James A. Haught

 

More viery bolo raz aj plné a okrúhle brehy sveta

ho vrúbili ako záhyby širokej stuhy…

No teraz počujem

len jeho melancholický, dlhý, odchádzajúci šum…

ústupu…

– Matthew Arnold, „Dover Beach“ (Doverská pláž)

Prebieha historický prerod a skoro ho nepozorujeme. Pomaly, pokojne, nepozorovane scvrkáva sa náboženstvo v Amerike, ako sa to stalo už v Európe, Kanade, Austrálii, Japonsku – po celom rozvinutom svete.

Prvý svet vstupuje do dávno predpovedaného sekulárneho veku, kde prevláda veda a poznatky. Táto zmena sľubuje taký posun civilizácie, ako bol čo do rozsahu a významu odchod obdobia kráľov a šľachty, koniec éry otrokárstva, prechod na roľníctvo, epocha kolonializmu atď. Transformácie tohto druhu prebiehajú čiastočne nepozorovane a až v retrospektíve sa zvýraznia.

Samozrejme ostáva náboženstvo v Amerike pomerne úžasné. Na obraze bujných megacirkví a miliónových kazateľov ťažko vidieť ústup viery. Maskuje ho puritánska politika bielych evanjelikálov. Zakrývajú ho 24-hodinové evanjelikálne programy v televízii a rozhlase, často platené a vždy súperiace o podiel na trhu. Za nimi sa skrývajú rekordy lámajúce čísla predaja kníh o Poslednom súde, pokusy o znemožnenie učenia o evolúcii, rýchly nárast členstva sekty (nezrozumiteľne hovoriacich) pentekostalistov a iné fundamentalistické kvasy.

Pod hladinou však americký ústup náboženstva postupuje rok za rokom, dekádu za dekádou. Viera v neviditeľných bohov, diablov, nebo, peklo, anjelov, démonov, panenské narodenie, zmŕtvychvstanie, zázraky, mesiášov, vízie, proroctvá, vtelenia, prevtelenia, posadnutie duchmi, posadnutie diablom, vyháňanie diabla/ov, posvätné vizitácie, mystické zjavenia a iné symboly supernaturalizmu sa medzi mysliacimi Američanmi tíško rozpadávajú.

Dôkazy o rozpade cirkví sú viditeľné viacerými spôsobmi. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že najrýchlejšie rastie skupina tých, čo na otázku po náboženstve odpovedajú „nijaké“, a to najmä medzi mladými ľuďmi. Jedna desatina dospelých Američanov sú odpadnutí katolíci, keďže 20 miliónov veriacich opustilo túto cirkev. Hlavné protestantské cirkvi, ktoré boli baštami vzdelaných vrstiev, zrazu vädnú a svedčia, že vzdelaní ľudia už nepotrebujú náboženstvo. Len metodisti strácali viac ako tisíc členov každý týždeň počas temer päťdesiatich rokov. Zákazy (tabu) koreniace v náboženstve, ktoré ovládali Ameriku pred polstoročím, pominuli. Prudký úpadok počtu seminaristov viedol k nedostatku kňazov v katolíckej cirkvi, ktorá bola nútená importovať kňazov z tretieho sveta. Pri zásadných rozhodnutiach dôveruje americké občianstvo vede a medicíne, nie modlitbám a zariekaniam. Úspešní politici síce musia ukazovať svoju pobožnosť a vyhlasovať „Bože, žehnaj Ameriku“, ale väčšina spoločnosti žije tak, ako keby bohov nebolo. Sekularizmus preberá vládu, hoci televízni evanjelikáli predsedajú 100 miliónovým korporáciám.

Téza sekularizácie

Najprv trochu pozadia: Počas troch storočí predpovedali skeptici s vedeckým rozumom, že s narastaním ľudských vedomostí bude odumierať supernaturalizmus. Okolo roku 1700 vyhlásil Thomas Woolstone a iní britskí myslitelia osvietenstva, že v priebehu pár storočí kresťanstvo zanikne. Fridrich Veľký napísal svojmu pochybujúcemu kolegovi Voltairovi, že „viera sa rýchlo sama rozpadáva“.

Takéto výpovede protirečili kultúre oných čias, pretože náboženstvo bolo natoľko dôležité pre Európanov, že kvôli nemu počas storočí zabíjali ľudí – pri križiackych výpravách proti moslimom, pri poľovačkách na čarodejnice, Svätou inkvizíciou, pogromami proti židom, katolícko-protestantskými vojnami počas reformácie, pri prenasledovaniach anabaptistov, za husitských vojen, hubením „kacírov“, upaľovaním nonkonformistov a inými takýmito na viere založenými vraždeniami. Zákony proti rúhaniu posielali pochybovačov (vrátane Woolstona) pravidelne do väzenia.

Keď sa po Amerike šírilo osvietenstvo, pripojili sa k predpovediam otcovia zakladatelia, ktorí boli svetonázorovo blízki k deistom. Thomas Jefferson napísal v súkromnom liste:

„Príde deň, keď mystické splodenie Ježiša, s najvyššou bytosťou ako otcom a v bruchu panny sa zaradí ako rovnocenné k bájke o zrodení Minervy z mozgu Jupitera.“ Napísal: „Kňazi rozličných sekt… sa desia pokroku vedy tak ako bosorky denného svetla.“ Nakoniec predpovedal koniec tradičného kresťanstva týmto výrokom: „Verím, že v tomto čase niet v USA mladého muža, ktorý by chcel umrieť ako unitár.“

V Európe písal francúzsky filozof Auguste Comte, že ľudstvo prežíva svoje primitívne „teologické štádium“. Friedrich Engels sa chvastal, že kolektivistická revolúcia povedie k vypareniu sa náboženstva. V roku 1878 povedal Max Müller: „Každý deň, každý týždeň, každý mesiac, každý štvrťrok sa najčítanejšie noviny navzájom predbiehajú v oznamovaní, že náboženstvo patrí minulosti, že viera je halucinácia alebo detská choroba, že bohovia boli nakoniec vyhnaní z obce a explodovali.“

Na úsvite dvadsiateho storočia, v roku 1905, napísal antropológ A. E. Crawley, že „všade sa šíri názor, že náboženstvo je len prežitok primitívneho… veku; jeho vymiznutie je len otázka času“. Sigmund Freud a iní predpovedali, že neurotické fantázie skoro pominú.

„Umiera kresťanstvo?“ pýtal sa v r. 1961 Will Durant v knihe The Age of Reason Begins (asi Nastáva vek rozumu). Uvažoval, či viera „prežíva pomalý úpadok v dôsledku získavania nových poznatkov, šírenia astronomických, zemepisných a historických horizontov, realizácie zla v histórii a v duši, stratou viery v posmrtný život a dôvery voči dobromyseľnému vedeniu sveta. Ak je to tak, sú to základy modernej doby.“

V roku 1966 napísal antropológ Pensylvánskej univerzity F. C. Wallace, že „evolučná budúcnosť náboženstva je jeho vyhasnutie.“ Známy sociológ Bostonskej univerzity Peter Berger povedal v rozhovore s The New York Times, že „v 21. storočí sa náboženskí veriaci budú vyskytovať len v podobe malých siekt, túliacich sa k sebe, aby odolali celosvetovej sekulárnej kultúre… Prívlastok veriaci sa bude podobať označeniu tibetského astrológa na predĺženej návšteve na jednej americkej univerzite.“

V 1960-tych rokoch sociológovia vo všeobecnosti prijali „tézu sekularizácie“ – že pokrok výchovy, prosperity, vedy a technológie vo vyspelých štátoch znamená koniec viery v druhý svet.

Európska viera sa vyparila

Táto téza platí pre západnú Európu a viaceré iné pokrokové oblasti. Po 2. svetovej vojne prežila návštevnosť kostolov spektakulárny úpadok. Na kontinente, kde sa kedysi milióny zabíjali pre vieru, sa náhle rozhodlo, že viera nie je dôležitá. V katolíckom Francúzsku dnes nechodí do kostola viac ako 7 percent dospelých ľudí. Gallupov prieskum zistil, že na celom kontinente je to 15 percent. Návštevu kostolov a katedrál dnes predstavuje najčastejšie niekoľko starších dám, roztratených po kostolných laviciach a početne ďaleko prekonaných okukujúcimi turistami.

Pápež Benedikt XVI. si posťažoval: „Európa vyvinula kultúru, ktorá vylučuje Boha z verejného svedomia spôsobom, aký ľudstvo dosiaľ nepoznalo.“ Protestoval proti novému európskemu postoju „pohŕdania Bohom“. Žurnalista George Will nazval Vatikán „119 akrov viery v európskom mori neviery.“

Bývalá mníška a historička Karen Armstrongová povedala: „Kodaň, Štokholm, Londýn – sekulárne hlavné mestá sveta.“ Podľa nej sa každý Angličan, ktorý sa prizná k viere v Boha, považuje za excentrického.

Keď EÚ písala svoju novú ústavu, vynechala akúkoľvek zmienku o Bohu alebo kresťanstve, na čo cirkvi odpovedali bezmocným rozhorčením.

Dánsky psychológ Lars Dencik napísal v r. 2006: „V Dánsku a Švédsku je v nedeľu v kostole menej ako 5 % dospelých. Dobrých 80 % obyvateľov možno charakterizovať ako ‚sekulárnych‘ v tom zmysle, že náboženské úkony nemajú pre nich nijaký zmysel. Dánska kresťansko-demokratická strana má 2 % voličov.“

Sociológ Phil Zuckerman napísal knihu Spoločnosť bez Boha: Čo nám môže povedať o pohode najmenej nábožný národ. Tvrdí, že bezbožní Škandinávci sú šťastnejší ako členovia nábožných kultúr. „Názor, že náboženská viera je čosi detské, že modlitba je niečo pre deti a že z detskej viery v Boha dospelý človek vyrastá, by urazila mnohého Američana, ale pre Škandinávca je to tak.

Kedysi katolícke Írsko je druhý prípad. Obrovské írske kostoly sú dnes prázdne – okrem pár starých žien. V mocnej Dublinskej diecéze graduoval v r. 2004 1 kňaz a r. 2005 ani jeden. D. p. Brendan Hoban, autor Zmeň sa, lebo zahynieš: Írsky katolicizmus v kríze (asi) si sťažuje: „Sme moderný a úspešný národ, ale mnohí katolíci nevidia úžitok z viery.“

Kňaz Thomas McCarthy takto spomína na niekdajšie nedeľné omše: „Aj štyrikrát bol kostol plný a hrdý dav sa stále vracal ku kazateľom s posolstvom: Poď na omšu alebo choď do pekla!“

Katolícke Taliansko má najnižšiu pôrodnosť. Cirkevný zákaz kontroly pôrodnosti dnes už nepôsobí ako poslanie do horúceho pekla.

Na začiatku 20. storočia chodila do nedeľnej školy polovica britských detí. V roku 2000 to boli 4 %. Keď sa dospelých pýtali na „inšpiratívnu“ postavu, menovalo 65 % Nelsona Mandelu, 6 % Britney Spearsovú (popová speváčka) a 1 % Ježiša Krista.

Stuart MacDonald, Toronto: Škótska cirkev bola ešte v 1960-tych rokoch taká mocná, že vo verejných parkoch nechala v nedeľu poviazať hojdačky, aby sa sviatok riadne svätil; dnes ju v škótskej spoločnosti nebadať.

Nábožensky intenzívne žijú dnes v Európe hlavne prisťahovalci z tretieho sveta. Tí, čo prišli z trópov do Británie, obľubujú zhromaždenia nezrozumiteľne hovoriacich (dar ducha svätého) pentekostalistov. Philip Jenkins: „V európskych kostoloch sú stále častejšie pokožky iných farieb. V Londýne je polovica návštevníkov kostolov čierna.“

Väčšina európskeho kontinentu sa hnevá na moslimských migrantov, ktorí si podrobujú ženu a udržujú moralistické štruktúry spoločnosti. V roku 2004 vykázalo Francúzsko z verejných škôl moslimskú šatku – súčasne aj židovskú jarmulku, sikhský turban a iné znaky náboženskej príslušnosti. Moslimská neústupnosť sa natoľko dotkla európskych sekularistov, že napríklad vo Francúzsku a inde sa vytvárajú ateistické spolky na obranu proti rastúcemu prenikaniu islamu do panujúcej kultúry laissez-faire (nechajte nás konať).

Iné sekulárne ohniská

Sekulárna téza sa ukázala ako správna a úspešná aj v iných západných demokraciách.

V Kanade sa pri sčítaní ľudu registruje náboženstvo. Od r. 1960 existuje kategória „bez náboženstva“. Prvý raz volilo túto nálepku len 1 % (!) obyvateľov, ale už sa to zmenilo: dnes je takých 20 %. Všeobecný sociálny prehľad hlási: „Návštevnosť kostolov v priebehu posledných 15 rokov dramaticky poklesla. Len jedna pätina osôb vo veku nad 15 rokov chodila v r. 2001 každý týždeň do kostola. Štyria z desiatich dospelých neboli na bohoslužbách aspoň rok pred položením otázky.

CanWest News Service hlási, že anglikánska cirkev Kanady stratila medzi rokmi 1961 a 2001 viac ako polovicu členov, spojená cirkev Kanady 39 % a presbyteriánska cirkev 35 %. Poradcovia pre náboženskú toleranciu uvádzajú, že „ateistov, agnostikov, humanistov, sekularistov a vôbec ľudí bez religióznej príslušnosti rapídne pribúda“.

V Austrálii pri sčítaní v r. 2006 uviedlo 19 % občanov „bez náboženstva“ a 12 % odmietlo na túto otázku odpovedať, takže tretinu Austrálčanov môžeme považovať za sekulárnu. Návštevnosť kostolov je oveľa nižšia. Ak v roku 1950 bolo všetkých veriacich 45 %, v r. 2000 to bolo len 20 %.

Ako chlapčenský žartík založilo pár austrálskych neúctivých mládencov ako paródiu náboženstva cirkev Jedi (fiktívna organizácia z filmovej ságy Star Wars – Hviezdne vojny, pozn. prekl.). Záplavou e-mailov vyzývali sympatizantov na celom svete, aby pri sčítaní ľudu uvádzali ako náboženstvo „Jedi“ (s heslom „Kiež je ich sila s tebou“). Chris Brennan zhrnul stav v r. 2001: v Austrálii má cirkev Jedi 70 000, na susednom Novom Zélande 53 000, v Anglicku a Walesi 390 000 a v Škótsku 14 000 prívržencov.

Medzitým je Nový Zéland sekulárnejší ako Austrália, keďže 40 % jeho občanov pri oficiálnom sčítaní odpovedalo „bez vyznania“ alebo odmietlo odpoveď a tak vytvorili v kategórii náboženstiev a svetonázorov najpočetnejší segment.

Japonsko sa niekedy nazýva aj najsekulárnejšou spoločnosťou na svete. Hoci z minulosti pretrváva neurčitý vzťah k šintoizmu a budhizmu (obidve bez typickej postavy Boha či bohov) – je to ako keď sekulárny Američan slávi Vianoce – dnes len veľmi málo Japoncov chodí do kostola pomodliť sa. Noviny Yomiuri Shimbun uverejnili v roku 2000 výsledky svojho prieskumu: tri štvrtiny občanov sa otvorene označujú za bezvercov; v roku 1952 to bola jedna tretina. Ešte lepšie to dopadlo pri prieskume Japan-Guide: Otázka: Ste religiózny? Odpoveď: 16 % Áno, 84 % Nie alebo Neviem.

V Japonsku vzniklo niekoľko kultom podobných „nových náboženstiev“, medzi nimi Aum Shinrikyo (Najvyššia pravda), ktorého príslušníci vraždili kritikov a doma vyrobeným plynom zamorili tokijské metro, pričom zahynul tucet cestujúcich a tisíce ochoreli. Mladí Japonci nedôverujú viere v dôsledku sekty Aum a úlohy šintoizmu pri vzniku 2. svetovej vojny.

V židovskom národe štátu Izrael je málo Židov (po stránke národnosti) aj židmi (po stránke náboženstva). Podľa výsledkov jedného prieskumu z r. 2004 dve tretiny Židov európskeho pôvodu nedodržiavajú náboženské predpisy a nemajú o ne záujem. „Pomer sekulárnych Židov k náboženským je ešte vyšší medzi vzdelanými a bohatými izraelskými intelektuálmi, spisovateľmi, vedeckou a umeleckou elitou,“ napísal Dr. Benjamin Beit-Hallahmi, psychológ na Univerzite v Haife. Dodal, že ani jeden premiér okrem Menachema Begina nevstúpil do synagógy mimo úradných ceremónií. Naproti tomu Židia, ktorí prišli z tretieho sveta, sú oveľa religióznejší. Spomínaný psychológ dodáva: „Religiozita izraelských Židov je úmerná ich útočnosti a konzervativizmu, ako všade na svete.“ Podľa neho 85 % ortodoxných Židov sa stavia proti opusteniu židovských sídlisk na okupovanom západnom brehu Jordánu a ich vrátenie Palestínčanom; takto zmýšľa len 15 % sekulárnych Izraelčanov.

Prieskum ústavu Pew v r. 2009 medzi americkými dospelými odhalil, že 66 % bielych evanjelikov pripúšťajú mučenie moslimov podozrivých z terorizmu; pripúšťa to len 40 % Američanov, ktorí nie sú viazaní na žiadne náboženstvo.

Úžasná religiozita Američanov

Spojené štáty boli veľkou výnimkou, ktorá temer diskreditovala tézu sekularizácie. Amerika, technologicky najvyspelejší a prosperujúci štát, ostával nábožensky na úrovni biednych štátov tretieho sveta. Spojené štáty majú 350 000 kostolov, ktorým veriaci dávajú ročne temer 100 miliárd USD. Prieskumy často odhaľujú 90 % viery v Boha, nebo, peklo, anjelov a podobne, čo je vysoko nad percentom ostatného Západu. V Amerike sa aj oveľa častejšie chodí do kostola. Puritánski bieli fundamentalisti a evanjelikáli sa vynorili ako konzervatívna opora republikánskej strany, neutíchajúco sa snažiaca o zákaz potratu, verejne odsúdiť homosexuálov, okyptiť výučbu evolúcie, obnoviť školskú modlitbu, nastaviť vládne náboženské programy, zostriť trest smrti, podporovať nosenie zbraní a pod. V r. 2004 časopis Newsweek prieskumom zistil, že štyri pätiny Američanov veria, že Ježiš sa narodil panne bez ľudského otca a polovica verila, že sa vráti na Zem.

Americký evanjelikalizmus je preľudnený jarmok denominácií (cirkví, náboženstiev, siekt, kultov) na jednu osobu, medzi sebou konkurujúcich o čím väčší podiel na trhu. Charizmatickí kazatelia priťahujú prívržencov, ktorí umožňujú ovplyvniť stále väčší okruh poslucháčov, ktorí skladajú stále väčšie sumy na nákup vysielacích časov televízie a rozhlasu ad infinitum. Úspešní podnikatelia začínajú v malom, potom rastú až po hranicu ich kazateľskej spoločnosti, alebo kým nimi nezatrasie škandál. „Kresťanská rozhlasová sieť“ rev. Pata Robertsona napuchla na podnik s ročným obratom 240 miliónov USD a početnými filiálkami, a to napriek Robertsonovmu sklonu k šialeným komentárom. „Zameranie na rodinu“ rev. Jamesa Dobsona dosiahlo ročný rozpočet 150 miliónov USD a republikánski prezidentskí kandidáti mu za pochvalu liezli do zadku – kým v r. 2004 nezaznamenal neúspech a prepustil 200 zamestnancov; medzitým odstúpil.

„Biskup“ T. D. Jakes bol schudobnený občan Západnej Virgínie, žijúci zo sociálnej podpory, kým v sebe neobjavil svoje nadanie hlásať evanjelium a nezapadol do luxusu. Teraz nosí veľké diamanty, cestuje súkromným lietadlom, býva v zámkoch a žije si ako kráľ. Predaj evanjelikálnych kníh, videí a cédečiek sa stal miliardovým podnikom na obohacovanie náboženských podnikateľov.

Komercializácia viery nadobudla také rozmery, že senátor Chuck Grassley (republikán za Iowu) organizoval v r. 2007 výsluchy pred kongresom; predvolával kazateľov „evanjelia prosperity“, ktorí zhŕňali obrovské bohatstvá. Dog Wead, spojka prezidenta George W. Busha k evanjelikálom, to komentoval slovami: „Grassley hodil do stredu koalície granát, ktorý nepotrebuje ani jeden republikán. Bude to pre nich strašné.“

Biblické proroctvá zaberajú veľký segment amerického fundamentalizmu. Trh evanjelikálnych kníh v USA dosahuje ročný obrat 2 miliardy USD. Kazateľ Tim LaHaye a jeho píšuci partner Jerry Jenkins dosiahli neuveriteľný rekord predajom románov Left Behind (Ponechaní bokom), opisujúcich apokalypsu, návrat Ježiša Krista na Zem, aby krvavo potrestal všetkých okrem znovuzrodených kresťanov. Ježiš v nich posiela miliardy hindov, moslimov, budhistov, židov, katolíkov, unitárov, sekularistov a iných do pekla. V jednom románe sa píše, že „Ježiš len o pár centimetrov pohol rukou, … a davy začali kvíliť a vrieskať“; škodoradostne sa poznamenáva, že nekresťanom odpadáva mäso od kostí, ako sa rútia do priepasti. Séria Left Behind sa predala 60 000 000-krát a je najpredávanejšou knihou všetkých čias; kam sa hrabú nositelia Pullitzerovej či Nobelovej ceny za literatúru!

Rastie počet pentekostalistov, ktorí „vedia hovoriť jazykmi“ (ktorým normálny človek nerozumie – pozn. prekl.). V priebehu 1990-tych rokov zasiahli „Pentekostálne božie zhromaždenia“ 18 % Američanov – mali viac členov ako odumierajúca episkopálna cirkev. Aj mormóni, neobyčajná sekta, zakladajúca sa na tajuplných zlatých doskách, ktoré anjel najprv priniesol a potom odniesol, čo do počtu rastú; teraz ich je okolo šesť miliónov napriek trvajúcemu sporu o ich pochybnej praxi polygamie.

Politický vedec George Bishop z Univerzity Cincinnati zistil, že 45 % Američanov odmieta evolúciu a verí na božské stvorenie; tak robí len 7 % Britov a ešte menej Nemcov, Nórov, Rusov a Holanďanov.

Jedna z najzaujímavejších hádaniek náboženskej sociológie v Amerike je, prečo sa Američania väčšmi viažu na cirkev ako Európania. Dr. Berger z Bostonskej univerzity to volá „cirkevníctvo“. Celý život bol luterán, ale teraz práve kvôli tomu cirkevníctvu verejne zmenil svoje schvaľovanie sekularizačnej tézy. Aj iní, napr. R. Stark z Baylor University a katolík Ch. Taylor revoltujú proti výpovedi o úpadku náboženstva.

Vzišla z toho vedecká bitka. Škótsky sociológ Steve Bruce napísal knihu Boh je mŕtvy: Sekularizácia na Západe. Tvrdí v nej, že úpadok náboženstva je viditeľný vo väčšine sveta a že je nezvratný. Sekularizáciu pripisuje nie pokroku vedy, ale rastúcemu relativizmu: ľudia vidia svetový kaleidoskop navzájom si odporujúcich nadprirodzených systémov a kladú si otázku, ktorý z nich je pravý – a či je jeden z nich pravý. Píše: „Najväčšiu škodu zapríčinili náboženstvu nie konkurujúce sekulárne idey, ale všeobecný relativizmus, ktorý predpokladá, že všetky ideológie sú rovnako pravdivé alebo rovnako falošné.“

Veľká časť Bruceho diela sa zameriava na Britániu, ktorej predpovedá, že metodizmus zanikne počas jednej generácie a anglikánska cirkev sa scvrkne na „nepatrné dobrovoľné združenia s hrubým fasciklom zdedeného vlastníctva“. Aj Ameriku vidí s oneskorením ísť tou istou cestou. Tvrdí, že sú jasné príznaky, že kresťanstvo stráca, silu, prestíž a popularitu aj v USA, čo je v súlade s celosvetovou „sekularizačnou paradigmou“. Dodáva, že „nová kresťanská pravica, aliancia medzi bielymi evanjelikálmi a republikánskou stranou, nedokázali mať na americkú spoločnosť taký vplyv, ako sa očakávalo v 1970-tych rokoch.“

Vzostup amerických „niečkarov“

Ukazuje sa, že vedci, ktorí sa rozhodli, že nemali pravdu pri výpovedi o sekularizácii, nemali pravdu, keď vraveli, že nemali pravdu. Nové trendy ukazujú, že sekularizmus sa šíri aj po Amerike. A to aj napriek vrcholiacej nábožnosti. Hoci náboženská extravagancia národa plní oživujúce programy a novinky denných správ, rozbieha sa erózia viery ako snehová guľa, zväčša neviditeľná a sotva zaznamenaná. Dôkazov pribúda, tu sú niektoré:

Prieskumy ukazujú, že od r. 1990 sa počet bezbožných Američanov zdvojnásobil z jednej desatiny na jednu pätinu dospelých občanov, čo je veľmi rýchla zmena.

Prieskum americkej náboženskej identifikácie (ARIS), urobený r. 2008 na Trinity College, Hartford, Connecticut, ukázal, že 15 % – 34 miliónov dospelých ľudí – uviedlo ako náboženstvo „nijaké“. Ďalších 5 % – dvanásť miliónov dospelých – odpovedalo „neviem“ alebo odmietlo odpoveď, čo sa hodnotí rovnako ako „nijaké“ (Po americko anglicky sa nazývajú „nones“, čo prekladám ako „niečkari“, t. j. tí, čo vravia a píšu „nie“. Ak má niekto lepší návrh, rád sa nechám poučiť. – pozn. prekl.). Takže okolo 45 miliónov amerických dospelých sú dokázateľne „nechodiaci do kostola“. Tento počet od prvého ARIS-u v roku 1990, keď bol 8 %, vyskočil priam do neba.

Tento prieskum ukázal, že počet Američanov, ktorí sa považujú za kresťanov, klesol od r. 1990 o 10 %, a to z 86 % na 76 %. Straty postihli predovšetkým tradičné protestantské hlavné cirkvi s duchovenstvom vzdelaným na univerzitách. Neslobodno zabudnúť, že v tom istom čase narástol počet fundamentalistov, evanjelikálov, pentekostalistov a mormónov.

Ďalší záver ARIS-u: „Existuje teologická polarizácia americkej spoločnosti, keďže 34 % dospelých verí, že sú „znovuzrodení“ a 25 – 30 % odmieta možnosť osobného Boha. Tieto otázky viery poukazujú na kultúrnu polarizáciu medzi pobožnou a bezbožnou časťou celoštátneho občianstva, ktoré sú t. č. zhruba na rovnakej úrovni.“

Spoluriaditeľka ARIS-u Ariela Keysarová upozornila Katolícku tlačovú agentúru (KTA), že „Niečkari sú jediná sledovaná skupina, ktorá zaznamenala vzostup vo všetkých štátoch USA.“ Povedala, že neveriaci boli v minulosti stigmatizovaní a zastrašovaní, ale sociálna klíma sa zmenila a dnes sa cítia „slobodní; už nie ako vydedení páriovia.“ Mark Silk dodáva: „Dnes to už neznamená vyhlásiť sa sám za totálneho páriu.“ Kultúra sa zmenila a pripúšťa povedať:

Nie, nemám nijaké náboženstvo.

V reporte ARIS-u sa uvádza aj toto: „Výzva kresťanstvu v Spojených štátoch prichádza ani nie tak od iných náboženstiev, ako skôr od odmietania všetkých foriem organizovaného náboženstva.“

Je príznačné, že medzi americkými pribúdajúcimi „niečkarmi“ prevládajú muži, čo súhlasí s medzinárodnými zisteniami, že ženy sú väčšmi naviazané na cirkev. ARIS to vysvetľuje: „Rodová nevyváženosť je najvyššia v skupine ‚niečkarov‘, ktorí nemajú náboženstvo, sú ateisti alebo agnostici. Pomer 60 mužov k 40 ženám je pozoruhodný výsledok; no zodpovedá predošlým zisteniam, že ženy sú častejšie nábožné ako muži.“

Americkí katolíci zaznamenali len nepatrný pokles z 26 na 25 % dospelej populácie. Veriacich Židov tiež ubúda, čo sa prejavuje pohybom mladých etnických Židov smerom k „niečkarom“ a je verným obrazom situácie mladých bielych Američanov. Počet moslimov sa strojnásobil, stúpol na 1,3 milióna, ale aj tak je ich menej ako 1 % dospelých.

Od druhého prieskumu ARIS v r. 2001 sa zaznamenala dramatická zmena v Novom Anglicku a Barry Kosmin z KTA ju komentuje: „Úpadok katolicizmu na severovýchodu USA je niečo ohromujúce; katolíci tu stratili milión veriacich. Ich počet klesol zo 46 % na 36 % dospelých. Aj iné cirkvi tu stratili a Albert Mohler, rezident baptistického seminára, vzdychá: „Strata Nového Anglicka sa ma veľmi dotýka. Jasné, bude to nový príbeh. Bude to postkresťanský príbeh, postihujúci mnohé úseky našej spoločnosti.“

Medzitým prieskum Pewu v r. 2008 zistil ešte dramatickejšie výsledky: „niečkari“ sú v USA po katolíkoch druhou najpočetnejšou skupinou dospelých. Prví sú katolíci (24 %), druhí nijaké náboženstvo (16 %) a tretí evanjelikálni baptisti (11 %).

Prekvapením bolo predovšetkým to, čo sa týkalo katolicizmu. Viac ako dvadsať miliónov katolíkov opustilo svoju cirkev! To znamená, že jedna desatina amerických dospelých sú teraz bývalí katolíci. Katolícka denominácia stratila tretinu svojich členov a o záchranu sa pričinili hispánski prisťahovalci. Phil Lawler, autor diela The Faithful Departed (asi Veriaci odišiel), napísal pre katolícke noviny:

„Najdôležitejšia historka o katolicizme v USA v priebehu poslednej generácie nebol škandál sexuálneho zneužívania, ani zmeny vyplývajúce z 2. vatikánskeho koncilu, ale hromadný odchod katolíkov, ktorí opustili svoju cirkev.“

Aj James Davidson z Americkej katolíckej univerzity narieka: „Americkí katolíci sa stávajú čoraz indiferentnejší voči ustanovenej cirkvi.“

Kým Amerika má množstvo protestantských evanjelistov, hľadajúcich si nástupcov, katolícka cirkev trpí veľkým nedostatkom kňazov. KTA hlási, že od 1950-tych rokov opustilo cirkev 20 000 kňazov (a že dnes jedna desatina kňazov porušuje celibátne sľuby). Kým v r. 1965 sa v seminároch pripravovalo 10 000 oddaných mládencov na kňazstvo, v r. 2002 ich bolo len 3 400. U.S. News and World Report zistil, že v r. 1975 bolo v USA 59 000 katolíckych kňazov, ale v r. 2007 už len 41 500, hoci celkový počet katolíkov stúpol na 63 miliónov.

V r. 2009 uverejnil Pew rozšírenú verziu prieskumu z r. 2008, kde píše: „Množstvá ľudí sa stali neviazanými, pretože neveria v Boha alebo učeniam väčšiny náboženstiev. Iní myslia, že nábožní ľudia sú pokryteckí alebo radi súdia druhých, resp. náboženské organizácie príliš dbajú na pravidlá; niekedy obviňujú svojich vodcov, že sa veľmi zameriavajú na peniaze a moc.“

Úpadok americkej nábožnosti má ďalekosiahle politické dôsledky. Podomieľa a tým oslabuje alianciu konzervatívnych veriacich s republikánskou stranou. Sekularisti sú väčšmi mestskí a kozmopolitní, spravidla volia demokratickú stranu. Newsweek: 75 % nábožensky neukotvených volilo Baracka Obamu.

Prieskum harvardského sociológa Roberta Putnama, autora Bowling Alone, z roku 2009, ukázal, že podiel „niečkarov“ medzi mladými Američanmi stúpol z 30 na 40 %. Putnamov komentár: „To je veľká zmena, to je zarážajúci vývoj. Títo mladí ľudia vyrástli v čase, keď byť nábožný znamenalo byť politicky konzervatívny, najmä v sociálnych otázkach; odpudila ich intolerancia, strnulosť a doktrinárske politické názory. Oni sú budúcnosť Ameriky. Ich názory a náboženské obyčaje pretrvajú a veľmi ovplyvnia budúcnosť.“

Aj cirkevné škandály prispeli v Amerike k strate viery. Obťažovanie detí katolíckymi kňazmi zbavilo lesku katolícke hrdenie sa vyššou morálkou. Podobne pôsobili evanjelické sexuálne škandály. Samovraždy v ohraničených kultoch, väzenia pre mormónskych polygamistov, dokonca vraždy na cirkevnej pôde – to všetko pošpinilo obraz zbožných vo verejnosti.

Ako to povedal Putnam, aliancia evanjelikálov s republikánmi urýchlila vyhasínanie viery. Komentár Marka Silka: „V 1990-tych rokoch americká verejnosť skutočne verila, že existuje dlhodobé spojenie medzi ‚náboženskou pravicou‘ a jednou politickou stranou a mnohých ľudí to zviedlo na opačný smer… Predtým by boli povedali ‚Dobre, ale ja som určitý druh protestanta‘; dnes povedia len ‚Do pekla! Nie, nejdem s nimi.‘“

Vzdelané cirkvi odumierajú

Tu je ďalší ukazovateľ sklzu: Hlavné americké protestantské cirkvi – elitné, liberálne denominácie ako vysoké štíhle veže s duchovnými odchovanými v seminároch – za minulé polstoročie enormne upadli. Keď som bol mladý, v 1950-tych rokoch, tieto telesá boli stĺpmi úctyhodnosti. Vedúci obchodu a profesionáli plnili ich lavice. „Sedem sestier amerického protestantizmu“ – presbyteriáni, luteráni, episkopáli, metodisti, americkí baptisti, Kristovi žiaci a Zjednotená Kristova cirkev – dominovali v náboženskej krajine, ani nehovoriac o vidieckych kluboch; v sociálnej prestíži o vežu prevyšovali menej vzdelaných evanjelikálov a fundamentalistov.

No sedem sestier utrpelo drastické straty, stratiac temer desať miliónov veriacich v čase, keď sa počet obyvateľov Ameriky zdvojnásobil. Spojení metodisti sa zoschli z 11 miliónov v r. 1960 na 7,9 milióna v r. 2008. Presbyteriánska cirkev klesla zo 4,1 milióna na 2,2 milióna. Episkopáli z 3,4 milióna na 2,1 milióna. A tak ďalej.

V knihe The Empty Church: The Suicide of Liberal Christianity (asi Prázdny kostol: Samovražda liberálneho kresťanstva) napísal Thomas Reeves: „Ako sa všeobecne vie, hlavné cirkvi sa v priebehu posledných troch desaťročí dramaticky scvrkli a vyzerajú zmätené a bezmocné.“ Dodal: „V roku 1995 zistil jeden výskumník, že metodistická cirkev strácala počas posledných tridsať rokov každý týždeň tisíc veriacich.“

V 21. storočí sa celkový biedny vývoj nezlepšil. Prieskum ARIS 2008 ukázal, že podiel hlavných cirkví v obyvateľstve USA, ktorý bol 18,7 % v r. 1990, klesol v r. 2001 na 17,2 % a teraz je 12,9 %. Mark Silk to komentuje: „Zdá sa, že americký systém dvoch tvárí protestantizmu – oficiálny proti evanjelikálnemu – kolabuje. Vynára sa nový druh evanjelikalizmu a získava štatút normatívnej formy nekatolíckeho kresťanstva v Spojených štátoch.“

Toto všetko naznačuje, že vzdelaní Američania, hlavná opora spoločnosti, už nepotrebujú nadprirodzené náboženstvo. Návštevnosť kostolov sa zvyšuje len u menej vzdelaných. Vzhľad Ameriky je zrejmý: náboženstvo intelektuálnych snobov odumiera, náboženstvo jednoduchých nevzdelancov je na vzostupe.

Pastoral Care of Oklahoma nedávno napísal takúto bilanciu roku 2008: „Vlani bolo v USA zatvorených vyše 4 000 kostolov; svoje fary opustilo každý mesiac 1 700 pastorov; a z cirkví vystúpilo každý deň 3 500 veriacich.“

Náboženské tabu sú preč

Napokon, tu sú aj ďalšie dôkazy úpadku náboženstva v USA: náboženské tabu, ktoré vládli v spoločnosti v 1950-tych rokoch, zmizli ako včerajší sneh. Vtedy bolo zločinom otvoriť obchod v nedeľu. Mohli ste byť uvrhnutý do väzenia, ak ste si kúpili pohárik koktailu alebo lotériový lístok; ak ste si v stánku prezerali časopis typu Playboy alebo išli do kina na sexuálny film. Aj novinové články o sexe boli cenzurované. V niektorých štátoch bolo zakázané predávať pomôcky na zábranu pôrodnosti; predaj a kupovanie kondómov sa všade dialo huš-huš. Bolo ťažkým zločinom byť homosexuálom; takí boli súdení na základe biblických zákonov proti „sodomii“. (Pamätám sa na jedného, ktorý spáchal samovraždu, aby sa vyhol súdu.) Nezosobášené dvojice, prichytené v jednej spálni, mohli byť zatknuté. Podozrivo vyzerajúci párik nemal nádej dostať izbu v dobrom hoteli. Ak otehotnelo nevydaté dievča, bolo aj so svojou rodinou predmetom všeobecnej hanby. Za potrat hrozilo väzenie a zúfalé mladé ženy často umierali pri zakázaných pokusoch ukončiť nechcené tehotenstvo. Z kazateľníc sa napriek tomu brojilo proti sexuálnej výchove. Rozvod bol nemysliteľný.

V tom istom čase vylučovali Židov z klubov, ktoré mali v adrese „Len pre kresťanov“ a ženy nemali prístup k mnohým zamestnaniam. Čierni boli hnaní do segregácie ako Indiáni do rezervácií. Nepúšťali sa do bielych škôl, reštaurácií, hotelov, divadiel, kúpeľov, ani susedstiev. Manželstvo zmiešaných rás bolo zločinom.

Je samozrejmé, že v zmätku života existovali výnimky zo všetkých týchto obmedzení 1950-tych rokov a mnohí proti nim rebelovali. Pašeráci, prostitúti, bukanieri, oplzlí cynici existovali, ale zákon a jeho úradníctvo boli na strane tabu.

Sme o polstoročie ďalej. Morálka sa zjednodušila. Nezosobášené dvojice žijú otvorene spolu s požehnaním svojich rodín. Deti osamelých matiek sú vítané rovnako ako iné deti. Čiernym sa zaručuje rovnosť pred zákonom. Práva žien na prácu sú poistené zákonmi. Homosexuálny sex už nie je zločin. Hazardné hry nielenže nie sú zakázané – štát ich organizuje. Sexuálne filmy a časopisy sú také bežné, že sú nudné. Bary (v niektorých štátoch sa volajú likérové kluby) sú na každom rohu. Nedeľa je deň obrovského nakupovania.

Ako to, že morálka sa mohla natoľko zmeniť v priebehu jedného života? Ako to, že väčšina z nás postarších nezaznamenala prebiehajúcu úžasnú transformáciu? Keď si niekedy oživujem spoločenské zákazy našej mladosti, pripadajú mi neskutočné, stratené v hmle minulosti.

Vidíme, že stigmy puritánskeho náboženstva v druhej polovici 20. storočia stratili svoju silu. Tým, že opustila puritánsku mentalitu, urobila americká spoločnosť rozhodujúci krok dopredu. Dnešné hodnoty tolerancie, akceptujúce včerajších vydedencov spoločnosti, sú slušnejšie, čestnejšie, humánnejšie.

Do tretieho sveta

Väčšina pozorovateľov si myslí, že náboženstvo ostane v Amerike mocné aj v priebehu budúcich generácií. Tvrdia, že hoci hlavné protestantské cirkvi očakáva osud ich európskych sestier a 20 miliónov katolíkov už zbehlo, fundamentalisticko evajelikálne hnutie pentekostalicky mormónskych konzervatívcov si zachováva veľkú silu. Nájdu sa však výskumníci, ktorí aj v tejto komunite novozrodených nachádzajú znaky slabnutia. V knihe The Fall of the Evangelical Nation: The Surprising Crisis Inside the Church (asi Pád evanjelikálneho národa: Prekvapujúca kríza v cirkvi) píše novinárka Christine Wickerová, že vynášaná sila fundamentalistov bola hrubo prehnaná. Jej kniha začína: „Evanjelikálne kresťanstvo v Amerike umiera. Súčasné veľké evanjelikálne hnutia nie sú predvoj niečoho – sú ostatky niečoho, čo sa odkrýva na každom rohu. Kamkoľvek sa pozriete: konverzie (prestupy z cirkvi do cirkvi), baptizmus, členstvo, účasť, návštevnosť, náboženská sčítanosť, vplyv na kultúru, všade bije do očí úpadok.“

V r. 2009 mala jedna esej v novinách Christian Science Monitor titulok „Blížiaci sa kolaps evanjelikálov“. Michael Spencer v ňom vyriekol rovnaký súd: „Sme na vrchole – v priebehu desiatich rokov nastane ohromný úpadok evanjelikálneho kresťanstva. Po jeho rozpade bude nasledovať zhoršenie stavu hlavných protestantských cirkví, čo všetko bude mať za následok podstatnú zmenu náboženského a vôbec kultúrneho základu západnej spoločnosti. V priebehu dvoch generácií bude evanjelikanizmus opusteným domovom polovice obyvateľov.“

Ešte je skoro posudzovať, či sú tieto predpovede korektné. Je privčas upozorňovať na druhý viditeľný trend: náboženstvo opúšťa prvý svet a sťahuje sa do menej vzdelaného a zle plateného tretieho sveta.

Viera ostáva mocná v islamskom svete, kde prísne náboženské zákony prikazujú kameňovať ženy na smrť za cudzoložstvo, odťať ruky a nohy zlodejovi a iným previnilcom, bičovať pijanov alkoholu a popraviť „rúhačov“ – kde ohnivá viera ženie stovky mladých „martýrov“ dobrovoľne sa stať samovražedným atentátnikom, živou bombou.

V južných trópoch – v Afrike, južnej Ázii a Latinskej Amerike – sú na vzostupe všetky formy kresťanstva emocionálne, primitívne aj násilne. Štát s najvyšším počtom metodistov je teraz Pobrežie Slonoviny. Úzkoprsí africkí anglikáni prehlasujú na Lambertových svetových konferenciách Angličanov, ktorí by chceli zrovnoprávniť homosexuálov a ženy. V Nigérii pravidelne prepukajú nepokoje a boje medzi moslimami a kresťanmi. V mesticko-hispánskych oblastiach sveta sa v rámci kultu santeria ročne obetujú tisíce zvierat; imigranti prinášajú tento kult na Floridu, kde mŕtvoly zvierat znečisťujú vodné toky.

Dr. Philip Jenkins z Pensylvánskej štátnej univerzity v knihe The Next Christendoom (asi Najbližší súdny deň kresťanstva) predpovedá zlú budúcnosť, keďže preľudnený vulgarizujúci tretí svet sa stane militantným nebezpečenstvom, podobný dnešným moslimským teroristom. V prvom svete bude síce kresťanstvo postupne zanikať, ale početne narastie v nerozvinutých trópoch, kde žije v Latinskej Amerike 480 miliónov ľudí, v Afrike 360 miliónov a v Ázii 313 miliónov.

Kresťania tretieho sveta sa orientujú na mágiu a vo viere vidia ochranu proti démonom, čarodejniciam, zlým snom, nešťastiu a podobné povery. Dr. Jenkins napísal:

„Tí ľudia interpretujú každodenné horory nadprirodzenými výrazmi. Často sa pokúšajú dokázať svoju duchovnú moc zápasmi s bosoráctvom. Sila viery na čarodejnice vo väčšine Afriky je udivujúca. Iba nedávno, v roku 2001, bolo v Demokratickej republike Kongo mačetami na smrť dosekaných v jednej „čistke“ najmenej tisíc údajných čarodejníc. A strach z nich pri urbanizácii nie že neklesá, ale sa ešte zvyšuje. Od kolapsu apartheidu v Južnej Afrike v roku 1994 sa stalo čarodejníctvo prvým sociálnym problémom v Sovete s jeho tromi miliónmi biednych obyvateľov.“

(Pamätáte sa na afrického evanjelikála, ktorý pri návšteve pentekostalistickej guvernérky Aljašky Sarah Palinovej, kandidátky na úrad viceprezidentky USA, kládol jej ruky na hlavu a prosil Boha, aby ju chránil od čarodejníc?)

Prof. Jenkins uvádza, že ozbrojení kresťanskí militanti typu „armáda strašidelného Boha Ugandy“ hromadne vraždia. Aj „mobilné sily Ducha svätého sa zapájajú do boja proti bosorkám, zapojené do svätej vojny (proti ugandskej vláde)“. Vojaci Ducha svätého, mnohí z nich deti a mladiství, boli obradne pomazaní maslom, aby sa stali nepriestrelnými. Nepomohlo to a povstanie bolo potlačené. V roku 2000 zahynulo hromadnou samovraždou viac ako tisíc ľudí inej ugandskej sekty, „Hnutia pre obnovu Desiatich božích prikázaní“.

Toto boli krajné prípady, ale ukazujú rozdiel medzi prvo- a treťosvetovým kresťanstvom a varujú pred potenciálnym nebezpečenstvom: Nigérii hrozí zruinovanie v dôsledku stretu medzi moslimským džihádom a kresťanskými križiakmi; to isté nebezpečenstvo číha v Sudáne, Indonézii a na Filipínach; hinduistickí extrémisti ohrozujú kresťanov v Indii.

Demografické projekcie naznačujú, že uvedené spory sa budú vyostrovať.

Ak náboženstvo ustupuje v prvom svete a prekvitá v treťom, dá sa povedať, že prvý vyhráva, druhý prehráva. Pomaly, pokojne, nepozorovane vädne kresťanstvo v západných demokraciách. Prebieha dlhodobý posun civilizácií, no väčšina z nás je príliš zamestnaná iným a nepozoruje to.

*  *  *

James A. Haught je vydavateľ Charleston Gazette v Západnej Virgínii a starší vydavateľ Free Inquiry. Dostal 20 novinárskych cien a napísal osem kníh, vrátane Holly Horrors (1990, asi Sväté horory), 2000 Years of Disbelief (1996, asi Dvetisíc rokov neviery) a Honest Doubt (2007, asi Čestná pochybnosť).

Prameň: James A. Haught, „Fading Faith“, Free Inquiry 30/2, February/March 2010, s. 19–26, 2010.

Preložil Rastislav Škoda