Timothy J. Madigan

Chceme naozaj dlho žiť?

Bohyňa Brieždenie sa vydala za smrteľníka menom Titón; kvôli nej mu Zeus udelil nesmrteľnosť; no zabudla si pre muža vyprosiť večnú mladosť. A tak Titón rástol a rástol, potom stárol a stárol, bol šedivejší a šedivejší, bol špatnejší a špatnejší, bol menší a menší, až skončil ako lúčna kobylka. – Robert Graves, Grécki bohovia a hrdinovia.

Kým humanisti sa bežne dovolávajú mýtu o Prometeovi (ktorý urobil z ľudí bohov tým, že im dal dar ohňa), najnovšie získava na popularite mýt o Titónovi. Vďaka účinnejším lekárskym procedúram a novším poznatkom o našej genetickej štruktúre sa dĺžka ľudského života dramaticky predlžuje. Na začiatku tohto storočia bolo dosiahnuť šesťdesiatku veľkým úspechom – dnes žije veľa ľudí, ktorí sa narodili pred storočím.

Pre Titóna nebol dlhý život požehnaním ani telesne ani duševne. Kým jeho nesmrteľná nevesta ostávala večne mladá, on vädol a scvrkával sa, až utrápený v agónii prosil Dia, aby mu daroval smrť. Veď jeho snom, ako aj naším, bola nie kvantita, ale kvalita života. Keby bolo isté, že máme zaručený veľmi dlhý vek a neskorú starobu, aký druh života môžeme očakávať?

Edward O. Wilson, laureát Ceny humanistov a profesor na Harvardskej univerzite, nedávno povedal:

„Nevidím dôvod, prečo by ľudstvo, a celý druh, nemohlo byť nesmrteľné, a to najmenej do tých čias, kým nezahynú posledné dosiahnuteľné hviezdy“.

Takéto komentáre boli donedávna možné len v ríši sci-fi alebo v kázňach náboženských mystikov, ktorí sľubovali nesmrteľnosť v posmrtnom živote. Wilson je však jedným z najrešpektovanejších svetových vedeckých autorov! Pripúšťa, že ozajstná nesmrteľnosť ostáva asi chimérou, no dodáva, že dosiahnuť 150 rokov je pre väčšinu z nás iste možné.

„Keby mi telo a myseľ ostali celé a aktívne, hej, chcel by som žiť tak dlho.“

Má to však aj svoj rub. Daniel Kelves, aj on svetoznámy vedecký spisovateľ, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, napísal úvodník pre New York Times pod názvom „Život po 150-ke“, kde zapochyboval o tomto stave vecí: „O jednej ohromnej podrobnosti sa nehovorí: či u 200-ročného (-nej) budú mentálne schopnosti zodpovedať jeho fyzickým silám.“ Určitým spôsobom je to opak Titónovej agónie – podľa mýtu bol Titón mentálne celkom pri zmysloch, ale fyzicky troska.

Tu je dôležité uvedomiť si, že jedna z vedeckých oblastí, ktorá veľmi ovplyvní kvalitu života v dvadsiatom prvom storočí, je výskum vedomia a ľudského mozgu. Netreba predpokladať, že Alzheimerova choroba a podobné debilitujúce mentálne syndrómy ostanú aj v budúcnosti postrachom vysokého veku. Dajme tomu, že človek si zachová dobré fyzické aj mentálne zdravie aj do druhej storočnice svojho života – prečo by to nebolo želateľné?

Kevles uvádza iné námietky. Tvrdí, že posunutie termínu smrti ešte zhorší sociálne krízy vyplývajúce z nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, preľudnenia a neprimeraného počtu starých ľudí. Možno dodať, že keďže biotechnické procedúry na predĺženie života budú drahé, budú ich môcť využívať v prvom rade len boháči; disparita medzi elitami a verejnosťou sa tým len zhorší.

Posledný argument sa však dá uviesť proti každej technologickej novinke. Spočiatku to býva vždy len bohatý človek, čo má z niečoho neobyčajného osoh; rastúci dopyt však obyčajne nájde cesty, ako produkt sprístupniť čoraz širším vrstvám obyvateľstva. Na začiatku tohto storočia si len nepatrný počet ľudí mohol dovoliť Forda model T.

Kevles a iní kritici predĺženia života nevenujú dosť pozornosti zásadnej skutočnosti, že veľká väčšina z nás by chcela žiť dlhšie, keby mohla. Dopyt po nových procedúrach bude iste rásť. Hlavní oponenti týchto nových technológií sa prikláňajú k etickému modelu na základe akéhosi prírodného zákona, že náš pobyt na tejto Zemi je časovo obmedzený. No to je zaujímavý spôsob uvažovania. Dá sa predsa ľahko tvrdiť aj to, že príroda nám určuje smrť na vek 30 rokov, keď sme splnili svoju úlohu v dlhej reťazi života rozmnožením sa a zaistením prežitia nášho potomstva. Keby však niekto chcel uviesť teologický argument, že dĺžku nášho života určil Boh, vzal by som ako model Matuzaléma: dožil sa vraj 969 rokov a nikde sa nehovorí, že sa nudil.

Moje vzory nie sú biblické alebo iné mytologické osoby, ale dvaja vynikajúci myslitelia a verejní činitelia tohto storočia. Filozofi John Dewey (dožil sa 93 rokov) a Bertrand Russell (dotiahol to až do 97 rokov) bojovali celý život za slobodu hľadania a verejného školstva a za právo snažiť sa žiť dobrým životom bez závislosti od utešujúcich povier. Mali šťastie, že zdedili zdravé gény, ale mám podozrenie, že aj ich životný štýl im pomohol zotrvať tu tak dlho. Život bol pre nich príliš zaujímavý, a tak ho nechceli opustiť skôr.

V tom tkvie výzva dnešných humanistov: prijímame skutočnosť, že dĺžka nášho pobytu na zemi sa predĺži, vyžadujeme túto možnosť pre všetkých občanov a chceme stáť v prvých radoch tých, čo hľadajú nové cesty myslenia o dobrom živote. Malo to zmysel už vtedy, keď pravdepodobná dĺžka života bola krátka a páry museli mať deti, len čo začala puberta, a museli ich mať veľa, lebo veľa ich umieralo. Biologické hodiny ženského organizmu sa teraz dajú napraviť inakšie a rozhodovať sa medzi kariérou v zamestnaní alebo deťmi stráca na naliehavosti. Pri možnosti dlhého života sa nemusí vidieť nutným ísť na vysokú školu už v 18 rokoch. Možno si vziať čas poobzerať sa po svete alebo zúčastniť sa nejakým spôsobom verejných služieb a až potom sa venovať akademickému štúdiu a rodinnému životu. Ani romantický ideál doživotnej lásky nemusí byť dôležitý, keď život potrvá storočia.

Hlavnou úlohou sa tak stáva budovanie spoločnosti, kde ľudia v pokročilom veku ostanú aktívni a budú mať dôležité postavenie. Titónov dnešných dní trápi pravdepodobne viac pocit, že ich nikto nechce a necení, ako fyzická alebo mentálna neschopnosť. Zmierme sa s myšlienkou, že sme na tomto svete nadlho a pripravujme opatrenia, aby tento dlhý časový úsek bol zaujímavý a občas aj vzrušujúci. Nové humanistické motto by mohlo byť „Žiť dlho a prekvitať“.

Poznámky:

1. Robert Graves, Greek Gods and Heroes (Grécki bohovia a hrdinovia – New York: Dell Publ.Co., 1960.

2. Edward O. Wilson, „The Quest for Immortality“ (Hľadanie nesmrteľnosti), Esquire, máj 1999, s.14.

3. Daniel Kevles, „Life on the Far Side of 150“ (Život po stopäťdesiatke), New York Times, 16.3.1999.

*  *  *

Prameň: Timothy J. Madigan „Forward to Methusaleh“ (Hore sa za Matuzalémom!), Free Inquiry 19/4, s. 42, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda