Karol J. Fried sa narodil 16. júna 1922 v rodine kováča a podkováča v Hôrke nad Váhom. Od r. 1933 navštevoval Štátne reformné reálne gymnázium v Novom Meste nad Váhom a tu aj 6. 6. 1941 s vyznamenaním maturoval. Po maturite pracoval krátky čas na notárskom úrade. Neskoršie sa rozhodol, že pôjde študovať veterinársku medicínu do Viedne. To bol totiž dávny sen jeho otca.

Otcov zámer úspešne podporil aj blízky rodinný príslušník, brat matky, František Hrudka, ktorý v r. 1941 úspešne ukončil prvý ročník štúdia veterinárnej medicíny vo Viedni a prišiel domov na letné prázdniny. A tak sa Karol na jeseň v r. 1941 zapísal do prvého ročníka. Na tejto škole študoval až do r. 1945 (7 semestrov). Pretože z gymnázia dosť dobre ovládal nemecký jazyk, nemal v štúdiu vážnejšie rečové problémy. Napriek vojnovým udalostiam úspešne ukončil v r. 1944 tretí ročník. Školský rok 1944/45 bol už vo Viedni veľmi kritický pre časté bombardovanie a blížiaci sa front, a tak ukončil len zimný semester.

Po skončení II. svetovej vojny Karol Fried štúdium ukončil na Vysokej škole veterinárnej v Brne získaním veterinárskeho diplomu 28. 5. 1946 a tu tiež 11. 7. 1946 nadobudol doktorát na základe dizertácie „Krvný obraz skabietických koní pred a po plynovaní kysličníkom siričitým“.

Od 1. 4. 1946 pracoval na Internej klinike VŠV v Brne ako pomocný a od 1. 6. 1946 ako odborný asistent. Pôsobil tu štyri roky. Tu sa ako prvý v Československu venoval najmä elektrokardiografii. Začiatky československej veterinárnej elektrokardiografie sa datujú od r. 1947, kedy Dr. Fried ako asistent prvej internej kliniky VŠV v Brne začal študovať klinickú elektrokardiografiu u psa a čoskoro dal základ k príslušnému písomníctvu. Svoje výsledky publikoval v Časopise čs. veterinářů.

Dňom 1. 7. 1950 prestúpil na Vysokú školu veterinársku v Košiciach. Tu v školskom roku 1950/51 budoval a viedol Ústav fyziológie domácich zvierat a súčasne prednášal. Od šk. r. 1951/52 prevzal vedenie I. internej kliniky, prednášky z klinickej propedeutiky a vnútorných chorôb I. od šk. r. 1952/53. Výučbu propedeutiky zabezpečoval do konca šk. r. 1961/62, teda 10 rokov.

V roku 1955 ho menovali za zástupcu docenta, r. 1957 za zástupcu profesora a r. 1963 za vysokoškolského profesora.

Prof. Fried sa svojou prácou a dosahovanými výsledkami zaradil medzi významných učiteľov vysokej školy s hlbokými teoretickými vedomosťami i praktickými skúsenosťami, bol skúseným prednášateľom, pedagógom a erudovaným klinikom.

Vykonával rad vysokoškolských aj mimoškolských funkcií. V rokoch 1954 – 1957 bol členom rady Mestského národného výboru v Košiciach. Bol členom redakčnej rady Veterinárskeho časopisu (1951 – 1962), Folia veterinaria (1956 – 1987), Veterinářství (1953 – 1959) a Zborníka ŠVS SSR (1976 – 1989). V r. 1971 – 1984 zastával funkciu predsedu komisie pre chov a choroby hydiny pri ŠVS SSR.

V rokoch 1950 – 1986 bol členom Vedeckej rady VŠV v Košiciach. Po dobu 7 rokov zastával funkciu prorektora Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (1952 – 1959).

V r. 1954 – 1980 bol členom štátnej subkomisie pre záverečné skúšky na VŠV v Košiciach a na VŠV v Brne. V r. 1958 – 1980 bol predsedom štátnej komisie a jednej z čiastkových komisií pre štátne záverečné skúšky na VŠV v Brne. Bývalí študenti mali dlho v pamäti ním vytváranú upokojujúcu atmosféru, keď dokazovali svoje vedomosti pri ústnych skúškach alebo obhajovali diplomové práce.

Rektor VŠP v Nitre ho 11. 10. 1960 vymenoval za školiteľa vedeckých ašpirantov z vedného odboru vnútorné choroby hospodárskych zvierat. Rektor VŠV v Košiciach ho v tejto funkcii znovu potvrdil 6. 3. 1972. Túto funkciu zastával až do r. 1989. Vyškolil siedmich kandidátov veterinárskych vied.

Bol predsedom štátnej komisie pre obhajoby kandidátskych dizertácií z vedného odboru vnútorných chorôb hospodárskych zvierat v r. 1964 – 1989. V r. 1972 – 1979 bol tiež (z poverenia SAV) predsedom celoštátnej komisie pre obhajoby doktorských dizertácií z toho istého vedného odboru. V r. 1981 – 1989 bol členom komisie SAV pre obhajobu kandidátskych dizertácií vo vednom odbore Dejiny vied a techniky. Dňa 5. 6. 1969 bol zvolený za predsedu veterinárskeho odboru Slovenskej poľnohospodárskej akadémie (1969 – 1974). V r. 1975 – 1979 zastával funkciu predsedu veterinárskej komisie Čs. akadémie poľnohospodárskej.

Jeho edičná aktivita bola veľmi rozsiahla. Bol spoluautorom alebo vedúcim autorského kolektívu troch celoštátnych učebníc z internej medicíny. Ako spoluautor sa podieľal na vydaní siedmich knižných diel. Vydal nasledovné knižné publikácie:

Šobra, K. a Fried, K.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov a mäsožravcov“. Bratislava 1965. II. vydanie.

Fried, K., Šobra, K. a Konrád, J.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat“. Bratislava 1972. III. vydanie.

Fried, K., Konrád, J. a kol.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat“. Bratislava 1984.

Fried, K. a kol.: „Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat“. Bratislava 1967. Profesor Dr. Sova vo svojej recenzii vo Veterinářství (1968) napísal: „Knižka nemá v našej a európskej literatúre obdobu, pokiaľ ide o náplň i formu spracovania.“

Fried, K., Laurenčík, P. a kol.: „Vademecum veterinárneho lekára“. II. vydanie. Bratislava 1969.

Ako spoluautor sa podieľal na vydaní 7 knižných diel: Laurenčík, P. a kol.: „Vademecum veterinárneho lekára“. Bratislava 1991. Slanina, L. a kol.: „Klinická propedeutika a diagnostika vnútorných chorôb hospodárskych zvierat“. Bratislava 1965; 1975 a 1985. Vodrážka, J. a kol.: „Veterinárna medicína pre farmaceutov“. Turčiansky Martin 1974. Haladej, Š. a kol.: „25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku“. Bratislava 1976.

Bol vedeckým redaktorom 15 knižných publikácií.

Vydal nasledovné učebnice a skriptá: Fried, K.: „Kľúč k určovaniu parazitárnych vajíčok v truse domácich zvierat“. FS ČSM, Košice 1953. Fried, K.: „Synopsis klinickej diagnostiky“. FS ČSM, Košice 1953 a 1960. Fried, K.: „Všeobecná diagnostika a symptomatológia kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat“. Bratislava 1962. Fried, K. a kol.: „Kompendium klinickej patológie, diagnostiky a terapie chorôb hydiny“. Bratislava 1964 a 1979 (II. vydanie). Fried, K.: „Základy hygieny a patológie liahnutia hydiny“. Bratislava 1965. Jantošovič, J., Fried, K. a Šály, J.: „Kompendium symptomatológie, terapie a prevencie chorôb hydiny“. Bratislava 1985. Jantošovič, J. a kol.: „Choroby hydiny“. Košice 1991 a 1995.

Vo výskumnej práci sa zameriaval na aktuálne otázky veterinárnej medicíny, ktoré sa týkali dvoch hlavných tematických okruhov. Na úseku klinickej diagnostiky vnútorných chorôb to bola elektrokardiografia, ktorou sa začal zaoberať ešte v VŠV v Brne. V ďalšom období na VŠV v Košiciach preštudoval možnosti intravitálnej röntgenovej diagnostiky niektorých chorôb hydiny. Okrem toho študoval zmeny v krvnom obraze niektorých dôležitých chorôb hydiny (tuberkulóza, cholera, pseudomor, Markova choroba, hemoragický syndróm, rôzne intoxikácie) na diferenciálno – diagnostické účely. Podieľal sa aj na stanovení hodnôt základných hematologických ukazovateľov zdravej hydiny v našich podmienkach ako základu pre intravitálnu diagnostiku ochorenia. Rozpracoval metódu počítania trombocytov krvi hydiny, počítania eozinofilov v krvi psa a mikroskopické vyšetrenie organickej zložky močového sedimentu.

Na úseku patológie, terapie a prevencie, to bol spočiatku výskum použiteľnosti rôznych analgetík pri kolikových ochoreniach koní, etiológie, symptomatológie a terapie enzootickej myoglobinúrie koní, výskum podstaty, etiopatogenézy, patomorfológie a terapie enzootického mozgovo-miechového ochorenia koní na východnom Slovensku, výskum etiológie, klinického obrazu a diferenciálnej diagnostiky enzootickej hepatodystrofie koní na Slovensku. Po prvýkrát u nás bola zistená strongyloidóza žriebät a boli overované niektoré anthelmintiká proti tejto invázii. Neskôr sa venoval hlavne chorobám hydiny. Zistil, že podstatou tzv. klietkovej obrny nosníc je osteoporóza. Zúčastnil sa tiež na výskume boja proti najdôležitejším črevným nemathelmintózam hrabavej hydiny. V poslednom čase sa venoval symptomatológii a terapii avitaminózy D hrabavej hydiny, chorobe z ožiarenia hydiny lúčmi X a Y a problematike porúch znášky a kvality škrupiny v podmienkach veľkochovov.

Plnil tiež úlohu koordinátora rezortných výskumných úloh. Bol zodpovedným riešiteľom štátne evidovaných čiastkových výskumných úloh.

Popri vlastnej pedagogicko-výskumnej práci bol významným predstaviteľom Slovenskej veterinárskej historiografie, ktorej sa venoval od polovice 50-tych rokov. Spočiatku bola história jeho koníčkom, neskoršie sa jej venoval profesionálne. Táto jeho záslužná práca nebola spočiatku hodnotená s veľkým uznaním. Život však dokázal, že len to, čo zafixovalo písomníctvo, pretrváva a zachováva sa pre ďalšie generácie. Jeho činnosť na tomto úseku je neoddeliteľne spojená s Kabinetom dejín veterinárskej medicíny na VŠV v Košiciach.

Prof. Fried venoval najväčšiu pozornosť biografickým štúdiám významných predstaviteľov veterinárnej medicíny z radov vysokoškolských učiteľov, vedeckých pracovníkov, špecialistom a organizátorom veterinárskej činnosti, ktorí pochádzali zo Slovenska, pracovali na Slovensku alebo mali ku Slovensku určitý vzťah. Niektorým z nich (P. Adámi, J. Marek) boli na základe autorových výskumov a objektívnych hodnotení odhalené pamätné tabule. Z oblasti historiografie vydal 6 knižných diel. Fried, K.: „Slovenské veterinárske knižné publikácie od najstarších čias do roku 1918“. Bratislava 1971. Fried, K.: „Knižné publikácie slovenských veterinárov v rokoch 1918 – 1973“. Bratislava 1974. Fried, K. a kol.: „Druhá desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1969. Fried, K. a kol.: „Tretia desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1979. Fried, K. a kol.: „Štvrtá desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1989. Tieto štyri desaťročnice slovom i obrazom dokumentujú život a prácu školy počas 40 rokov jej existencie. V r. 1990 vydal prof. K. Fried aj publikáciu: „Sprievodca po expozícii múzea veterinárnej medicíny v Košiciach“.

Pedagogicko-výchovná, vedecko-výskumná a organizátorská práca bola ocenená udelením viacerých vyznamenaní – štátnych, rezortných a pamätných medailí.

Ako človek bol prof. Dr. K. J. Fried skromný, úprimný, dobrosrdečný a trochu utiahnutý. Voči spolupracovníkom bol ľudský, tolerantný, so zmyslom pre spravodlivosť a preto bol na univerzite i v širokej veterinárnej pospolitosti obľúbený, uznávaný a vážený. Ako vedúci katedry, neskoršie vedúci kliniky, sa snažil vytvárať priateľskú, tvorivú atmosféru a dobré medziľudské vzťahy. Mal pochopenie pre rôznorodosť ľudských pováh, pracovných návykov. Mal rád pokojný rodinný život, v ktorom nachádzal šťastie a podporu pre svoju činorodú prácu. Jeho záľubou bola história, hudba a v minulosti aj matematika. Každá z nich mu svojim spôsobom pomáhala rozširovať obzor vnútorného sveta, ale i ľahšie prekonávať životné ťažkosti a problémy. Je škoda, že náhla smrť predčasne ukončila jeho plány, najmä v oblasti veterinárnej historiografie.

Prof. Dr. K. Fried pochádzal zo stredného Považia, kde sa každoročne rád vracal. Je to krásny kraj s bohatými historickými tradíciami. Je to kraj, o ktorom veľký slovenský buditeľ napísal: „Považie, rajská ty dolina, kto ťa raz navštívi, večne ťa spomína“. Pod pamätníkmi našej histórie, pod hradmi Beckov, Čachtice a Tematín nachádzal ďalšie inšpirácie pre svoju prácu v oblasti histórie. Svoju životnú púť ukončil náhle dňa 21. februára 1998. Jeho nečakaný odchod bol ťažkou stratou pre jeho najbližších, mnohých priateľov a známych doma i v zahraničí, pre Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach, veterinársku vedu a slovenskú historiografiu. Napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť dielo, na ktoré budú ďalšie generácie pozerať s úctou a uznaním.

Prameň: Margita Podolanová, „Rodáci – Prof. MVDr. Karol J. Fried“, www.pramen.info, kde sú aj početné fotografie.

Pozri tab. 11.