Toni Negri

V čom sa systém ovládnutia sveta kapitalizmom líši od imperializmu, ako ho definovala marxistická tradícia? Na aké ekonomické, technologické, sociálne a politické transformácie sveta odpovedá tento vývoj sveta ? A aké to má dôsledky pre boje v západných štátoch, štátoch v prechode a štátoch tretieho sveta?

To sú zásadné otázky, ktorými sa zaoberá Impérium, kniha, ktorú napísali Američan Michael Hardt a Talian Toni Negri; nedávno vyšla vo francúzskej verzii. Jej originálne, často až provokatívne tézy, si zaslúžia pozornosť. Prečítajte si, čo o nej hovorí jeden z autorov.

Základom knihy Empire, ktorú som napísal štvorručne s Michaelom Hardtom, sú dve myšlienky, ktoré mi napadli medzi Golfskou a Kosovskou vojnou.

Prvá: niet globálneho trhu (v tom zmysle, ako sa mu hovorí od pádu berlínskeho múru, totiž nielen ako makroekonomická paradigma, ale aj ako politická kategória) bez rámca juristického stavu, a tento nemôže existovať bez moci, ktorá zaručuje jeho účinnosť.

Druhá: juristický stav svetového trhu (ktorý voláme „imperiálnym“) neoznačuje len novú formu najvyššej moci, ktorú sa snaží organizovať: znamená aj sily života a neposlušnosti, produkcie a triedneho boja, ktoré sú nové.

Medzinárodné politické skúsenosti od pádu berlínskeho múru plne potvrdzujú túto hypotézu. Je tu teda čas na ozajstnú diskusiu a experimentálne preverenie konceptov (lepšie by bolo povedať: spoločných mien), ktoré navrhujeme, aby sa – vychádzajúc z novej organizácie svetovej moci – obnovila politická a juristická veda.

Len blázon by mohol popierať existenciu aktuálneho globálneho trhu. Stačí prejsť sa po internete a presvedčíte sa, že tento globálny rozmer trhu reprezentuje nielen originálnu formu svedomia, resp. horizont dlhej praxe predstavivosti (ako nám to rozprával Fernand Braudel v súvislosti s renesanciou), ale ozaj súčasnú organizačnú štruktúru. Ba viac: je to nový svetový poriadok.

Svetový trh sa zjednocuje politicky okolo toho, čo sa od vždy považovalo za znaky suverenity: vojenská, peňažná, komunikačná, kultúrna a jazyková moc. Vojenská moc sa javí tak, že len jedna autorita ovláda všetky druhy zbraní, vrátane jadrových; peňažná moc je podložená existenciou hegemonickej meny, ktorej je podriadený celý rozmanitý svet financií; komunikačná moc znamená triumf jedného kultúrneho modelu, nakoniec jedného celosvetového jazyka. Toto usporiadanie je supranacionálne, svetové, totálne: voláme ho „impérium“.

Túto „imperiálnu“ formu vlády však treba odlišovať od toho, čo sa počas storočí nazývalo „imperializmom“. Pod týmto výrazom rozumieme expanziu národného štátu mimo svojich hraníc; vytváranie kolonialistických vzťahov (často zastieraných predstieraním modernizácie) na účet národov, ktoré dosiaľ nemali nič spoločné s eurocentristickým procesom kapitalistickej civilizácie; ale aj štátnu, vojenskú a hospodársku, kultúrnu, ba aj rasistickú agresivitu silných štátov voči slabým.

V súčasnej imperiálnej fáze už niet imperializmu – alebo, ak pretrváva, je to prechodný stav na ceste k cirkulácii hodnôt a mocí v rozsahu celého impéria. Niet už ani národného štátu: chýbajú mu tri základné charakteristiky suverenity: vojenská, politická a kultúrna moc, ktorých sa zmocnili alebo ich zničili centrálne moci impéria. Takto sa stráca a prestáva existovať podriadenosť bývalých koloniálnych štátov ich imperialistickým materským národným štátom, ako aj voľakedajšia imperialistická hierarchia kontinentov a štátov : všetko sa to reorganizuje podľa potreby nového unitárneho horizontu impéria.

Prečo nazývať „impériom“ (a trvať na novosti juristickej formuly tohto výrazu) to, čo by sa dalo jednoducho považovať za americký imperializmus obdobia po páde Múru? Na to odpovedáme jednoznačne: v rozpore s tým, čo tvrdia poslední prívrženci nacionalizmu, impérium nie je americké – ostatne, v priebehu svojej histórie boli Spojené štáty oveľa menej imperialistické ako Britovia, Francúzi, Rusi alebo Holanďania. Nie, impérium je jednoducho kapitalistické: je to svetový poriadok „kolektívneho kapitálu“, je to moc, ktorá vyhrala občiansku vojnu 20. storočia.

Biť sa proti impériu v mene národného štátu je teda prejavom úplného nepochopenia skutočnosti nadnárodného komanda, jeho imperiálnej formy a jeho triednej povahy: je to mystifikácia. V impériu prispievajú ku „kolektívnemu kapitálu“ americkí kapitalisti takisto ako ich európski partneri, tak tí, čo budujú svoje bohatstvo na ruskej korupcii ako arabskí šejkovia alebo boháči z Afriky či Ázie, ktorí si môžu dovoliť posielať svoje deti na harvardskú univerzitu a svoje peniaze na Wall Street.

Čim je nový poriadok účinnejší, tým je totalitárnejší

Isteže, rozhodujúce americké úrady nemôžu odmietnuť svoju zodpovednosť za imperiálnu vládu. Spolu s Michaelom Hardtom si však myslíme, že je tu určité podielnictvo. Formovanie amerických elít závisí v súčasnosti do značnej miery od multinacionálnej štruktúry moci. „Monarchická“ moc amerického prezidentstva podlieha vplyvom „aristokratickej“ moci veľkých medzinárodných konglomerátov, či už finančných alebo produkčných, no súčasne musí brať do úvahy tlaky chudobných národov a s tým súvisiacu funkciu robotníckych organizácií, skrátka, „demokratickej“ moci reprezentantov vykorisťovaných a vylúčených tried obyvateľstva.

Na tom sa zakladá naša reaktualizácia definície imperiálnej moci v zmysle historika Polyba. Polybos sa narodil medzi 210 a 202 p.n.l., po páde macedónskej ríše sa vysťahoval do Ríma, kde sa stal hlavným historikom víťazstva Ríma nad Kartágom a rímskej expanzie smerom do Orientu; snažil sa vysvetľovať historické udalosti, ktorých bol svedkom, pragmaticky. Umrel asi r.126 p.n.l. K americkej ústave by bol pridal dodatok, umožňujúci jej rozvíjať na celosvetovej úrovni množstvo spôsobov vlastnej vlády a integrovať do vlastnej dynamiky konštrukciu celosvetového verejného priestoru. Chýrny „koniec dejín“ predstavuje práve túto rovnováhu funkcií kráľovskej, aristokratickej a demokratickej vlády, ako ju určuje americká ústava, ktorej platnosť bola rozšírená imperiálnym spôsobom na celú oblasť svetového trhu.

V skutočnosti je celý rad chúťok impéria vládnuť svetu úplne iluzórny. To však nebráni jeho juristickému, politickému a svojbytostnému poriadku, aby bol nad všetky pochybnosti účinnejší – a, samozrejme, totalitaristickejší, ako všetky tie vládne formy, ktoré mu predchádzali, pretože sa pevne zakoreňuje postupne vo všetkých zemepisných oblastiach sveta, využívajúc ekonomicko-finančné zjednocovanie ako prostriedok autority imperiálneho práva. Horšie: stále prehlbuje svoju kontrolu všetkých aspektov života.

Preto zvýrazňujeme novú kvalitu imperiálnej moci, „biopolitiku“. Udalosťou, ktorá znamenala jej príchod na svetovú scénu, bol prechod od fordistickej organizácie práce do organizácie postfordistickej; a od spôsobu manufakturálnej výroby do širokých valorizačných a exploatačných foriem: sociálnych a nemateriálnych; do foriem, ktoré investujú do produkcie život aj s jeho intelektuálnymi a citovými prejavmi, s jeho obdobiami reprodukcie, aj migrácie chudobných po kontinentoch … Impérium buduje biopolitický poriadok, pretože produkcia sa stala biopolitickou.

Kontrolné mechanizmy impéria

Inakšie povedané, kým národný štát používa disciplinárne opatrenia na organizáciu svojej vlády a zachovanie dynamiky súhlasu občanov, čím vytvára súčasne určitú sociálnu integráciu aj príhodné modely občianskosti, zatiaľ impérium rozvíja svoje kontrolné mechanizmy tak, že zasahujú do všetkých aspektov života prostredníctvom schém produkcie a občianskosti, ktoré zodpovedajú totalitárnej manipulácii všetkých ľudských činností, životného prostredia, sociálnych a kultúrnych vzťahov, atď.

Ak deteritorializácia produkcie (odsťahovanie tovární) povzbudzuje k mobilite a sociálnej flexibilite, zvyšuje aj pyramídovitú štruktúru vlády a globálnu kontrolu aktivácie postihnutých spoločností. Tento proces sa zdá byť nezvratným, a to či už ide o prechod štátov do sféry impéria, či o premiestnenie produkcie bohatstiev z tovární do spoločnosti a práce do komunikácie, alebo dokonca o vývoj disciplinárnych spôsobov vlády smerom k metódam kontroly.

Čo je príčinou tohto prechodu? Podľa nás je to výsledok boja robotníckej triedy, proletárov tretieho sveta a emancipačných hnutí, ktoré prebehli bývalým svetom reálneho socializmu. V tom je marxistický prístup: boje plodia vývoj, proletárske hnutia tvoria históriu.

V tomto zmysle robotnícke boje proti taylorizovanej práci urýchlili technologickú revolúciu, ktorá zas viedla k socializácii a informatizácii produkcie. Rovnako aj nepotlačiteľná vlna pracovnej sily v postkoloniálnych krajinách Ázie a Afriky vyvolala súčasne skoky produktivity práce aj migračné hnutia, ktoré otriasli nacionalistickými strnulosťami pracovných trhov. A nakoniec v štátoch, ktoré sa volali socialistické, túžba nových vrstiev technických a intelektuálnych pracovníkov po slobode vyvolala pád starých predstáv o socialistickej disciplíne, čo zlikvidovalo umelé stalinské znetvorenie pravidiel svetového trhu.

Výstavba impéria predstavuje kapitalistickú reakciu na krízu starých systémov ovládnutia pracujúcej sily vo svetovom rozsahu. Súčasne otvára novú etapu boja vykorisťovaných proti moci kapitálu. Národný štát, v ktorom sa dosiaľ odohrávali triedne boje, je v agónii, ako boli pred ním kolonialistický a imperialistický štát.

Priznať hnutiam robotníckej triedy a proletariátu túto modifikáciu paradigmy kapitalistickej moci znamená povedať, že ľudia sa blížia k svojmu oslobodeniu od kapitalistického spôsobu produkcie. A odlíšiť sa od tých, čo plačú krokodílie slzy nad koncom odborárskych dohôd nacionálneho a odborárskeho obdobia, čo sú ako tí, čo oplakávajú krásne časy, ktoré pominuli, tí nostalgici, čo žialia za sociálnym reformizmom, presiaknutým hnevom vykorisťovaných, často aj závisťou, ktorá tlela pod predstavami utópie.

Rodia sa nové sily

Nie, sme uprostred svetového trhu. A chceme sa stať aktuálnymi reprezentantmi dávnych predstáv a snov, že jedného dňa sa vykorisťované masy zjednotia v Internacionále komunistov. Lebo vidíme, že sa rodia nové sily.

Môžu sa boje raz stať dosť masívnymi a hryzavými, aby destabilizovali, dokonca zničili komplexnú organizáciu impéria? Táto hypotéza vedie „realistov“ všetkých druhov k ironickej poznámke: že ten systém je taký silný! Pre kritickú teóriu však v rozumnej utópii nie je nič neobyčajné. Ostatne, iný výraz pre alternatívu neexistuje, pretože vykorisťujú a komandujú nás v tomto impériu, a nie inde. Impérium predstavuje súčasnú organizáciu kapitalizmu v plnej reštrukturalizácii, a to po storočí proletárskych bojov, ktoré nemali obdoby v dejinách ľudstva. Naša kniha teda vzbudzuje určitú túžbu po komunizme.

Ústredná téma vinúca sa všetkými analýzami sa dá redukovať na jedinú otázku: ako môže v impériu prepuknúť občianska vojna más proti svetu kapitálu? Prvé skúsenosti z bojov v tejto novej oblasti moci, vyhlásených alebo podzemných, poskytujú tri cenné poučky. Tieto boje žiadajú v prvom rade zaručenú mzdu a potom nový typ demokracie pri kontrole politických podmienok reprodukcie života. Rozvíjajú sa v hnutiach populácií mimo rámca nacionalizmu, túžiacich po zrušení hraníc a celosvetovom občianstve. Priťahujú davy a jednotlivcov, ktorí si chcú späť privlastniť plody práce, ktorá sa v dôsledku permanentnej technologickej revolúcie stala ich majetkom – viac: stala sa ozajstnou protézou ich mozgu.

Väčšina týchto myšlienok vznikla pri parížskych manifestáciách v zime r. 1995, za tejto „komúny Paríža pod snehom“, ktorá podnecovala ľudí viac ako obrana verejných dopravných prostriedkov: išlo o subverzívne sebavedomie občanov veľkého mesta. Už nás delí pár rokov od tejto skúsenosti. A predsa všade, kde došlo k bojom proti impériu, vystupoval do popredia fenomén, na ktorom vždy veľmi záležalo: nové povedomie, že spoločné dobro je rozhodujúce tak v spoločnom živote ako vo výrobe; že je dôležitejšie ako dobro „súkromné“ alebo „nacionálne“, ak máme použiť tieto zastarané názvy. Iba „spoločné“ sa stavia na odpor proti impériu.

„Spoločné“ je koncept, na ktorom pracuje Toni Negri. Nejde tu o „spoločný majetok“ v starom zmysle slova, ale o „spoločné“, ako o ňom rozmýšľal Spinoza.

*  *  *

Toni Negri je s Michaelom Hardtom spoluautor knihy Empire (Exils, Paris, 2000). Bývalý riaditeľ Ústavu politických vied univerzity v Padove, historický leader skupiny Potere operaio (Robotnícka moc), Antonio (Toni) Negri si v súčasnosti odpykáva vo väzení Rebibbia v Ríme trest sedemnásť rokov väzenia za „ozbrojené povstanie proti štátu“ a tri a pol roka za „morálnu zodpovednosť“ za ozbrojené zrážky medzi aktivistami a políciou v Miláne v rokoch 1973-77. Má však povolené denné vychádzky. Počas svojho štrnásťročného exilu v Paríži prednášal na Ecole normale supérieure (slávne gymnázium v ulici Ulm), na univerzite Paris-VIII a na Medzinárodnom filozofickom kolégiu.

Prameň: Toni Negri, L’«Empire», stade supr?me de l’impérialisme, Le Monde diplomatique, č. 562, s.3, január 2001.

Preložil Rastislav Škoda