Massimo Pigliucci

Nedávno som interviewoval Roberta Zaretského pre podcast Rationally speaking (www.rationallyspeakingpodcast.org). Zaretsky je spoluautor (s Johnom T. Scottom) knihy The Philosophers‘ Quarrel: Rousseau, Hume, and the Limits of Human Understanding (Hádka filozofov: Rousseau, Hume a hranica ľudského intelektu), ktorá sa týka zásadného problému skeptického hnutia: úlohy a obmedzení ľudského rozumu.

Zaretského a Scottova kniha je fascinujúcim rozprávaním o zrážke medzi dvomi z najvplyvnejších filozofov osvietenstva, ku ktorej došlo v čase, keď celá Európa – vrátane politikov a monarchov – venovala veľkú pozornosť tomu, čo vravia a robia filozofi. Rousseaua verejne a ostro kritizoval uznávaný otec osvietenstva, Voltaire, a prenasledovali ho úrady vo Francúzsku (jeho adoptívnej vlasti) aj vo Švajčiarsku (jeho rodnej vlasti). V tejto súvislosti ponúkol David Hume filozofovi na úteku útočisko v Anglicku, ktorého monarchia s ním spolupracovala, len aby rozhnevala Francúzov.

Ale Rousseau bol paranoik a trpel na iracionálne výbuchy; skoro získal presvedčenie, ako sa neskôr ukázalo, ničím nepodložené, že Hume v tajnosti pripravoval proti nemu komplot. Keď Rousseau túto obžalobu uverejnil, vyviedlo to Huma z rovnováhy a cítil potrebu odpovedať mu. Všetci európski intelektuáli sa zúčastnili šarvátky na strane jedného alebo druhého filozofa, no oni spolu nekomunikovali do konca svojich životov.

Môj záujem sa týka intelektuálnych rozdielov a podobností medzi Humom a Rousseauom ohľadne skutočnej povahy a významu ľudského rozumu. Kým obaja filozofi boli považovaní za hlavných hráčov osvietenstva, Rousseau bol v podstate radikálnym kritikom tohto hnutia (preto Humov vitriol proti nemu), čo mu pomohlo zvestovať romantickú reakciu voči veku rozumu. Hume bol vo svojom odmietaní racionality menej radikálny a predsa bol jeho kriticizmus mocnejší a trvalejší ako kriticizmus jeho švajčiarskeho protivníka.

Ak všetko zjednodušíme, Rousseau mal problém s racionalitou ako hlásaním modernosti a stanoviskom filozofov, že rozum má držať na uzde emócie. V Zaretského a Scottovej knihe nachádzame listy Ženevčana, v ktorých tento opakovane Humovi a svojim priateľom píše vety, ktoré znejú postmodernisticky: že „pravda“ nie je niečo interpersonálne a podlieha empirickej previerke, ale niečo, čo človek „cíti“; ľudia to nemôžu spochybňovať. Každého moderného skeptika by tým zbavil rozumu. (Ponáhľam sa dodať, že jeho obsiahla kritika v O sociálnej zmluve, ako aj jeho spisy o výchove sú hodné námahy, ale našej témy sa týkajú len okrajovo.)

Aj Hume mal záujem o radikálne (na tú dobu) prehodnotenie emócií a príslušné zmenšenie významu rozumu. Jeden z jeho najchýrnejších výrokov znie, že „rozum je a má byť len sluhom emócií“. Tým mal na mysli, že rozum nám napovie, ako dosiahneme svoje ciele, ale sami volíme ten alebo onen cieľ, pretože máme „vášnivé chcenie“. (Prv než toto odmietnete, postojte a porozmýšľajte, prečo čítate tento časopis; odpoviete si, že máte záujem o kritické myslenie – pretože vášnivo milujete rozum a racionalitu. Pritom nie je celkom jasné, že takúto vášeň možno brániť z logických dôvodov a celkom iste nielen z týchto.)

Isté je, že jeden z najväčších prínosov Huma k filozofii vedy bol jeho slávny problém indukcie, vedúci predovšetkým k záveru, že veda ako taká nemá logický základ. Úvaha má asi takýto priebeh: vedecké uvažovanie je induktívne; to značí, že sa zakladá na generalizáciách empirických skúseností ako aj na predpoklade kontinuity prírody – názoru, že prírodné zákony sa nemenia. Ale ako odôvodniť samotnú indukciu? Zdá sa, že jediná obhájiteľná odpoveď je, „že v minulosti to tak zhruba fungovalo“. Aj táto odpoveď je však induktívna a tak sa nachádzame alebo pred nekonečným regresom alebo uprostred logického klamu – filozoficky hovoriac – nie sú to dobré stanoviská.

Dosiaľ nikto nenašiel primeranú odpoveď na Humov problém indukcie – a mnohí sa o to pokúšali, vrátane najchýrnejšieho Karla Poppera. No Hume by nám radil, aby sme nepodľahli panike. Pre pochopenie problému nám treba len čosi skromnosti či pokory, keď hovoríme o sile rozumu a emócií; nie je dôvod, aby sme opustili jedno alebo druhé. Všetky nástroje, ktoré máme, používame najlepším možným spôsobom, hoci niekedy ani netušíme, prečo sa zdá, že tak dobre fungujú. Je to veľmi pragmatický, no súčasne ponižujúci postoj pre filozofa, ktorý ako človek bol taký sympatický, že jeho francúzsky kolega ho nazýval „dobrým Dávidom“.

Takže kým Rousseau zrejme otvoril dvere určitému odmietaniu rozumu a staval na emóciách, ktoré dodnes moria náš postromantický a postmoderný svet, Hume nám jednoducho pripomenul, že emócie sú pre formovanie človeka rovnako dôležité ako rozum. A uznanie hraníc rozumu je nakoniec rozumná vec pre vedca aj filozofa.

Prameň: Massimo Pigliucci, Hume vs. Rousseau: The Limits of Human Reason (Hume versus Rousseau: Hranice ľudského rozumu), Skeptical Inquirer, 36/1, 20, 2012.

Preložil Rastislav Škoda