať, že všade panuje tá istá vôľa žiť, vytvára sa základňa, ako zaprieť, aspoň príležitostne, subjektívnu vôľu, ktorej záujem je vždy partikulárny. Zapretím vôle vzniká súcit, priateľstvo k ľuďom a úcta voči iným bytostiam. Len pred pozadím takýchto alebo podobných úvah vzniká rešpekt: Neposudzuj druhých podľa ich stavu a úradu, čo vyvoláva pocity nenávisti; ber do úvahy ich trápenia, starosti, úzkosti a bolesti! Potom sa spozná vlastná bytosť v cudzej, bude sa s inou cítiť príbuzná, s ňou sympatizovať a k nej cítiť súcit.

Vedomie ľudskej bezmocnosti a skutočnosť, že všetci sme bytosti so slabosťami, môže nechať vzniknúť súcit. Ježiš však, aspoň podľa prameňov, ktoré máme dnes k dispozícii, len bezohľadne kládol požiadavky, ktoré ešte k tomu veľmi pochybne odôvodňoval, a sám veľmi slabo menil na činy. Ak však niekto chce nielen kázať, ale si vážne robí starosti o ľudskú situáciu, vtedy je potrebné uvážiť, aké okolnosti sú potrebné, aby ľudia boli v stave určité požiadavky realizovať a čo im bráni môcť to urobiť. (Všemohúci mal vždy všetky možnosti vytvoriť priaznivé okolnosti.). Bez takýchto úvah sú najmä dobre znejúce príkazy osobitne utláčajúce, pokrytecké a nič iné ako subtílne formy vydierania. Nie je náhoda, že veľkopokusu o rozmnoženie pocitov lásky, ktorý prebieha už skoro dvetisíc rokov, padli za obeť milióny nevinných ľudí.

Ľudia, ktorí prejavujú súcit a milujú svojich blížnych nie z pochopenia, ale z povinnosti, sú len sluhovia. Niekedy sú jednoducho bezfarbí, často sú však hnusní tyrani. Mnohí misionári sú ľudia, ktorí majú pred inými kultúrami len málo rešpektu; sú to despoti, pretože inštitúcie, do ktorých patria, ich pred nevedomým alebo hlúpo sa robiacim svetom chránia. Láska k blížnemu sa prejavuje menej prianím nanútiť niekomu nejaké náboženstvo, ako skôr pripravenosťou seriózne s ním komunikovať. Kto nie je schopný dôverného styku, resp. sa mu vyhýba, nemal by ísť ako „pomocník pri rozvoji“ do cudzej krajiny. Oveľa dôležitejšie ako poučovať alebo slúžiť je rozumieť si alebo chcieť sa páčiť jeden druhému.

8.  V tzv. ľavokatolíckych kruhoch vydávajú Ježiša za sociálneho reformátora. Je pravda, že v Novom zákone sa snaha po svetských statkoch kritizuje a bohatstvo zatracuje. Najchýrnejšie miesto znie: „ Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19,24). (Pod „Uchom ihly“ sa myslí jedna veľmi úzka brána v Jeruzaleme.). Napriek tomu nebol Ježiš prívrženec myšlienky o sociálnej rovnosti, lebo mu nešlo o spravodlivú pozemskú spoločnosť, ale o blaho duší v záhrobí. Zreteľne sa to dá ukázať na dvoch príkladoch:

• Správanie sa Ježiša voči bohatým nebolo nijako jednoznačné. Ten istý Ježiš, ktorý od bohatého mladíka žiadal, aby tento všetko predal, nežiada to od úplatkárskeho hlavného mýtnika Zacheja, u ktorého by takáto požiadavka bola istotne skôr na mieste. (Lk 19,8). Ten istý Ježiš, ktorý svojich učeníkov napomínal, aby svoj majetok dali chudobným, nechal sa natierať vzácnym nardovým olejom a keď Judáš namietol, že by bolo lepšie dať peniaze chudobným, dostalo sa mu odmietnutie z najvyššieho miesta: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“ (Jn 12,8). To by mohli hocikedy povedať všetci bohatí.
• Podobenstvo o robotníkoch vo vinici ukazuje, že sociálna spravodlivosť zaujímala Ježiša len málo. Lebo majiteľ zaplatil všetkým rovnako, hoci prví pracovali už od skorého rána a poslední prišli pracovať až neskoro popoludní. (Mt 20,1). Niekedy sa toto podobenstvo vysvetľuje tak, že Ježiš chcel povedať, že s tými, čo len neskoro uznali za pravdivú vieru, že bol mesiášom, sa bude zaobchádzať rovnako ako s tými, čo to uznávali od skorého detstva. Ale ak chcel Ježiš naozaj toto povedať, prečo to nepovedal? Kto alebo čo mu bránilo povedať to, čo chcel povedať? A prečo mala byť jedna z mála pasáží, ktoré sa týkajú sociálnej problematiky, tak masívne zamaskovaná?

V inom podobenstve hovorí Ježiš ako cynický kapitalista:

„Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal?“ (Mt 25,26). A priam neznesiteľné sú mi slová: „ A tým, čo tam stáli, povedal: ‚Vezmite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.‘ Oni mu vraveli: ‚Pane, veď má desať mín!‘ Hovorím vám: ‚Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a pobite ich predo mnou!“ (Lk 19,24).

Ako by sa dala z takého myšlienkového odpadu odvodiť nejaká sociálna náuka?

9.  Mnohým Ježišovým slovám sa dá rozumieť len na pozadí jeho očakávania skorého príchodu božieho kráľovstva. Keď je niekto presvedčený, že sa blíži koniec sveta, vyplýva z toho, že sa prestane starať o veci tohto sveta, resp. si pre ne nevymýšľa jasné smernice. A tak ani to, čo nasleduje, nie je prejavom božskej múdrosti: Ak to na jedno vyjde, či sa niekto dopustí cudzoložstva, alebo sa len na nejakú ženu žiadostivo pozrie, popiera sa jedna základná črta mravnosti, a to zásadný rozdiel medzi impulzom a činom. Kto má nešťastie, že cíti pobádanie k zlému činu, nemá teraz nijaký dôvod, aby tento čin nevykonal, lebo podľa Ježiša medzi impulzom a činom nie je nijaký rozdiel. Takáto religiozita nivočí morálku. Stalo sa módou, a práve aj v konzervatívnych kruhoch, že sa niekto hlasne hlási ku Kázni na hore, a súčasne pracuje v niektorom odvetví toho obrovského priemyslu (alebo je jeho zákazníkom), ktorý systematicky zvyšuje častosť spomínaných žiadostivých pohľadov. Takéto pokrytectvo sa dá len veľmi ťažko stupňovať.

10. Nejaký sociálny reformný program sa z Kázne na hore nedá odvodiť, aj keď sa o to mnohí pokúšajú. Príliš idylický, ak nie vyslovene nezodpovedný by bol sen, že pri dostatočnom spoľahnutí sa na boha by sa problémy dnešných viac ako šesť miliárd ľudí vyriešili samy od seba; že by sa boh postaral o všetky ľudské potreby tak, ako sa vraj stará „o kvietky na poli a vtáctvo nebeské“ – ale veď ani táto starostlivosť nie je dnes neviem aká veľká a účinná, ak si uvedomíme, že každých desať minút zaniká jeden druh rastlín alebo zvierat.

Je samozrejmé, že aj pred dvomi tisícami rokov bolo dosť vecí, ktoré by si boli zaslúžili Ježišovu pozornosť a starostlivosť: situácia zdieraných a preťažovaných otrokov, táto najhoršia forma vykorisťovania. Ale miesto toho, aby sa otroci povzbudili k zasadeniu sa o svoje záujmy a k povstaniu proti svojím tyranom, pripomína sa im, aby sa zmierili so svojím pozemským osudom: vo svojom biednom stave budú (vraj) spasení. Zrušenie otroctva mohlo byť prvým krokom k vyhláseniu nejakého sociálneho programu. Ak však sme presvedčení, že sa blíži koniec, je len málo dôvodov plytvať energiou na zlepšenie pozemského bytia, aj tak odsúdeného skoro zahynúť. Oveľa rozumnejšia sa vidí požiadavka: Majte na mysli len svoje budúce dobro a „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi“ … (Mt 22,21 a doslovne takisto Lk 20,25), resp. „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi“ … (Mk 12,17). Takáto výpoveď v tých časoch neznamenala nič iné ako schvaľovanie otrokárskej spoločnosti. Tak často glorifikovaný cisár Augustus vraj nechal ukrižovať jedného otroka, ktorý zabil jeho obľúbenú jarabicu, keď hladoval, a zjedol ju.

O ľudskej slobode sa síce tvrdí, že je to významná hodnota, ak ide o to, že sa zodpovednosť preniesla z boha na ľudí, ale inakšie to nie je neviem čo; veľmi často ide o podriadenie sa tej jednej nadriadenej autorite a jej zástupcovi tu na zemi. Poukazom na to, že kresťanstvo prinieslo otrokom náboženskú rovnosť pred bohom, sa otroctvo ani v kresťanskom veku ľudstva (a boli to mnohé storočia!, p.p.) neodstránilo. Nech stačí jeden príklad za mnohé:

 „Aj slávny svätý Martin z Tours, ochranca Francúzska a patrón chovateľov husí na tučnú pečeň, ktorý ešte ako vojak, kto by to nevedel, daroval nahému žobrákovi … polovicu svojho plášťa (prečo nie celý?), neskoršie ako biskup mal 20 000 otrokov – ale kto to vie?“ (K. Deschner Kriminalgeschichte des Christentums, Kriminálne dejiny kresťanstva, zv.III, Stará cirkev. Reinbek 1990, s.524).

Otroci a chudobní si podelia s bohatými nebo, ale nie zem. Vo svojich najlepších časoch cirkev predstierala, že sa o všetko delí so žobrákmi, a predsa dokázala skoro všetkých urobiť žobrákmi. Na vyrovnanie smelo sa stádo zúčastňovať bohoslužieb, spievať duchovné piesne a zdarma prijímať.
Skutočnosť, že spoločnosť sa delí na pánov a otrokov, nepovažoval Ježiš za zvlášť pohoršlivú. V nasledujúcom podobenstve dokonca pomer medzi pánom a otrokom predstavuje ako vzor pre pomer medzi ľuďmi a bohom:

„Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie a pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu?‘ Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom?‘ Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“  (Lk 17,7-10).

(V nemeckom origináli sa hovorí o otrokoch, v slovenskom preklade Svätého písma, vydanom SSV r. 1996, sa hovorí o sluhoch. Tento veľký rozdiel by si zaslúžil vysvetlenie. P.p.). Pri návyku na takéto panské slová neprekvapuje, ak sa kresťania v určitých situáciách chovajú ako otroci a inokedy hľadajúc vyrovnanie za urážky svojho sebavedomia sa pomstia, len čo môžu.

Ešte zreteľnejšie ako v tomto a iných Ježišových podobenstvách (Lk 12,42) sa vzťah otroka k jeho pánovi vydáva za vzor pomeru ľudí k bohu v Pavlových listoch: Efezanom píše:

„Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista“ (Ef 6,5, ale pokračuje to rovnakýmm štýlom až po Ef 6,9; p.p.). Korinťanom píše: „Nech každý zostane v tom stave, v ktorom bol povolaný. Bol si povolaný ako otrok? Nerob si z toho starosti.“ (1 Kor 7,20). Rovnako radí otrokom aj Peter: „Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou pánom, a nielen dobrým a miernym, ale aj zlým.“ (1 Pet 2,18 – mám podozrenie, že aj tu nájdem v iných prekladoch biblie výraz „otroci“, ktorý naše novšie preklady zmierňujú; smie sa to robiť? p.p.).

Útrapy otrokov sa v Novom zákone mastičkársky povyšujú na duchovné zážitky a otrokom sa sľubuje spása – ale na škandál, že otroctvo vôbec existuje, sa zabúda. Ani Ježiš, ani Pavol, ani Peter, ani starokresťanská cirkev, ani stredoveké kresťanstvo, ani Luther neuznali všeobecné právo všetkých ľudí na slobodný život, rešpektujúci ich požiadavky a zabezpečujúci ich úplné šťastie. Všetci spomínaní sa popri biede otrokov predierali na bohoslužbu. Možno aj tu bude na mieste pripomenúť Ježišov výrok, že je lepšie žiť zmrzačený a prísť do neba, ako mať dve ruky „a ísť do pekla, do neuhasiteľného ohňa“. (Mk 9,43).

Vzhľadom na citované pasáže Nového zákona je obraz, ktorý si dnes robí skoro celá verejnosť o hrdinoch a hrdinstvách kresťanstva, priam groteskný. Určujú ho hlavne dva výroky: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameň!“ (Jn 8,7) a „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34). Obidva tieto výroky však v najstarších a najdôleitejších rukopisoch evanjelií chýbajú! Ježiš nemal záujem o spravodlivé usporiadanie spoločnosti už na tomto svete. Preto sa museli skoro všetky výdobytky civilizovanej demokratickej spoločnosti vybojovať proti vôli kresťanských cirkví. Súhrnne sa dá povedať, že ani Ježiš ani evanjeliá „nemajú záujem o sociálnu nespravodlivosť ako takú: v strede ich záujmu je nebo a večný oheň.“ (Kaufmann, a.h., s.220).

11.  Istotne si zaslúži pozornosť skutočnosť , že láska, hoci údajne taká centrálna pre Kristovo učenie, sa v evanjeliách osobitne neurčuje. Výraz „láska“ je meno pre veľmi komplexný cit, ktorý treba vysvetliť, lebo zahrnuje také rozličné veci ako spomienka, asociácia, fantázia, sympatetická účasť, radosť byť inakší, vzdanie sa nárokov alebo konvencie. A existuje nielen táto forma lásky, ale aj láska rodičov k ich postihnutému dieťaťu, starých rodičov k ich vnukom, vyhnancov k ich vlasti, kde sa narodili, umelcov k ich dielu, ľudí k sebe samým, mníšok ku Kristovi, filozofov k pravde.

Všetky tieto veci vyžadujú vysvetlenie v etike lásky, ale Ježiš dal len jeden jediný pokyn:

 „Toto je moje prikázanie: ‚Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ (Jn 15,13-14).

Po prvé prekvapuje, že len tí sú Ježišovi priatelia, čo ho poslúchajú; po druhé prekvapuje, že najviac miluje ten, čo dá za priateľov svoj život. Nie je väčšia láska toho, čo umrie aj za tých, ktorí nerobia len to, čo on od nich žiada? A nie je neporovnateľne väčšia láska jedného Bodhisattvu, ktorý povoľuje opakované znovuzrodenia, teda trpieť nielen niekoľko hodín, ale tak dlho, kým všetky bytosti, teda nielen priatelia a ani nielen ľudia, budú vykúpení či spasení? Okrem toho je láska niečo celkom iné ako obetovať sa za priateľov, hoci tento čin môže byť osobitným znakom lásky. Ale človek, ktorý je stále hotový obetovať sa za priateľov, kazí šťastie mnohých, možno okrem svojho vlastného, ktoré je v podstate dosť úbohé. Láska je viac ako sebaobetovanie, ktoré ostatne spravidla vyžadujú od svojich poddaných všetci vládcovia na dosiahnutie svojich neľudských cieľov. Láska je prinajmenšom ochota k láskavému zaobchádzaniu s inými bytosťami. V prvom liste Korinťanom, kap. 13, sa uvádzajú niektoré zaujímavé aspekty lásky, ale nakoniec to nie je láska, ak sa niekto ponižuje s úmyslom, aby bol povýšený (Lk 14,7).

*  *  *

Krátky súhrn: Ak sú správne čo len podstatné časti mojich úvah, vyplýva z nich, že jezuánska etika nijako nie je dokonalá, resp. príkladná. Napriek niektorým pozoruhodným výpovediam (ktoré sa však nájdu aj inde) nebol Ježiš vôbec ideálna postava. Presiaknutý osobitnou vierou v boha a presvedčený o svojom osobitnom poslaní si myslel, že mu je dovolené skoro všetko. Pred cudzím vlastníctvom mal málo rešpektu a keď vyhadzoval obchodníkov z chrámu a prevracal ich stoly s predmetmi, potrebnými na rozličné obrady, dopustil sa dokonca fyzického násilia. Ako ukazujú jeho neustále hrozby temnotami, večným ohňom a škrípaním zubov, bol okrem toho nenávistný, pomstivý a ukrutný; jeho delenie ľudí na baranov a ovce sa deje podľa toho, či sú jeho prívrženci alebo nie. A nakoniec o nich povie:

„Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Jn 15,6).

Kto vie preniesť cez svoje pery niečo podobné, ten nežil pre skutočné blaho svojich blížnych.

*  *  *

Prameň: Gerhard Streminger: Die Jesuanische Ethik, stať v knihe Edgar Dahl (vyd.): Die Lehre des Unheils. Fundamentalkritik am Christentum. (Učenie záhuby. Fundamentálna kritika kresťanstva.) Carlsen, Hamburg 1993, s. 120-143. –  Preložil Rastislav Škoda